znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 424/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   D.   s.   r.   o.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou F., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob/375/2011 z 30. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti   D. s. r. o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2013 doručená sťažnosť spoločnosti D. s. r. o., (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob/375/2011 z 30. januára 2013.

2. Sťažovateľka sa v procesnom postavení žalobcu v konaní pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd) domáhala zaplatenia finančnej čiastky v sume 331 939,19 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť na strane   žalovaného   tak,   že   mu   sťažovateľka   uhradila   peňažnú   zálohu   kúpnej   ceny nehnuteľnosti,   ktorá   bola   predmetom   ich   zmluvného   záväzku   zo   zmluvy   o uzatvorení budúcej zmluvy.

„Sťažovateľ   so   žalovaným   sa   nezhodli   na   zmierlivom   riešení   veci   a   preto   spor o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   riešil   miestne   a   vecne   príslušný   Okresný   súd v Liptovskom Mikuláši v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 Cb/7/2011.

V konaní bolo podstatné, aby sa súd zaoberal platnosťou ustanovenia o zmluvnej pokute,   ktoré   je   spísané   v   čl.1.3   Zmluvy   a   ktorého   sa   dovoláva   žalovaný   v   súvislosti so zápočtom pohľadávky žalobcu na 331 939,19 EUR (10 000 000,- SK).

Jedným   z   hlavných   predmetov   konania   sa   stalo   tvrdenie   sťažovateľa   (žalobcu), že ustanovenie o zmluvnej pokute spísané v čl.1.3 Zmluvy je neplatné a preto nemohlo vyvolať právne účinky. Žalobca nebol a nie je povinný uhradiť žalovanému 331 939,19 EUR (10 000 000,- SK) z titulu zmluvnej pokuty. Žalovaný z daného dôvodu nemohol pristúpiť k jednostrannému zápočtu a jeho dlh preto nezanikol, je naďalej predmetom tohto konania a je   na   mieste,   aby   súd   rozhodol   o   povinnosti   žalovaného   zaplatiť   žalobcovi   sumu 331 939,19 EUR (10 000 000,- Sk).“

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 Cb/7/2011 z 20. júna 2011 návrh sťažovateľky zamietol. O odvolaní sťažovateľky proti tomuto rozsudku rozhodoval krajský súd, ktorý namietaným rozsudkom sp. zn. 13 Cob/375/2011 z 30. januára 2013 rozsudok okresného súdu potvrdil.

4. Sťažovateľka v sťažnosti zastáva názor, že „Z ústavnoprávneho hľadiska ochrany justičných   práv   sťažovateľa   nie   je   možné   akceptovať   názor   všeobecného   súdu   podľa ktorého:   Platné   je   také   zmluvné   ujednanie,   podľa   ktorého   budúci   kupujúci   je   povinný uhradiť zmluvnú pokutu budúcemu predávajúcemu za nesplnenie zmluvnej povinnosti aj vtedy,   ak výlučne   budúci   predávajúci svojim   ničím nelimitovaným   rozhodnutím   určí,   či k splneniu povinnosti došlo alebo nie...

Všeobecné súdy však platnosť dohody o zmluvnej pokute zachovali napriek početným námietkam   sťažovateľa.   Všeobecné   súdy   vyložili   a   uplatnili   zákon   tak,   že   porušili ústavnoprocesné princípy obsiahnuté v práve na súdnu ochranu a v práve na spravodlivý súdny   proces,   čo   zo   strany   ústavného   súdu   musí   byť   v   rámci   ochrany   týchto   práv sankcionované   kasáciou   rozhodnutia   odvolacieho   sudu.   Rozhodnutie   odvolacieho   súdu totižto nestojí na právnom základe, ale na základe svojvôle súdu, čo je v právnom štáte neprípustné.“.

5. Sťažovateľka vyjadrila presvedčenie, že súd prvého stupňa aj súd druhého stupňa dospeli   k nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a platnosť   zmluvných   dojednaní   medzi sťažovateľkou a žalovaným nesprávne právne posúdili. Sťažovateľka uviedla, že „Krajský súd teda zopakoval dokazovanie, dôkazy opätovne v konaní hodnotil a to bez toho, aby viedol kontradiktórny súdny proces, umožnil sťažovateľovi uskutočniť vyjadrenia s cieľom ovplyvniť výsledok rozhodnutia a vec prejednal na nariadenom pojednávaní. Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania.“.

6. Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1) Základné právo spoločnosti D. s. r. o., so sídlom: P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl.6 ods.   1   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: 13 Cob 375/2011 porušené bolo.

2) Základné právo spoločnosti D. s.r. o., so sídlom: P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.01.2013 v konaní vedenom pod sp. zn.: 13 Cob 375/2011 porušené bolo.

3) Zrušuje sa rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 13 Cob 375/2011 zo dňa 30.01.2013 v celom rozsahu a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.

4) Spoločnosti D. s. r. o., so sídlom: P. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 500,- EUR (slovom tisícpäťsto eur), ktoré je jej Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5) Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť spoločnosti D. s.r.o., so sídlom: P. trovy konania,   tak   ako   budú   vyčíslené   v písomnom   vyhotovení   nálezu,   na   účet   jej   právneho zástupcu F. P., s. r. o.,, vedený vo VÚB, a.s. a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

12. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn. 13 Cob/375/2011   z 30.   januára   2013.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   krajský   súd   dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec sťažovateľky nesprávne právne posúdil a aplikoval právne predpisy tak, že tým porušil ústavno-procesné princípy obsiahnuté v práve na súdnu ochranu a v práve na spravodlivý súdny proces.  

13.   Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z   citovaného   ustanovenia čl. 127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu   konkrétnemu   právu   alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   inom   konaní   pred   súdnymi   orgánmi   Slovenskej republiky. Preto, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

14. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 71/2010).

15. Podľa právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci v konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú, alebo nie sú splnené ďalšie procesné podmienky.   Tomuto   postupu   totiž   bráni   zistený   nedostatok   neodstrániteľnej   procesnej prekážky   spočívajúci   v   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   sp.   zn. PL. ÚS 3/98).

16.   Ústavný súd zistil, že sťažovateľka podala 18. marca 2013 proti namietanému rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 Cob/375/2011 z 30. januára 2013 dovolanie, o ktorom bude rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní. Sťažovateľka teda využila účinný právny prostriedok nápravy, ktorý jej právny poriadok poskytuje.

17. Sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   vytvorila   stav,   keď   by   o jej   veci   mali   súbežne   rozhodovať   dva   súdne   orgány (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci   sťažovateľky   predchádza   uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím   dovolacieho   súdu   ako   predčasné.   Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

18.   Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   táto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

19. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť proti namietanému rozsudku krajského súdu   sp.   zn.   13   Cob/375/2011   z 30.   januára   2013   ako   predčasne   podanú   odmietol pre nedostatok právomoci   podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. september 2013