znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 424/2012-69

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca) a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť F. B., S. B., M. B., M. B., F. B., M. B., M. B., S. B. a R. B., zastúpených advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíková 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 33 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj práv zaručených čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 37 písm. a) Dohovoru o ochrane práv   dieťaťa   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   9   Co   357/2010 zo 16. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 357/2010 zo 16. júna 2011 v časti,   v ktorej   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Žilina   č.   k.   2   C   36/2006-247 zo 6. mája 2010 v časti vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie 9 958,18 € pre každého zo sťažovateľov z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, b o l o   p o r u š e n é   základné právo F. B., S. B., M. B., M. B., F. B., M. B., M. B., S. B. a R. B. na nedotknuteľnosť súkromia zaručené čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zaručené v čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručené čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   9   Co   357/2010   zo 16.   júna   2011 v rozsahu   uvedenom   v bode   1   výroku   tohto   nálezu z r u š u j e   a vec   mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. F. B., S. B., M. B., M. B., F. B., M. B., M. B., S. B. a R. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie   každému   v sume   po   1 000   €   (slovom   tisíc   eur),   ktoré j e   Krajský   súd v Žiline p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline j e   p o v i n n ý   uhradiť F. B., S. B., M. B., M. B., F. B., M. B., M. B., S. B. a R. B. trovy konania v sume 2 063,82 € (slovom dvetisícšesťdesiattri eur   a osemdesiatdva   centov),   a to   na   účet   advokáta   JUDr. Stanislava   Jakubčíka, Kutlíková 17, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 424/2012-16   z   11.   októbra   2012   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť F. B., S. B., M. B., M. B., F. B., M. B., M.   B.,   S.   B.   a R.   B.   (spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“)   v   časti   namietaného   porušenia základných práv zaručených čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 33 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),   ako   aj   práv   zaručených   čl.   19   ods.   1   a 2   a   čl.   37   písm.   a)   Dohovoru o ochrane práv dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 357/2010 zo 16. júna 2011 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

2. Sťažovateľ F. B. bol manželom zosnulej A. B., ostatní sťažovatelia sú ich deťmi. Dňa 20. augusta 2000 asi o 3.25 h rannej sa sťažovatelia a ich manželka, resp. matka A. B., stali   obeťou   útoku   štyroch   útočníkov   –   P.   B.,   P.   H.,   P.   K.   a M.   S.   (spolu   ďalej   aj „žalovaní“),   pričom   priebeh   a následky   útoku   sú   zrejmé   z ďalej   citovaných   častí odsudzujúcich rozsudkov trestných súdov.

3. Rozsudkom   Vojenského obvodového súdu   Banská Bystrica   sp.   zn. 4 T   21/01 z 30. marca 2001   bol obžalovaný P.   B. (v   čase skutku   vojak základnej   služby) uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1, 2 písm. b) a ods. 3 Trestného zákona spáchaného čiastočne konaním dokonaným a čiastočne konaním nedokonaným v súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 3 Trestného zákona, pretože „dňa 20. 8. 2000 asi o 03.25 h spoločne s P. H., P. K. a M. S. po vzájomnej dohode o vniknutí do rodinného domu rómskej rodiny v Ž., prišli na vozidle zn.   Fiat   Ritmo   nezisteného   evidenčného   čísla,   ktoré   viedol   M.   S.   na...   ulicu   v Ž.,   kde z vozidla vystúpili P. H., P. K. a P. B. s pripravenou basebalovou palicou, P. H. si tvár zamaskoval   čiernou   kuklou   a takto   vnikli   do   prízemného   domu   na...   ulici   č.,   ktorého majiteľom je F. B., tak, že P. B. vykopol uzamknutú kovovú bránku v oplotení, následne spoločne vytrhli uzamknuté vchodové dvere na dome, P. B. a P. H. vošli do izby oproti vchodu   vľavo,   P.   K.   zostal   v chodbe,   pričom   P.   B.   hneď   po   vstupe   do   izby   údermi basebalovou palicou napadol S. B., ktorú jedenkrát udrel do hlavy a spôsobil jej tržnú ranu v čelovospánkovej oblasti, ktoré zranenie si vyžiadalo práceneschopnosť 8 dní, 1-krát udrel M. B. do čelovej časti hlavy, ktorej spôsobil otras mozgu a vpáčenie čelovej kosti vľavo s dobou práceneschopnosti v trvaní 4 týždňov, 1-krát takýmto spôsobom napadol S. B., úderom do hlavy v oblasti čela, čím jej spôsobil tržnozmliaždenú ranu v oblasti čela s dobou práceneschopnosti 8 dní a rovnakým spôsobom udrel do čelovej oblasti hlavy M. B., ktorej   spôsobil   pomliaždenie   hlavy   a pomliaždenie   tretieho   prsta   ľavej   ruky   s dobou práceneschopnosti   10 dní   a   pri   odchode   z izby   jedným   úderom   basebalovou   palicou zasiahol do hlavy A. B., do pravej čelovej oblasti a spôsobil jej praskliny spodiny lebečnej, pohmoždenie mozgu, zakrvácanie do podlebnicového priestoru a ťažký poúrazový opuch mozgu   s   prekrvácaním   mozgového   mostu,   následkom   ktorých   zranení   dňa   22.   8.   2000 o 16.00 h zomrela“. Za to mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov. V rozsudku bol obžalovaný zároveň zaviazaný nahradiť poškodeným F. B., S. B., S.   B.,   M.   B.   a M.   B.   spôsobenú   majetkovú   škodu,   a   to   preukázané   pohrebné   náklady a bolestné,   v celkovej   sume   19 158   Sk.   S nárokom   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   boli poškodení odkázaní na občianskoprávne konanie.

Obžalovaní P. H. a P. K. boli za svoju účasť na takto zistenom skutku právoplatným rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   1 To   535/01   z 20.   novembra   2001   uznaní   vinnými zo spáchania trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 3 Trestného zákona a trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a obžalovaný M. S. bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 3 Trestného zákona a trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 a 2 písm.   b)   Trestného   zákona   účastníctvom   formou   pomoci   podľa   §   10   ods.   1   písm.   c) Trestného zákona. Boli im uložené nepodmienečné tresty odňatia slobody v trvaní 4, 5 a 3 rokov. V odsudzujúcom rozsudku neboli títo obžalovaní zaviazaní na náhradu škody.

4. Sťažovatelia, zastúpení tzv. občianskym zástupcom v zmysle § 27 Občianskeho súdneho poriadku (nie advokátom) C. I., sa žalobou doručenou Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) 14. februára 2006 domáhali proti P. B., P. H., P. K. a M. S. týchto nárokov:

a) 565 800 Sk z titulu jednorazového odškodnenia bolesti (bolestného v zmysle § 444 Občianskeho   zákonníka).   Táto   suma   zahŕňala   bolestné   určené   na   základe   bodového ohodnotenia   v znaleckom   posudku   podľa   vtedy   účinnej   vyhlášky   ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia

- 12 600 Sk pre S. B. (210 bodov x 60 Sk),

- 20 400 Sk pre M. B. (340 bodov x 60 Sk),

- 12 600 Sk pre S. B. (200 bodov x 60 Sk),

- 12 600 Sk pre M. B. (200 bodov x 60 Sk),to   všetko   zvýšené   na   desaťnásobok   z dôvodu   výnimočnosti   prípadu   (úmyselné ublíženie na zdraví obzvlášť surovým spôsobom, čo zanechalo na sťažovateľoch okrem fyzických zranení aj psychické následky, ktoré vyústili až do nutnosti emigrácie a azylu v zahraničí);

b) 63 394 Sk z titulu nákladov pohrebu zomrelej A. B.;

c) 4 500 000 Sk „za fyzickú ujmu, duševnú ujmu, bolesť, útrapy, emocionálnu úzkosť a utrpený   šok   z nočného   prepadu,   fyzického   napadnutia   a usmrtenia   manželky   a matky A. B.“. Táto suma zahŕňala 500 000 Sk pre každého zo sťažovateľov;

d) 2 000 000 Sk „za fyzickú ujmu, duševnú ujmu, bolesť, útrapy, emocionálnu úzkosť a šok z nočného prepadu, ktoré pred smrťou utrpela A. B. a za samotnú smrť spôsobenú A. B.“, na ktoré mali sťažovatelia nárok z titulu § 15 Občianskeho zákonníka.

Nároky pod písmenami c) a d) sťažovatelia v žalobe odôvodnili poukazom na § 11 Občianskeho zákonníka, ktorý zaručuje právo na ochranu života a zdravia, teda fyzickej integrity. Sťažovatelia si tak uplatnili nárok na náhradu utrpenej ujmy aj v peniazoch, čo odôvodnili   tým,   že   v danej   veci   došlo   k smrti   a ohrozeniu   života   a zníženiu   dôstojnosti sťažovateľov, ktorí boli napadnutí práve pre ich rasovú príslušnosť. Sťažovatelia výslovne odkázali na to, že život a zdravie, ochrana rás a národných alebo etnických skupín, ľudská dôstojnosť a nedotknuteľnosť obydlia sú ústavne chránené hodnoty (čl. 12, čl. 15, čl. 19, čl. 21   a čl.   33   ústavy).   Sťažovatelia   ďalej   argumentovali   aj   medzinárodnoprávnymi dokumentmi   (Všeobecná   deklarácia   ľudských   práv,   Medzinárodný   pakt   o občianskych a politických   právach,   Dohovor   o odstránení   všetkých   foriem   rasovej   diskriminácie a dohovor), ktoré zaručujú právo na adekvátnu kompenzáciu a právo na účinný prostriedok nápravy. Z judikatúry sa odvolávali najmä na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   aj   „ESĽP“)   vo   veciach   Aydin   proti   Turecku,   Kurt   proti   Turecku,   Colozza   proti Taliansku, ale aj na správu Výboru OSN pre ľuddské práva vo veciach Walter Lafuente Pefiarietta   a ostatní   proti   Bolívii,   Pedro   Pablo   Camargo   proti   Kolumbii   a Jean   Miango Muiyo proti Zairu.

Vo vlastnom petite rozsudku potom sťažovatelia žiadali priznať obe sumy v jednom ako „náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.500.000,-,“ (zrejme Sk, pozn.).

5. Pretože P. K. v priebehu konania zomrel, pričom dedičské konanie po nebohom bolo zastavené pre nemajetnosť, okresný súd uznesením z 21. januára 2010 konanie voči nemu zastavil.   V priebehu konania sťažovatelia   svoju   žalobu viackrát   zmenili, napokon upravili žalobný návrh tak, že žiadali každému zo sťažovateľov priznať nemajetkovú ujmu v sume 300 000 Sk (9 958,18 €), pričom žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy za smrť A. B. v sume 2 000 000 Sk a v určitej časti majetkovej škody vzali späť. Na základe toho okresný   súd   uznesením   č.   k.   2   C   36/2006-224   z 21.   januára   2010   túto   zmenu   žaloby pripustil (nový petit mal teda znieť: „Odporcovia v rade 1, 2 a 4 sú povinný uhradiť F. B. 300.000,- Sk, S. B. 300.000,- Sk, M. B. 300.000,- Sk, M. B. 300.000,- Sk, F. B. 300.000,- Sk, M. B. 300.000,- Sk, M. B. 300.000,- Sk, S. B. 300.000,- Sk, R. B. 300.000,- Sk.“), pričom v odôvodnení výslovne uviedol, že „právny zástupca... upravil žalobný návrh v časti III žalobného návrhu, kde vzal návrh späť v časti 2.000.000,- Sk, ktoré navrhovatelia žiadali za smrť A. B...“.

6.   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   2   C   36/2006-247   zo   6.   mája   2010   (ďalej   aj „prvostupňový   rozsudok“)   žalobu   sťažovateľov   zamietol,   pričom   svoj   právny   názor vo vzťahu   k nároku   na   zvýšenie   bolestného   a nároku   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch odôvodnil takto:

«...   Podľa   názoru   súdu   len   ďalšími   lekárskymi   posudkami   by   sa   dalo   zistiť,   či zranenia, ktoré utrpeli S. B., M. B., S. B., M. B. boli takého charakteru, ktoré by skutočne bolo   možné   považovať   za   také,   ktoré   by   im   spôsobovali   v   ďalšom   živote   výrazné komplikácie.

S. B. mali obžalovaní spôsobiť úderom palice do hlavy tržnú ranu čela v spánkovej oblasti s práceneschopnosťou v trvaní 8 dní. M. B. mali spôsobiť otras mozgu a vpáčenie čelovej kosti vľavo s práceneschopnosťou 4 týždne. S. B. dvoma údermi palicou do hlavy v oblasti čela spôsobili dve rovnobežne prebiehajúce tržno-hmožné rany nerovných okrajov s pomliaždením mäkkých tkanív v okolí v trvaní práceneschopnosti 8 dní. M. B. spôsobili na čele vpravo pomliaždenie mäkkých tkanív bez poškodenia kožného krytu a pomliaždenie oblasti   základného   článku   tretieho   prsta   ľavej   ruky,   ktoré   zranenie   si   vyžiadalo   u   nej práceneschopnosť v trvaní 10 dní.

Navrhovatelia tieto okolnosti žalovali, ako bolestné, pričom žiadali bolestné navýšiť na 10 násobok. Zo zdôvodnenia samotného splnomocneného zástupcu vyplýva, že tento pravdepodobne žiadal uhradiť   sťaženie spoločenského uplatnenia a to z tohto titulu,   že navrhovatelia prežívajú psychickú traumu. K samotným zraneniam sa po prvotnom ošetrení už žiaden z lekárov nevenoval, či tieto zranenia mohli spôsobiť poškodeným v ďalšom živote prípadné obmedzenia z titulu fyzického zdravia. Je určite zrejmé, že pokým tieto zranenia zanechali stopy na samotných navrhovateľoch, tak to boli asi stopy psychického charakteru. Pri navršovaní, ako to žiadal splnomocnený zástupca, bolestného na 10 násobok sa musí jednoznačne vychádzať z toho, či konkrétne fyzické zranenia, ktoré utrpeli poškodení odôvodňujú prijať záver, že takéto zranenia zanechali nie psychické, ale skutočne fyzické následky na samotných poškodených. Jednalo by sa napr. o ťažké zlomeniny nôh, ktoré by v budúcnom živote obmedzovali poškodených pri hľadaní si zamestnania.

Súdu   nedoložil   žiaden   relevantný   dôkaz,   že   zranenia,   ktoré   utrpeli,   by   skutočne znemožňovali navrhovateľom uplatniť sa v zamestnaní, v spoločenskom a verejnom živote. Splnomocnený zástupca predložil len neznáme lekárske potvrdenie od neznámeho lekára. Súd nevedel ani zistiť, či sa jedná o psychiatra, psychológa alebo všeobecného lekára, z ktorého   vyplýva,   že   navrhovatelia   utrpeli   psychickú   traumu   po   útoku.   Žiadny   iný relevantný   dôkaz,   aké   útrapy   psychického   charakteru   utrpeli   navrhovatelia,   súdu nepredložil.

Samotná S. B. sa vyjadrovala na pojednávaní, že po fyzickom útoku mala obrovský strach.   Priznala,   že   po   tomto   útoku   nenavštívila   ani   nenavštevuje   žiadneho   odborného lekára psychiatra alebo psychológa. Samotná M. B. vypovedala na pojednávaní, že od roku 2000, kedy boli fyzicky napadnutí u nej nepretrvávajú žiadne zdravotné problémy, myslela tým   psychického   rázu.   Okrem   návštevy   MUDr.   T.,   tu   na Slovensku,   nebola   u   žiadneho všeobecného   lekára   ani   u   žiadneho   odborného   lekára,   psychológa,   psychiatra.   Ďalej samotný otec detí sa vyjadroval, že najväčšie problémy psychického rázu má syn R., avšak tento takisto nebol u žiadneho odborného lekára. Bolo to z tohto dôvodu, že nepoznajú jazyk v krajine, v ktorej žijú a ťažko im je vysvetľovať, ako traumu prežívajú.

Samotní   navrhovatelia   potvrdili,   že   naposledy   boli   so   svojimi   zraneniami,   ktoré utrpeli, vyšetrovaný u znalca MUDr. T. Odvtedy neboli u žiadneho odborného lekára, čo sa týka spôsobených zranení, ani čo sa týka ich psychickej traumy.

I   napriek   týmto   skutočnostiam   splnomocnený   zástupca   žiadal   navýšiť   bodové ohodnotenie o 10 násobok. Len samotné tvrdenie navrhovateľov, resp. ich splnomocneného zástupcu, že od roku 2000, kedy boli fyzicky napadnutí prežívajú psychickú traumu, nemôže postačovať súdu na to, aby zodpovedne mohol prehlásiť, že zranenia, ktoré utrpeli, ako otras   mozgu,   tržné   rany   na   hlave,   možno   považovať   za   také   zranenia,   čo   odôvodňujú navýšenie bodového ohodnotenia na 10 násobok.

Neexistuje ani žiaden konkrétny psychický alebo psychiatrický posudok,   ktorý by súdu ozrejmil, ako sa prejavil útok obžalovaných po psychickej stránke na deťoch rodičov B. Vyjadrenia sa navrhovateľa v rade 1/, že žijú v Belgicku, že nepoznajú dobre jazyk a z tohto dôvodu nenavštevujú odborného lekára sa súdu javilo ako zavádzajúce a účelové. V Belgicku žijú od roku 2004. Deti navštevujú, podľa vyjadrenia navrhovateľa, belgické školy. Základnou podmienkou integrácie v novej krajine je sa naučiť jazyk. Súdu sa javí, ako málo pravdepodobné, že by sa do súčasnej doby ani jeden z členov rodiny B. nenaučil aspoň základy francúzskeho jazyka. Napokon, pokým by skutočne prežívali takú psychickú traumu, ako to popisujú v samotnom návrhu, aj vo svojich vyjadreniach aspoň niektorí z navrhovateľov, určite by bolo potrebné vyhľadať odbornú pomoc psychológa aj prípadne za účasti tlmočníka, ktorý by pomohol tlmočiť psychické zdravotné problémy odborníkovi, lekárovi,   psychiatrovi,   psychológovi   priamo   v   Belgicku.   Súd   nemohol   vychádzať   len z tvrdení navrhovateľov, aké psychické traumy prežili navrhovatelia bez tohto, aby tieto ich tvrdenia   mal   podložené   relevantnými   dôkaznými   prostriedkami,   posudkami   odborníkov v tejto oblasti.

... Je zrejmé, že tesným činom obžalovaných – žalovaných došlo k zásahu, ktorý vážne narušil právo fyzickej osoby na život a zdravie, teda neoprávnene zasiahol do zákonom chránených zložiek osobnosti poškodených. Ide o zásah protiprávny, úmyselne zavinený a rasovo motivovaný, čo vyplýva aj z pripojených trestných rozsudkov.

Právnou   sankciou   za   takúto   ujmu   nemajetkovej   povahy   v   zmysle   §   13   O.   z.   je primerané   zadosťučinenie   a   to   buď   morálne,   ak   to   postačuje   a   ak   to   nepostačuje   tak zadosťučinenie poskytnuté v peniazoch. Obč. z. v § 13 priznáva právo na peňažné plnenie len po splnení dvoch podmienok:

1/ morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade ako nedostačujúce, 2/ nedostačujúce toto zadosťučinenie sa javí najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.

Splnomocnený zástupca navrhovateľov v tomto smere svoj návrh odôvodnil tým, že v danom prípade sa jednoznačne sa jedná o morálne zadosťučinenie. Podľa jeho názoru bola v značnej miere znížená dôstojnosť navrhovateľov. Zo všetkých prejavov odporcov je evidentné,   že   títo   napadli   rodinu   B.   pre   ich   rasu,   etnickú   príslušnosť   bez   akéhokoľvek dôvodu a bez akéhokoľvek predchádzajúceho verbálneho konfliktu.

Súd   sa   nemohol   stotožniť   z   jeho   vyjadrovaním   a   predloženými   dôkazmi.   Súdu opätovne nepreukázal, akým spôsobom bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Nenavrhol, ani nezabezpečil žiaden dôkaz, ktorý by súdu ozrejmil, akým spôsobom trpela rodina B. po tomto fyzickom útoku. Všetko postavil len   na   tvrdeniach   samotných   navrhovateľov   resp.   na   svojich   tvrdeniach.   Súd nespochybňuje, že rodina B. bola fyzicky napadnutá odporcami pre ich rasu, etniku. O tom svedčia aj pripojené trestné rozsudky. Súd už vyššie poukazoval na to, že mu nebol predložený žiaden relevantný dôkaz ako samotní navrhovatelia trpeli po tomto útoku a čo to pre nich všetko znamenalo. Ako sa s týmto vyrovnávali v minulosti, súčasnosti a čo to   všetko   môže   pre   nich   priniesť   do   budúcnosti.   V   tomto   smere   by   napomohlo pri rozhodovaní súdu „o nemajetkovej ujme,“ keby bolo preukázané, že skutočne utrpeli psychickú poruchu navrhovatelia.

To   by   muselo   byť   diagnostikované   psychiatrickým,   neurologickým,   prípadne psychologickým vyšetrením. Súd znova opakuje, že v každom prípade navrhovatelia utrpeli psychickú traumu, ale toto nebolo žiadnym relevantným dôkazom preukázané, potvrdené prípadnými lekárskymi správami.

V tomto smere by sa mohol zodpovedne vyjadriť odborník, že takýmto spôsobom bola skutočne   aj   znížená   dôstojnosť   navrhovateľov   a   z   tohto   by   potom   súd   mohol   odvíjať prípadnú   výšku   nemajetkovej   ujmy.   Splnomocnený   zástupca   ani   navrhovatelia   bližšie nešpecifikovali prečo by im nemajetková ujma mala byť priznaná v sume 9.958.18 eur. Či v tejto   sume   je   zahrnutá   nemožnosť   pracovať   po   fyzickom   útoku,   psychické   traumy spôsobené týmto útokom, či je v tejto sume zarátaný aj odchod do inej krajiny, vytvorenie podmienok na bývanie v inej krajine a podobne.

Súd v tomto smere môže len konštatovať, že skutočne v médiách bol tento rasový útok viac krát medializovaný, ale samotní navrhovatelia súdu nedokázali a nepreukázali, ako bola porušená ich dôstojnosť, ich integrita, ako reagovalo na tento útok ich blízke okolie, priatelia, rodina, známi, spolupracujúci, škola, prípadne ďalšie inštitúcie. V tomto smere neposkytli súdu žiadne listinné doklady - dôkazy. V tomto smere musel súd, len z toho dôvodu,   že   navrhovatelia   neprodukovali   žiadne   dôkazné   prostriedky   ohľadom   výšky nemajetkovej ujmy, ich návrh takisto zamietnuť.

Podľa   §   5   ods.   1/   O.   s.   p.   súdy   poskytujú   pri   plnení   svojich   úloh   účastníkom v občiansko súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach. Podľa ods. 2/ cit. ust. súdy povinnosť podľa odseku nemajú, ak je účastník v občiansko súdnom konaní zastúpený advokátom. Navrhovatelia v tomto konkrétnom prípade boli zastúpení splnomocneným   zástupcom   a   nie   advokátom,   pričom   súd   viackrát   navádzal splnomocneného zástupcu na to, aké dôkazy má produkovať na súde, ktoré by podporili tvrdenia navrhovateľa, resp. tento návrh by odmietali. I napriek poučeniam samotného súdu nedokázali uniesť dôkazné bremeno. Potom súd ich návrh zamietol.»

7. Proti prvostupňovému rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom namietali, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a žiadali napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť.

a)   Sťažovatelia   predovšetkým   žiadali   priznať   zvýšenie   bolestného,   poukazujúc na posudok belgického lekára;

b) V časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sťažovatelia namietli, že prvostupňový rozsudok je v rozpore so slovenskou a európskou rozhodovacou praxou. Poukázali pritom na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 4/99 a sp. zn. 1 Cdo 89/97 týkajúce sa zásad priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj na judikatúru nižších súdov (napríklad rozsudok Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   sp.   zn.   7   C   818/96   z 9. septembra   2004,   potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 421/04 z 19. januára 2005, ktorý sa týkal prípadu rasovo motivovanej vraždy Róma, ktorého matke v konaní o ochranu osobnosti   všeobecné   súdy   priznali   100   000   Sk   z   titulu   vzniknutej   nemajetkovej   ujmy a 200 000   Sk   z   titulu   vzniknutej   nemajetkovej   ujmy   vyplývajúcej   z nároku   na   ochranu osobnosti jej syna). Ich prípad je podľa nich takým prípadom, v ktorom utrpenú ujmu nie je možné   zmierniť   len   morálnou   satisfakciou,   keďže   v dôsledku   činu   žalovaných   nemohli viesť naďalej normálny život, žili v strachu a museli emigrovať. Okrem toho sťažovatelia pripomenuli aj tzv. pozitívny záväzok štátu na ochranu života podľa čl. 2 dohovoru a v tejto súvislosti najmä rozsudok vo veci Kontrová proti Slovensku.

8. Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 357/2010 zo 16.   júna   2011   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku,   ktorým   žalobu   sťažovateľov zamietol, potvrdil, a zmenil ho vo výroku o trovách konania. V jeho odôvodnení okrem iného uviedol:

«Vzhľadom   na   obsah   žaloby   a   predmet   konania   postupoval   prvostupňový   súd správne,   keď skúmal,   či   konkrétnym   konaním   odporcov   bola   navrhovateľom spôsobená škoda, resp. či došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti, života, zdravia, občianskej a ľudskej dôstojností, ako aj súkromia navrhovateľov v takom rozsahu, aby im vzniklo právo na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Prvostupňový súd vychádzal pri rozhodovaní, najmä z výpovedí účastníkov, ktoré hodnotil ako dôkaz, nakoľko iné listinné dôkazy (okrem trestného spisu a tam sa nachádzajúceho znaleckého posudku o bolestnom) a vyjadrenia belgického   lekára,   ktorý   všeobecne   opísal   možné   následky   útoku   a   celkovej   rasovej neznášanlivosti na Slovensku voči navrhovateľom, do spisu doložené neboli. Vo svojich výpovediach, či už navrhovateľ v rade 1/ alebo ostatní vypočutí účastníci len všeobecne opísali   dôvody,   prečo   v   roku   2004   emigrovali   (opakované   útoky   voči   ich   rodine). Prvostupňový súd za tejto situácie návrh zamietol s poukazom na neunesenie dôkazného bremena. Záver o tom, že účastník neuniesol dôkazné bremeno možno urobiť vtedy, ak hodnotenie   dôkazov,   ktoré   boli   v   konaní   vykonané   neumožňuje   súdu   prijať   záver,   ani o pravdivosti tvrdenia účastníkov a ani o tom, že by bolo nepravdivé. Podľa ust. § 120 ods. 1 veta prvá O. s. p. sú účastníci povinní označiť dôkazy k preukázaniu svojich tvrdení. Podľa   ust.   §   120   ods.   3   veta   druhá   O.   s.   p.,   ak   neoznačí   účastník   dôkazy   potrebné preukázaniu svojich tvrdení, vychádza súd pri zisťovaní skutkového stavu z dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech.

Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola pre nečinnosť účastníka (nesplnenie povinnosti v zmysle § 120 O. s. p.) alebo vôbec (objektívne) nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver, ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.   V   prejednávanej   veci   prvostupňový   súd   rozhodol   z   dôvodu   neunesenia dôkazného bremena v neprospech navrhovateľov a s takýmto záverom sa, aj napriek snahe o podrobnejší opis následkov konania odporcov pre život navrhovateľov po roku 2000 uvedených v odvolaní, s rozhodnutím prvostupňového súdu odvolací súd stotožnil. Na jeho závery v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. poukazuje, pričom navrhovatelia, či už v návrhu alebo vo výpovediach vykonaných pred súdom len všeobecne opísali dôvody, prečo považovali život na Slovensku za neznesiteľný. Právny zástupca poukazoval na to, že štát v tomto prípade si nesplnil svoju povinnosť a nedokázal vytvoriť také podmienky, aby navrhovatelia mohli vzhľadom na všetky ostatné okolnosti (pracovné možnosti, sociálne postavenie) viesť kvalitný život v zmysle ich predstáv na Slovensku. Navrhovateľ v rade 1/, ale aj ostatní vypočutí   účastníci   na   strane   navrhovateľov   vypovedali,   že   na   Slovensku   boli   neustále vo vzťahu k nim vyvolávané konflikty, viackrát boli fyzicky napadnutí, poškodzovaný bol ich majetok hádzaním skál do okien ich bydliska a zo strany iných členov spoločnosti boli voči ním používané verbálne vyhrážky. Právny zástupca navrhovateľov za takúto situáciu viní „celú spoločnosť a štát“ z toho, že nezabezpečili podmienky na realizáciu sa navrhovateľov a   ochranu   ich   základných   práv.   Je   nepochybné,   že   útok   zo   strany   odporcov   zo   dňa 20. 8. 2000   závažným   spôsobom ovplyvnil   ďalší život navrhovateľov,   najmä v   súvislosti so smrťou A. B. Navrhovatelia však žiadnym relevantným spôsobom nepreukázali, ako sa tento následok prejavil v ich ďalšom reálnom živote. Poukazovali na to, že naďalej voči im ako osobám, resp. celej rodine boli smerované podľa nich rasovo motivované útoky a to všetko potom prispelo k rozhodnutiu emigrovať v roku 2004 do Belgicka. Jednoznačne však nepreukázali,   že   sa   tak   stalo   len   na   základe   konania   odporcov   a že   len   títo   by   boli zodpovední za situáciu, ktorá sa vytvorila v rodine po roku 2000, resp. vôbec nie je zrejmé, či   takýto   stav existoval aj pred   útokom odporcov.   Vzhľadom   na   takto   (ne)   preukázané tvrdenia navrhovateľmi vo vzťahu k odporcom, nemohol potom prvostupňový, resp. ani odvolací   súd   rozhodnúť   o   náhrade   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch,   aj   keď   ako   to   už odvolací súd uviedol, smrť manželky a matky je spravidla závažným zásahom do rodinného života, do rodinného súkromia. V prípade, že i medziľudské väzby tvoriace základ a rámec súkromného   života   jednotlivca   dosahujú   určitú   intenzitu   a   vykazujú   určité   ďalšie charakteristiky, môže takouto deštrukciou vzťahu dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na   ochranu   súkromia,   ako   čiastkového   práva   na   ochranu   osobnosti   za podmienky,   že konanie   pôvodcu   zásahu   je   protiprávne,   je   objektívne   spôsobilé   do   práva   na ochranu osobností zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej   osoby   objektívne   spôsobilým   vyvolať   nemajetkovú   ujmu   spočívajúcu   v porušení alebo   ohrození   osobnosti   fyzickej   osoby   a   vznikom   tejto   nemajetkovej   ujmy.   V tejto súvislosti opäť odvolací súd poukazuje na to, že navrhovatelia len všeobecne opísali, že zo strany „celej spoločnosti“ pociťovali tlak na ich osoby, keď boli tolerované verbálne, či fyzické útoky voči ním ako osobám, voči ich rodine, pričom ani štát prostredníctvom svojich orgánov (polícia) nebol schopný takýmto útokom zabrániť.»

II.

9.   Proti   uvedenému   rozsudku   sp.   zn.   9   Co   357/2010   zo 16.   júna   2011   smeruje sťažnosť sťažovateľov, ktorú odôvodňujú takto:

«Okresný súd a krajský súd predmetnými rozhodnutiami nezabezpečili dostatočnú ochranu a nerešektovali základné právo, na ochranu ktorého boli povinné podľa čl. 15 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a čl. 2 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Odporcovia dňa 20. 08. 2000 po vzájomnej dohode o napadnutí a zbití rómskej rodiny násilne vnikli do rodinného domu sťažovateľov s výkrikmi „Pozabíjame Vás, Vy gumy čierne!“ kopli do sťažovateľky M. B., t. č. maloletej, baseballovou palicou napadli spiacu   sťažovateľku   S.   B.,   M.   B.,   t.   č.   maloletú   S.   B.,   t.   č.   maloletú   a A.   B.   -   matku a manželku sťažovateľov, ktorá na následky zranení dňa 22. 08. 2000 zomrela.

Okresný   súd   vo   svojom   rozsudku   zamietol   priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy z dôvodu fyzickej a duševnej ujmy, bolesti, útrap, emocionálnej úzkosti a šoku z nočného prepadu, ako následku konania odporcov. Krajský súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil a súhlasil s okresným súdom, že sťažovatelia nepreukázali, že konaním odporcov došlo k zásahu do ich práv v takom rozsahu, aby im vzniklo právo na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Okresný aj krajský súd považovali za dostatočné priznanie náhrady škody 616 Eur   sťažovateľovi   F.   B.,   20   eur   S.   B.   a   náhrady   pohrebných   nákladov   vo   výške 504,35 eur Vojenským obvodovým súdom v Banskej Bystrici, napriek tomu, že sťažovatelia v návrhu žiadali   zvýšiť   bolestné,   resp.   sťaženie spločenského uplatnenia na 10-násobok základného bodového ohodnotenia z dôvodu hodného osobitného zreteľa.

Prípad sťažovateľov je nespochybniteľne prípadom, v ktorom utrpenú ujmu nie je možné nijakým spôsobom zmierniť len prostredníctvom morálnej satisfakcie.   Sťažovateľ F. B. v dôsledku zavrhnutiahodného rasovo motivovaného činu náhle a zbytočne stratil manželku   a   matku   svojich   ôsmich   detí,   z   ktorých   bolo   v   čase   úmrtia   matky   sedem maloletých!   Osem   detí   stratilo   svoju   matku.   Je   potrebné   preukazovať,   že   týmto   činom, ktorého   boli   navyše   sami   svedkami,   navrhovatelia   utrpeli   závažnú   ujmu?   Pre   každého normálneho jedinca, a o to viac pre maloletého, je náhla strata najbližšej osoby v dôsledku násilného trestného činu traumatizujúcim zážitkom. O skutočnosti, aké náročné bolo pre navrhovateľov viesť po útoku ďalej normálny život a o tom, že v dôsledku trestných činov odporcov žili v strachu, svedčí fakt, že sa rozhodli opustiť svoj domov a emigrovať.»

Sťažovatelia   vo   svojej   argumentácii   znova   poukázali   na   skôr   citovaný   rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom, ako aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade   Kontrová   proti   Slovensku,   v ktorom   ESĽP   vyslovil   porušenie   čl.   2   dohovoru Slovenskou republikou z dôvodu nevykonania dostatočných opatrení na ochranu života detí sťažovateľky. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval aj porušenie čl. 13 dohovoru a priznal sťažovateľke náhradu nemajetkovej ujmy.

Podľa názoru sťažovateľov namietanými rozsudkami nebola poskytnutá dostatočná ochrana ich označeným právam, na ochranu ktorých boli všeobecné súdy povinné, tým, že konajúce súdy   neuznali ich nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli. V tejto súvislosti bližšie uviedli:

„Odporcovia, príslušníci ozbrojených síl SR, spáchali činy špecifikované v trestných rozsudkoch spôsobom, že v noci vtrhli do rodinného domu sťažovateľov a podrobili ich krutému,   neľudskému   a   ponižujúcemu   zaobchádzaniu...   a   to   z   rasovo   motivovaných pohnútok.   Okresný   ani   krajský   súd   neuznali   toto   konanie   za   také   závažné,   aby   došlo k zásahu   do   práv   sťažovateľov   v   takom   rozsahu,   aby   im   vzniklo   právo   na   priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch od odporcov, ktorí tieto zavrhnutiahodné skutky spáchali....   pri   posudzovaní   vzniku   nemajetkovej   ujmy,   ktorý   je   viac   ako   očividný,   bola príslušnosť   k   etnickej   skupine   sťažovateľom   na   ujmu.   Inak   nie   je   možné   vystveliť rozhodovanie oboch súdov, ktoré stratu matky a manželky a rasovo motivované násilie voči maloletým deťom v noci v ich vlastnom obydlí príslušníkmi ozbrojených síl SR považovali za nedostatočné na vznik nemajetkovej ujmy sťažovateľov....

V   čase   spáchanie   činu   odporcami   bolo   sedem   detí   (sťažovateľov)   z   ôsmich maloletých. Niektoré z nich utrpeli vážne zranenia. Máme za to, že okresný súd a krajský súd   porušili   vyššie   uvedené   články   Dohovoru   o   ochrane   práv   dieťaťa   a   to   tým,   že nezabezpečili následné opatrenia vzťahujúce sa na prípady zlého zaobchádzania s deťmi a nepriznali sťažovateľom nemajetkovú ujmu.“

Podľa sťažovateľov „... súdy pri zamietnutí nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch   neaplikovali   ustanovenia   medzinárodných   dohovorov,   ktorými   je   Slovenská republika viazaná, resp. judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Súd pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy nezvážil dôsledky násilného trestného činu na rodinný a osobný život sťažovateľov a nezvážil závažnosť tohto zásahu do ľudských práv v zmysle medzinárodných dohovorov o ľudských právach.

V medzinárodnom práve je pevne zakotvený princíp, že obete porušovania ľudských práv   majú   dosiahnuť   účinnú   nápravu   a   kompenzáciu.  ...   Medzinárodne   právo   ďalej objasňuje, že nielen obete porušovania ľudských práv, ale tiež ich najbližší príbuzní sú oprávnení na primeranú kompenzáciu....

Všeobecne   sa   uznáva,   že   obete   porušenia   ľudských   práv   musia   byť   odškodnené nielen za peňažnú ujmu - výdavky za lekárske ošetrenie, strata príjmu, atď. ale taktiež za nemajetkovú/nepeňažnú   ujmu.   Pod   nemajetkovou   ujmou   sa   rozumie   nielen   bolesť a utrpenie,   ale   i   ostatné zásahy   do   osobnosti,   akými sú   emocionálne   rozrušenie,   strata príjemných stránok života, ublíženie na cti alebo odňatie dobrého mena.

Navrhovaná   výška   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   bola   odôvodnená závažnosťou   ujmy,   ktorá   vznikla   navrhovateľovi   v   dôsledku   bezdôvodného   násilného trestného   činu   a   mala   predstavovať   pre   navrhovateľa   spravodlivé   zadosťučinenie. Podotýkam,   že síce dôsledky tohto   násilného trestného činu na osobný a rodinný život navrhovateľa sú nevyčísliteľné v peniazoch, ale navrhovaná výška nemajetkovej ujmy bola určená spravodlivým odhadom a mala predstavovať spravodlivé zadosťučinenie za útrapy, frustrácie, psychické poškodenie a úzkosť ktorú prežili sťažovatelia v súvislosti s týmto trestným činom....

Máme   za   to,   že   súdy   pri   rozhodovaní   o   primeranom   zadosťučinení   neprihliadli k závažnosti   vzniknutej   nemajetkovej   ujmy.  ...   v   danom   prípade   sa   jedná   o   ujmu s nenávratnými dôsledkami - zásah do zdravia, osobného, rodinného života sťažovateľov je nereparovateľný. Z výsledkov dokazovania pred súdmi vyplynul vážny vplyv na rodinný život sťažovateľov, ktorý je chránený medzinárodnými dohovormi o ľudských právach (čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach).

Na základe   vyššie uvedeného sa   domnievame,   že k vyváženiu nemajetkovej ujmy vzniknutej   na   osobnostiach   sťažovateľov   v   žiadnom   prípade   nepostačuje   odsudzujúci rozsudok odporcov v trestnom konaní - to nepredstavuje ani spravodlivé zadosťučinenie v zmysle   vyššie   citovaných   medzinárodných   dohovorov   o   ľudských   právach   a   v   zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.“.

10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Rozhodnutím Krajského súdu v Žiline so sp. zn. 9Co/357/2010 zo dňa 16. 06. 2011 došlo k porušeniu práva sťažovateľov na život podľa čl. 15 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a čl. 2 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutím Krajského súdu v Žiline so sp. zn. 9Co/357/2010 zo dňa 16. 06. 2011 došlo k porušeniu práva sťažovateľov na nedotknuteľnosť osoby a zákaz mučenia podľa čl. 16 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutím Krajského súdu v Žiline so sp. zn. 9Co/357/2010 zo dňa 16. 06. 2011 došlo k porušeniu práva sťažovateľov na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR.

Rozhodnutím Krajského súdu v Žiline so sp. zn. 9Co/357/2010 zo dňa 16. 06. 2011 došlo   k   porušeniu   práva   sťažovateľov   na   nedotknuteľnosť   obydlia   podľa   čl.   21   ods.   1 Ústavy SR a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutím Krajského súdu v Žiline so sp. zn. 9Co/357/2010 zo dňa 16. 06. 2011 došlo k porušeniu práva sťažovateľov ako príslušníkov etnickej skupiny podľa čl. 33 Ústavy SR. Rozhodnutím Krajského súdu v Žiline so sp. zn. 9Co/357/2010 zo dňa 16. 06. 2011 došlo k porušeniu práva sťažovateľov: M. B., M. B., F. B., M. B., M. B., S. B., R. B... vplývajúceho z čl. 19 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa a čl. 37 a) Dohovoru o ochrane práv dieťaťa.

Rozhodnutím Krajského súdu v Žiline so sp. zn. 9Co/357/2010 zo dňa 16. 06. 2011 došlo   k   porušeniu   práva   sťažovateľov   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000 EUR (slovom: Stotisíc EUR).

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľom   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 2.063,82 EUR, ktorú je Krajský súd Žilina povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. Stanislava Jakubčíka...“

11.   K   prijatej   sťažnosti   sa   vyjadril   krajský   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou JUDr. Evou Kyselovou, listom sp. zn. Spr 588/2012 z 29. novembra 2012. Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení k veci uviedla:

„V   danom   prípade   žalobou   podanou   na   Okresnom   súde   v   Žiline   pod   sp.   zn. 2C/36/2006 sa domáhali sťažovatelia ako navrhovatelia náhrady škody (§ 444 a § 449 OZ) a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13, § 15 OZ). Ako odporcovia boli označené štyri fyzické osoby čoby páchatelia trestného činu, za ktorý boli odsúdení rozsudkom VOS Banská   Bystrica,   resp.   OS   Žilina   (skutok   trestného   činu   spočíval   v   napadnutí   rodiny sťažovateľov   v   ich   rodinnom   dome   s   následkom   smrti   u   manželky,   resp.   matky sťažovateľov).

Všetky nároky navrhovateľov boli prvostupňovým súdom zamietnuté z dôvodu, že o náhrade   škody   (bolestnom)   rozhodoval   súd   v   trestnom   konaní.   Zvýšenie   bolestného priznané nebolo z dôvodov, že navrhovatelia nepreukázali skutočnosti, pre ktoré by tak súd mal rozhodnúť. Dôvodiť tým, že trestný čin bol spáchaný s rasovým motívom, neumožňuje zvýšiť bolestné, to je možné z iných dôvodov (napr. bolestivá zdĺhavá liečba). Takéto dôvody na zvýšenie však nezistil ani znalec v trestnom konaní. Aj ďalšie nároky navrhovateľov boli zamietnuté. Súd pritom vychádzal z podanej žaloby, navrhnutých dôkazov a preukázaných skutočností. Žaloba je koncipovaná na základe porušovania povinností štátu (štát nedokázal zabrániť rasovo motivovaným útokom na sťažovateľov). V tomto prípade však žalované boli konkrétne fyzické osoby a nie štát.

Prvostupňový, aj odvolací súd posudzoval žalobu a z nej vyplývajúce nároky nie vo vzťahu k štátu, ale ku konkrétnym fyzickým osobám, ktoré boli označené ako účastníci konania s tým, že navrhovatelia mali v konaní preukázať tvrdené skutočnosti, k čomu podľa názoru   prvostupňového   aj   odvolacieho   súdu   nedošlo.   Zamietnutie   žaloby   odvolací   súd v rozsudku sp. zn. 9Co/357/2010 zdôvodnil a mal za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu je zákonné.

Z uvedených dôvodov nepovažujeme sťažnosť sťažovateľov, prijatú Ústavným súdom Slovenskej republiky podľa bodu 1. výrokovej časti Uznesenia zo dňa 11. októbra 2012, č. k. II. ÚS 424/2012-16, za dôvodnú.

S   odkazom   na   ustanovenie   §   30   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, na vykonaní ústneho pojednávania vo veci netrváme.“

12.   Právny   zástupca   sťažovateľov   vo   vyjadrení   z   10.   januára   2013,   doručenom ústavnému súdu 14. januára 2013, k stanovisku krajského súdu z 29. novembra 2012 okrem iného uviedol:

«V   prvom   rade   poukazujeme   na   to,   že   žalobou   o   náhradu   škody   a   náhradu nemajetkovej ujmy zo dňa 10. 2. 2006 sa navrhovatelia domáhali náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka, a nie podľa ust. zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a teda žaloba správne smerovala voči fyzickým osobám, ktoré škodu spôsobili, a nie voči štátu.

V rozhodnutí Okresného súdu Žilina č.k. 2C/36/2006-247 zo dňa 6. 5. 2010 (ďalej aj ako „rozsudok“) sa konštatuje (str. 8 rozsudku), že u žalovaných došlo k zásahu, ktorý vážne narušil právo fyzickej osoby na život a zdravie, ide o protiprávny zásah, úmyselne zavinený,   a   rasovo   motivovaný,   čo   vyplýva   z   trestných   rozsudkov.   Právnou   sankciou za takúto ujmu nemajetkovej povahy je v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka primerané zadosťučinenie   a   to   buď   morálne   a   ak   to   nepostačuje,   tak   poskytnuté   v   peniazoch. Prvostupňový súd prišiel k záveru, že nebolo preukázané, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. V rozsudku sa ďalej uvádza, že súd nespochybňuje, že rodina B. bola fyzicky napadnutá, pre ich rasu, etniku, avšak nebol predložený žiaden relevantný dôkaz ako samotní navrhovatelia trpeli po tomto útoku a čo to pre nich znamenalo. Nemajetková ujma by podľa názoru súdu musela byť diagnostikovaná psychologickým   vyšetrením   aj   keď   súd   následne   zopakoval,   že   navrhovatelia   v   každom prípade skutočne utrpeli psychickú traumu.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sťažovateľom nebol   zamietnutý   z   dôvodu   nedostatkov   v   žalobe,   ale   z   dôvodu,   že   súd   aj   keď   uznal psychické   utrpenie   navrhovateľov,   nepovažoval   ho   za   preukázané,   čo   považujeme prinajmenšom   za   zvláštny   záver   prvostupňového   súdu.   V   zmysle   ustálenej   judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.   j.   materiálnej satisfakcie) je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho   názoru   dovolacieho   súdu   považovať   ujmu,   ktorú   fyzická   osoba   vzhľadom na okolnosti,   za   ktorých   k   porušeniu   práva   došlo,   intenzitu   zásahu,   jeho   trvanie   alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Máme za to, že vtrhnutie do rodinného domu sťažovateľov s rasistickými výkrikmi, fyzické napadnutie maloletých detí a rodičov s následkom smrti matky rodiny (pričom tento skutkový stav bol potvrdený trestnými rozsudkami) predstavuje ujmu, ktorú by vnímala aj každá   iná   fyzická   osoba   ako   obzvlášť   závažnú.   Krajský   súd   v   rozsudku   so   sp.   zn. 9Co/357/2010 zo dňa 16. 6. 2011 sa napriek judikatúre a uvedeným skutočnostiam stotožnil so   závermi   prvostupňového   súdu   a   nepovažoval   vznik   nemajetkovej   ujmy   sťažovateľom za preukázaný.

Napriek   tomu,   že   žaloba   bola   podaná   voči   páchateľom   skutku   a   nie   voči   štátu, nepriznaním nemajetkovej ujmy sťažovateľom krajský súd svojim rozhodnutím nezabezpečil dostatočnú ochranu a nerešpektoval základné právo sťažovateľov zakotvené v: čl. 15 ods. 1 Ústavy SR... a ods. 2... a čl. 2 ods. 1 Dohovoru... čl. 16 ods. 1 Ústavy SR... a ods. 2... a čl. 3 Dohovoru... čl. 19 ods. 1 Ústavy SR... čl. 21 ods. 1 Ústavy SR... čl. 8 ods. 1 Dohovoru... čl. 33 Ústavy SR... čl. 19 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa... čl. 37 a) Dohovoru o ochrane práv dieťaťa... Článok 13 Dohovoru...

Ak   dôjde   v   k   ohrozeniu   alebo   porušeniu   základných   ľudských   práv   zo   strany súkromnej osoby v rámci nejakého právneho vzťahu, rozhodujú vo veci všeobecné súdy. V rámci súdneho konania, či už občianskoprávneho alebo trestnoprávneho, sú rozhodnutia súdnych orgánov preskúmateľné súdom vyššieho stupňa. Takýmto spôsobom by mala byť v SR   zabezpečovaná ochrana ľudských práv prostredníctvom nezávislých a nestranných súdov.   Napadnutým   rozhodnutím   však   krajský   súd   neposkytol   dostatočnú   ochranu sťažovateľom a ich vyššie vymenovaným právam, práve naopak, ochránil páchateľov pred dôsledkami ich protiprávneho a úmyselného konania, čím sťažovateľov poškodil. V zmysle vyššie   uvedeného   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   SR   priznal   sťažovateľom   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000 EUR...»

13.   Sťažovatelia   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   oznámili   ústavnému súdu podaním doručeným 10. decembra 2012, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

14.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   namietaného   porušenia   označených   práv sťažovateľov.

III.

15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16.   Ústavný   súd   už   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   zdôraznil,   že   niektoré články   ústavy   a medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach   a základných   slobodách neukladajú   štátu   a jeho   orgánom   iba   povinnosť   zdržať   sa   zásahov   do   garantovaných základných (ľudských) práv a slobôd, ale k tomu môže pristúpiť aj ich pozitívny záväzok zabezpečiť   účinný   rešpekt   k nim   –   prijatie   pozitívnych   opatrení,   dokonca   aj   v oblasti vzťahov medzi jednotlivcami (napr. II. ÚS 8/96, II. ÚS 47/97, I. ÚS 4/02).

17.   Predmetom   konania   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 9 Co 357/2010 zo 16. júna 2011, ktorým krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok v časti,   v ktorej   okresný   súd   zamietol   žalobu   sťažovateľov   o   náhradu   škody   a náhradu nemajetkovej   ujmy,   došlo   k porušeniu   základných   práv   sťažovateľov   zaručených   čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 33 ústavy, práv zaručených čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ako aj práv zaručených čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 37 písm. a) Dohovoru o právach dieťaťa.

18. Podľa čl. 15 ods. 1 ústavy každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.

Podľa čl. 15 ods. 2 ústavy nikto nesmie byť pozbavený života. Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 33 ústavy príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine nesmie byť nikomu na ujmu.

Podľa čl. 2 ods. 1 dohovoru právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života okrem   výkonu súdom   uloženého trestu   nasledujúceho po uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa   čl.   19   dohovoru   o   právach   dieťaťa:   1.   Štáty,   ktoré   sú   zmluvnou   stranou Dohovoru,   robia   všetky   potrebné   zákonodarné,   správne,   sociálne   a   výchovné   opatrenia na ochranu   detí   pred   akýmkoľvek   telesným   alebo   duševným   násilím,   urážaním   alebo zneužívaním,   včítane   sexuálneho   zneužívania,   zanedbávaním   alebo   nedbanlivým zaobchádzaním,   trýznením   alebo   vykorisťovaním   počas   doby,   keď   sú   v   starostlivosti jedného   alebo   oboch   rodičov,   zákonných   zástupcov   alebo   akýchkoľvek   iných   osôb starajúcich sa o dieťa. 2. Tieto ochranné opatrenia zahŕňajú podľa potreby účinné postupy na   vytvorenie   sociálnych   programov   zameraných   na   poskytnutie   nevyhnutnej   podpory dieťaťu a tým, ktorým sa zverilo, ako aj iné formy prevencie. Na účely zistenia, oznámenia, postúpenia,   vyšetrovania,   liečenia   a následné   sledovanie   uvedených   prípadov   zlého zaobchádzania s deťmi zahŕňajú takisto podľa potreby postupy pre zásahy súdnych orgánov. Podľa čl. 37 písm. a) dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby žiadne dieťa nebolo podrobené mučeniu alebo inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. Za trestné činy spáchané osobami mladšími ako osemnásť rokov sa nebude ukladať trest smrti a trest odňatia slobody na doživotie bez možnosti prepustenia na slobodu.

19.   Sťažovatelia   odôvodnili   porušenie   v   sťažnosti   označených   práv   namietaným rozhodnutím krajského súdu, ktorý tým, že potvrdil prvostupňový rozsudok o zamietnutí ich žaloby, teda nepriznal im nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli, neposkytol dostatočnú ochranu označeným právam sťažovateľov, na ochranu ktorých boli všeobecné súdy povinné.

Aj napriek skutočnosti, že sťažovatelia v petite sťažnosti namietajú porušenie svojho práva   na   život,   zo   skutkovej   stránky   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   z hľadiska ochrany   ústavnosti   možné   porušenie   práva   na   život   manželky   a matky   sťažovateľov zo strany orgánu štátu. I keď v staršej judikatúre ústavného súdu nebola takáto možnosť jednoznačne   akceptovaná,   je   aj   v súlade   s praxou   ESĽP,   ktorý   v prípadoch,   ak   je   obeť po smrti, prijíma sťažnosti od blízkych príbuzných: manželov, detí, rodičov, súrodencov, prarodičov, dokonca synovca (Yasa proti Turecku, rozsudok z 2. 9. 1998, č. 22495/93).

20. Z pohľadu ústavného súdu sa javia hlavné námietky sťažovateľov primárne ako možné porušenie práva na život manželky a matky sťažovateľov, pričom možné porušenie práva sťažovateľov na nedotknuteľnosť súkromia a ich práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života je jeho sprievodným znakom. Ústavný súd preto považuje za účelné podanú sťažnosť skúmať predovšetkým z pohľadu týchto označených práv.

1. K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 15 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 2 ods. 1 dohovoru

21. Právo na život ako základné univerzálne právo človeka sa opiera o čl. 12 ústavy, ktorý   zdôrazňuje   rovnosť   všetkých   ľudí   v realizácii   tohto   práva,   jeho   nedotknuteľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť. Ústava v čl. 15 ods. 1 formuluje právo na život všeobecne, pričom v odsekoch 2 a 3 možno vidieť jeho konkretizáciu. Formulácia ochrany práva na život v ústave zabezpečuje priamu aplikovateľnosť, pretože neobsahuje odkaz na konkrétnu vnútroštátnu úpravu v právnym normách nižšej právnej sily. Cieľom čl. 15   ods.   1   ústavy   je   zabezpečiť   ochranu   jednotlivca   pred   akýmkoľvek   svojvoľným pozbavením   života.   Druhý   odsek   citovaného   článku   explicitne   zakazuje   také   konanie, ktorým   by   bol   iný   zbavený   života.   Uvedená   norma   chráni   každý   ľudský   život   proti ostatným   subjektom   pred   úmyselnými   i nedbanlivostnými   trestnými   činmi   smerujúcimi proti životu s výnimkou prípadov podľa odseku 4 citovaného článku.

22. Účel a rozsah ochrany práva na život, ako aj práva nebyť pozbavený života je aj predmetom úpravy medzinárodných dohovorov, v duchu ktorých je potrebné vykladať aj našu   ústavnú   úpravu.   Štrasburské   orgány   ochrany   práva   priznali   vo   všetkých   svojich rozhodnutiach právu na život výsadné postavenie ako jednému z najdôležitejších ustanovení dohovoru.   Predmet   a účel   dohovoru   ako   nástroja   na   ochranu   individuálnych   ľudských bytostí vyžaduje, aby čl. 2 dohovoru bol interpretovaný a aplikovaný takým spôsobom, aby jeho záruky boli praktické a účinné.

23.   Základné   princípy   práva   na   život   a jeho   ochrany   vyplývajú   okrem   iného z rozsudkov ESĽP vo veciach: L. C. B. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 23413/94, rozsudok z 9. 6. 1998; Osman proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 23452/94, rozsudok z 28.   10.   1998;   Cemil   Kilic   proti   Turecku   a Mahmut   Kaya   proti   Turecku,   sťažnosti č. 22492/93   a 22535/93,   rozsudok   z 28.   3.   2000;   Ismail   Ertak   proti   Turecku,   sťažnosť č. 20764/92,   rozsudok   z 9.   5.   2000;   Velikova   proti   Bulharsku,   č.   41488/98,   rozsudok zo 16. 5. 2000;   Akkoc   proti   Turecku,   sťažnosti   č.   22947/93   a   22948/93,   rozsudok z 10. 10. 2000; Tas proti Turecku, sťažnosť č. 24396/94, rozsudok zo 14. 11. 2000; Gul proti Turecku, sťažnosť č. 22676/93, rozsudok zo 14. 12. 2000; Keenan proti Spojenému kráľovstvu,   sťažnosť č.   27229/95,   rozsudok   z 3.   4.   2001;   Tanli proti Turecku,   sťažnosť č. 26129/95, rozsudok z 10. 4. 2001; Calvelli a Ciglio proti Taliansku, sťažnosť č. 32967/96, rozsudok zo 17. 1. 2002; Abdurrahman Orak proti Turecku, sťažnosť č. 31889/96, rozsudok zo 14. 2. 2002; Paul a Andrey Edwards proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 46477/99, rozsudok   zo 14. 3. 2002;   Sabukterin   proti   Turecku,   sťažnosť   č.   27243/95,   rozsudok z 19. 3. 2002;   Mc   Shane   proti   Spojenému   kráľovstvu,   sťažnosť   č.   43290/98,   rozsudok z 28. 5.   2002;   Oneryildiz proti   Turecku, sťažnosť   č.   48939/99,   rozsudok   z 18.   6. 2002; a Mastromatteo proti   Taliansku, sťažnosť   č.   37703/97,   rozsudok   z 24.   10.   2002,   ako aj z rozhodnutí   o prijateľnosti   sťažností   vo   veciach   Bromily   proti   Spojenému   kráľovstvu, sťažnosť č. 33747/96, rozhodnutie z 23. 11. 1999; a Younger proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 57420/00, rozhodnutie zo 7. 1. 2003.

Ide o rozhodnutia týkajúce sa práva na život a jeho možného porušenia vo viacerých oblastiach   (policajné   zadržanie,   väzba,   výkon   trestu   odňatia   slobody,   skládka   odpadov, akcie bezpečnostných zložiek štátu, nemocnica) vrátane porušenia zo strany tretích osôb na slobode, za čo môže tiež niesť za určitých okolností zodpovednosť aj štát.

24.   Článok   2   dohovoru   ukladá   štátom   povinnosť   zdržať   sa   úmyselného a nezákonného zbavenia života, ale tiež prijať príslušné kroky k ochrane života osôb, ktoré sa nachádzajú v ich jurisdikcii. Z práva na život vyplývajú pre štát dve základné pozitívne povinnosti:   povinnosť   chrániť život   a povinnosť   zabezpečiť vyšetrenie,   resp.   objasnenie okolností   straty   života,   vyvodenie   zodpovednosti   a poskytnutie   nápravy   (tzv.   procesná povinnosť).

25. Pri povinnosti chrániť život ide najmä o primárnu povinnosť zabezpečiť právo na život   účinnými   trestnoprávnymi   ustanoveniami   na   účely   odstrašenia   od   spáchania trestných   činov   proti   jednotlivcovi,   ktoré   podporuje   právno-vynucovací   mechanizmus na prevenciu,   potlačenie   a sankcionovanie   porušení   uvedených   ustanovení.   Za   splnenia určitých podmienok štáty musia prijať účinné preventívne opatrenia na ochranu jednotlivca, ktorého život je ohrozený trestným konaním iného jednotlivca.

26.   Procesná   povinnosť   je   posúditeľná   v rámci   čl.   2   dohovoru,   nezriedka   však v rámci účinných prostriedkov nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ktorého požiadavky sú širšie v porovnaní   s predošlým   článkom   (pozri   napr.   rozsudky   vo   veciach   Akkoc   a   Tas   proti Turecku).   Táto povinnosť   je z hľadiska   čl.   13   dohovoru   daná vtedy,   ak má sťažovateľ tzv. „arguable   claim“,   to   znamená,   že   predbežne   preukázal   možnosť   porušenia   práva na život (vrátane povinnosti štátu chrániť život). Vyplývajú z nej najmä prostriedky nápravy („remedies“), ktoré sú spôsobilé zabezpečiť účinnú nápravu („redress“, resp. „relief“), teda:

a) nezávislé, nestranné, dôkladné a náležite rýchle vyšetrenie a objasnenie okolností smrti jedinca vrátane ustálenia zodpovednosti a

b) poskytnutie primeranej a dostatočnej nápravy v prípade zistenia porušenia, ktorá pri   čl.   2   dohovoru   v zásade   zahŕňa   aj   kompenzáciu   za   nemajetkovú   ujmu   (pozri   napr. rozsudok vo veci Keenan proti Spojenému kráľovstvu a rozsudok vo veci Mc Glinchey a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 50390/99 z 29. 4. 2003).

27.   Podľa   judikatúry   ESĽP   právo   na   život   môže   byť   porušené   zo   strany   štátu porušením   aspoň   jednej   z jeho   dvoch   základných   pozitívnych   povinností,   to   znamená povinnosti chrániť život alebo procesnej povinnosti. Porušenie povinnosti chrániť život však znamená porušenie práva na život vtedy, ak prostredníctvom plnenia procesnej povinnosti nedôjde k účinnej náprave vo forme primeranej a dostatočnej kompenzácie. Zároveň však treba   pripomenúť,   že   procesná   povinnosť   zaťažuje   štát,   ktorého   zaťažuje   aj   povinnosť poskytnúť nápravu. Aj už citovaná judikatúra ESĽP sa týkala predovšetkým nárokov voči štátu. Naopak, táto judikatúra je relatívne zdržanlivá, pokiaľ ide o to, či procesná povinnosť štátu   zahŕňa   aj   povinnosť   zakotviť   v domácom   právnom   poriadku   nárok   pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy voči (súkromným, t. j. od štátu oddeleným) tretím osobám za konanie, ktorým niekoho pozbavili života. Okolnosti prerokúvanej veci však nevyžadujú hlbšiu analýzu tejto otázky.

28. V prerokúvanej veci štát splnil svoju procesnú povinnosť predovšetkým tým, že všetci štyria páchatelia, ktorí sa zúčastnili útoku na sťažovateľov, boli za tento skutok riadne právoplatne odsúdení na tresty od troch do siedmich rokov. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti netvrdili,   že   by   tieto   tresty   boli   nízke   alebo   že   by   postup   štátu   v tomto   smere   nebol efektívny. Koniec koncov, žaloba sťažovateľov nesmerovala proti štátu a nezakladala sa na predpisoch   o zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú   úradným   postupom   (zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinný v čase spáchania útoku   voči   sťažovateľom),   ale zažalovali konkrétne fyzické osoby (páchateľov).

29. Omnoho podstatnejšie však je, že sťažovatelia počas konania pred súdom prvého stupňa vzali žalobu späť práve v tej časti, ktorú zakladali na zodpovednosti žalovaných páchateľov za smrť ich manželky, resp. matky. Z ústavného hľadiska tak najneskôr týmto momentom (späťvzatím) prestala byť predmetom konania všeobecných súdov otázka, či zo zásahu do práva na život matky, resp. manželky, páchateľmi trestného činu má vyplývať aj   nárok   pozostalých   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   za   tento   zásah.   Inak   povedané, najneskôr   týmto   momentom   prestáva   byť v celom   konaní relevantnou   otázka,   či   takýto nárok voči tretím osobám (páchateľom) vyplýva z procesnej povinnosti štátu zakotvenej z čl.   2   dohovoru,   resp.   z   čl.   15   ústavy,   a či   práve   z týchto   článkov   ústavy   a dohovoru vyplýva povinnosť súdu vykladať ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti tak, že takýto nárok prizná. Na takéto úvahy by bol priestor, ak by sťažovatelia v tejto časti svoju žalobu späť nevzali.

30. Podľa názoru ústavného súdu všeobecné súdy tak nemohli porušiť právo A. B. na život tým, že jej pozostalým nepriznali náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do tohto práva,   pretože   takýto   nárok   z vôle   žalovaných   prestal   byť predmetom   konania   už pred súdom prvého stupňa. Preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku).

2. K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 ústavy a čl. 8 dohovoru

31.   Na   čl.   15   ústavy   bezprostredne   nadväzuje   čl.   16   ústavy,   ktorý   chráni nedotknuteľnosť (telesnú integritu) fyzickej osoby a jej súkromie. S oboma týmito právami súvisí právo na ochranu dôstojnosti v čl. 19 ods. 1 ústavy, ktoré chráni ďalší aspekt ľudskej osobnosti.   Ústavou   vytvorená   ochrana   práva   na   súkromie   sa   tak   vnútorne   diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách (I. ÚS 33/95, I. ÚS 13/00).

32.   Ústava   pri   úprave   ochrany   súkromia   (vrátane rodinného   súkromia)   vychádza zo zásady, že do súkromného života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna ujma. Rodinný život a právo na jeho ochranu je súčasťou súkromia. Ústava chráni aj súkromie fyzickej osoby v jej rodinných vzťahoch voči iným   fyzickým   osobám,   čo   v sebe   zahŕňa   vzťahy   sociálne,   kultúrne,   ale aj   morálne či materiálne.   Zásahy   do   týchto   vzťahov,   ktoré   sú   neoprávnené,   možno   kvalifikovať   ako zásahy   do   rodinného   života   –   rodinného   súkromia   (ČIČ,   M.   a kol.   Komentár   k Ústave Slovenskej republiky. Martin: Matica slovenská, 1997, s. 104).

33.   Ústava   pojmy   „súkromie“   a „súkromný   život“   bližšie   nedefinuje.   Keďže základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (PL.   ÚS   5/93, PL. ÚS 15/98),   ústavný   súd   pri   vymedzení   obsahu   uvedených   pojmov   prihliadal   aj na príslušnú judikatúru týkajúcu sa predovšetkým čl. 8 ods. 1 dohovoru.

34. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pojem „súkromný život“ je široký pojem   zahŕňajúci   okrem   iného   aspekty   fyzickej   a sociálnej   identity   jednotlivca   vrátane práva   na   osobnú   autonómiu,   osobný   rozvoj   a vytváranie   a rozvíjanie   vzťahov   s inými ľudskými   bytosťami   a vonkajším   svetom   (Evans   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok z 10. 4. 2007, sťažnosť č. 6339/05, bod 71). Ochranu súkromného života je nevyhnutné chápať širšie   než len   ako ochranu   života   pred publicitou   –   toto právo   zahŕňa aj právo zakladať a rozvíjať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v oblasti citovej, v záujme rozvoja a naplnenia svojej vlastnej osobnosti (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. 11. 1980, sťažnosť č. 7654/76).

35.   Z čl.   8   dohovoru   potom   –   podobne   ako   z čl.   2   dohovoru   –   vyplýva   nielen negatívny záväzok štátu nezasahovať do súkromia, ale aj jeho pozitívny záväzok účinne zabezpečovať rešpekt voči súkromnému životu, ktorý sa realizuje predovšetkým prijatím právnej úpravy na ochranu súkromia. Na to, aby ochrana práv bola účinná v praxi, musí existovať   účinný   administratívny   a súdny   aparát,   v rámci   ktorého   sa   môže   jednotlivec dovolať   svojich   práv,   a to   najmä   v prípadoch   závažných   porušení   fyzickej   integrity sťažovateľov   (napr.   Tysiac   proti   Poľsku,   rozsudok   z 20. 3.   2007,   sťažnosť   č.   5410/03). Zásahy   do   záujmov   chránených   čl.   8   dohovoru   musia   byť   dôsledkom   rozhodovacieho procesu, ktorý je spravodlivý a poskytuje dostatočný rešpekt k týmto chráneným záujmom (napr.   T.   P.   a K.   M.   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok   z 10.   5.   2001,   sťažnosť č. 28945/95;   Buckley   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok   z 25.   9.   1996,   sťažnosť č. 20348/92).

36.   Právo   na   rešpektovanie   rodinného   života   sa   aplikuje   na   rodinné   vzťahy, a predpokladá   teda   existenciu   rodiny   (Marckx   proti   Belgicku,   rozsudok   z 13.   6.   1979, sťažnosť č. 6833/74, bod 31). Spolužitie rodičov a detí je základným prvkom rodinného života   (Bronda   proti   Taliansku,   rozsudok   z 9.   6.   1998,   sťažnosť   č.   22430/93,   bod 51). Európsky   súd   pre   ľudské   práva   privileguje   vzťah   medzi   manželmi   a rodičmi   a deťmi (na rozdiel od vzdialenejších príbuzenských vzťahov) v tom zmysle, že existencia blízkych osobných väzieb sa predpokladá, a bolo by prípadne na štáte, aby preukázal, že došlo k ich pretrhnutiu.

37. Z hľadiska   pozitívnej   zákonnej   úpravy   je   právo   na   život   chránené okrem trestnoprávnych   a   administratívnoprávnych   prostriedkov   aj   prostriedkami občianskoprávnymi.   V rámci   inštitútu   ochrany   osobnosti   (§   11   až   §   16   Občianskeho zákonníka)   sú   chránené   jednotlivé   čiastkové   osobnostné   práva   zabezpečujúce   ochranu jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby. Do jeho rámca patrí aj právo na súkromie zahŕňajúce širokú oblasť súkromia fyzickej osoby, najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej   sféry,   vnútorného   myšlienkového   a citového   života.   Širokej   škále   prejavov a súčastí súkromného života fyzickej osoby zodpovedá aj možnosť rozmanitých prejavov zásahov do súkromia a ich dôsledkov na chránené osobnostné práva. Je nepochybné, že úmrtie   blízkej   ľudskej   bytosti   je   zásahom   do   emocionálnej   sféry   najbližších   rodinných príslušníkov   zosnulého,   u ktorých   je   prítomnosť   najintenzívnejších   interpersonálnych väzieb   na   výsostne   emocionálnej   báze   zväčša   nespochybniteľná.   Pri   reálnej   existencii takýchto vzťahov určitej kvality medzi ľudskými bytosťami dochádza porušením práva na život jednej z nich k absolútnej a nezvratnej deštrukcii všetkých vybudovaných citových väzieb, a tým k neoprávnenému zásahu do práva na súkromný a rodinný život pozostalého alebo pozostalých.

Zákon   neposkytuje   ochranu   proti   akémukoľvek   zásahu.   Predovšetkým   musí   ísť o zásah protiprávny (neoprávnený), ktorý je súčasne objektívne spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu   v narušení   súkromia   pozostalého.   Z hľadiska   poskytnutej   ochrany   nie   je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene či nezavinene, alebo vedome či nevedome.

38.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   boli   nároky sťažovateľov na náhradu škody spôsobenej na zdraví podľa § 444 a § 449 Občianskeho zákonníka (náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a náklady pohrebu) ako aj   nárok   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   podľa   §   13   a §   15   Občianskeho zákonníka a čl. 13 dohovoru. Treba poznamenať, že sťažovatelia pri skutkovom a právnom vymedzovaní   týchto   nárokov   neboli   jednoznační   a obsah   oboch   nárokov   zmiešavali. Z obsahu žaloby (pozri   bod 4   odôvodnenia   tohto nálezu) je zrejmé, že priznanie sumy 4 500 000 Sk (500 000 Sk pre každého sťažovateľa) požadovali okrem iného aj za „fyzickú ujmu“, „duševnú ujmu“, „bolesť“ či „útrapy“. Zároveň však uplatňovali nárok na zvýšenie bolestného, ktorého cieľom je práve odškodnenie bolesti (v rámci nich aj útrap, fyzickej ujmy, ale aj duševnej ujmy, pokiaľ je táto objektívne zistiteľná ako poškodenie psychického zdravia, napríklad odborným vyšetrením a pod.). V sťažnosti podanej ústavnému súdu však sťažovatelia v podstate spochybňovali jedine tú časť namietaného rozhodnutia, v ktorej im všeobecné súdy nepriznali náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do súkromia. Ústavný súd preto neposudzuje ústavnú súladnosť tej   časti namietaného rozhodnutia, ktorá sa týkala nárokov na náhradu škody na zdraví. Predmetom jeho záujmu tak zostáva v prvom rade aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.

39. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   najmä   sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa   odstránili   následky   týchto   zásahov   a   aby   jej   bolo   dané   primerané   zadosťučinenie. V zmysle odseku   2 tohto ustanovenia pokiaľ by sa   nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

40. Podľa judikatúry najvyššieho súdu (porov. R 53/2010) z uvedených ustanovení vyplýva,   že   difamačný   následok   nie   je   jediným   právne   akceptovateľným   prejavom závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na chránených osobnostných právach. V tejto súvislosti   je   potrebné   akcentovať,   do   ktorých   čiastkových   osobnostných   práv   bolo neoprávneným zásahom zasiahnuté. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť,   má zásah závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť   alebo   vážnosť   fyzickej   osoby   v spoločnosti.   Neoprávnený   zásah   do   práva na ochranu   súkromia   (sťažovatelia   použili   formuláciu „osobného   a rodinného   života“) môže, avšak nemusí mať aj difamačné dôsledky, to znamená, že neoprávnený zásah nemusí vždy vyvolať zníženie vážnosti alebo dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby. V odôvodnení tohto rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol:

«Právo   na   ochranu   osobnosti   predstavuje   inštitút,   v   rámci   ktorého   sú   chránené jednotlivé čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickej osoby. Predmetom ochrany sú jednak nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti   človeka   (meno,   česť,   dôstojnosť,   súkromie,   telesná   integrita   a   pod.),   jednak prejavy   osobnej   povahy   (napr.   podobizne,   zvukové   záznamy).   Otázku   prípadného negatívneho dotknutia týchto čiastkových práv v rámci práva na ochranu osobnosti treba pri každom z nich posudzovať samostatne.

... Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch... môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu stanovuje jedinú   podmienku   priznania   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch,   ktorá   je   splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Pokiaľ sa v ďalšom texte tohto ustanovenia uvádzajú slová „najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti“, ide iba o príklad následku neoprávneného zásahu, v ktorom je táto podmienka splnená.

Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závažnosti

a) neopodstatňujú ani nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu,

b) opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu,

c) opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu satisfakciu. Podmienkou   priznania   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   (t.   j.   materiálnej satisfakcie) je vždy – v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu – existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však   nie   sú   rozhodujúce   jej   subjektívne   pocity,   ale   objektívne   hľadisko,   teda   to,   či   by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti (pozri znenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Aj v prípade niektorého zásahu do práva na súkromie alebo do práva na podobizne alebo do práva na ochranu   mena   môže   nastať   ten   istý   dôsledok   (zníženie   dôstojnosti   alebo   vážnosti v spoločnosti v značnej miere); tento negatívny – difamačný následok ale nie je jediným právne akceptovateľným prejavom (jedinou právne relevantnou formou prejavu) závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach.

... Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu svedčí o tom, že odvolací   súd   dostatočne   nezohľadnil   vyššie   zdôraznenú   potrebu   samostatného posudzovania jednotlivých negatív dopadov konania pôvodcu zásahu na čiastkové práva tvoriace súčasť práva na ochranu osobnosti. Odvolací súd v prejednávanej veci nevzal v potrebnej miere na zreteľ, že navrhovateľka v konaní kládla dôraz na zásah do jej súkromia a   súkromného   života,   a   že   so   zreteľom   na   to,   do   akej   chránenej   sféry   (do   ktorých čiastkových   osobnostných   práv)   bolo   zasiahnuté,   nebolo   jej   procesnou   povinnosťou preukazovať,   že   neoprávnený   zásah   odporkyne   pôsobil   difamačne   a   mal   za   následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti.

Bez opodstatnenia daného povahou preskúmavanej veci sa odvolací súd zameral zužujúco len na otázku „zníženia a sťaženia postavenia navrhovateľky v kruhu, kde sa pohybuje“. Prehliadol, že so zreteľom na čiastkové práva, do ktorých odporkyňa zasiahla, bolo pri riešení otázky opodstatnenosti návrhu na priznanie nemateriálnej satisfakcie (§ 13 ods.   1   Občianskeho   zákonníka)   potrebné   považovať   zníženie   dôstojnosti   a   vážnosti v spoločnosti v značnej miere len za jeden z viacerých (prípadne) do úvahy prichádzajúcich následkov   neoprávneného   zásahu   do   osobnostných   práv,   nie   však   za   jediný   určujúci následok,   ktorý   by   výlučne   opodstatňoval   priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch.

Právne   závery   odvolacieho   súdu,   ktoré   sú   vyjadrené   v   odôvodnení   dovolaním napadnutého rozsudku, nie sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom ustanovení § 11   až   13   Občianskeho   zákonníka.   V   dôsledku   skutkovo   a   právne   neodôvodneného zamerania   pozornosti   na   otázku   stupňa   zníženia   dôstojnosti   a   vážnosti   navrhovateľky v spoločnosti   odvolací   súd   dostatočne   právne   neposúdil   tie   otázky,   ktoré   boli   v   danom prípade   rozhodujúce   (napríklad,   ktoré   z   chránených   čiastkových   osobnostných   práv navrhovateľky boli dotknuté neoprávneným zásahom odporkyne, v ktorých smeroch alebo sférach a oblastiach sa prejavila ujma spôsobená navrhovateľke, aký bol stupeň závažnosti spôsobenej ujmy a pod.). Jeho rozhodnutie je, vzhľadom na uvedené, neúplné, predčasné a v dôsledku toho vecne nesprávne.»

41.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   tieto   právne   názory   v plnej   zhode   s celou systematikou   úpravy   ochrany   osobnosti   v Občianskom   zákonníku.   Predovšetkým ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka už pri demonštratívnom výpočte dôvodov priznania   peňažnej   satisfakcie   uvádza   jednak   zníženie   dôstojnosti   alebo   vážnosti v spoločnosti. Už pri jazykovej analýze uvedeného spojenia možno dospieť k záveru, že pojem „dôstojnosť“ sa neviaže so spojením „v spoločnosti“, s ktorým sa viaže jedine slovo „vážnosť“.   Predpokladom   priznania   peňažného   zadosťučinenia   je   tak   najmä   situácia, ak zásah do osobnosti bol takej povahy, intenzity alebo takého trvania, že v jeho dôsledku došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby (človeka). Pritom je irelevantné, či k zníženiu dôstojnosti   došlo   v spoločnosti   alebo   inde,   podstatné   je,   že   išlo   o taký   zásah,   ktorý (pri objektívnom   vnímaní)   podstatne   znížil   dôstojnosť   dotknutej   osoby.   Povedané jednoduchým príkladom – aj dehonestujúce zaobchádzanie lekára s pacientom v úplnom súkromí   ambulancie,   ktorého   svedkom   nebol   nikto   iný,   ani   sestra,   môže   znižovať dôstojnosť pacienta.

Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka pritom zaručuje každému človeku právo na ochranu viacerých zložiek osobnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení zoradené za sebou bez vytvorenia zreteľného vzťahu hierarchie medzi nimi, potom je logické, že aj práva zaručené v § 13 Občianskeho zákonníka musia byť v rovnakej miere prístupné každému, do čej osobnosti bolo zasiahnuté, a to bez ohľadu na to, do ktorej konkrétnej zložky bolo zasiahnuté. Pritom je rovnako logické, že pri zásahu do niektorých zložiek vymedzených v §   11   už   takpovediac   z podstaty   veci   nemôže   nastať   zníženie   vážnosti   v spoločnosti, a niekedy nenastane ani zníženie dôstojnosti. Takýmito prípadmi môžu byť okrem iného zásahy do   súkromia   v podobe   protiprávneho usmrtenia   blízkej   osoby   a s tým spojeného narušenia súkromných väzieb medzi nebohým a pozostalým.

42. Ústavný súd pri výkone svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti   (čl. 124 ústavy) vychádza z toho, že všeobecným   súdom,   ktoré sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl.   144   ods.   1   a   2   ústavy   a   čl.   152   ods.   4   ústavy),   treba   v každom   prípade   v súlade s princípom   subsidiarity,   ktorým   sa   riadi   vymedzenie   právomoci   ústavného   súdu a všeobecného súdu pri ochrane základných (ľudských) práv alebo slobôd podľa čl. 127 ods. 1   ústavy,   ponechať   priestor   na   úvahu   v rozsahu,   v akom   účinky   výkonu   tejto   ich právomoci možno považovať za zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských   právach a základných   slobodách   (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 44/03). Na druhej strane im však nemôže ponechať priestor na taký výklad a aplikáciu zákonného predpisu, ktorého účinky sú nezlučiteľné s ústavou, prípadne   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných slobodách (pozri napr. I. ÚS 13/00).

43. Podľa názoru ústavného súdu je zákonná úprava ochrany osobnosti zreteľným prejavom   vôle   zákonodarcu   poskytnúť   súkromnoprávnu   ochranu   súkromiu,   resp. súkromnému a rodinnému životu, ale aj dôstojnosti človeka, teda tým hodnotám, ktorých ochrana je vyjadrená v čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 ústavy a čl. 8 dohovoru. V tomto zmysle pritom   chápe účel   ochrany osobnosti aj judikatúra   všeobecných   súdov   (porov.   citované rozhodnutie najvyššieho súdu, ale napríklad aj R 38/2012). Ústavný súd takýto výklad tiež akceptuje, a to práve preto, že je v hodnotovej zhode s ochranou týchto hodnôt v ústave a v dohovore. Netreba sa pritom zaoberať komplikovanou otázkou, či je poskytnutie takejto úrovne ochrany a takýchto prostriedkov nápravy (v podobne peňažnej kompenzácie voči tretím osobám – pôvodcom zásahu do osobnosti) aj ústavne nevyhnutné, resp. vyžadované judikatúrou ESĽP (pozri už bod 27 tohto nálezu). Táto otázka je totiž komplikovaná a je predmetom neutíchajúcej diskusie u nás aj v zahraničí (porov. napr. z nemeckého právneho prostredia   Schramm,   A.   Haftung   für   Tötung.   Eine   vergleichende   Untersuchung   des englischen,   französischen   und   deutschen   Rechts   zur   Fortentwicklung   des   deutschen Haftungsrechts   in   Tötungsfällen.   Tübingen   :   Mohr   Siebeck   2010).   Podstatné   je,   že existujúca zákonná úprava tieto nároky umožňuje priznať, a to práve na ten účel a v tých prípadoch, kedy došlo k zásahu do tých hodnôt, ktoré sú ústavne chránené v čl. 16 ods. 1 či čl.   19   ods.   1 ústavy,   resp.   chránené v čl.   8   dohovoru.   Ak   všeobecné súdy   pri   výklade ustanovení   Občianskeho   zákonníka   o ochrane osobnosti   zvolia   výklad taký   úzky,   že   sa dostávajú do rozporu so samotným textom uvedených noriem Občianskeho zákonníka, a len na základe takéhoto výkladu dospejú k záveru, že ochrana v podobe peňažnej satisfakcie v zmysle   §   13   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   sa   nemá   poskytnúť   za   zásah   do   jednej zo zákonom chránených hodnôt, ktorá je súčasne chránená ústavne v podobe základného práva, treba ich postup považovať za rozporný s čl. 152 ods. 4 ústavy. Rozhodnutie, ktoré je výsledkom takéhoto výkladu a postupu, potom treba považovať za zásah do toho ústavne zaručeného základného práva, v ktorom je táto hodnota chránená.

44. Ako to vyplýva z odôvodnení rozhodnutia okresného súdu, ako aj namietaného rozhodnutia   krajského   súdu,   ktoré   nemožno   vnímať   izolovane   (napr.   II.   ÚS   78/05), konajúce   súdy   založili   svoje   zamietavé   rozhodnutia   na   závere   o   nepreukázaní   tvrdenia sťažovateľov, že v súvislosti s neoprávneným zásahom žalovaných do osobnostných práv sťažovateľov bola v značnej miere znížená ich dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti, čo okresný súd považoval za podmienku priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. že v konaní nebolo preukázané, že k zásahu do práva na ochranu osobnosti sťažovateľov došlo v takom rozsahu, aby im vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (záver krajského súdu). Sťažovatelia však v konaní pred okresným súdom (aj napriek problémom s jasným   vymedzením   svojich   nárokoch)   v súvislosti   s preukázaním   podmienok na priznanie materiálnej náhrady okrem zníženia ich dôstojnosti zdôrazňovali aj „iný dôvod svojím významom a váhou porovnateľný s podmienkou, ktorú príkladne cituje § 13 ods.2“, ktorým   je   podľa   nich „vážne   a bezprostredné   ohrozenie   života   a zdravia...,   poškodenie osoby   kvôli   rase...,   porušenie   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti...,   narušenie nedotknuteľnosti   obydlia...“. Tieto   sťažovateľmi   tvrdené   iné   dôvody   (preukázané právoplatnými   trestnými   rozsudkami)   však   konajúce   súdy   vôbec   neposudzovali a nevyhodnotili vo vzťahu k splneniu podmienok priznania peňažnej náhrady.

45. Súdy oboch stupňov dospeli k zhodnému záveru, že neoprávnený zásah žalobcov do osobnostných práv sťažovateľov bol objektívne spôsobilý privodiť sťažovateľom ujmu a že   k vzniku   takejto   ujmy   u sťažovateľov   aj   došlo.   V súvislosti   s riešením   otázky,   či sťažovateľom spôsobená nemajetková ujma odôvodňuje priznať im náhradu v peniazoch, dospeli   k záveru,   že   sťažovatelia   neuniesli   dôkazné   bremeno,   pokiaľ   ide   o preukázanie podmienok na priznanie materiálnej satisfakcie.

46.   Súd   prvého   stupňa   sa   v rámci   skúmania   podmienok   priznania   náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zameral len na otázku, či bola v značnej miere znížená dôstojnosť a vážnosť sťažovateľov v spoločnosti, a preukázaním výlučne tejto skutočnosti podmienil priznanie tejto náhrady. Podľa záverov okresného súdu by táto skutočnosť mala byť preukázaná znaleckým posudkom, resp. lekárskou správou, z ktorých by vyplývalo, že sťažovatelia utrpeli psychickú poruchu. Vo vzťahu k tomuto záveru okresného súdu ústavný súd už uviedol, že diagnostikovanú alebo znaleckým posudkom preukázanú psychickú ujmu treba   považovať   za   poškodenie   (duševného)   zdravia,   ktoré   sa   odškodňuje   ako   škoda na zdraví,   resp.   ako   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   podľa   ustanovení   §   444 Občianskeho zákonníka. Ujma na súkromnom a rodinnom živote v podobe straty blízkej osoby (aj keď ju sťažovatelia miestami označovali ako „psychickú ujmu“) je však ujmou odlišnej povahy (pozri bod 41 tohto nálezu).

47. Okresný súd ďalej konštatoval, že rasový útok proti sťažovateľom bol viackrát medializovaný, z čoho vyplýva, že mal širokú publicitu, avšak uvedené skutkové zistenie nijako nevyhodnotil najmä vo vzťahu k údajne nepreukázanému difamačnému následku. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že už samotný diskriminačný (rasový) motív konania žalovaných   voči   sťažovateľom   je   hlboko   ponižujúci   a spôsobilý   v značnej   miere   znížiť dôstojnosť sťažovateľov ako poškodených.

48.   Za   zvláštny   považuje   ústavný   súd   aj   záver   okresného   súdu,   že   sťažovatelia nepreukázali výšku požadovanej nemajetkovej ujmy a v tomto smere neprodukovali žiadne dôkazy. Rozhodovanie o výške náhrady nemajetkovej ujmy totiž zákon ponecháva na voľnú úvahu súdu. „Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá však nemôže byť svojvôľou. Zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť pri tom na dve hľadiská, a to tak na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo.   Určenie výšky   peňažnej satisfakcie   má byť s ohľadom   na okolnosti   konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti.“ (SVOBODA, J. a kol. Občiansky zákonník. Komentár a súvisiace predpisy. V. doplnené, rozšírené a aktualizované vydanie. Bratislava: Eurounion, 2004, s. 46). Preto navrhovateľa v tomto smere zaťažuje len povinnosť v žalobe uviesť výšku náhrady, ktorú požaduje.

49. Odvolací súd sa zameral zužujúco len na posúdenie otázky, či život sťažovateľov po útoku, v súvislosti s ich tvrdením o ďalších rasovo motivovaných útokoch, v dôsledku ktorých sťažovatelia pociťovali strach a ktoré napokon vyústili do emigrácie, bol v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom žalovaných. Vôbec sa však nezaoberal otázkou, ako neoprávnený   zásah   žalovaných   zasiahol   do   súkromia   a rodinného   života   sťažovateľov v súvislosti   so   smrťou   ich   manželky   a matky.   Krajský   súd   síce   konštatoval,   že „Je nepochybné,   že   útok   zo   strany   odporcov...   závažným   spôsobom   ovplyvnil   ďalší   život navrhovateľov,   najmä   v súvislosti   so   smrťou   A.   B.“, a tiež   uviedol,   že „smrť   manželky a matky je spravidla závažným zásahom do rodinného života,   do rodinného súkromia“, zároveň však dostatočne neodôvodnil, prečo v prípade sťažovateľov takýto závažný zásah do   ich   súkromného   a rodinného   života   neodôvodňoval   priznanie   náhrady   nemajetkovej ujmy v peniazoch. Konajúce súdy v tejto súvislosti dostatočne právne neposúdili tie otázky, ktoré   boli   v danom   prípade   rozhodujúce   (napríklad   v ktorých   sférach   a oblastiach   sa prejavila   ujma   spôsobená   sťažovateľom,   aký   bol   stupeň   závažnosti   spôsobenej   ujmy vzhľadom   na   okolnosti,   za   ktorých   k porušeniu   práva   došlo,   či   sa   javí   postačujúce zadosťučinenie   v podobe   morálnej   satisfakcie,   resp.   či   závažnosť   vzniknutej   ujmy opodstatňuje priznanie peňažnej náhrady). Právny záver vyslovený krajským súdom preto podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je   výsledkom   ústavne   konformného   výkladu   vo   veci aplikovaných ustanovení § 11 až 13 Občianskeho zákonníka a nezakladá sa na relevantných a dostatočných dôvodoch.

50. Konajúce súdy v dôsledku extrémne úzkej interpretácie vo veci aplikovaných ustanovení neposkytli tak ochranu súkromiu a dôstojnosti, resp. súkromnému a rodinnému životu sťažovateľov, teda hodnotám, ktoré sú ústavne chránené v čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 ústavy   a   čl.   8   ods.   1   dohovoru,   a to   napriek   tomu,   že   zákonná   úprava   Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti poskytnutie takejto ochrany umožňovala a vyžadovala. Tým konali v zjavnom rozpore so svojou povinnosťou vyplývajúcou z čl. 152 ods. 4 ústavy, a to až do tej miery, že svoje rozhodnutia zaťažili prvkami arbitrárnosti a svojvôle. Ústavný súd preto vyslovil, že došlo k porušeniu uvedených práv (bod 1 výroku) tou časťou rozsudku krajského súdu, ktorá sa týchto nárokov týkala a ktorou sa ústavný súd zaoberal (pozri bod 38 odôvodnenia nálezu).

3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 16 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a čl. 33 ústavy, práva zaručeného čl. 3 dohovoru a práv zaručených čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 37 písm. a) Dohovoru o právach dieťaťa

51.   Vzhľadom   na   záver   ústavného   súdu   o   porušení   práva   na   nedotknuteľnosť súkromia a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, ktorý samotný zakladá nutnosť   kasácie   namietaného   rozsudku   krajského   súdu,   ústavný   súd   v duchu   zásady minimalizácie   zásahov   do   súdneho   rozhodovania   a zásady   hospodárnosti   konania   sa   už osobitne   nezaoberal   ďalšími   námietkami   smerujúcimi   k porušeniu   práv   garantovaných čl. 16 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a čl. 33 ústavy, čl. 3 dohovoru a práv zaručených čl. 19 ods. 1 a 2 a   čl.   37   písm.   a)   Dohovoru   o   právach   dieťaťa.   Bol   tak   vytvorený   procesný   priestor na ochranu   hmotných   a   procesných   práv   sťažovateľov   vo   vnútri   sústavy   všeobecných súdov. Preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku).

4. K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru

52. V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické   osoby   procesné   právo   akcesorickej   povahy   mať   účinné   právne   prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom (III. ÚS 38/05, II. ÚS 99/2011).

53.   Ústavný   súd   predstavuje   v Slovenskej   republike   posledný   inštitucionálny mechanizmus   ochrany   základných   práv   a slobôd   a ľudských   práv   a základných   slobôd, ktorý nastupuje v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej   moci.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovatelia   mali k   dispozícii účinný   prostriedok   nápravy,   ktorý   aj   využili   podaním   žaloby,   odvolania   a   ústavnej sťažnosti, a tak bola ich právam poskytnutá ochrana jednak zo strany okresného súdu aj krajského súdu, ktoré sa žalobou a odvolaním sťažovateľov zaoberali a rozhodli o nich, ale aj zo strany ústavného súdu. Ústavný súd preto konštatuje, že v predmetnej veci nezistil súvislosť   medzi   namietaným   porušením   čl.   13   dohovoru   a   napadnutým   rozsudkom krajského súdu, preto návrhu v tejto časti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu). Vyslovenie porušenia základných práv podľa čl. 15 ods. 1 a 2 a čl. 16 ods. 1 ústavy a práv zaručených čl. 2 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom napĺňa účel, ktorý sťažovatelia sledovali podaním sťažnosti ústavnému súdu.

IV.

54.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti   a svojím rozhodnutím   vysloví, že právoplatným rozhodnutím   boli porušené práva alebo slobody, takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

55. Keďže ústavný súd konštatoval porušenie práv sťažovateľov zaručených ústavou a dohovorom, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu), v ktorom je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

56.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné   zadosťučinenie. Sťažovatelia   v   sťažnosti   žiadali   aj   o priznanie   primeraného finančného   zadosťučinenia   v sume   100   000   €,   ktoré   odôvodnili   tým, že „Napadnutým rozhodnutím...   krajský   súd   neposkytol   dostatočnú   ochranu   sťažovateľom   a ich... vymenovaným   právam,   práve   naopak,   ochránil   páchateľov   pred   dôsledkami   ich protiprávneho a úmyselného konania, čím sťažovateľov poškodil.“.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd v danom prípade zohľadňoval osobitosť veci a dôvody, pre ktoré bol páchateľmi   skutok   spáchaný,   a   hlavne jeho   následky   na   rodinu.   Z uvedeného   dôvodu priznal finančné zadosťučinenie pre sťažovateľov vo výške, ako to je uvedené vo výrokovej časti   tohto   nálezu.   Krajský   súd,   aj   keď   uznal   brutalitu   okolností   spáchaného   skutku, dostatočne   na   ňu   však   neprihliadol,   preto   ústavný   súd   toto   považuje   za   jeho   závažné pochybenie   s negatívnym   dosahom   na   sťažovateľov.   Na   základe   toho   priznal   finančné zadosťučinenie sťažovateľom aspoň symbolického rozsahu. Tým však súčasne vytvoril aj priestor   pre všeobecné   súdy,   ktoré   v ďalšom   budú   rozhodovať   o charaktere   a   výške nemajetkovej ujmy pre sťažovateľov.

57. Sťažovatelia si prostredníctvom právneho zástupcu JUDr. Stanislava Jakubčíka uplatnili   trovy   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2011   (prevzatie a príprava   zastúpenia,   vypracovanie   a podanie   sťažnosti)   a jeden   úkon   vykonaný   v roku 2013 (vyjadrenie z 10. januára 2013), a to v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 patrí odmena   v sume   123,50   €,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre   jedného   sťažovateľa predstavujú sumu 247 €. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky), pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na   sumu   123,50   €   v prípade   jedného   sťažovateľa.   V prípade   9 sťažovateľov (9 x 123,50 €) tvorí náhrada trov právneho zastúpenia za úkony vykonané v roku 2011 spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (2 x 7,41 €) sumu 1 126,32 €. Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 patrí odmena v sume 130,16 €, ktorá sa podľa § 13 ods.   2   vyhlášky   znižuje   na   sumu   65,08   €   v prípade   jedného   sťažovateľa.   V prípade 9 sťažovateľov (9 x 65,08 €) tvorí náhrada trov právneho zastúpenia za úkon vykonaný v roku   2013   spolu   s režijným   paušálom   7,81   €   sumu   593,53   €.   K tomu   bolo   potrebné pripočítať daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % (§ 18 ods. 3 vyhlášky a § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov), pretože advokát je platiteľom tejto dane. Nahraditeľné trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH tak predstavujú celkovo 2 063,82 €.

58. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014