znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 424/09-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. Z., K., vo veci   namietaného   porušenia   čl.   2   ods.   2   Ústavy   slovenskej   republiky,   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž 17/2005 z 26. októbra 2005 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 2/2006 z 27. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 7. decembra 2009 doručená sťažnosť J. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž 17/2005 z 26. októbra 2005 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 2/2006 z 27. marca 2008.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že „dňa   11.   11.   2002   vydal   Minister   vnútra   SR   rozkaz č. 338/2002, ktorým prepustil sťažovateľa zo služobného pomeru, z dôvodu, že sťažovateľ sa mal dopustiť(...) porušenia služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom.

(...) Dňa 22.   10.   2003 bol sťažovateľ oboznámený s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru.

Sťažovateľ   podal   odvolanie   a   to   proti   rozhodnutiu   riaditeľa   úradu   hraničnej a cudzineckej polície dňa 23. 10. 2003, o ktorom sa rozhodlo 17. 1. 2003 č. rozhodnutím HCP-1457-4/HP/2002,   ktorým   potvrdil   napadnuté   rozhodnutie.   Taktiež   podal   rozklad proti rozhodnutiu   Ministra   vnútra   SR   č.   338/2002,   pričom   o   rozklade   bolo   rozhodnuté č. KM-220/PK-2002   zo   dňa   23.   1.   2003,   ktorým   správny   orgán   potvrdil   rozhodnutie personálneho rozkazu Ministra vnútra SR.

Proti   personálnemu   rozkazu   Ministra   vnútra   č.   338/2002   zo   dňa   11.   11.   2002 v spojitosti s rozhodnutím KM-220/PK-2002 zo dňa 23. 1. 2003 podal sťažovateľ žalobu o preskúmanie   zákonnosti   týchto   rozhodnutí.   Najvyšší   súd   SR,   najprv   rozsudkom   č.   k. 6 Sž 48/03 zo dňa 19. 3. 2003 zamietol žalobu žalobcu. Následne uznesením zo dňa 23. 11. 2004   1   Sž-o-Ns   21/04   uvedené   rozhodnutie   Najvyšší   súd   zrušil,   pre   vadu   zastúpenia v správnom súdnom konaní. Rozsudkom 1 Sž 17/2005 [správne sp. zn. 2 Sž 17/2005, pozn.] zo   dňa   26. 10.   2005   Najvyšší   súd   SR   opätovne   žalobu   zamietol,   čo   bolo   potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Sž-o-NS 2/2006. (...)

Myslím   si,   že(...)   nedorozumenie   v   uvedenej   veci,(...)   spočíva   v   tom,   že   každý z orgánov, ktorý rozhodoval vo veci paušálne vychádzal, že uvedený skutok sa stal. (...) V každom svojom podaní sme namietali to, že orgán rozhodujúci vo veci nevykonal všetky potrebné dôkazy na riadne zistenie skutkového stavu a vykonané dôkazy boli vyhodnotené prevažne   v   náš   neprospech.   Každé   z   týchto   iniciovaných   konaní   však   skončilo   tým,   že skutkový stav bol zistený riadne.

So zreteľom na danú vec máme za to, že ťažisko uvedenej veci spočíva v prieskume rozhodnutia   a   konania,   ktoré   mu   predchádzalo   a   to   hlavne   v   dokazovaní,   ktoré   bolo vykonané,   ktoré   nemožno   označiť   len   porušenie   zákonných   predpisov,   ale   že   došlo k prekročeniu ústavného rámca.

(...)   Máme   za   to,   že   však   došlo   porušeniu   ústavného   práva   na   súdnu   ochranu a spravodlivý proces.

Problém   uvedenej   veci   je   vtom,   že   štátne   orgány   preniesli   dôkazné   bremeno preukázania   neviny   na   sťažovateľa.   Aj   keď   to   nebolo   v   žiadnom   rozhodnutí   výslovne uvedené, z kontextu jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ mal podať – navrhnúť také dôkazy, ktoré by zvrátili hodnotenie ostatných dôkazov tak, že by hlavne súd v poslednej inštancii, nemohol s istotou skonštatovať, že uvedený skutok sa podľa jeho názoru stal. Myslíme si, že tu ide o nepochopenie veci zo strany NS SR. NS SR podľa nás v správnom súdnictve nie je 3. resp. 4. skutkovou odvolacou inštanciou, ale má posúdiť, či rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo vrátane dokazovania bolo zákonné a samozrejme aj ústavné.

Pre priestupkové právo ako administratívne právo trestné podobne ako pre trestné právo platí zásada vyšetrovacia a zásada materiálnej pravdy v dnešnom ponímaní zásada zistenia   skutkového   stavu,   o   ktorom nie   sú   dôvodné pochybnosti   t.   j.   že aj   pre orgány prejednávajúce priestupky platí § 2 ods. 10 trestného poriadku(...)

(...) Orgány tak neučinili a dôkazy v môj prospech vôbec neobstarali a ani vôbec sa nesnažili sa v rozhodnutí konzekventne vysporiadať z našou obhajobou(...)

Po druhé taktiež máme za to, že NS SR sa uspokojil s konštatáciou, že som spáchal disciplinárne   previnenie   a   to   na   základe   vykonaných   dôkazov,   ktoré   evidentne   boli vykonané v rozpore čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Pri výsluchoch jednotlivých svedkov som nebol prítomný a nemal som možnosť klásť im otázky. Zásadným spôsobom sa tak porušila zásada kontradiktórnosti. To samozrejme viedlo k tendenčným skutkovým záverom. Uvedené závery nakoniec boli posvätené aj rozsudkami NS SR, čo považujem za neústavné. NS SR opomenul svoju povinnosť vyplývajúcu z § 250i ods. 3 O. s. p. a tak z nezákonného urobil zákonné. Vo   všetkých   rozhodnutiach  ,   ale   najmä   v   posledných   dvoch,   ktoré   napádame   je možné nájsť prvky svojvôle a arbitrality rozhodnutia, ktoré následne vyúsťujú do ústavnej nekomformosti konania a rozhodnutia. Máme za to, že výsledky dokazovania sú v nesúlade konštatovaným zisteným skutkovým stavom a že určité skutkové zistenia nemajú oporu vo vykonanom   dokazovaní,   sú   skôr   domyslením   situácie,   než   výsledkom   dokazovania. Konštatujeme,   že   orgány   verejnej   moci   prejednávajúce   vec   porušili   zásadu   materiálnej pravdy, vyšetrovaciu zásadu a zásadu kontradiktórnosti pri prejednávaní disciplinárneho previnenia, a tieto majú taký vážny charakter, že spôsobujú neústavnosť tohto konania. To znamená, že považujem za neústavné aj konania a rozhodnutia NS SR, lebo vlastne potvrdil neústavnosť. Konanie a jeho výsledok, ktoré potvrdzuje konanie neústavné je tiež samo neústavné.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva že uvedenými rozsudkami NS SR porušil princíp právneho štátu, zakotvený v čl. 1 Ústavy SR, ich konanie a rozhodnutia nemajú oporu v zákone   (O. s. p.)   čím   porušili   čl.   2   ods.   2   Ústavy   SR   a   zároveň   takéto   konanie   a rozhodnutia sú nespravodlivé, odpierajúce riadnu súdnu ochranu čím porušili článok 46 ods. 1 Ústavy SR a článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a moje právo na spravodlivý proces.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 10. 2005 č. k. 1 Sž 17/2005 [správne sp. zn. 2 Sž 17/2005 pozn.] a rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 3. 2008 č. k. 1 Sž- o-NS 2/2006 porušené právo na spravodlivý proces zaručený článkami 2 ods. 2, 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Sťažovateľ   v   sťažnosti   síce   ako   napadnutý   označuje   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Sž 17/2005 z 26. októbra 2005, avšak z príloh sťažnosti jednoznačne vyplýva, že skutočne napadnutým rozsudkom je rozsudok sp. zn. 2 Sž 17/2005 z 26. októbra 2005. Uvedené považoval ústavný súd za chybu v písaní.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení čl. 2 ods. 2 ústavy, porušení základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž 17/2005 z 26. októbra 2005 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 2/2006 z 27. marca 2008.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 2/2006 z 27.   marca   2008   nadobudol   právoplatnosť   28.   apríla   2008.   Týmto   dňom   nadobudol právoplatnosť   aj   sťažovateľom   ďalší   označený   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Sž 17/2005   z 26.   októbra   2005.   Sťažnosť sťažovateľa   bola doručená ústavnému súdu 7. decembra   2009.   Z   takto   zisteného   skutkového   stavu   vyplýva,   že   od   právoplatnosti sťažovateľom   napadnutých   rozhodnutí   nepochybne   uplynula   lehota   podľa   §   53   ods.   3 zákona o ústavnom súde (t. j. dva mesiace).

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2009