znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 423/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky,   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd   a práva podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnaveč. k. 23 Co 442/2012-144 z 9. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konaniepodľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupoma rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Co 442/2012-144z 9. decembra 2013 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že sťažovateľ   sa   návrhom   podaným2. marca 2012 na Okresnom súde Trnava (ďalej len „okresný súd“) domáhal náhrady škodyspôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   Okresnej   prokuratúry   Trnava.   O návrhusťažovateľa rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 22/2012 zo 16. októbra 2012 tak,že   ho   zamietol.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   namietaným   rozsudkompotvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

Sťažovateľ nesúhlasí s právnym posúdením jeho návrhu a záverom krajského súdu,že „V postupe   Okresnej   prokuratúry   Trnava   neboli   zistené   žiadne   pochybenia,   konala riadne a bez prieťahov a preto možno konštatovať, že sa nedopustila nesprávneho úradného postupu.“. Podľa   názoru   sťažovateľa „Odôvodnenie   odvolacieho   súdu   pri   posudzovaní aplikácie   príslušných   zákonov   v danom   prípade   nebolo   vykonané   ústavne   konformným spôsobom...   Je   zrejmé,   že   Okresná   prokuratúra   Trnava   ako   orgán   verejnej   moci   mi neposkytol inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Nadväzne na to možno rozhodovaciu   činnosť   všeobecných   súdov   v konaní...   založenú   na   nesprávnej   aplikácii príslušnej   právnej   normy   označiť   za   rozpornú   s ústavným   právom   občana   na súdnu ochranu.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   právo   na   majetok   podľa   čl.   1   Protokolu   č.   1   k   Dohovoru   postupom Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn. 23Co/442/2012-144 bolo porušené.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Trnave č. k. 23Co/442/2012-144 zo dňa 9. decembra 2013. Zároveň vec vracia Krajskému súdu Trnava na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4 000,- €... Túto sumu je Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť sťažovateľovi na jeho účet do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

K sťažnosti sťažovateľa je pripojené vyhlásenie k povinnému právnemu zastúpeniuv konaní pred ústavným súdom, z ktorého vyplýva, že zákonnú požiadavku obligatórnehoprávneho   zastúpenia   podľa   § 20   ods. 2 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“) odmieta akceptovať.

Súčasne   so   sťažnosťou   bol   ústavnému   súdu   k nej   doručený   19.   marca   2014   ajdodatok,   v ktorom   sťažovateľ   vyjadril   názor,   že   doterajšie   uznesenia   ústavného   súdu,ktorými   boli   odmietnuté   jeho   sťažnosti   v dôsledku   nepredloženia   splnomocnenia   preadvokáta   už   pri   predbežnom   prerokovaní, „nemožno   považovať   za   súladné s ústavnoprávnymi   princípmi   ochrany   ústavných   práv   sťažovateľa   v zmysle   II.   hlavy ústavy“. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že „Vplyvom nenaplnenia ústavnoprávnej ochrany mojich   práv   zo   strany   súdu   nastala   situácia,   ktorá   mi   spôsobuje   značné   problémy v profesionálnom a súkromnom živote“, preto uvádza, že využíva „svoje právo na odpor vyplývajúce z čl. 32 ústavy – ius resistendi a podávam svoju sťažnosť podľa čl. 127 ústavy z 22. 1. 2013 bez právneho zastúpenia“.

S poukazom   na   podmienku   povinného   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   vyzvalsťažovateľa prípisom z 12. januára 2015, aby mu v lehote 10 dní predložil kvalifikovanésplnomocnenie   na   jeho   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľbol zároveň upozornený na možnosť postupu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdev prípade nerešpektovania výzvy ústavného súdu.

Sťažovateľ   na   uvedenú   výzvu   ústavného   súdu   nereagoval   a v lehote   stanovenejústavným súdom požadované splnomocnenie nepredložil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,   čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musípripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákonneustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovaniepred ústavným súdom.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   v ktorej   je   jednoznačneformulované, že povinnosť zastúpenia sťažovateľa advokátom v konaní o sťažnosti podľačl. 127   ods. 1   ústavy   je   ustanovená   bez   možnosti   akýchkoľvek   výnimiek,   a zároveňzdôrazňuje, že pokiaľ ide o inštitút povinného právneho zastúpenia, na opodstatnenosť jehozákonnej úpravy vo svojej judikatúre opakovane upozorňuje a bezvýnimočne na ňom trvá(napr. I. ÚS 57/2013, IV. ÚS 221/2013).

Sťažnosť sťažovateľa má aj iné nedostatky. Neobsahuje kvalifikované odôvodnenie,ktorého   obsahom   by   bola   ústavnoprávne   relevantná   argumentácia,   čo   je   dôvodomna odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej. V prípade sťažovateľa bola aj tátoskutočnosť dôvodom, prečo ho ústavný súd napriek jeho jednoznačne vyjadrenému postojuvyzýval na splnenie podmienky povinného právneho zastúpenia, keďže advokát by moholtúto argumentáciu prípadne doplniť.

Pretože   ústavný   súd   upozornil   sťažovateľa,   že   v prípade   nepredloženiasplnomocnenia môže byť jeho sťažnosť odmietnutá, a sťažovateľ aj napriek tomu v lehotestanovenej   ústavným   súdom   splnomocnenie   na   zastupovanie   pred   ústavným   súdomnepredložil, a   neurobil tak   ani do   predbežného prerokovania   jeho návrhu, ústavný súdsťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015