znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 423/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   J.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   Jozefom   Polákom,   Advokátska   kancelária,   Radlinského   1718,   Dolný Kubín, pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako   aj čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 11 Co 59/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2014 doručená sťažnosť M. J. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1 a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 11 Co 59/2014. Dátum odovzdania sťažnosti na poštovú prepravu je nečitateľný.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa   domáhala   na   Okresnom   súde   Námestovo   (ďalej   len   „okresný   súd“)   určenia vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam.   Jej   žaloba   bola   pôvodne   okresným   súdom zamietnutá, no na základe jej odvolania bol rozsudok krajským súdom zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Následne uznesením okresného súdu č.   k. 6 C 41/2008-209 z 31. júla 2013 bola žaloba odmietnutá a zároveň bol zamietnutý aj návrh sťažovateľky na prerušenie konania. Uznesením krajského súdu č.   k. 11 Co 59/2014-247 z 31. marca 2014 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.

Z   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   už   v   predchádzajúcom zrušujúcom uznesení poukázal na to, že podstatnou časťou žaloby je žalobný petit, z ktorého musí byť zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha. Musí byť dostatočne určitý a zrozumiteľný, aby   bol   jasne   a   bez   pochybností   vymedzený   predmet   konania.   Požiadavka   určitosti a zrozumiteľnosti petitu žaloby súvisí aj s vykonateľnosťou petitu. Súd môže vyhovieť len takému   petitu   žaloby,   ktorý   je   vykonateľný.   V   prípade   určenia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam   je   petit   žaloby   vykonateľný   zápisom   do   katastra.   Nehnuteľnosť, ku ktorej   má   byť   určené   vlastnícke   právo,   preto   musí   byť   označená   údajmi,   ktoré   sú potrebné pre zápis do katastra. Krajský súd už v zrušujúcom uznesení uložil okresnému súdu povinnosť vyzvať sťažovateľku na odstránenie nedostatkov petitu spočívajúcich v jeho neurčitosti   a   nevykonateľnosti.   Okresný   súd   sťažovateľku   vyzval   na   odstránenie nedostatkov, pričom jednoznačne určil, ako má nedostatky petitu odstrániť. Sťažovateľka ich však neodstránila, čoho následkom muselo byť odmietnutie žaloby. Nevykonateľnosť petitu je totiž takou vadou konania, pre ktorú súd nemôže vec prerokovať a rozhodnúť. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľke doručené 2. mája 2014.

Sťažovateľka považuje záver krajského súdu za nesprávny a nezákonný. Určenia vlastníckeho práva sa domáhala preto, že sporné nehnuteľnosti sú zapísané duplicitne tak v prospech sťažovateľky, ako aj v prospech žalovaného. Absencia identifikácie sporných nehnuteľností   podľa   pozemnoknižného   stavu   oproti   stavu   podľa   katastra   nebránila krajskému súdu konať a rozhodnúť, a preto sa nemožno stotožniť s názorom krajského súdu, podľa ktorého žaloba neobsahovala všetky zákonné náležitosti podľa § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Výzva okresného súdu z 27. júla 2012 podľa § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, aby žalobu doplnila presnou špecifikáciou nehnuteľností tak, aby tieto boli označené podľa identifikácie s katastrálnym stavom, podľa parcelného čísla,   údajov   o parcelách   registra   „C“,   prípadne   údajov   o   parcelách   registra   „E“, preukázateľne kládla na sťažovateľku neprimerané požiadavky, keďže táto z objektívnych dôvodov nemala prístup k požadovaným údajom.

Podľa názoru sťažovateľky uznesenie krajského súdu vo svojich dôsledkoch porušuje princíp zákazu odopretia spravodlivosti, ako aj princíp zákazu odoprieť prístup k súdu.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 11 Co 59/2014 s tým, aby bolo uznesenie z 31. marca 2014 zrušené v celom rozsahu a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia advokátom v sume 340,88 €.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľka   nepodala   dovolanie   proti   uzneseniu krajského súdu č. k. 11 Co 59/2014-247 z 31. marca 2014.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 43 ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku ak účastník v lehote podľa   odseku   1   podanie   neopraví   alebo   nedoplní   a   pre   uvedený   nedostatok   nemožno v konaní pokračovať,   súd   odmietne   podanie,   ktoré   by mohlo byť podľa   svojho   obsahu návrhom na začatie konania.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   uviesť,   že   za   situácie,   keď   všeobecné   súdy nepovažovali žalobný petit za dostatočne určitý a vykonateľný, a preto žalobu odmietli, pričom podľa presvedčenia sťažovateľky ňou uvedený žalobný petit bol postačujúci, potom z pohľadu sťažovateľky išlo nepochybne o situáciu, ktorú má na mysli ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, teda že postupom súdu sa sťažovateľke odňala možnosť konať pred súdom. Krajský súd sa totiž podľa sťažovateľky bezdôvodne odmietol meritórne zaoberať jej žalobou a rozhodnúť o jej dôvodnosti, či nedôvodnosti.

Za   uvedeného   stavu   prichádzala   do   úvahy   možnosť   podania   dovolania   proti uzneseniu   krajského   súdu,   pričom   prípustnosť   dovolania   by   sa   odvíjala od   ustanovenia § 237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Sťažovateľka   však   takto   nepostupovala a dovolanie podľa zistenia ústavného súdu nepodala. Nevyužila teda účinný mimoriadny opravný   prostriedok,   ktorý   jej   zákon   umožňoval   uplatniť.   To   zakladá   neprípustnosť sťažnosti.

Napokon   treba   poznamenať,   že   sťažovateľka   ani   len   netvrdila   (tým   menej preukazovala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal zo strany ústavného súdu do úvahy prípadný postup podľa ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014