znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 423/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. G., R., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., Č., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 240/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. G. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra 2012   doručená   sťažnosť   M.   G.,   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 240/2008.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Dňa 17. 12. 2008 bol Okresným súdom Žilina prijatý návrh na začatie konania zo dňa 16. 12. 2008 v právnej veci navrhovateľky M. G... proti odporcovi O. R... v konaní o nahradenie vyhlásenia vôle na uzavretie zmluvy na prevod bytu.

Dňa 02. 06. 2009 mi bolo doručené predvolanie na pojednávanie na termín 08. 06. 2009 o 09.15 hod., pričom tento termín prvého pojednávania mi bol oznámený po 5 a pol mesiaci od podania návrhu na začatie konania na súd.

Dňa 08.06.2009 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré však bolo uznesením odročené na 08. 07. 2009, kedy súd rozhodol rozsudkom sp. zn.: 8 C/240/2008-91. Proti tomuto rozsudku si odporca podal v zákonnej lehote odvolanie.

Ja ako navrhovateľka som k odvolaniu odporcu podala vyjadrenie zo dňa 31. 08. 2009, ktoré bolo doručené súdu dňa 02.09.2009.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací predmetný rozsudok sp. zn.: 8 C/240/2008-91 zo dňa 08. 07. 2009 uznesením sp. zn.: 9 Co/361/2009 zo dňa 08. 04. 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Od vtedy sa v predmetnej veci nekoná....   Sťažovateľka   považuje   za   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   ide   o   konanie začaté na základe návrhu zo dňa 16. 12. 2008, t. j. uvedené konanie trvá cca 45 mesiacov... a doposiaľ nie je vec právoplatne skončená.“

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla: «K   potrebe   využitia   možnosti   podať   sťažnosť   na   prieťahy   predsedovi   dotknutého súdu pred podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR dávam do pozornosti judikatúru   ESĽP,   konkrétne   Rozsudok   v   prípade   Ištván,   Ištvánová   proti   Slovenskej republike   z 12.   06.   2012   resp.   rozsudok   ESĽP   v   prípade   Komanický   proti   Slovenskej Republike taktiež z 12. 06. 2012, kde ESĽP uviedol: „Prax ústavného súdu, kedy odmietol sťažnosť podanú podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR z dôvodu neprípustnosti, keď poukázal na to, že sťažovatelia pred podaním ústavnej sťažnosti využili sťažnosť na prieťahy predsedovi dotknutého súdu len formálne, vzhľadom na to, že krátko na to podali ústavnú sťažnosť, bola sčasti nezákonná. Poukázal na to, že v iných podobných prípadoch ústavný súd posúdil podanú ústavnú sťažnosť sťažovateľkou aj napriek tomu, že nesplnili podmienku podania sťažnosti na prieťahy predsedovi dotknutého súdu.“ Na základe tu uvedeného podotýkam zrejmú   skutočnosť,   že   pred   podaním   ústavnej   sťažnosti   nie   som   povinná   obrátiť   sa   na predsedu okresného súdu so sťažnosťou na prieťahy v predmetnej veci....»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd   takto rozhodol:

„Základné právo M. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vo veci... pod sp. zn. 8 C/240/2008-91, porušené bolo.

Okresnému súdu Žilina   prikazuje,   aby vo veci   navrhovateľky   M.   G...   v konaní   o nahradenie vyhlásenia vôle na uzavretie zmluvy na prevod bytu pod sp. zn. 8C/240/2008- 91, konal bez zbytočných prieťahov.

M. G. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1500 EUR..., ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť M. G. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia. M. G. priznáva trovy právneho zastúpenia, ktoré je súd povinný zaplatiť na účet..., a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal....

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (m. m. IV. ÚS 292/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľka sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného   súdu   nepodala   a   uviedla,   že „...   pred   podaním   ústavnej   sťažnosti   nie   som povinná obrátiť sa na predsedu okresného súdu so sťažnosťou na prieťahy v predmetnej veci“, pričom poukázala na dva rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. júna 2012 v prípade Ištván, Ištvánová proti Slovenskej republike a v prípade Komanický proti Slovenskej republike.

V prípade Ištván, Ištvánová proti Slovenskej republike ESĽP prerokúval a vyniesol rozsudok   v konaní   o prieťahoch   v celkovej   dĺžke   6   rokov   a 5 mesiacov   a   v prípade Komanický   proti   Slovenskej   republike   v konaní o prieťahoch   v celkovej   dĺžke   viac ako 11 rokov.

Podľa sťažovateľky okresný súd v danej veci nekoná od 8. apríla 2010, t. j. odo dňa, keď Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 9 Co 361/2009 zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 240/2008 z 8. júla 2009 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 9 Co 361/2009 z 8. apríla 2010 spolu so spisom okresného súdu bolo doručené okresnému súdu 4. júna 2010, sťažnosť bola podaná ústavnému súdu 27. septembra 2012. Od vrátenia veci   krajským súdom   okresný súd zasielal rozhodnutie krajského súdu   z 8.   apríla 2010 účastníkom   konania   a   vyzval   právneho   zástupcu   odporcu   na   spresnenie   jeho   návrhu. V danej veci ústavný súd zistil nečinnosť okresného súdu, ktoré spôsobili prieťahy v konaní cca 1,5 roka.

V uvádzaných prípadoch prerokúvaných ESĽP boli prieťahy spôsobené postupom súdov podstatne dlhšie ako v prípade sťažovateľkou označeného konania okresného súdu.

Z uvedeného   dôvodu   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   sťažovateľka   mala   využiť účinný prostriedok nápravy podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) účinného v relevantnom čase v spojení s § 6 zákona č. 335/1991   Zb.   o   súdoch   a   sudcoch   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch a sudcoch“) a s účinnosťou od 1. apríla 2005 aj právne prostriedky podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“).

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva   (I.   ÚS   21/99,   I.   ÚS   20/05,   IV. ÚS 74/05, II. ÚS 157/04), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní (podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch a s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.) je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou nečinnosťou.   Ústavný súd preto   o   sťažnosti,   ktorou   je namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch a od 1. apríla 2005 aj právne prostriedky podľa zákona č. 757/2004 Z. z., alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch sa do účinnosti   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   zásadne   považovalo   za   účinný   prostriedok   ochrany takých   základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na súdnu   ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov. Účinnosť takého právneho prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje   aj   znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach (§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1) zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť (§ 116 a § 118 citovaného zákona).

Podobne   aj   zákon   o   súdoch   v   §   64   ods.   1   ustanovuje,   že   účelom   vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia: „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia:   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a   zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup   sťažovateľky   v   danej   veci   nemožno   podľa   ústavného   súdu   považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní vedenom na orgáne štátnej správy súdov.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   „povinnosť   vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (III. ÚS 44/03).

Ústavný   súd   opierajúc   sa   o   svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV.   ÚS   44/03, II. ÚS 7/04,   II.   ÚS   107/04,   IV.   ÚS   18/06)   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom   na okolnosti prípadu   niet dôvodu   predpokladať,   že by využitie sťažnosti   podľa   § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov, resp. podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo v danej veci účinnú ochranu základného práva sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti ani jej príloh nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľky z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu neprichádzalo už do úvahy, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2012