znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 423/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 35 a čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Sdo 105/09, 1 Sdo 106/09 a 9   So   122/09   a Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky „za   nedostatočnú legislatívu“ a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra 2010 doručená sťažnosť I. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 35 a čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods.   1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaniach   vedených   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Sdo 105/09, 1 Sdo 106/09 a 9 So 122/09 a Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo spravodlivosti“) „za nedostatočnú legislatívu“.

Z príloh sťažnosti vyplýva, že uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 105/09 a 1 Sdo 106/09 zo 14. augusta 2010 boli zastavené konania o dovolaní sťažovateľa proti potvrdzujúcim rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vo veciach sociálneho zabezpečenia z dôvodu nedostatku právomoci najvyššieho súdu.

Ďalším   rozhodnutím–rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho,   sp.   zn. 9 So 122/09 z 30. júna 2010 bol potvrdený rozsudok   Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Sd 41/09 z 9. júna 2009.

Sťažovateľ   vyjadruje   nesúhlas s uvedenými   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu,   a to najmä z dôvodu, že výška priznaného starobného dôchodku je od „samého začiatku zle vypočítaná“. Podľa názoru sťažovateľa týmto mu vzniká veľká ujma na jeho dôchodkovom zabezpečení,   považuje   ju   za   cieľavedomú   diskrimináciu   a nestotožňuje   sa   s názorom najvyššieho súdu, že nemá právomoc konať. Porušenie svojich práv sťažovateľ vidí aj zo strany samotného štátu z dôvodu nedostatočnej legislatívy, za ktorú zodpovedá ministerstvo spravodlivosti (označené ako jeden z porušovateľov jeho práv).

Sťažovateľ napokon   navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom   prerokovaní jeho ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. podľa čl.46 Ústavy SR v spojení s jej čl. 35, 46 a 39 a v kontexte s ods. 1, čl. 6 i čl. 14 Dohovoru s jeho Dodatkovým protokolom i   čl. 13 Dohovoru   boli   postupom,   či   konaním   Ministerstva   spravodlivosti   SR   vedno s Najvyšším   sudom   SR   aj   v súdnych konaniach   pred   nimi   pod   sp. zn.   1   Sdo/105/09, 1 Sdo/106/09 a 9 So/122/09 a tých, ktoré im predchádzali zmarením opravného prostriedku

- dovolania proti ním porušené.

Priznáva I. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 10 tis. EUR /slovom desaťtisíc   eur/,   ktoré   sú   mu   označení   porušovatelia   jeho   základných   a   ľudských   práv povinní   zaplatiť   spoločne   a   nerozdielne   v   lehote   najneskôr   do   2-och   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Zrušuje   napadnuté   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR...   sp.   zn.1   Sdo/105/09   zo 14.VII.10, 1 Sdo/106/09, zo dňa 14.VII.10 a 9 So/122/09, zo dňa 30.VI.2010 a prikazuje mu vo veci samej nanovo ústavne a spravodlivo rozhodnúť.

Ukladá Ministerstvu spravodlivosti SR a Najvyššiemu sudu SR uhradiť spoločne a nerozdielne   aj   vzniklé   trovy   tohto   súdneho   konania,   a   to   v   lehote   15-tich   dní   od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd v súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniam najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 105/09 a 1 Sdo 106/09 zo 14. augusta 2010 konštatuje, že ju treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Záver   najvyššieho   súdu   o neprípustnosti   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného prostriedku v rámci správneho súdnictva nepovažuje ústavný súd ani za arbitrárny, ale ani za   zjavne   neodôvodnený.   Argumentácia   najvyššieho   súdu   je   v súlade   so   zákonom   a je dostatočná. Preto ani niet dôvodu na to, aby ústavný súd do nej zasiahol.

2. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 122/09 z 30. júna 2010 vyplýva, že ním bol potvrdený   rozsudok   Krajského súdu   v Prešove   č.   k. 4 Sd 41/09-12 z 9.   júna 2009. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne – S. p., ktorým podľa § 2 zákona č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike a o zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   a   §   116   ods.   8   zákona č. 461/2003   Z. z.   o sociálnom   poistení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o sociálnom   poistení“)   rozhodla,   že   starobný   dôchodok   sťažovateľa   v sume   10 210 Sk mesačne predstavuje 339 € mesačne a súčasne podľa § 82 zákona o sociálnom poistení od 1. januára 2009 zvýšila navrhovateľovi starobný dôchodok na sumu 362,60 € mesačne.

Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľovi k 31. decembru 2008 patril starobný dôchodok v sume 10 210 Sk (339 €) mesačne. Rozhodnutím z 11. decembra 2008 bol jeho starobný dôchodok od 1. januára 2009 zvýšený o 23,60 €, teda o 6,9 % sumy 339 € na sumu 362,60   €   mesačne   v súlade   s   §   82   zákona   o sociálnom   poistení   a s opatrením č. 450/2008 Z. z.   Ministerstva   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   Slovenskej   republiky. Aj najvyšší súd rozhodnutie S. p. z 11. decembra 2008 považoval za rozhodnutie v súlade so zákonom, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove potvrdil.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie,   že   všeobecné   súdy   nesprávne   vyhodnotili skutočnosť, že výška starobného dôchodku je od samého začiatku zle vypočítaná.

Z pohľadu ústavného súdu treba odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu považovať za úplné a vyčerpávajúce, pričom jeho závery v žiadnom prípade nemožno označiť ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Postup výpočtu, zmeny a zvyšovania starobného dôchodku je presne stanovený radom zákonov, resp. podzákonných noriem (napr. opatrení), ktoré najvyšší súd náležite vyhodnotil, preto niet dôvodu na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

3. Pokiaľ sa sťažovateľ súčasne domáhal, aby ústavný súd vyslovil, že ministerstvo spravodlivosti „ako zodpovedný subjekt za legislatívu, ktorá v danom prípade nedostatočne pokrýva prirodzené práva každého slušného človeka na riadnu súdnu ochranu“, svojím konaním sťažovateľovi   zmarilo možnosť podania   dovolania, ústavný súd   konštatuje,   že sťažovateľovi v podstate obsahovo ide o to, aby ústavný súd preskúmal, či neprípustnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v rámci správneho súdnictva nie je v rozpore   s ústavou. Na   podanie   takéhoto   návrhu   však   chýba   aktívna   legitimácia sťažovateľa, pretože podľa čl. 130 ods. 1 ústavy a § 37 zákona o ústavnom súde môžu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podať len osoby taxatívne uvedené v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy (najmenej jedna pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,   prezident   Slovenskej   republiky,   vláda   Slovenskej   republiky,   súd   a generálny prokurátor Slovenskej republiky a za určitých okolností verejný ochranca práv), preto návrh sťažovateľa   bol   v tejto   časti   podaný   niekým   zjavne   neoprávneným,   teda   neoprávnenou osobou.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môžu právnické   osoby   alebo   fyzické   osoby   namietať   iba   porušenie   svojich   základných   práv a slobôd. Citovanou časťou však sťažovateľ žiada de facto o zmenu legislatívy pre účely možnosti podať opravný prostriedok (dovolanie) aj v prípadoch, keď to zákon vylučuje, čo v konaní o sťažnosti ústava ani zákon o ústavnom súde neumožňujú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010