SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 422/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnostiPOHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriouFridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľaa advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami:Rvp 10620/2014, Rvp 10621/2014, Rvp 10622/2014, Rvp 10623/2014, Rvp 10624/2014,Rvp 10625/2014, Rvp 10626/2014, Rvp 10627/2014, Rvp 10628/2014, Rvp 10629/2014,Rvp 10630/2014, Rvp 10631/2014, Rvp 10632/2014, Rvp 10633/2014, Rvp 10634/2014,Rvp 10635/2014, Rvp 10636/2014, Rvp 10637/2014, Rvp 10638/2014, Rvp 10639/2014,Rvp 10643/2014, Rvp 10644/2014, Rvp 10645/2014, Rvp 10646/2014, Rvp 10647/2014,Rvp 10648/2014 a Rvp 10649/2014, ktorými namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystriciv konaniach vedených pod sp. zn. 16 Co 780/2013 a jeho rozsudkom z 22. mája 2014(Rvp 10620/2014), sp. zn. 16 Co 829/2013 a jeho rozsudkom z 22. mája 2014(Rvp 10621/2014), sp. zn. 16 Co 868/2013 a jeho rozsudkom z 22. mája 2014(Rvp 10622/2014), sp. zn. 16 Co 846/2013 a jeho rozsudkom z 22. mája 2014(Rvp 10623/2014), sp. zn. 13 Co 822/2013 a jeho rozsudkom z 27. mája 2014(Rvp 10624/2014), sp. zn. 13 Co 831/2013 a jeho rozsudkom z 27. mája 2014(Rvp 10625/2014), sp. zn. 13 Co 733/2013 a jeho rozsudkom z 27. mája 2014(Rvp 10626/2014), sp. zn. 13 Co 814/2013 a jeho rozsudkom z 27. mája 2014(Rvp 10627/2014), sp. zn. 16 Co 893/2013 a jeho rozsudkom z 29. mája 2014(Rvp 10628/2014), sp. zn. 16 Co 878/2013 a jeho rozsudkom z 29. mája 2014(Rvp 10629/2014), sp. zn. 12 Co 549/2013 a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014(Rvp 10630/2014), sp. zn. 12 Co 556/2013 a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014(Rvp 10631/2014), sp. zn. 12 Co 559/2013 a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014(Rvp 10632/2014), sp. zn. 12 Co 497/2013 a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014(Rvp 10633/2014), sp. zn. 12 Co 501/2013 a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014(Rvp 10634/2014), sp. zn. 16 Co 957/2013 a jeho rozsudkom z 29. mája 2014(Rvp 10635/2014), sp. zn. 13 Co 670/2014 a jeho rozsudkom z 10. júna 2014(Rvp 10636/2014), sp. zn. 13 Co 673/2014 a jeho rozsudkom z 10. júna 2014(Rvp 10637/2014), sp. zn. 14 Co 866/2013 a jeho rozsudkom zo 6. mája 2014(Rvp 10638/2014), sp. zn. 16 Co 843/2013 a jeho rozsudkom z 22. mája 2014(Rvp 10639/2014), sp. zn. 13 Co 94/2014 a jeho rozsudkom z 10. júna 2014(Rvp 10643/2014), sp. zn. 13 Co 162/2014 a jeho rozsudkom z 10. júna 2014(Rvp 10644/2014), sp. zn. 12 Co 492/2013 a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014(Rvp 10645/2014), sp. zn. 12 Co 529/2013 a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014(Rvp 10646/2014), sp. zn. 12 Co 450/2013 a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014(Rvp 10647/2014), sp. zn. 12 Co 541/2013 a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014(Rvp 10648/2014), sp. zn. 12 Co 573/2013 a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014(Rvp 10649/2014) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 10620/2014, Rvp 10621/2014, Rvp 10622/2014, Rvp 10623/2014,Rvp 10624/2014, Rvp 10625/2014, Rvp 10626/2014, Rvp 10627/2014, Rvp 10628/2014,Rvp 10629/2014, Rvp 10630/2014, Rvp 10631/2014, Rvp 10632/2014, Rvp 10633/2014,Rvp 10634/2014, Rvp 10635/2014, Rvp 10636/2014, Rvp 10637/2014, Rvp 10638/2014,Rvp 10639/2014, Rvp 10643/2014, Rvp 10644/2014, Rvp 10645/2014, Rvp 10646/2014,Rvp 10647/2014, Rvp 10648/2014 a Rvp 10649/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10620/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. augusta2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach uvedených v záhlavírozhodnutia (spolu ďalej len „napadnuté rozsudky krajského súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnompostavení žalobkyne v konaniach vedených Okresným súdom Revúca a Okresným súdomRimavská Sobota (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o jejžalobách, ktorými sa domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenejnezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré súsúčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.
Príslušné okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celomrozsahu zamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Protirozsudkom okresných súdov podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojiminapadnutými rozsudkami potvrdil rozhodnutia okresných súdov.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „spôsobil porušenie jej základných práv, osobitne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu);
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:„1. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu. Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15 OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...
2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...
3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech...
4. ... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...
5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho konania.“
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavnýsúd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutýchkonaniach a napadnutými rozsudkami, napadnuté rozsudky krajského súdu zruší a veci vrátina ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradutrov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právnaa skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakterrozhodnutí krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to jeuvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdu prvého stupňa o zamietnutížaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušeniekonania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza,že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garanciína uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osobya právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobodypotrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečeníprávnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému znositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálnyvýkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou súprocesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa všaknevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takétokonania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II.ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučujesvojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postuporgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnickáosoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere,že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzeniasú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveďpráve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktoréhosa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:
1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia;
2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými;
3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania;
4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené;
5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutíprerušenia súdneho konania.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozsudkov krajský súd zhodnekonštatoval, že sťažovateľka nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľazákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej mocia o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákonč. 514/2003 Z. z.“) z dôvodu nesprávneho úradného postupu. V tomto kontexte sa osobitnezaoberal skutočnosťou, či postupom príslušných okresných súdov v namietanýchexekučných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu a či je tak daný základna priznanie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
Rovnako tak sa krajský súd vysporiadal v napadnutých rozsudkoch aj s námietkou,že v predmetných veciach rozhodoval vylúčený sudca.
Krajský súd vyhodnotil tiež námietku sťažovateľky, že jej postupom príslušnýchokresných súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti sa zaoberalnámietkou sťažovateľky, že okresné súdy rozhodli na pojednávaní v neprítomnostisťažovateľky alebo jej právneho zástupcu a že nevyhoveli žiadosti sťažovateľky o odročeniepojednávania. Krajský súd sa tiež vysporiadal s námietkou sťažovateľky, že jej nebolodoručené vyjadrenie odporcu k návrhu.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchrozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkýmiodvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné rozsudkyokresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutia odôvodnil v súlades § 219 ods. 2 OSP. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľa názoru ústavnéhosúdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založenéna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účelv napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., Občianskehosúdneho poriadku a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnychexekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalšíchzákonov v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdusú „rozhodnutím absolútne prekvapivým“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálenýprávny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúruvšeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznávaaj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecnezáväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiáNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem inéhoaj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch,keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery,že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súdv prípade napadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby lenna jej základe bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľnéa neudržateľné.
V týchto súvislostiach ústavný súd tiež konštatuje, že s ústavnou udržateľnosťouprávnych záverov krajských súdov ako odvolacích súdov vo vzťahu k námietkamsťažovateľky, ktoré formuluje sťažovateľka paušálne bez ohľadu na konkrétne okolnostiprípadu, sa podrobne vysporiadal aj v predchádzajúcich rozhodnutiach (napr.IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014, I. ÚS 369/2014), plne sa s nimi stotožňujea v podrobnostiach odkazuje na argumentáciu uvedenú v týchto rozhodnutiach.
Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami krajského súdua postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistujetaká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnostína ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd pretopri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júna 2015