znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 422/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť J. V., zastúpeného advokátkou   JUDr.   Zuzanou   Baloghovou,   Advokátska   kancelária,   Madačova   7, Ružomberok, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Námestovo pod sp. zn. 7 P 59/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2014 doručená sťažnosť J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Okresným súdom Námestovo (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 P 59/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. júna 2014.

Zo   sťažnosti   a   z   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   návrhom   podaným Okresnému   súdu   Ružomberok   8.   júla   2013   sa   sťažovateľ   ako   otec   maloletého   dieťaťa domáhal úpravy výkonu rodičovských práv a povinností. Okresný súd Ružomberok vec postúpil   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   okresnému   súdu   18.   júla   2013.   V   rámci   sporu o príslušnosť Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 3. októbra 2013 rozhodol, že je daná miestna príslušnosť okresného súdu. Pojednávanie sa uskutočnilo 25. novembra 2013. Vzhľadom na námietky sťažovateľa proti protokolácii, ktoré okresný súd neakceptoval, bol spis   v   dôsledku   odvolania   sťažovateľa   predložený   krajskému   súdu,   ktorý   odvolanie odmietol ako neprípustné. Následne bol nariadený termín pojednávania na 7. máj 2014 a na žiadosť sťažovateľa bol posunutý na 14. máj 2014.

Uznesením okresného súdu č. k. 7 P 59/2013-162 z 24. apríla 2014 bolo spojené konanie   o   úpravu   rodičovských   práv   a   povinností   vedené   pod   sp.   zn.   7   P   59/2013 (na základe návrhu sťažovateľa) a konanie o zmenu úpravy práv a povinností k maloletému dieťaťu vedené pod sp. zn. 9 P 17/2014 (na základe návrhu matky maloletého dieťaťa). Keďže v oboch veciach konala tá istá sudkyňa, nie je zrejmé, prečo nedošlo k spojeniu oboch   vecí   hneď   po   podaní   neskoršieho   návrhu,   ale   až   dva   týždne   pred   nariadeným termínom pojednávania.

Okresný súd tak spojil na spoločné konanie dve konania, ktoré sa síce týkajú toho istého maloletého dieťaťa, avšak inak nebol daný žiaden dôvod na ich spojenie. Návrh sťažovateľa sa týkal možnosti telefonovania s maloletým dieťaťom počas pobytu u matky a tiež nezhody rodičov týkajúce sa lekárskej starostlivosti a trvalého pobytu maloletého dieťaťa. Je teda zrejmé, že konanie o návrhu sťažovateľa nie je skutkovo, ale ani právne náročné, nie je náročné na dokazovanie a za bežných okolností by sa vec mohla spravidla skončiť na prvom pojednávaní. Naproti tomu konanie o návrhu matky, ktorým sa domáha zmeny zverenia maloletého dieťaťa, začalo až 13. februára 2014. Vzhľadom na predmet tohto konania sa dá predpokladať dlhšie trvanie konania a potreba znaleckého dokazovania. Nie je preto zrejmé, prečo okresný súd tieto dve konania spojil do jedného, a to tým viac, že dokazovanie sa uberá len v rámci návrhu matky (čo sa týka návrhu sťažovateľa, sa žiadne dokazovanie nevykonáva a nie je ani potrebné). Napokon už zo samotného predmetu týchto konaní je zrejmé, že obom návrhom nemôže byť vyhovené, keďže popri sebe neobstoja. Okresný   súd   teda   viac-menej   prejudikuje   vo   veci   samej,   lebo   nepovažuje   za   potrebné zaoberať sa návrhom sťažovateľa a celé dokazovanie smeruje len k návrhu matky. Je teda viac ako zrejmé, že k spojeniu vecí nedošlo v záujme hospodárnosti konania.

Spojením   vecí   došlo   aj   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, keďže práve spojením vecí okresný súd spôsobil, že konanie vo veci návrhu sťažovateľa nie   je do   podania   sťažnosti   právoplatne skončené,   hoci   od   podania návrhu uplynul bezmála už rok a prieťah je spôsobený okresným súdom, ktorý spojením vecí bezdôvodne oddialil meritórne rozhodnutie vo veci samej.

Podľa   názoru   sťažovateľa   ustanovenie   rozvrhu   práce   okresného   súdu,   ktoré umožňuje výnimku z náhodného prideľovania spisov,   keď veci týkajúce sa   toho istého maloletého prerokováva a rozhoduje len jeden sudca, a to ten, ktorému napadla prvá vec, je v rozpore s ústavou garantovaným právom na zákonného sudcu.

Proti uzneseniu o spojení vecí na spoločné konanie nie je prípustné odvolanie a ani žiadny   iný   riadny   či   mimoriadny   opravný   prostriedok.   Sťažovateľ   nemá   teda   žiadnu možnosť brániť sa proti spojeniu konania o jeho návrhu s návrhom matky, ktorý je s jeho návrhom vo vzájomnom rozpore.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 P 59/2013 s tým, aby bolo uznesenie z 24. apríla 2014 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   1 500 €   a   náhrady   trov právneho zastúpenia advokátkou vo výške 294,08 €.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 7 P 59/2013-162 z 24. apríla 2014 vyplýva, že ním bolo   spojené   konanie   o   úpravu   rodičovských   práv   a   povinností   vedené   pod   sp.   zn. 7 P 59/2013 a konanie o zmenu úpravy práv a povinností k maloletému dieťaťu vedené pod sp.   zn.   9   P   17/2014   s   tým,   že   konanie sa   bude   viesť   ďalej   pod   sp.   zn.   7   P   59/2013. Sťažovateľ,   ktorého   návrh   bol   okresnému   súdu   doručený   26.   júla   2013,   žiada   uložiť rodičom   povinnosť   navzájom   sa   informovať   o   maloletom   dieťati,   ďalej,   aby   matka umožnila sťažovateľovi telefonický kontakt v trvaní 10 minút v čase, keď je maloleté dieťa v starostlivosti matky, aby maloleté dieťa malo trvalý pobyt na adrese(...), a napokon, aby okresný súd dal súhlas sťažovateľovi na zmenu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti pre maloleté dieťa. Matka, ktorej návrh bol okresnému súdu doručený 13. februára 2014, žiada o   zmenu   úpravy   práv   a   povinností   k maloletému   dieťaťu   tak,   aby   namiesto   striedavej starostlivosti   oboch   rodičov   bol   zverený   do   starostlivosti   matky   s   určením   vyživovacej povinnosti sťažovateľa vo výške 150 € mesačne. S prihliadnutím na ustanovenie § 112 ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v záujme   hospodárnosti   konania   bolo   potrebné rozhodnúť o spojení oboch konaní.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Podľa § 112 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak sa v návrhu na začatie konania uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd veci spojil, môže súd niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie.

Sťažovateľ predovšetkým namieta spojenie konaní o jeho návrhu a o návrhu matky na   spoločné   konanie.   Pritom   zdôrazňuje,   že   po   spojení   oboch   konaní   vyvstala   potreba znaleckého dokazovania, ktoré sa však týka iba návrhu matky.

Možno konštatovať, že sťažovateľ vlastne tvrdí, že záujem hospodárnosti konania, ktorý viedol k spojeniu vecí, prestal fungovať vo chvíli, keď došlo k nariadeniu znaleckého dokazovania, ktoré sa však návrhu sťažovateľa vôbec netýka.

Podľa názoru ústavného súdu v danej situácii mal sťažovateľ (a má aj teraz) možnosť postupom   podľa   ustanovenia   §   112   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   žiadať o vylúčenie konania o jeho návrhu na samostatné konanie. Znamená to, že vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľ nevyužil všetky účinné zákonné možnosti, ktoré má k dispozícii na to, aby   k   namietanému   porušeniu   práva   nedochádzalo.   To   zakladá   neprípustnosť   sťažnosti v tejto časti. Treba k tomu dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že o postup podľa § 112 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nepožiadal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal zo strany ústavného súdu do úvahy prípadný postup podľa ustanovenia § 53 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa názoru sťažovateľa spojením oboch konaní dochádza k zbytočným prieťahom týkajúcim sa jeho návrhu na začatie konania, pretože po ich spojení bolo nariadené znalecké dokazovanie, ktoré pre rozhodnutie o jeho návrhu nie je potrebné. Inými slovami, nebyť spojenia oboch konaní, o jeho návrhu už mohlo a malo byť rozhodnuté, a ak sa tak dosiaľ nestalo, treba to považovať za zbytočné prieťahy.

Aj v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa platia už uvedené úvahy ústavného súdu, pretože ani v tomto smere sťažovateľ nevyužil možnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 112 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Prípadným vylúčením návrhu sťažovateľa na samostatné konanie by dôvod prieťahov prestal existovať.

Napokon sťažovateľ tvrdí, že kým o jeho návrhu koná zákonný sudca, zatiaľ toho istého sudcu nemožno považovať za zákonného sudcu v konaní o návrhu podanom matkou maloletého dieťaťa. Podľa jeho názoru totiž návrh matky mal byť pridelený príslušnému sudcovi   náhodným   výberom,   čo   sa   však   nestalo.   Bolo   totiž   aplikované   príslušné ustanovenie   rozvrhu   práce   okresného   súdu,   podľa   ktorého   veci   týkajúce   sa   toho   istého maloletého prerokováva a rozhoduje len jeden sudca, a to ten, ktorému napadla prvá vec. Toto   ustanovenie   rozvrhu   práce   považuje sťažovateľ   za   rozporné   s   ústavou   zaručeným právom na zákonného sudcu.

„Z doterajšej judikatúry možno vyvodiť, že do rámca skutočností spochybňujúcich nestrannosť   súdu   z   objektívneho   hľadiska   patria   predovšetkým   rôzne   prípady inkompatibility, teda situácie, keď sudca rozhodujúci o veci mal s ňou dočinenia predtým, resp. v jej skoršej fáze v inom postavení, napr. ako vyšetrovateľ alebo prokurátor. Ďalej do tejto skupiny patria prípady, keď vo veci koná miestne alebo vecne nepríslušný súd alebo sudca, ktorý podľa rozvrhu práce nie je zákonný sudca.“ (I. ÚS 46/05)

Podľa názoru ústavného súdu ak je účastník konania toho presvedčenia, že vo veci nekoná   zákonný   sudca,   môže   sa   brániť námietkou   zaujatosti.   Totiž   sudca,   ktorý   nie   je zákonným sudcom, nie je zároveň ani sudcom nestranným, pretože z objektívneho hľadiska sa nejaví navonok ako nestranný. Takýto sudca môže síce subjektívne rozhodovať absolútne nestranne,   ale   napriek   tomu   jeho   nestrannosť   môže   byť   vystavená   oprávneným pochybnostiam so zreteľom na to, že nie je zákonným sudcom (I. ÚS 46/05).

Z tvrdení sťažovateľa, ale ani z predložených listinných dôkazov nevyplýva, že by sťažovateľ namietol zaujatosť konajúceho sudcu vo vzťahu voči návrhu na začatie konania, ktorý podala matka, a to na základe argumentov uplatnených v tejto sťažnosti. Sťažovateľ teda ani v tomto prípade nevyužil zákonom daný účinný právny prostriedok na nápravu namietaného porušenia práva. Rovnako neuviedol ani dôvod, pre ktorý takto nepostupoval.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014