znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 422/09-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., P., zastúpenej advokátom JUDr. B. K., V., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci   nezávislým   a   nestranným   súdom   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   č. k. 1 Cb 50/1997-776   z   5.   júna   2009   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Obo 75/2009, 2 Obo 76/2009 z 12. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra 2009 doručená sťažnosť M. Š., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným   súdom   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   1   Cb   50/1997-776   z 5. júna   2009   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 75/2009, 2 Obo 76/2009 z 12. augusta 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 50/1997 v procesnom postavení žalovanej v 1. rade. Predmetnom konania je žaloba bývalej S., a. s. [t. č. M., a. s. (ďalej len „žalobca“)], zo 7. februára 1997 o zaplatenie 6 376 400 Sk.

Krajský súd rozsudkom z 5. mája 2004 vyhovel žalobe žalobcu v sume 5 646 000 Sk s prísl. Proti rozsudku podala sťažovateľka odvolanie a zároveň požiadala o oslobodenie od súdneho   poplatku.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   1   Cb   50/1997-516   z 30.   augusta   2004 nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdneho poplatku, proti čomu podala sťažovateľka 17. septembra 2004 odvolanie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 230/2004, 2 Obo 231/2004 z 19. októbra 2005 zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu z 5. mája 2004 vo veci samej, potvrdil však uznesenie krajského súdu z 30. augusta 2004.

Podľa   sťažovateľky   žalobca   bez   vyčkania   skončenia   sporu   o   pravosť   a   výšku pohľadávky cestou tzv. dobrovoľnej   dražby odpredal   jej nehnuteľnosť a bez späťvzatia žaloby   alebo   zníženia   žalobného   návrhu   požiadal   krajský   súd   o   prerušenie   konania do skončenia   sporu   o   neplatnosť   dobrovoľnej   dražby.   Krajský   súd   uznesením   č. k. 1 Cb 50/1997-668 zo 14. marca 2009 konanie prerušil do 27. marca 2009. Pojednávanie nariadené na 24. apríl 2009 bolo odročené na neurčito.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že podaním z 13. novembra 2008 predložila krajskému súdu „žiadosť   o   prikázanie   veci   inému   sudcovi“ z dôvodu   jeho   predpojatosti,   o   ktorej nebolo rozhodnuté a vec naďalej prerokúva sudca, proti ktorému bola vznesená námietka predpojatosti.

Ústavný súd zo súdneho spisu, ktorý sa t. č. nachádza na najvyššom súde, zistil, že o námietke predpojatosti sudcu krajského súdu vznesenej sťažovateľkou bolo rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndob 3/09 z 9. februára 2009 tak, že sudca nebol vylúčený z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci.

Krajský súd uznesením č.   k.   1 Cb 50/1997-776   z 5.   júna 2009 vo veci   žiadosti sťažovateľky o oslobodenie od súdneho poplatku rozhodol tak, že jej nepriznal oslobodenie od súdneho poplatku. Sťažovateľka proti predmetnému rozhodnutiu podala odvolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 75/2009, 2 Obo 76/2009 z 12. augusta 2009 zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu.

V závere sťažovateľka uvádza, že jej krajský súd uznesením z 23. októbra 2009 povolil splácať súdny poplatok v mesačných splátkach po 1 500 €.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd nálezom   vyslovil   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   veci   nezávislým a nestranným súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cb 50/1997-776 z 5. júna 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 75/2009, 2 Obo   76/2009   z   12.   augusta   2009,   aby   zrušil   označené   uznesenia   krajského   súdu a najvyššieho   súdu   a   priznal   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30   000   € a náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu   č.   k.   1   Cb   50/1997-776   z   5.   júna   2009   a   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Obo 75/2009, 2 Obo 76/2009 z 12. augusta 2009.

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu č. k. 1 Cb 50/1997-776 z 5. júna 2009

Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a   porušenie   práva   na   prejednanie   veci   nezávislým a nestranným   súdom   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu č. k. 1 Cb 50/1997-776 z 5. júna 2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd nerozhoduje   iný súd.   Právomoc ústavného   súdu   je preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane práv   sťažovateľky, ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu,   proti   ktorému sťažovateľka podala odvolanie, rozhodoval v odvolacom konaní najvyšší súd (uznesenie sp. zn. 2 Obo 75/2009, 2 Obo 76/2009 z 12. augusta 2009). Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať uznesenie krajského súdu č. k. 1 Cb 50/1997-776 z 5. júna 2009.

Vychádzajúc z uvedených   skutočností   ústavný súd   sťažnosť   v   časti   namietajúcej porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   1   Cb   50/1997-776   z 5. júna   2009   po predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Obo 75/2009, 2 Obo 76/2009 z 12. augusta 2009

2.1 Sťažovateľka namieta porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 75/2009, 2 Obo 76/2009 z 12. augusta 2009, ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. 1 Cb 50/1997-776 z 5. júna 2009.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pretože odvolania smerovali   proti   uzneseniam   (§   214   ods.   2   OSP)   a   dospel   k   záveru,   že   obe   odvolania žalovanej v 1. rade nie sú dôvodné, a preto napadnuté uznesenia podľa § 219 OSP ako vecne správne potvrdil.

Čo sa týka odvolania žalovanej v I. rade proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Cb 50/97-752 zo dňa 21.   apríla 2009,   odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že prvostupňový súd vecne správne rozhodol, keď napadnutým uznesením uložil žalovanej v í. rade povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podané dňa 21. 06. 2004 proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Cb 50/97-477 zo dňa 05. 05. 2004 v sume 9 370,64 eur (282 300 Sk) podľa položky č. I. 2/ písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho   prílohu   zákona   č.   71/1992   Zb.   osudných   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis z registra trestov v znení zákona č. 215/2004 Z. z. účinného do 31.08.2004.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zákona č. 215/2004 Z. z. účinného do 31. 08. 2004 (t. j. účinného v rozhodnom období, nakoľko odvolanie bolo podané dňa 21. 06. 2004), súdne poplatky (ďalej   len   „poplatky“)   sa   vyberajú   za   jednotlivé   úkony   alebo   konanie   súdov,   ak   sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zákona č. 215/2004 Z. z. účinného do 31. 08. 2004, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.   Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis   z   registra   trestov   v   znení   zákona   č.   215/2004   Z.   z.   účinného   do   31.   08.   2004, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 7 ods. 9 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zákona č. 215/2004 Z. z. účinného do 31. 08. 2004, v odvolacom konaní je základom poplatku cena nároku uplatňovaného v odvolaní. Podľa § 7 ods. 10 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra   trestov   v   znení   zákona   č.   215/2004   Z.   z.   účinného   do   31.   08.   2004,   základ poplatku sa zaokrúhľuje na celé sto koruny dolu a vyrubený poplatok na celé koruny nahor. Podľa položky č. I. 2/ písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zákona č. 215/2004 Z. z. účinného do 31. 08. 2004, sa v občianskom súdnom konaní vyberá poplatok   z   návrhu   na   začatie   konania   v   obchodných   veciach   v   sporoch   o   peňažnú pohľadávku z ceny predmetu konania 5 %, najmenej 500 Sk, najviac 600 000 Sk. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa platí aj v odvolacom konaní.

V   danom prípade,   v   zmysle   citovaných   ustanovení   zákona o   súdnych poplatkoch účinného v rozhodnom Čase, predstavoval základ súdneho poplatku za odvolanie sumu 5 646 000 Sk (= cena nároku uplatňovaného v odvolaní), z čoho 5% činí sumu 282 300 Sk. Z   tohto vyplýva,   že napadnuté   uznesenie   prvostupňového súdu,   ktorým uložil   žalovanej v I. rade povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 9 370,64 eur (282 300 Sk), je teda zákonné a vecne správne, preto ho odvolací súd podľa § 219 OSP potvrdil. Na margo odvolania žalovanej v I. rade podaného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Cb 50/97-776 zo dňa 5. júna 2009, ktorým súd prvého stupňa nevyhovel žiadosti žalovanej v I. rade na oslobodenie od platenia súdneho poplatku, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť tohto rozhodnutia vo výroku. Stotožňujúc sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého uznesenia, využívajúc pri tom ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, sa preto v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzuje na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a zároveň na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa ďalšie dôvody. Podľa § 138 ods. 1 OSP, môže súd na návrh priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a   ak   nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd   inak,   vzťahuje   sa   oslobodenie   na   celé   konanie   a   má   i   spätnú   účinnosť;   poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Ak uplatňovanie alebo bránenie práva nie je ani svojvoľné ani zrejme bezúspešne, umožňuje citované ustanovenie vyhovieť žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov pod podmienkou, že to odôvodňujú pomery účastníka. Zákon nevysvetľuje bližšie obsah pojmu „pomery účastníka“, bezpochyby však musí ísť o majetkové pomery žiadateľa (a v prípade, ak   je   žiadateľom   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   fyzická   osoba,   tak   aj   rodinné, sociálne a zdravotné pomery), majúce základ v okolnostiach, ktoré nie sú len dočasnej či prechodnej povahy a odôvodňujú záver, že ako poplatník celkom, či z časti (v prípade žiadosti   o čiastočné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov)   nemôže   splniť   poplatkovú povinnosť, alebo že jej splnenie od neho nemožno spravodlivo žiadať.

V prejednávanej veci žalovaná v I. rade odôvodňovala žiadosť o oslobodenie od súdneho   poplatku   nepriaznivou   finančnou   situáciou,   v   ktorej   sa   ocitla   predovšetkým v súvislosti   s   podnikateľskou   činnosťou.   Jej   tvrdenie,   že   s   podnikaním   už   skončila   sa nezakladá   na   pravde.   Súd   prvého   stupňa   v   tomto   smere   správne   vykonal   dokazovanie výpisom zo živnostenského registra žalovanej v I. rade, ktoré zopakoval i odvolací súd a zistil, že doposiaľ neukončila podnikateľskú činnosť. Podľa odvolacieho súdu ide v tomto smere o okolnosti, ktoré sú dané takmer vo všetkých konaniach, v ktorých vystupujú ako účastníci konania podnikatelia vykazujúci stratu namiesto zisku, ako jedného zo základných pojmových znakov podnikania, resp. živnosti. Pokiaľ by zákonodarca okolnostiam takejto povahy pripisoval význam z hľadiska oslobodenia od platenia súdneho poplatku, vyjadril by to legislatívne zaradením týchto konaní či účastníkov do ustanovení, ktoré upravujú vecné alebo osobné oslobodenie od súdneho poplatku v § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Uvedený zákon však týmto okolnostiam nepripisuje naznačený význam. Okrem uvedeného, je dôležité uviesť, že v obchodných veciach je treba prihliadnuť k osobitnému charakteru účastníkov   konania,   t.   j.   podnikateľov   v   zmysle   Obchodného   zákona   a   Živnostenského zákona. Podľa § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov   (Živnostenský   zákon),   živnosťou   je   sústavná   činnosť   prevádzkovaná samostatne,   vo vlastnom mene, na vlastnú odpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto zákonom. Podnikanie, a v jeho užšom význame aj živnosť, preto treba chápať ako činnosť, pri ktorej podnikateľ podstupuje riziko, že jeho konanie môže viesť k zisku alebo i k strate. Okolnosť, že podnikateľ nieje pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný a nedosahuje zisk, alebo, že má pohľadávky po lehote splatnosti, nie je teda dôvodom pre oslobodenie od súdnych poplatkov v konaniach, ktorých predmetom je práve   vymáhanie   pohľadávok   vzniknutých   z   podnikateľskej   činnosti.   Ak   by   nepriaznivá finančná situácia, ako dôsledok neúspechu v podnikaní, bola dôvodom pre oslobodenie od súdnych poplatkov, znamenalo by to prenesenie časti rizika, ktoré je s podnikaním spojené, na   štát.   Žiadosť   o   oslobodenie   od   súdneho   poplatku   nemôže   preto   viesť   k   prenášaniu podnikateľského rizika na štát. Žalovanú v I. rade, ako fyzickú osobu, ktorá je podnikateľom v zmysle § 2 Živnostenského zákona, nemožno podrobiť rovnakému merítku ako sociálne slabú fyzickú osobu, ktorá nie je podnikateľom a nevlastní žiaden majetok väčšieho rozsahu. Pomery   odvolateľky   by   odôvodňovali   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   len   ak   by   sa dostala   do   ťaživej   finančnej   situácie   z   dôvodu   vyššej   moci,   napr.   vzhľadom   na nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemajú pôvod v podnikaní. Keďže sa v danom konaní existencia okolností takej povahy nepreukázala, žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku vyhovené byť nemôže. Bez povšimnutia nemôže zostať ani skutočnosť, že žalovaná v 1. rade, hoc žiada o oslobodenie od súdneho poplatku dôvodiac nepriaznivou finančnou situáciou, disponuje   dostatkom   prostriedkov   na   úhradu   výdavkov   advokáta   spojenými   s   jej zastupovaním v prejednávanej veci. Z odvolateľkou uvádzaných nepriaznivých majetkových pomerov, ktoré podľa jej mienky zakladajú dostatočný dôvod na jej oslobodenie od platenia súdneho poplatku, nie je možné vyvodiť záver, že by poplatníčka nemohla splniť poplatkovú povinnosť, alebo že by jej splnenie od nej nebolo možné spravodlivo žiadať.

Vzhľadom na uvedené, dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací k záveru, že v danom prípade žalovaná v I. rade nepreukázala existenciu pomerov, so zreteľom na ktoré by jej bolo možné priznať oslobodenie od súdneho poplatku. Súd prvého stupňa v prejednávanej veci dostatočne zistil všetky rozhodujúce skutočnosti a rozhodol vecne   správne,   keď   žiadosti   žalovanej   v   1.   rade   o   oslobodenie   od   súdneho   poplatku nevyhovel.   Stotožňujúc   sa   v   celom   rozsahu   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia, odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil. Zároveň sa v   zmysle   §   219   ods.   2   OSP   neobmedzil   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého rozhodnutia, ale na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie, vyššie uvedené, dôvody.

Záverom odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvého stupňa tvrdenie žalovanej v I. rade obsiahnuté v odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Cb 50/97- 776 zo dňa 5. júna 2009,   nachádzajúceho sa na č. 1. 779, o jej neschopnosti uhradiť jednorázovo tak značný súdny poplatok. Uvedené vyjadrenie by bolo možné, z hľadiska jeho obsahu, pokladať v zmysle § 41 ods. 2 OSP za žiadosť o povolenie zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v splátkach.»

Z   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   do   odôvodnenia   svojho   uznesenia uviedol   postup,   akým   dospel   k   záverom   o   potvrdení   uznesenia   krajského   súdu,   jeho uznesenie   obsahuje   výklad   právnych   noriem   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zákona č. 215/2004   Z. z.   účinného   do   31.   augusta   2004,   ktorý   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Najvyšší   súd   sa   stotožnil   s   postupom   a   uznesením krajského   súdu   spôsobom,   z   ktorého   je   zrejmé,   že   postup   a   uznesenie   krajského   súdu považuje za zodpovedajúci zákonu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vykonal ústavne súladný výklad platných právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný   a   nepopiera   zmysel   interpretovaných a použitých právnych noriem. Na tomto závere treba trvať napriek tomu, že sťažovateľka nesúhlasí   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu,   pretože   porušenie   základného   práva nemožno   vidieť   len   v   tom,   že   najvyšší   súd   postupoval   a   rozhodoval   bez toho,   aby   sa stotožnili s právnym názorom sťažovateľky.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   časti namietajúcej porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn.   2   Obo 75/2009,   2   Obo 76/2009   z   12.   augusta   2009   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2   Ústavný   súd   sa   zaoberal   aj   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľky   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Obo 75/2009, 2 Obo 76/2009 z 12. augusta 2009 a konštatuje, že vec bola na najvyššom súde   rozhodnutá   12.   augusta   2009,   t. j.   v   čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu (9. novembra   2009)   už   zo   strany   najvyššieho   súdu   nemohlo   dochádzať   k   označenému porušeniu základného práva.

Vzhľadom   na   už   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v   časti namietajúcej   porušenie základného   práva   zaručeného   v čl.   48 ods.   2   ústavy   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 75/2009, 2 Obo 76/2009 z 12. augusta 2009 odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2009