znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 422/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. H. K., K., ktorou namietala porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ako   aj   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001, postupom Okresnej prokuratúry Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 221/2003, postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach vo veci vedenej pod č. k. KPt 1518/06-7, postupom Krajského súdu v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 Cb 276/01   a postupom   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v neoznačenom konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. H. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2008 doručená sťažnosť Ing. H. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv a ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“),   ako   aj   čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v trestnom konaní vedenom na Úrade justičnej a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   K. (ďalej aj „vyšetrovateľ“)   pod   sp.   zn.   ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001,   postupom   Okresnej prokuratúry   Košice   II   (ďalej   len „okresná   prokuratúra“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 1 Pv 221/2003,   postupom   Krajskej   prokuratúry   v Košiciach   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“)   vo   veci   vedenej   pod   č.   k.   KPt   1518/06-7,   postupom   Krajského   súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Cb   276/01 a neoznačeným konaním Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla, že ako zamestnankyňa spoločnosti F., s. r. o., podnikajúcej v priestoroch úpadcu K., s. r. o. v konkurze, na základe nájomnej zmluvy so správkyňou konkurznej podstaty úpadcu mala v prenajatých priestoroch svojho zamestnávateľa svoj majetok osobnej aj podnikateľskej povahy. Ďalej uviedla:

«V septembri 2000 správkyňa KP úpadcu nájomnú zmluvu vypovedala a dňa 5. 10. 2000   došlo   k zápisničnému   odovzdaniu   prenajatého   majetku   spoločnosťou   F.   s. r. o., správkyni. Sťažovateľka nestihla vo výpovednej lehote svoj majetok vypratať. Uvedeného dňa (5. 10. 2000) správkyňa odmietla sťažovateľke umožniť vypratanie jej majetku a pod hrozbou bezprostredného použitia ozbrojenej sily, ju donútila priestory so svojim majetkom opustiť   a   sťažovateľkinho   majetku   sa   bez existencie   právneho   titulu   takýmto   silovým spôsobom zmocnila.

Podaním   zo   dňa   13.11.2000   sťažovateľka   vyzvala   správkyňu,   aby   jej   umožnila vypratanie   kancelárskeho   nábytku   v   jej   vlastníctve   a   o   tejto   skutočnosti   vyrozumela priepisom aj konkurzný súd.

Správkyňa odpovedala podaním zo dňa 15.11.2000, v ktorom sťažovateľke oznámila zapísanie tejto časti jej majetku do KP úpadcu podľa §19 ZKV.

Ďalším podaním zo dňa 10.1.2001 správkyňa vyzvala sťažovateľku na uplatnenie vlastníckeho práva k jej majetku, ktorý jej dňa 5.10.2000 odňala z držby.

Oznámením   zo   dňa   12.2.2001   oznámila   správkyňa   sťažovateľke   zapísanie   aj zostávajúcej časti jej odňatého majetku do KP úpadcu podľa §19 ZKV.

Podaním zo dňa 25.2.2001 sa sťažovateľka obrátila postupom podľa §12 ZKV na konkurzný súd so žiadosť o usmernenie správkyne k vydaniu jej odňatého majetku.

Konkurzný súd žiadosti o usmernenie správkyne nevyhovel a reagoval výzvou zo dňa   28.2.2001   na   podanie   vylučovacej   žaloby. Táto   výzva   sa   netýkala všetkých vecí odňatých sťažovateľke správkyňou, ale len položiek kamennej povahy.

Sťažovateľka vylučovaciu žalobu v lehote stanovenej súdom, podala (Krajský súd Košice, č. k. 15Cb 276/01).

Rozsudkom zo dňa 1.7.2008, č.k. 15Cb/276/2001-210 , nezávislý súd konanie v   rozsahu   nábytku   prerušil , v   rozsahu   predajného   stánku   žalobe   vyhovel a v zostávajúcom rozsahu žalobu zamietol. Zamietnutie žaloby v príslušnom rozsahu súd odôvodnil tou skutočnosťou, že predmetné veci správkyňa z toho či oného dôvodu, nemá v držbe.

Toto   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   napadla   správkyňa   odvolaním   zo   dňa 19.8.2008...

Na základe výzvy súdu zo dňa 26.8.2008, sa sťažovateľka k podanému odvolaniu, prostredníctvom svojho splnomocnenca/príkazníka, vyjadrila...

Sťažovateľka sa ochrany svojich porušených práv domáhala aj u orgánov činných v   trestnom   konaní.   Skutkový   stav   vo   vzťahu   k   týmto   orgánom,   je   detailne vydokladovaný v spise Ústavného súdu SR, č.k. I. ÚS 158/05, a to až po deň 18.7.2005. Uznesením zo dňa 31.3.2006, ČVS: ORP-1392/10-K2-2001 Fl, vyšetrovateľ PZ trestné stíhanie vo veci krádeže majetku sťažovateľky zastavil.

Doručené   uznesenie   napadla   sťažovateľka   v   zákonnej   lehote   sťažnosťou   zo   dňa 29.4.2006.

Uznesením zo dňa 15.5.2006, Okresná prokuratúra Košice II sťažnosť zamietla ako nedôvodnú (1   Pv   221/2003-259,   pozn.). Podstata   odôvodnenia   tohto   uznesenia spočíva   v tom,   že nakoľko sa jednoznačne nepreukázalo, že by sa JUDr. S. dopustila trestného   činu   krádeže,   tak   k trestnému   činu   krádeže   vôbec   nedošlo   a   trestné   stíhanie vo veci, bolo potrebné zastaviť.

Dňa   24.5.2006   sa   sťažovateľka   obrátila...   a na   Krajskú prokuratúru   Košice s podnetom - preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí, súvisiacich so zastavením trestného stíhania vo veci krádeže jej majetku.

Na   podnet   reagovala   Krajská   prokuratúra   Košice,   podaním   zo   dňa   11.8.2006 (KPt 1518/06-7, pozn.). Okrem obecných formalít, sa prokuratúra v odpovedi na podnet nevenovala ani jedinej z vznesených námietok a namiesto vecnej argumentácie sa uchýlila k logickému klamú „argumentom ad hominem“, kedy namiesto hodnotenia argumentov napadla argumentujúcu osobu a aj to za použitia ďalšieho logického klamu, ktorým prokurátor odviedol pozornosť od merita veci...

Sťažovateľka namieta porušenie:

1.   svojho   práva   zakotveného   v   čl.   2(2)   Ústavy   SR   (v   súvislosti   s   priamym porušením jej základných práv, ľudských práv a základných slobôd)...,

2. svojho práva zakotveného v čl. 20(1) Ústavy SR...,

3. svojho práva zakotveného v čl. 20(3) Ústavy SR...,

4. svojho práva zakotveného v čl. 46 (1) Ústavy SR...,

5. svojho   práva   zaručeného   čl.   149   Ústavy   SR   (v   súvislosti   s   priamym   porušením základných práv, ľudských práv a základných slobôd sťažovateľky)...,

6. svojho   práva   zakotveného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd...,

7. svojho   práva   zakotveného   v   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ktorý zabezpečuje právo na účinné opravné prostriedky...,

8.   svojho   práva   zakotveného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...,

Ako   fyzická   osoba bez právnického   vzdelania   sa   necítim byť schopná   jednotlivé porušenia   mojich   základných   práv,   ľudských   práv   a   základných   slobôd   priradiť   vyššie uvedeným konkrétnym právam chráneným Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žiadam preto ústavný súd, aby toto doplnenie sťažnosti umožnil vykonať   prostredníctvom   advokáta,   o   ktorého   ustanovenie   Súd žiadam,   ak   mi   ho   Súd ustanoví.

Preto iba v komprimovanej forme uvádzam:

-svoj majetok som užívala v dobrej viere, že sa skutočne jedná o môj majetok;

-po   právnom   spochybnení   môjho   vlastníctva,   postupom   podľa   §19   ZKV,   som svoje ohrozené práva bránila postupom stanoveným zákonom;

-vo   vylučovacej   žalobe   som   neuspela,   avšak   nie   pre   nepreukázanie   môjho vlastníctva   k   veciam   so   spochybneným   vlastníctvom,   ale   preto,   že   osoba, ktorá   sa   môjho   vlastníctva   zmocnila,   ho   v   čase   rozhodovania   súdu   o   tejto otázke,   už   vo   vlastníctve   nemala,   ako   aj   z   dôvodu,   že   tento   majetok   nebol   do súpisu   KP   úpadcu   nikdy   zapísaný   a   napriek   tomu   bol   správkyňou   pred rozhodnutím   nezávislého   súdu   vo   veci   vylučovacej   žaloby,   predaný;   alebo ináč   povedané,   pred   rozhodnutím   súdu   o   vylučovacej   žalobe   ho   správkyňa, ako dôkazový prostriedok svedčiaci v môj prospech a proti nej, zlikvidovala;

-o   svoj   majetok   som   bola   definitívne   a   nevratne   pripravená   postupom, realizovaným pod dozorom a v réžii konkurzného súdu;

-pri   ohrození   svojho   vlastníctva   som   sa   obrátila   so   žiadosťou   o   poskytnutie ochrany   môjmu   napadnutému   vlastníctvu   k   monopolnému   poskytovateľovi takejto   ochrany   -   k   štátu,   reprezentovaného   jeho   súdnym   orgánom.   Tento   mi ochranu vlastníctva neposkytol;

-zdôrazňujem,   že   vylučovacou   žalobou   som   sa   nedomáhala   zaplatenia   ceny mojich   vecí,   ale   domáhala   som   sa   ochrany   vlastníctva,   ktorá   mi   nebola poskytnutá;

-pre   ochranu   svojich   práv   som   využila   aj   postup   podľa   Trestného   poriadku a   Zákona   o   prokuratúre,   nakoľko   aj   tieto   orgány   sú   spôsobilé   a   povinné ochranu vlastníctva napadnutého špecifickým spôsobom, poskytovať;

-napriek   tomu,   že   môj   majetok   mi   bol   násilím,   formou   ozbrojeného   útoku odňatý   za   pokojného   stavu,   so   spornými   otázkami   riešiteľnými   v   súdnom konaní, orgány činné v trestnom konaní ochranu môjmu vlastníctvu neposkytli;

-keď   som   po   začatí   trestného   stíhania   vo   veci   krádeže   požiadala   orgány   činné v   trestnom   konaní,   aby   môj   majetok   zaistili   a   odňali   ho   z   držby   útočníkovi, ktorý   sa   ho   nezákonne   zmocnil,   túto   moju   opakovanú   žiadosť   ignorovali a pripustili vznik dnešného stavu, že tento majetok už nejestvuje.

-Využitie   opravných   prostriedkov,   tam   kde   bolo   možné   predpokladať   ich účinnosť a efektivitu, sa minulo účinku.

Rozsudok   súdu   vo   veci   vylučovacej   žaloby (15   Cb/276/2001-210,   pozn.), bol sťažovateľke   doručený   dňa 5.8.2008.   Odvolaním   bol   napadnutý   len   výrok   týkajúci   sa predajného stánku. Zvyšná časť rozsudku nadobudla právoplatnosť. Sťažnosť je podaná v zákonnej 2-mesačnej lehote s tým, že sa netýka rozhodnutia súdu vo veci vylúčenia predajného stánku z konkurznej podstaty úpadcu.

Prípadné využitie opravného prostriedku vo forme odvolania proti prvostupňovému rozsudku   by   nebolo   účinné   a   efektívne,   nakoľko   dôvod   zamietnutia   žalobného   návrhu spočíva   v   neexistencii   vecí,   ktoré   mi   boli   dňa   5.10.2000   násilím   odňaté   z   držby správkyňou konkurznej podstaty úpadcu.

Vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní som nevyužila opravný prostriedok podľa Zákona o prokuratúre (opakovaný podnet) ktorého prípadné využitie je stále možné, avšak   považujem   ho   rovnako   za   neúčinný   a   neefektívny   opravný   prostriedok. A   to predovšetkým z dôvodu, že na orgány činné v trestnom konaní som sa neobrátila preto, aby kohosi obžalovali a zabezpečili jeho odsúdenie, ale preto, aby poskytli ochranu môjmu majetku,   o   ktorý   som   bola   pripravená   silovým   útokom, odpovedajúcim   aktu   lúpeže. Za stavu   neexistencie   tohto   majetku,   potvrdeného   po prvý   krát   rozhodnutím prvostupňového   súdu   vo   veci   podanej   vylučovacej   žaloby   dňa   1.7.2008,   ktoré   mi   bolo doručené dňa 5.8.2008, už ochranu tohto majetku objektívne zabezpečiť nedokážu. Toto bolo možné len do doby, kým ho mala útočníčka, ktorá sa ho zmocnila, v držbe.»

Sťažovateľka   súčasne   požiadala,   aby   ústavný   súd   ustanovil   JUDr.   A.   T.   ako   jej právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom, čo odôvodnila nepriaznivou finančnou situáciou.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa už skôr sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29.   júla   2005   domáhala   vyslovenia   porušenia   jej   základných   práv   v trestnom   konaní vedenom na Úrade justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. pod sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001 a postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV Gn 3034/03.

Ústavný súd o tejto sťažnosti sťažovateľky rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 158/05 z 23.   augusta   2005.   Sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu   8.   októbra   2008   je   v podstate obsahovo rovnaká, týka sa rovnakej veci, t. j. namietaného porušenia rovnakých základných práv   garantovaných   v ústave,   dohovore   a dodatkovom   protokole,   postupom   tých   istých štátnych orgánov, teda polície a generálnej prokuratúry, vo vzťahu k trestnému oznámeniu z 29. októbra 2001.

Obdobne   vo   vzťahu   k namietanému   porušovaniu   označených   práv   postupom okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry v súvislosti s trestným oznámením sťažovateľky z 29. októbra 2001 už ústavný súd konal na základe sťažnosti obchodnej spoločnosti F., s. r. o., K., a rozhodol uznesením č. k. IV. ÚS 69/08-45 z 21. februára 2008 tak, že sťažnosť odmietol.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   skonštatoval,   že   z hľadiska   účastníkov   konania, namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   označených   článkov   ústavy,   dohovoru i dodatkového   protokolu   postupom   tých   istých   štátnych   orgánov,   vrátane   odôvodnenia sťažnosti,   ako   aj   návrhu   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   (tzv.   petitu)   je   sťažnosť sťažovateľky v podstate totožná so sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. júla 2005 a z hľadiska   predmetu   sťažnosti   aj   sťažnosťou   obchodnej   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.   K., o ktorých už ústavný súd rozhodol tak, že ich odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd po posúdení obsahu predmetnej sťažnosti dospel k záveru, že sa týka   veci,   o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   bolo   ju   potrebné   v časti,   v ktorej   boli   za porušovateľa základných práv označené orgány činné v trestnom konaní, odmietnuť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.

Vo   vzťahu   k napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   sp.   zn.   15 Cb 276/2001 z 1. júla   2008   ústavný   súd,   vychádzajúc   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   konštatuje nedostatok svojej právomoci. Tá je daná iba subsidiárne, nastupuje iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. O ochrane práv sťažovateľky, porušenie ktorých   namieta,   v súvislosti   s konaním   krajského   súdu   bude   po   odvolaní   žalovanej (21. augusta 2008) rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať označené konanie krajského súdu.

K porušovaniu sťažovateľkou označeného čl. 149 ústavy ústavný súd pripomína, že toto   ustanovenie   vymedzuje   právomoc   prokuratúry   Slovenskej   republiky   a   v tejto   časti ústavného   textu   sa   nenachádza   žiadne   základné   právo   alebo   sloboda.   Základné   práva a slobody sú upravené v druhej hlave ústavy.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti namietajúcej   porušenie   označených   základných   práv   postupom   krajského súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cb 276/2001 po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu   bolo   už   bezpredmetné rozhodovať   o sťažovateľkinej   žiadosti   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2008