znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 421/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   F.   K., zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Dášou   Komkovou,   Advokátska   kancelária,   Hlavná 27, Prešov, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 1 Co 46/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. F. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2014 doručená sťažnosť JUDr. F. K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 Co 46/2013. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 13. júna 2014.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   ako   žalobca   domáhal   voči   žalovanej zaplatenia sumy 26 104 Sk s prísl. ako neuhradených trov jej právneho zastúpenia. Tieto trovy boli žalovanej vyúčtované v jej právnej veci vedenej Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 12 C 31/1997, kde žalovaná v postavení žalobkyne požadovala od žalovanej spoločnosti zaplatenie sumy 696 810 Sk.

Konanie   o   žalobe   sťažovateľa   bolo   vedené   Okresným   súdom   Prešov   (ďalej   len „okresný súd“) pod sp. zn. 29 C 264/2007. Pôvodným rozsudkom okresného súdu č. k. 29 C 264/2007-148   z   20.   marca   2009   bola   žaloba   sťažovateľa   zamietnutá.   Na   základe odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 114/2009 zo 14. apríla 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Nálezom ústavného súdu č. k. III. ÚS 339/2010-31 z 18. januára 2011 bolo vyslovené, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 114/2009 zo 14. apríla 2010 došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, a rozsudok bol zrušený, pričom vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Po   uvedenom   rozhodnutí   ústavného   súdu,   ktorým   bola   vyriešená   otázka   začatia plynutia premlčacej lehoty, krajský súd uznesením sp. zn. 18 Co 49/2011 z 9. augusta 2011 zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 29 C 264/2007 z 20. marca 2009 a vec vrátil na ďalšie   konanie.   Všeobecné   súdy   počas   ďalšieho   viac   ako   trojročného   konania vyznačujúceho sa prieťahmi opakovane rozhodli tak, že žalobu sťažovateľa zamietli. Stalo sa tak rozsudkom okresného súdu č. k. 17 C 218/2011-98 z 30. novembra 2012 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Co 46/2013-134 z 3. mája 2014.

Podľa názoru sťažovateľa je rozsudok krajského súdu nezákonný a porušuje jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru.

Sťažovateľ   vzhľadom   na   tvrdenia   žalovanej   predložil   všeobecnému   súdu   svoje písomné stanovisko k dokazovaniu z 10. januára 2012 (správne má byť z 10. novembra 2012, pozn.), ku ktorému pripojil na dôkaz svojich tvrdení kópiu faktúry č. 76/2004, ktorá bola vystavená   žalovanej v   inej   jej   právnej   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 14 C 184/1994,   v   ktorej   ju   sťažovateľ   tiež   zastupoval.   Z   tohto   vyúčtovania   odmien a výdavkov vyplýva, že pri zohľadnení zloženej zálohy 15 000 Sk na zaplatenie celkových trov konania jej zostáva doplatiť nedoplatok vyplývajúci z vyúčtovania v sume 10 953 Sk. K prevzatiu zastupovania žalovanej v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 184/1994 došlo 28. augusta 1995 a k zloženiu zálohy v tejto veci v sume 15 000 Sk došlo 4. septembra 1995. Zloženie zálohy vlastnoručne podpísala samotná žalovaná, pričom ako účel platby bolo   uvedené   „záloha   77/95“   (číslo   klientského   spisu).   Uvedené   skutočnosti   vyplývajú z potvrdenia, ktoré bolo súdu už z archivovaného spisu dodatočne predložené.  

K   prevzatiu   zastupovania   žalovanej v   ďalšom   súdnom   spore   vedenom   okresným súdom pod sp. zn. 12 C 31/1997 došlo 18. novembra 1996, o čom sťažovateľ predložil informáciu a zmluvu o právnej pomoci podpísanú vlastnoručne sťažovateľom a žalovanou.

Podľa   názoru   sťažovateľa   je   ústavne   neudržateľné,   aby   sa   všeobecné   súdy   pri odôvodnení svojich rozhodnutí s týmito skutočnosťami náležite nevysporiadali, v dôsledku čoho   sú   právne   závery   všeobecných   súdov   v   extrémnom   nesúlade   s   vykonanými skutkovými zisteniami. Pritom tento nesúlad je v rozpore s ústavne konformným výkladom ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Dôkazná situácia vrátane výpovedí svedkov (syna a nevesty žalovanej D. G. a E. G.) v tom, že títo mali požičať žalovanej spolu 20 000 Sk, ešte v ničom nepotvrdzuje to, že z takto požičaných súm bola vyplatená práve záloha na trovy právneho zastúpenia vo veci sp.   zn.   12   C   31/1997.   Ide   o   nepravdivé   a   účelové   výpovede   vedené   snahou   pomôcť žalovanej   ako   najbližšej   príbuznej.   Naopak,   všeobecné   súdy   sa   vôbec   nevysporiadali s tvrdením sťažovateľa, že zložená záloha 15 000 Sk sa týkala zastupovania žalovanej v inej (skoršej) právnej veci, v ktorej po jej skončení bola aj ako platba započítaná.

Potvrdenie o zložení zálohy 15 000 Sk žalovanou 4. septembra 1995 sťažovateľ nemohol okresnému súdu v priebehu konania predložiť, pretože predmetný klientsky spis bol už archivovaný.

Za   porušenie   práva   na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia. Porušením tohto práva sa odníma účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia) aj možnosť náležite   skutkovo   a   právne   argumentovať   proti   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   v   rámci využitia riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 Co 46/2013 s tým, aby bol rozsudok z 5. marca 2014 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania vo výške 340,90 €.

II.

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 17 C 218/2011 z 30. novembra 2012 vyplýva, že ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti žalovanej o zaplatenie sumy 866,49 € s prísl. Podľa názoru okresného súdu nárok sťažovateľa na zaplatenie trov bol dôvodný vo výške 14 380 Sk   (477,33   €).   Svedeckými   výpoveďami   D.   G.   a E.   G.   však   bolo   nesporne preukázané, že žalovaná sťažovateľovi pre účely právneho zastúpenia v konaní vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 12 C 31/97 poskytla preddavok na odmenu vo výške 20   000   Sk,   ktorý   však   vo   faktúre   o   vyúčtovaní   odmeny   za   poskytnutú   právnu   pomoc v uvedenom   konaní   zohľadnený   nebol.   S   poukazom   na   preukázaný   nárok   sťažovateľa na odmenu vo výške 14 380 Sk (477,33   €) a vykonané platby žalovanej sťažovateľovi v súvislosti s predmetnou právnou pomocou vo výške 20 000 Sk ako preddavku na odmenu bolo potrebné žalobu zamietnuť preto, že odmena za právnu pomoc bola v rozsahu, v akom sa jej dôvodnosť v konaní preukázala, uspokojená žalovanou poskytnutým preddavkom. Pokiaľ ide o listinné dôkazy predložené sťažovateľom podaním doručeným okresnému súdu 14.   novembra   2012   (ktoré   spochybňovali   tvrdenie   svedkov   o tom,   kde   malo   dôjsť k odovzdaniu   preddavku   v   súvislosti   s   právnym   zastupovaním   žalovanej   zo   strany sťažovateľa v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 12 C 31/97), okresný   súd   na   tieto   neprihliadal   z   dôvodu,   že   boli   predložené   po poučení   právnej zástupkyne sťažovateľa v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku na pojednávaní konanom 9. novembra 2012 po vyhlásení uznesenia, ktorým sa dokazovanie vo veci ukončilo.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 Co 46/2013-134 z 5. marca 2014 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 218/2011-98 z 30. novembra 2012. Podľa názoru krajského súdu len samotné konštatovanie sťažovateľa, podľa ktorého boli ako   svedkovia   vypočutí   najbližší   príbuzní   žalovanej,   neodôvodňuje   záver,   že   išlo o nehodnoverných svedkov. Túto nehodnovernosť sťažovateľ v priebehu konania nijakým spôsobom nepreukázal. Po výsluchu svedkov bolo okresným súdom dané poučenie podľa ustanovenia   §   120   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku,   pričom   ani   jeden   účastník nenavrhoval   vykonať   ďalšie   dôkazy.   Okolnosť,   že   sťažovateľ   zastupoval   v   minulosti žalovanú aj v iných právnych sporoch, nič nemení na tom, že v tomto konaní bolo potrebné zaoberať sa dôvodnosťou uplatneného nároku tak čo do jeho základu, ako i jeho výšky. Obaja účastníci boli v konaní poučení v súlade s ustanovením § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku a samotná táto okolnosť nemôže znamenať, že je potrebné uvažovať o výslovnom formalizme, a to vzhľadom na to, že obaja účastníci konania mali dostatok času a priestoru na predloženie dôkazov, ktoré považovali za dôležité. To, že sťažovateľ sa snažil predložiť dôkazy aj po vyhlásení uznesenia podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, na tom nič nemení. Predložil pokladničný doklad zo 4. septembra 1995, pritom žalovanú začal zastupovať až 8. novembra 1996. Predložil tiež doklad o kolaudácii stavby.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej všeobecné súdy vychádzali iba   zo   svedeckých   výpovedí   blízkych   príbuzných   žalovanej   a   neprihliadali   na   to,   že sťažovateľ zastupoval žalovanú už skôr v inom konaní, pričom záloha, na ktorú sa žalovaná odvolávala, bola ňou poskytnutá práve na účely tohto skoršieho zastupovania, kde bola potom po skončení zastupovania aj vo vydanej faktúre započítaná v prospech žalovanej. Pritom sťažovateľ na dôkaz uvedenej skutočnosti predložil zo svojho už archivovaného spisu okrem iného aj potvrdenku (príjmový pokladničný doklad) zo 4. septembra 1995, podľa ktorej prijal od žalovanej platbu 15 000 Sk označenú ako „záloha 77/95“, pričom uvedené č. 77/95 je spisovou značkou skoršej veci, v ktorej zastupoval žalovanú.

Vzhľadom na takto formulované sťažnostné námietky sa z pohľadu ústavného súdu javí ako podstatné, že listinné dôkazy preukazujúce platbu žalovanej v inej (skoršej) jej právnej veci nevzali všeobecné súdy do úvahy vzhľadom na to, že podľa ich názoru boli predložené oneskorene.

Podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do   vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.

Ako sa zdá, skutočnosť, že listinné dôkazy preukazujúce úhradu zálohy zo strany žalovanej   v   inej   (skoršej)   veci   boli   predložené   až   po   vyhlásení   uznesenia,   ktorým   sa dokazovanie vo veci skončilo, nie je medzi účastníkmi konania sporná. Preto sa už na prvý pohľad   javí   aplikácia   ustanovenia   §   120   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku   ako primeraná.

Napriek   uvedenej   situácii   sťažovateľ   nijako   v   podanej   sťažnosti   argumentačne nevysvetľuje,   prečo   považuje   úvahy   všeobecných   súdov   o   potrebe   aplikovať   citované ustanovenie   za   ústavne nekonformné.   Poukazuje nepriamo   iba   na   to,   že   išlo   o   listinné dôkazy z archivovaných spisov, ktoré nebolo možné predložiť všeobecnému súdu skôr. Obmedzuje sa len na námietku (výčitku), že sa všeobecné súdy týmito listinnými dôkazmi nezaoberali a nevysporiadali sa ani s nimi. V konečnom dôsledku považuje preto rozsudky za nedostatočne odôvodnené.

Pri   absencii   relevantnej   protiargumentácie   sťažovateľa   vo   vzťahu   k   uplatnenej argumentácii   všeobecných   súdov   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   nahrádzať   chýbajúcu argumentáciu sťažovateľa, a to tým viac, že argumentácia všeobecných súdov sa nejaví ako arbitrárna, ale ani ako zjavne neodôvodnená.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014