znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 421/2013-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť L. K., toho času vo výkone trestu odňatia slobody zastúpeného advokátom Mgr. Š. S., Advokátska kancelária, N., pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Nitra sp.   zn. 33 T/33/2009 z 28. marca 2011 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 To/35/2012 z 19. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. novembra 2012 doručená sťažnosť L. K., toho času vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl.   6   ods. 1   a   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 T/33/2009 z 28. marca 2011 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To/35/2012 z 19. júla 2012.

2. Sťažovateľ toho času vykonáva trest odňatia slobody, ktorý mu bol „právoplatne uložený Rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 19. 07. 2012, sp. zn. 4 To/35/2012-903. Uvedeným rozsudkom som bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 234 odsek 1, odsek 2 písmeno a), písmeno b) Trestného zákona, za čo mi bol uložený podľa § 234 odsek 2 Trestného zákona s použitím § 35 odsek 3 Trestného zákona a podľa zásad uvedených v § 35 odsek 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 (sedem)   rokov   so   zaradením   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   do   I.   (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.

Predmetným rozsudkom krajského súdu ako súdu 2. stupňa bol v celom rozsahu zmenený Rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 28. 03. 2011, sp. zn. 33 T/33/2009, ktorým som bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 234 odsek 1, odsek 2 písmeno a), písmeno b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, za čo mi bol uložený podľa § 234 odsek 2 Trestného zákona a § 35 odsek 3 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 (jedenásť) rokov so zaradením na výkon uloženého trestu do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.“.

Sťažovateľ tvrdí, že „konaním a postupom Okresného súdu v Nitre, jeho rozsudkom zo dňa 28. 03. 2011, sp. zn. 33 T/33/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 19. 07. 2012, sp. zn. 4 To/35/2012-903 v súvislosti s vykonávaním dokazovania, hodnotením jeho výsledkov a následnom rozhodovaní o mojej vine a treste boli porušené moje ústavné a základné ľudské práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

3. Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   uviedol: „V   súvislosti   s   konaním   pred   Okresným súdom v Nitre, č. k. 33 T/33/2009, kedy bolo dňa 28. 03. 2012 rozsudkom rozhodnuté o mojej vine a bol mi uložený trest odňatia slobody, došlo podľa môjho názoru k porušeniu čl.   6   ods. 1,   ods.   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   keďže sa rozhodlo o mojej vine zo spáchania trestného činu uvádzaného v obžalobe napriek tomu, že   celá   konštrukcia   obžaloby   stála   v   podstate   na   jedinom   dôkaze,   a   to   na   mojich výpovediach   z prípravného   konania,   ktoré,   ako   som   uviedol   v   priebehu   hlavných pojednávaní som urobil pod nátlakom a vo veľmi zlom psychickom rozpoložení. Od tohto dôkazu sa potom odvíjali aj ostatné úvahy súdu ohľadom mojej viny, na základe ktorých prvostupňový súd dospel k odsudzujúcemu rozsudku, pričom tohto uvažovania a postupu sa následne pridržiaval aj súd druhého stupňa.“

Sťažovateľ je toho názoru, že v jeho prípade nebol zistený skutkový stav veci tak, že o ňom nie sú dôvodné pochybnosti. V tejto súvislosti uviedol, že „počas celého konania na súde prvého stupňa nebol produkovaný ani jeden právne relevantný a nespochybniteľný dôkaz   usvedčujúci   moju   osobu   zo   spáchania   žalovaného   skutku.  ...   spôsob   vykonaného dokazovania   a   jeho   následného   vyhodnotenia   bol   bezpochyby   v   rozpore   so   základnými zásadami trestného konania. Mám za to, že ani jeden z vykonaných dôkazov jednoznačne a nad   všetky   pochybnosti   nepreukazuje,   že   som   sa   dopustil   skutkov,   z   ktorých   som obžalovaný.   Ani   jedna   zo   svedeckých   výpovedí   uskutočnených   v   prípravnom   konaní nemohla   byť   vzhľadom   na   nemožnosť   ich   verifikovania   a   existujúce   rozpory   priamym podkladom na podanie obžaloby a následného odsudzujúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa ohľadom skutku.“.

Sťažovateľ   síce   v sťažnosti   sám   pripustil,   že   sa   v prípravnom   konaní   ku skutku priznal,   je   však   podľa   neho   nepochopiteľné,   že   pri   hodnotení   dôkazov   v odôvodnení rozsudku   okresný   súd   neprikladal   absolútne   žiadnu   váhu   a dôležitosť   jeho   vtedajšiemu rozpoloženiu, ktoré trvalo dlhšie časové obdobie, a práve naopak, „hodnotenie dôkazov a následné rozhodnutie a jeho odôvodnenie sa v tomto smere javí ako absolútne v môj neprospech a jednostranne predpojaté voči mojej osobe“.

4. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti vyjadril presvedčenie, že „vykonaným dokazovaním, najmä výpoveďami obžalovaných tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom nebolo   jednoznačne   preukázané,   že   skutok   sa   stal   spôsobom   popisovaným   v   obžalobe krajského prokurátora.... Tým, že na základe jediného priameho dôkazu pochádzajúceho len od jednej osoby, ktorá bola na trestnom čine zúčastnená len ako jeho obeť, som bol tak súdom prvého ako aj druhého stupňa uznaný vinným, boli hrubým spôsobom porušené moje ústavné a základné ľudské práva.“.

5. Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Základné práva a slobody sťažovateľa L. Kollára, najmä podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom a rozhodnutím Okresného súdu v Nitre zo dňa 28. 03. 2011, sp. zn. 33 T/33/2009 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre zo dňa 19. 07. 2012, sp. zn. 4 To/35/2012-903, porušené.

2. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 323,49 Eur (za dva úkony právnej pomoci vrátane 20 % DPH podľa ust. § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov + 2 x 7,63 Eur režijný paušál vrátane 20 % DPH) do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Podľa   §   56   ods.   6   zákona   o   ústavnom   súde   sa   ruší   právoplatné   rozhodnutie Okresného   súdu   v   Nitre   zo   dna   28.   03.   2011,   sp.   zn.   33   T/33/2009   a právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dna 19. 07. 2012, sp. zn. 4 To/35/2012-903 zo dňa a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

4.   Ústavný sú SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú   sumu   vo   výške   1.000,-   €,   ktorú   mu   je   povinný   zaplatiť   Okresný   súd   v   Nitre a peňažnú   sumu   vo   výške   1.000,-   €,   ktorú   mu   je   povinný   zaplatiť   Krajský   súd   Nitra, a to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, podľa § 56 ods. 4, ods. 5 zákona o ústavnom súde.“

II.

6. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

11. Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

12.   Podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   každý   sa   môže   domáhať ustanoveným   postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

14. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie zásady prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru   postupom a rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 33 T/33/2009 z 28. marca 2011 a postupom a rozhodnutím krajského súdu   sp.   zn.   4   To/35/2012   z 19.   júla   2012,   na   základe   ktorých   bol   sťažovateľ   uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody   v trvaní   sedem   rokov.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   krajský   súd   svojím   postupom a rozhodnutím, nadväzujúc na konanie a rozhodovanie okresného súdu, definitívne poprel jeho základné ústavné garancie tým, že sa nedostatočným spôsobom zaoberal dôvodmi jeho odvolania   a považoval   za dostačujúce   a právne   relevantné   tak   z hmotnoprávneho, ako aj procesnoprávneho   hľadiska   konania   v podstate   len   nepriame   dôkazy   a len   jediný priamy dôkaz – jeho výpoveď v prípravnom konaní, napriek tomu, že žiadne iné dôkazy podľa sťažovateľa nenasvedčovali tomu, že sa skutku dopustil tak, ako to bolo uvádzané v obžalobe.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 33 T/33/2009 z 28. marca 2011

15. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 443/2011).

16.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).

17. Proti namietanému rozsudku okresného súdu sp. zn. 33 T/33/2009 z 28. marca 2011 podal sťažovateľ odvolanie ihneď po jeho vyhlásení, a to proti všetkým výrokom napadnutého   rozsudku,   ako   aj   proti   konaniu   predchádzajúcemu   napadnutému   rozsudku. O podanom odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 To/35/2012 z 19. júla 2012.

18. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného sp. zn. 33 T/33/2009 z 28. marca 2011, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 To/35/2012 z 19. júla 2012

19.   Ústavný   súd   vo   vzťahu k   namietanému   rozsudku   krajského   súdu   konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky. Preto, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už   po   predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

20. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 71/2010).

21. Podľa právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci v konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú, alebo nie sú splnené ďalšie procesné podmienky.   Tomuto   postupu   totiž   bráni   zistený   nedostatok   neodstrániteľnej   procesnej prekážky   spočívajúci   v   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   sp.   zn. PL. ÚS 3/98).

22. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 12. decembra 2012 proti namietanému rozsudku krajského súdu sp. zn.   4 To/35/2012 z 19. júla 2012 dovolanie, o ktorom bude rozhodovať   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   dovolacom konaní.   Sťažovateľ   teda   využil   účinný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   mu   právny poriadok poskytuje. Ústavný súd zistil, že ku dňu predbežného prerokovania tejto sťažnosti, najvyšší súd o podanom dovolaní sťažovateľa nerozhodol.

23. Sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   vytvoril   stav,   keď   by   o   jeho   veci   mali   súbežne   rozhodovať   dva   súdne   orgány (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím   dovolacieho   súdu   ako   predčasné.   Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

24. Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   táto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

25. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť proti namietanému rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 To/35/2012 z 19. júla 2012 odmietol ako predčasne podanú pre nedostatok právomoci podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2013