znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 421/2010-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   októbra   2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., zastúpenej advokátom JUDr. J. T., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 3 Co 23/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Co 23/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 2. septembra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalovaná v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 35 C 202/2008 o určenie platnosti poistnej   zmluvy   podala   návrh   na   prerušenie   konania   podľa   ustanovenia   §   109   ods.   1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku a na postúpenie návrhu ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.   Ústavný   súd   sa   mal   vyjadriť   k súladu   niektorých   ustanovení   zákona č. 8/2008 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s ústavou a Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva. Uznesením okresného súdu sp. zn. 35 C 202/2008 z 9. septembra 2009 bol návrh sťažovateľky na prerušenie konania   zamietnutý.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie. Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   3   Co   23/2010-269   z 30.   apríla   2010   bolo   uznesenie okresného súdu potvrdené.

Podľa   názoru   sťažovateľky   uvedeným   postupom   všeobecných   súdov   došlo k porušeniu označených článkov ústavy. Sťažovateľka ako neprivilegovaný subjekt nie je oprávnená sama predložiť ústavnému súdu   návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, a preto jej návrh na prerušenie konania a na postúpenie návrhu ústavnému súdu všeobecným súdom je v danom prípade jediným zákonom ustanoveným postupom, ktorým sa sťažovateľka môže v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda v danom prípade na ústavnom súde. Možno dospieť k záveru, že postupom všeobecných súdov, ktoré zamietli návrh sťažovateľky na prerušenie konania, bola jej   odňatá   možnosť   konať pred súdom.   Toto   odňatie   možnosti   konať pred súdom vyplynulo aj z nesprávnej ústavnoprávne nekonformnej aplikácie ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd v druhom funkčnom období medzi podmienky   typu   conditio   sine   qua   non   zaradil   aj   v ústave   a zákone   neustanovenú podmienku,   podľa   ktorej   ústavnou   a zákonnou   náležitosťou   návrhu   na   začatie   konania o súlade   právnych   predpisov   podaného   všeobecným   súdom   je   aj   jeho   presvedčenie o nesúlade   namietnutých   ustanovení   právneho   predpisu   s právnym   predpisom   vyššej právnej sily (PL. ÚS 20/06). Slová „ak sa súd domnieva“ použité na uvedenie prvej vety čl. 144   ods.   2   ústavy   zdanlivo   možno   naozaj   legitímne   interpretovať   a aplikovať   ako ústavný základ pre vyvodenie podmienky o „presvedčení súdu“. Toto ustanovenie však bez pochybností patrí k ústavným normám, ktoré nemožno interpretovať doslovne. Doslovným výkladom by sa totiž nastolil ústave odporujúci právny stav, v ktorom by všeobecný súd bol povinný prerušiť konanie pre nesúlad platnej právnej úpravy s medzinárodnými zmluvami podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   ale   nemal   by   takú   povinnosť   na   zabezpečenie   súladu vnútroštátneho prameňa práva s medzinárodnými dohovormi podľa čl. 154c ústavy. Tento stav hroziaci konaním proti Slovenskej republike pred príslušnou medzinárodnou inštitúciou nadväzuje na zlú úpravu čl. 144 ods. 1 ústavy, podľa ktorej sa sudcovia pri rozhodovaní podriaďujú medzinárodným zmluvám podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, ale nie medzinárodným dohovorom podľa čl. 154c ústavy. To, že čl. 144 ústavy nemožno vysvetľovať a uplatňovať doslovne,   samo   osebe nepreukazuje, že aj slovné   spojenie   „ak sa   súd   domnieva“ treba interpretovať s využitím extenzívneho výkladu. Istotne však stačí na vyvolanie relevantnej pochybnosti.   Téza   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   ústavné   normy   možno   vysvetľovať samostatne,   bez   vzájomnej   väzby   s inými   ústavnými   normami,   má   za   tohto   stavu mimoriadny význam. Ústavný súd ju celkom zanedbal, hoci taká väzba existuje. Ústavný súd   v treťom   funkčnom   období   namiesto   toho,   aby   si   uvedomil   problém   a zmenou judikatúry vytvoril priestor pre posilnenie prvkov demokracie v Slovenskej republike a pre dostupnosť   základného   práva   podľa   čl.   30   ods.   1   ústavy   pri   zabezpečovaní   ústavnosti právneho poriadku, nadviazal na už citovaný právny názor v druhom   funkčnom období (III. ÚS 99/08). V materiálnom právnom štáte orgán verejnej moci nemá právne postavenie, ktoré   by   mu   vždy   ponechávalo   právo   úvahy,   či   svoju   právomoc   uplatní,   alebo   nie. Postavenie orgánov verejnej moci je súborom práv a povinností a podľa toho má buď právo úvahy, či právomoc uplatní, alebo má povinnosť konať, uplatniť právomoc. Ak navrhovateľ predloží   argumentáciu   o nesúlade   právneho   predpisu   s ústavou,   zákonom   alebo medzinárodnou   zmluvou,   všeobecný   súd   by   uplatnil   kompetenciu   rozhodnúť   o merite ústavného sporu, ktorú nemá, ak by rozhodoval o tom, či uplatnené argumenty obstoja. V takom prípade by súd mal návrhu účastníka konania vyhovieť a splniť svoju povinnosť ustanovenú v § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 Co 23/2010 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 30. apríla 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 Co 23/2010-269 z 30. apríla 2010 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 35 C 202/2008-241 z 9. septembra 2009. Podľa   rukou   písanej   poznámky   bolo   uznesenie   doručené   1.   júla   2010.   Podľa   názoru krajského   súdu   odvolacie   námietky   sťažovateľky   sú   v celom   rozsahu   neopodstatnené, správne sa s nimi vysporiadal okresný súd, keď správne uzavrel, že neústavnosť zákona, ktorého sa   sťažovateľka   domáha, sa   netýka   predmetu   tohto konania, ktorým   je určenie platnosti poistnej zmluvy a trvania poistného vzťahu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú. O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavnou   a zákonnou   náležitosťou   návrhu   na   začatie   konania   o súlade   právnych predpisov podaného všeobecným súdom je aj jeho presvedčenie o nesúlade namietnutých ustanovení právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily (PL. ÚS 20/06).

Predloženie   návrhu   na   preskúmanie   súladu   právneho   predpisu   s ústavou   alebo medzinárodnými   dohovormi   je   činnosťou   súdu,   ktorý   návrh   podáva,   a predseda   senátu, ktorý návrh predložil, musel prijať osobné (vnútorné) presvedčenie, že je nutné takýto návrh predložiť   ústavnému   súdu.   Ide   teda   o osobné   presvedčenie   sudcu,   a nie   presvedčenie účastníka   konania,   ktorému   by   predseda   senátu   „robil   poštára“   s ústavným   súdom (III. ÚS 99/08).

Jadrom sťažnosti je presvedčenie sťažovateľky, že doterajšia judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej postup všeobecného súdu v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku je viazaný na vnútorné presvedčenie konajúceho súdu (sudcu) o nesúlade aplikovať sa majúceho ustanovenia právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily,   je   ústavne   nekonformná.   Podľa   názoru   sťažovateľky   totiž   trvanie   na   podmienke vnútorného presvedčenia súdu o nesúlade právnych predpisov znamená vlastne vo svojej podstate   prisvojenie   si   právomoci   meritórne   rozhodnúť   o otázke   namietaného   nesúladu predpisov nerovnakej právnej sily.

Okresný súd a s ním v plnom súlade aj krajský súd dospeli implicitne k názoru, že sťažovateľkou namietané zákonné ustanovenia nie sú v nesúlade s normami vyššej právnej sily. Vzhľadom na túto skutočnosť nemožno považovať argumentáciu krajského súdu ani za arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú. Preto nie je potrebné do uznesenia krajského súdu zasiahnuť.

Z pohľadu   ústavného   súdu   námietky   sťažovateľky   smerujúce   proti   doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi ústavného súdu sa v skutočnosti dotýkajú ustanovenia čl. 130 ods. 1 ústavy, v ktorom sú vymedzené subjekty výlučne oprávnené podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov. Zo sťažnosti je evidentné, že podľa presvedčenia sťažovateľky   je   táto   úprava   nedostatočná,   lebo   medzi   „privilegované   subjekty“   nie   je zaradený   účastník   konania   pred   všeobecným   súdom,   a preto   nemôže   priamo   požiadať ústavný   súd   o skúmanie   súladu   právnych   predpisov   nerovnakej   právnej   sily.   To   podľa názoru sťažovateľky vedie k situácii, keď účastník konania nemá zaručenú súdnu ochranu vo vzťahu k ním namietanému nesúladu právnych predpisov nerovnakej právnej sily. Tento ňou tvrdený nedostatok ústavnej úpravy chce sťažovateľka eliminovať takým výkladom ustanovenia   § 109   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   by   znamenal povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie a podať návrh ústavnému súdu na skúmanie súladu   právnych   predpisov   vždy,   keď   niektorý   z účastníkov   konania   kvalifikovaným spôsobom takýto postup navrhne. V konečnom dôsledku by sa takýmto postupom dosiahla korekcia   ústavy   v tom   zmysle,   že   de   facto   by   sa   stal   „privilegovaným   subjektom“   aj účastník konania vedeného všeobecným súdom, pričom všeobecný súd by mu iba „robil poštára“.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010