znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 420/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť I. B., zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Bednárovou, Advokátska kancelária, Jakobyho 9, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 2 Listiny základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 3 S 37/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2014 osobne do podateľne doručená sťažnosť I. B., (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaní   vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 S 37/2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca 9. mája 2012 doručil krajskému súdu žalobu o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v Občianskeho   súdneho   poriadku   podanú   proti   Daňovému   úradu   Prešov   ako   žalovanému (ďalej len „žalovaný“).

Žalovaný začal 20. júna 2011 u sťažovateľa ako daňového subjektu daňovú kontrolu k dani z príjmov fyzickej   osoby za rok 2009. Kontrola sa vykonávala prostredníctvom kontrolnej skupiny. Sťažovateľ zdôrazňoval, že ustanovenie § 15 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) používa pojem   „zamestnanec   správcu   dane“   v   jednotnom   čísle   (singulár).   Napriek   tomu   však žalovaný   vykonával   daňovú   kontrolu   prostredníctvom   viacerých   svojich   zamestnancov v kontrolnej   skupine (plurál).   Sťažovateľ   poukázal aj na to,   že   počet   členov   kontrolnej skupiny   sa   postupne   počas   výkonu   daňovej   kontroly   zvyšoval   a   menilo   sa   personálne zloženie kontrolnej skupiny, pričom v čase podania žaloby mala táto skupina už 4 členov. Vyplývalo to z oznámenia žalovaného z 20. apríla 2012, ktorým bol nariadený termín na nahliadnutie   do   spisu   pre   sťažovateľa.   Skutočnosť,   že   daňová   kontrola   je   vykonávaná prostredníctvom kontrolnej skupiny, teda viacerými zamestnancami žalovaného, sťažovateľ od začiatku výkonu daňovej kontroly namietal. Námietku voči skupinovej kontrole uplatnil už do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 724/320/42614/2011/PolM z 20. júna 2011, ktorá bola spísaná pri začatí výkonu daňovej kontroly. O tejto námietke žalovaný nerozhodol.

Sťažovateľ podal proti zamestnancom žalovaného vykonávajúcim daňovú kontrolu sťažnosť z 18. novembra 2011. Namietal v nej jednak šikanózne konanie zamestnancov žalovaného,   ktorého   sa   dopúšťali   svojvoľným   vykonávaním   daňovej   kontroly,   ďalej vykonávanie daňovej kontroly v kontrolnej skupine viacerými zamestnancami žalovaného iba na základe jedného poverenia, potom zaslanie dvoch výziev žalovaným v rovnakom čase, v ktorých žalovaný žiadal, aby sa sťažovateľ vyjadril k 139 úkonom, čo v rámci daných   lehôt   nebolo   reálne   možné,   a   napokon   aj   nezákonné   zadržiavanie   účtovných dokladov   sťažovateľa   po   uplynutí   zákonnej   30-dňovej   lehoty.   O   sťažnosti   rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „riaditeľstvo“). Námietky sťažovateľa vyhodnotilo ako neopodstatnené.

Sťažovateľ   následne   podal   aj   ďalšiu   sťažnosť   z   30.   decembra   2011,   a   to   proti nezákonnému   zadržiavaniu   jeho   účtovných   dokladov   po   uplynutí   zákonnej   30-dňovej lehoty. Na túto sťažnosť do podania žaloby žiadnu odpoveď od žalovaného nedostal.

Žalovaný začal daňovú kontrolu 20. júna 2011. Upovedomením z 23. novembra 2011 oznámil, že riaditeľstvo predĺžilo lehotu na výkon daňovej kontroly o ďalších 6 mesiacov. Podľa názoru sťažovateľa predĺžením lehoty konal žalovaný v rozpore s ustanovením § 15 ods. 17 zákona o správe daní, pretože nejde o zložitý prípad a navyše žalovaný neuviedol žiadne objektívne dôvody, pre ktoré bolo podľa neho potrebné daňovú kontrolu predĺžiť.

Pri preberaní zapožičaných dokladov od žalovaného 13. marca 2012 sťažovateľ zistil, že   mu   chýbajú   viaceré   doklady,   ktoré   odovzdal   žalovanému   v   rámci   výkonu   daňovej kontroly. Táto skutočnosť je uvedená aj v protokole o preberaní zapožičaných dokladov z 13. marca 2012. Podľa presvedčenia sťažovateľa žalovaný chýbajúce doklady stratil. Preto podal žiadosť o vrátenie zapožičaných dokladov z 21. marca 2012. Od žalovaného dostal marginálnu odpoveď, podľa ktorej vrátené boli všetky zapožičané doklady.

Žalovaný   nielen   stratil   časť   zapožičaných   dokladov   sťažovateľa,   ale   dokonca   aj poškodil jeho peňažný denník za rok 2009. Preto žiadosťou o úpravu peňažného denníka z 21.   marca   2012   vyzval   žalovaného   dať   denník   do   pôvodného   stavu.   Žalovaný   opäť odpovedal len rámcovo tak, že v čase vrátenia dokladov (13. marca 2012) tieto neboli poškodené. V skutočnosti žalovaný spôsobil sťažovateľovi škodu a sťažovateľ bude musieť zabezpečiť   prostredníctvom   účtovnej   firmy   nové   spracovanie   účtovníctva   za   rok   2009. Poškodením   účtovných   dokladov   vznikli   sťažovateľovi   dodatočné   náklady   za   vedenie účtovníctva.  

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   v žalobe   navrhol,   aby   krajský   súd vydal rozsudok, ktorým uloží žalovanému vrátiť sťažovateľovi stratené účtovné doklady a peňažný denník za rok 2009 s tým, aby žalovaný prestal s porušovaním práv sťažovateľa v rámci   výkonu   daňovej   kontroly   a   aby   daňovú   kontrolu   ukončil   v   zákonnej   lehote do 19. júna 2012.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 3 S 37/2012-79 z 28. februára 2014 bolo konanie vo vzťahu k výrokom, ktorými sa sťažovateľ domáhal, aby žalovaný prestal s porušovaním jeho práv v rámci výkonu daňovej kontroly a aby skončil daňovú kontrolu v zákonnej lehote do   19.   júna   2012,   zastavené,   pričom   v   prevyšujúcej   časti   bola   žaloba   sťažovateľa zamietnutá.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudok   trpí   vadou   spočívajúcou   v   tom,   že   mu   bola odňatá možnosť konať pred súdom. Aj keď žalovaný daňovú kontrolu do 19. júna 2012 ukončil, v žiadnom prípade nepominuli dôvody rozhodnúť o námietke sťažovateľa týkajúcej sa výkonu daňovej kontroly v skupine.

Z   ustanovenia   §   250v   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   súdna ochrana proti zásahu orgánu verejnej správy patrí aj vtedy, ak hrozí opakovanie zásahu. Hrozbu   opakovania   zásahu   potvrdil   aj   samotný   žalovaný,   ktorý   sa   v   konaní   vedenom krajským   súdom   vyjadril,   že   výkon   kontroly   len   jedným   zamestnancom   nikdy   daňová správa nerealizovala. To znamená, že žalovaný nemieni ustúpiť od tohto zásahu a koná a bude   konať   opakovane.   Týmto   nesprávnym   posúdením   veci   dostal   krajský   súd sťažovateľa do právnej neistoty a neposkytol mu súdnu ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Krajský súd sa nevysporiadal s námietkou o šikanóznom konaní žalovaného, ktorý dvoma výzvami žiadal sťažovateľa vyjadriť sa k 139 úkonom, čo v rámci uložených lehôt nebolo   reálne   možné.   Rovnako   sa   nevysporiadal   s   námietkou   uplatnenou   počas pojednávania,   ktorá   sa   týkala   neúplnosti   spisu.   Chýbali   totiž   sťažnosti   a   námietky sťažovateľa, ktorých celkový počet bol 9.

Podľa   krajského   súdu   sťažovateľ žiadnym   relevantným dôkazom   nepreukázal, že chýbajúce doklady, ktoré mu podľa jeho tvrdenia neboli 13. marca 2012 vrátené, naozaj žalovanému zaslal, resp. mu ich osobne odovzdal. Krajský súd pritom nevzal do úvahy podstatný dôkaz, a to listinu z 27. januára 2012 doručenú 30. januára 2012 označenú ako „Odpoveď na výzvu na predloženie dôkazov zo dňa 23. 12. 2011“. V tejto listine je jasne a preukázateľne zaznamenaný zoznam dôkazov doručený spolu s listinou.

Hoci   krajský   súd   konštatoval   námietku   sťažovateľa   o   nepravdivosti   úradného záznamu, nijako sa s touto námietkou nevysporiadal v súvislosti so zaujatosťou pracovníkov žalovaného,   ktorí   úradný   záznam   spísali,   čo   bolo   ozrejmené   v   sťažnostiach   podaných sťažovateľom. Tieto sťažnosti boli vyňaté žalovaným zo spisu, ktorý bol potom v konaní vedenom krajským súdom neúplný, ako to už bolo konštatované. Hoci neúplnosť spisu bola namietaná počas pojednávania, krajský súd sa s ňou nevysporiadal.

Krajský   súd   nesprávne   posúdil   formu,   v   akej   bol   písaný   peňažný   denník,   keď vychádzal z toho, že nemá písomnú formu vykonanú rukopisom alebo písacím strojom, ale je prevedený z technickej formy do písomnej formy. V skutočnosti však nešlo o technickú formu vedenia účtovníctva.

Krajský súd nevenoval pozornosť ani námietke, že peňažný denník je súkromným majetkom sťažovateľa.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov   ústavy,   listiny   a   dohovoru   v   konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 3 S 37/2012   s   tým,   aby   bol   rozsudok   z   28.   februára   2014   zrušený   a   vec   bola   vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 €.

II.

Z rozsudku krajského súdu   č. k. 3 S 37/2012-79 z 28. februára 2014, ktorý bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 1. apríla 2014, vyplýva, že ním bolo zastavené konanie   vo   vzťahu   k   výrokom,   ktorými   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   žalovaný   prestal s porušovaním jeho práv v rámci výkonu daňovej kontroly a aby túto skončil v zákonnej lehote do 19. júna 2012. V prevyšujúcej časti (aby bola daňová kontrola vykonávaná len jedným zamestnancom žalovaného, a nie v kontrolnej skupine, aby sa žalovanému uložila povinnosť vrátiť jeho stratené účtovné doklady a dať do pôvodného stavu peňažný denník za rok 2009) bola žaloba zamietnutá.

Podľa   názoru   krajského   súdu   je   nesporné,   že   žalovaný   výzvou   z   21.   júna   2011 požiadal sťažovateľa o predloženie peňažného denníka za rok 2009, dodávateľských faktúr, odberateľských   faktúr,   príjmových   a   výdavkových   pokladničných   dokladov,   výpisov z bankového účtu, knihy jázd, interných dokladov, knihy pohľadávok a knihy záväzkov. Z potvrdenia   žalovaného   z   5.   septembra   2011,   ktoré   podpísal   aj   sťažovateľ,   vyplýva konkrétny   zoznam   prevzatých   zapožičaných   dokladov.   Všetky   tieto   doklady   boli sťažovateľovi   13.   marca   2012   vrátené   s   ich   podrobným   rozpisom.   Doklady   prevzal za sťažovateľa jeho právny zástupca. Navyše, rozsudkom krajského súdu č. k. 2 S 43/2011-44 z 12. apríla 2012 bolo žalovanému uložené vrátiť sťažovateľovi zapožičané doklady z 5. septembra 2011. Sťažovateľ v podaní z 27. januára 2012 označenom   ako odpoveď na výzvu na predloženie dôkazov uviedol ako prílohu účtovné doklady v počte 430 ks, precenenia v počte 80 ks, pomocné knihy zložiek majetku – knihu zásob v počte 4 ks, smernicu č. 3/2007, knihu hmotného majetku vrátane kariet a vyhlásenie vlastníka o mieste podnikania.   Z   úradného   záznamu   žalovaného   z   30.   januára   2012   vyplýva,   že   v   rámci písomného podania sťažovateľa z 27. januára 2012, a to z uvádzaných príloh, v skutočnosti sa medzi prílohami nenachádzali pomocné knihy zložiek majetku – kniha zásob v počte 4 ks a   kniha   hmotného   majetku   vrátane   kariet.   Precenenie   sa   v   prílohe   nachádzalo   nie v uvádzanom počte 80 ks, ale iba 75 ks. Záznam spísali 3 konkrétne uvedení zamestnanci žalovaného, ktorí vykonávali daňovú kontrolu. Sťažovateľ namietal tento úradný záznam, podľa ktorého ako keby on požadoval vrátiť také doklady, ktoré v skutočnosti žalovanému nepredložil.   Tvrdil,   že   obsah   úradného   záznamu   nie   je   pravdivý,   ide   len   o   snahu o manipuláciu z dôvodu, že zamestnanci žalovaného sa snažia úradný záznam použiť ako dôkaz. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že vyhotovenie úradného záznamu žalovaným je v súlade s ustanovením § 12 zákona o správe daní, podľa ktorého úradný záznam   zachytáva   rôzne   ústne   podania,   oznámenia,   poznámky,   obsah   telefonických hovorov,   odkazy   na   iné   spisové   materiály,   výpis   z   vlastných   alebo   cudzích   záznamov a ďalšie skutočnosti vzťahujúce sa na vec a zistené správcom dane. Sťažovateľ vo vyjadrení k   protokolu   zo   14.   mája   2012   opakovane   žiadal   žalovaného   o   vrátenie   zapožičaných účtovných dokladov v celkovom počte 57 ks. Žalovaný v dodatku č. 1 protokolu z 1. júna 2012   preukázal   sťažovateľovi   vrátenie   všetkých   zapožičaných   dokladov   predložených na kontrolu 27. januára 2012, a to úradným záznamom z 30. januára 2012. V bode 2 bolo deklarované prevzatie príloh k listom doručeným žalovanému 30. januára a 31. decembra 2012. Z tabuľky vyplýva, že 31. januára 2012 žalovaný prijal 464 účtovných dokladov, pričom 30. marca 2012 bolo vrátených sťažovateľovi 464 ks dokladov. Krajský súd sa preto stotožňuje   s   argumentáciou   žalovaného,   podľa   ktorej   sťažovateľ   žiadnym   relevantným dôkazom nepreukázal, že podľa neho chýbajúce doklady žalovanému skutočne zaslal, resp. mu ich osobne odovzdal. Preto je žaloba v časti požadujúcej uložiť žalovanému povinnosť vrátiť stratené účtovné doklady nedôvodná. Rovnako nedôvodná je aj požiadavka uložiť žalovanému   povinnosť,   aby   zabezpečil   úpravu   peňažného   denníka   tak,   že   ho   dá do pôvodného   stavu,   pretože   sťažovateľ   nedal   súhlas   na   zásah   do   peňažného   denníka. Peňažný denník ako účtovná kniha je použiteľný pre ďalšie konanie. Tým, že zamestnanci žalovaného každý odkontrolovaný účtovný doklad označili červeným perom krivkou v tvare „v“ v peňažnom denníku na znak toho, že účtovný prípad je zaúčtovaný v účtovnej knihe a súhlasí s účtovným záznamom, nedošlo k poškodeniu, ale ani k zničeniu číselnej hodnoty či   slovnej   informácie   uvedenej   v   účtovnej   knihe,   keďže   označenie   červeným   perom   sa nachádza až za číselným údajom. Peňažný denník je naďalej čitateľnou účtovnou knihou použiteľnou   pre   ďalšie   konanie.   Z   vytlačeného   peňažného   denníka   je   zrejmé,   že   nemá písomnú formu vykonanú rukopisom alebo písacím strojom podľa § 31 ods. 2 písm. a) zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“), ale je prevedený z technickej formy do písomnej formy podľa § 31 ods. 2 písm. b) zákona o účtovníctve. Podľa § 31 ods. 3 zákona o účtovníctve účtovná jednotka môže vykonať prevod účtovného záznamu z jednej formy do druhej formy (z písomnej formy do technickej formy alebo naopak). V tomto prípade je povinná zabezpečiť, aby obsah   účtovného   záznamu   v   novej   forme   bol   zhodný   s   obsahom   účtovného   záznam v pôvodnej forme. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva žalovanému povinnosť vrátiť   peňažný   denník   do   pôvodného   stavu   spôsobom   požadovaným   sťažovateľom. Z uvedených dôvodov preto žalobu v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti vrátiť stratené doklady   a   dať   do   pôvodného   stavu   peňažný   denník   bolo   potrebné   zamietnuť.   Konanie o žalobe   v   časti   požadujúcej   skončenie   daňovej   kontroly   do   19.   júna   2012,   ako   aj v súvislosti s požiadavkou, aby žalovaný prestal s porušovaním práv sťažovateľa v rámci výkonu daňovej kontroly, bolo potrebné zastaviť, keďže daňová kontrola bola 4. júna 2012 už ukončená.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa názoru ústavného súdu treba odôvodnenie rozsudku krajského súdu považovať za   dostačujúce   a   presvedčivé.   Žiadne   náznaky   arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenosti neobsahuje. Samotná skutočnosť,   že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, sama osebe   bez   ďalšieho   nemôže   znamenať   porušenie   označených   článkov   ústavy,   listiny a dohovoru.

Z pohľadu ústavného súdu nemožno akceptovať námietku, podľa ktorej, hoci bola daňová   kontrola   ukončená   v   lehote   požadovanej   sťažovateľom   (čo   bolo   dôvodom zastavenia tejto časti konania), napriek tomu sa mal krajský súd zaoberať tým, že daňovú kontrolu   vykonávali   viaceré   osoby,   hoci   podľa   právneho   názoru   sťažovateľa   takáto možnosť   zo   zákona   nevyplýva.   Podľa   sťažovateľa   preukázateľne   hrozí,   že   dôjde k opakovaniu   označeného   porušovania   práva   (žalovaný   totiž   trvá   na   tom,   že   daňovú kontrolu nikdy nerealizuje jediným zamestnancom), a preto je v zmysle § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku namieste poskytnutie súdnej ochrany proti zásahu, ktorý sa síce už skončil, avšak hrozí jeho opakovanie. Inými slovami, aj keď bola daňová kontrola ukončená, hrozí, že pri ďalšej daňovej kontrole bude žalovaný postupovať obdobne (podľa sťažovateľa nezákonne).

Ústavný   súd   bez   toho,   aby   zaujal   stanovisko   k   otázke,   či   má   daňovú   kontrolu vykonávať   jediný   zamestnanec   poverený   daňovým   úradom,   alebo   ju   môžu   vykonávať aj viacerí   zamestnanci,   poukazuje zhodne   s   krajským   súdom   na to,   že   daňová   kontrola skončila v zákonnej lehote, čo znamená, že v čase rozhodovania krajského súdu namietaný zásah do práva sťažovateľa už netrval (čo ani sám sťažovateľ nepopiera). Odvolávanie sa sťažovateľa na to, že súdna ochrana má byť podľa § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   poskytnutá   aj   v   prípade,   keď   už   síce   zásah   do   práva   netrvá,   ale   hrozí   jeho opakovanie, nemožno akceptovať. Citované zákonné ustanovenie by bolo možné v danom prípade eventuálne aplikovať napríklad vtedy, keby v čase rozhodovania krajského súdu daňová kontrola ešte trvala, avšak v jej priebehu by došlo k tomu, že už by ju vykonával iba jeden zamestnanec žalovaného, pričom sťažovateľ by namietal, že hrozí opakovaný výkon kontroly viacerými zamestnancami. Nemožno totiž v tomto konaní riešiť možný nový zásah do práva sťažovateľa, ku ktorému by niekedy v budúcnosti mohlo hypoteticky dôjsť v rámci nejakej ďalšej budúcej daňovej kontroly.

Rovnako nebol dôvod zaoberať sa námietkou šikanózneho výkonu daňovej kontroly, a to tak isto vzhľadom na to, že daňová kontrola bola v čase rozhodovania krajského súdu už ukončená.

Pokiaľ krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, podľa ktorého sťažovateľ nepreukázal, že by mu niektoré doklady neboli vrátené, nemožno z pohľadu ústavného súdu voči takýmto záverom namietať. Ústavný súd nie je „skutkovým súdom“, sám skutkový stav nezisťuje a pokiaľ závery všeobecných súdov sa opierajú o dôkazy nimi vykonané v spojení s ich vyčerpávajúcim a presvedčivým hodnotením, niet dôvodu na to, aby ústavný súd do takýchto záverov zasiahol.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014