znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 420/2012-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. Š., N., zastúpenej advokátom Mgr. R. K., N., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava II č. k. 52 C 182/2008-228 z 30. septembra 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave   č.   k.   5   Co   107/2010-303   z   3.   mája   2011   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 145/2011 z 29. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2012 doručená sťažnosť Ing. D. Š., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 52 C 182/2008-228 z 30. septembra 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co   107/2010-303   z   3.   mája   2011   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 145/2011 z 29. februára 2012.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   podala   okresnému   súdu   žalobu z 18. júla 2008, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti dohody o rozviazaní pracovného pomeru   uzatvorenej   so   spoločnosťou   S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „odporca“),   ako zamestnávateľom, podľa ktorej mal jej pracovný pomer u odporcu skončiť 2. júna 2008. Okresný súd rozsudkom č. k. 52 C 182/2008-228 z 30. septembra 2009 návrh sťažovateľky zamietol.

Proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   podala   sťažovateľka   odvolanie,   na   základe ktorého   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   5   Co   107/2010-303   z   3.   mája   2011   rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie (zo 6. júla 2011), ktoré odôvodnila poukazom na § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), t. j. že v súdnom konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f) OSP, ako aj s poukazom na § 241 ods. 2 písm. c) OSP, t. j. že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 107/2010-303 rozhodol uznesením sp. zn. 2 Cdo 145/2011 z 29. februára 2012 tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol.

Sťažnosťou doručenou ústavnému súdu sťažovateľka napáda rozhodnutia všetkých označených všeobecných súdov.

Rozhodnutiu okresného súdu sťažovateľka vytýka, že ním jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a že je nedostatočne odôvodnené.

V konkrétnostiach sťažovateľka uvádza: «To, že sa sťažovateľke, ako navrhovateľke a účastníkovi konania rozsudkom súdu prvého stupňa odňala možnosť konať pred súdom, sťažovateľka v odvolaní odôvodnila tým, že samotné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa je nezrozumiteľné a tým aj následne nepreskúmateľné, nakoľko sťažovateľke, ako účastníkovi konania nedovoľuje posúdiť, ako súd prvého stupňa túto jej vec vyložil, ako aplikoval procesné predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej,   nakoľko   práve   táto   nezrozumiteľnosť   a   tým   aj   nepreskúmateľnosť   rozsudku   je premietnutá do tej skutočnosti, že dôvody na zmenu rozsudku súdu prvého stupňa musela sťažovateľka uviesť až dva a navyše alternatívne, nakoľko z odôvodnenia rozsudku súdu prvého   stupňa   nie   je   jasné,   resp.   z   odôvodnenia   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   nie   je jednoznačné, či základnú zásadu danú Čl. 2 - veta druhá ZP súd prvého stupňa rešpektoval, alebo či ju nerešpektoval, alebo či ju rešpektoval len sčasti, teda takéto „nedostatočné“ odôvodnenie   rozhodnutia   nemôže   v   jej   prípade   tvoriť   v   tomto   smere   súčasť   jej spravodlivého procesu, teda procesu, ktorého kvalita musí zodpovedať právam o ktorých sa koná a zároveň ani nezodpovedá základnému právu sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR v platnom znení.»

K rozsudku odvolacieho (krajského) súdu sťažovateľka okrem iného uvádza, že nie je vecne správny a že sa v ňom krajský súd nevysporiadal s jej námietkami uvádzanými v odvolaní.

Konkrétne   sťažovateľka   uvádza: „Súd   druhého   stupňa   teda   nerešpektoval   nielen právo sťažovateľky formulované v § 201 OSP, najmä však nerešpektoval zásadu uvedenú najmä v ustanoveniach § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a tým nerešpektoval aj základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo   sťažovateľky na   spravodlivé   súdne   konanie zaručené v čl.   6   ods.   1   Dohovoru. Z uvedeného je teda zrejmé aj to, že napriek tomu, že v riadnom konaní na súde prvého stupňa došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. f) OSP, teda že navrhovateľke, ako účastníkovi konania sa rozsudkom súdu prvého stupňa odňala možnosť konať pred súdom a tým teda neboli ani splnené zákonné podmienky na potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 OSP (pretože, tak ako to sťažovateľka vyššie uvádza, je rozsudok súdu prvého   stupňa   nepreskúmateľný pre   jeho nezrozumiteľnosť,   nakoľko súd prvého stupňa nerešpektoval najmä zásady uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 OSP ako aj v § 132 OSP ako aj základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru) mal odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a to podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP. Tým, že odvolací súd tak neurobil a prijal rozhodnutie vo veci samej, ktorým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu napadnutý touto sťažnosťou, zaťažil teda svoje rozhodnutie   vadou,   ktorou   sa   sťažovateľke   ako   navrhovateľke   a   účastníkovi   konania rozsudkom odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred súdom a tým porušil základné právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to porušením najmä práva sťažovateľky na nestranné konanie a rozhodovanie, čo môže mať, resp. má za následok aj neprávne rozhodnutie vo veci samej.“

K otázke správneho právneho posúdenia veci so zameraním sa na neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru sťažovateľka uvádza: „... odvolací súd vôbec neuviedol, a to ani v iných častiach jeho rozhodnutia, z akých dôvodov (uvedených sťažovateľkou v odvolaní   sťažovateľky,   ako   aj   v písomnom   podaní   sťažovateľky   realizovanom   krátkou cestou dňa 03. 05. 2011), opierajúc sa pri tom na sťažovateľkou v jej odvolaní uvádzané vykonané   dokazovanie,   sťažovateľka   navrhovala   odvolaním   sťažovateľky   napadnutý rozsudok   zmeniť   a   súčasne,   resp.   následne   teda   neuviedol   ani   to   ako   tieto   dôvody sťažovateľky   posúdil   vo   vzťahu   k   sťažovateľkou   uvádzanému   vykonanému   dokazovaniu a neuviedol ani to ako sa s nimi právne vysporiadal a teda neuviedol ani to ako pri tom posudzoval tomu zodpovedajúcu sťažovateľkou uvádzanú právnu argumentáciu vzťahujúcu sa k otázke správneho právneho posúdenia veci so zameraním sa na neplatnosť predmetnej dohody a to podľa sťažovateľkou označeného I. právneho dôvodu pre určenie neplatnosti predmetnej dohody (t. j. podľa § 39 OZ v spojení najmä so základnou zásadou zákonníka práce uvedenou v Čl. 2 - veta druhá ZP). Tým, že odvolací súd tak neurobil, nezaoberal sa a neprihliadal teda na dôvody odvolania sťažovateľky (uvedené sťažovateľkou v odvolaní sťažovateľky, ako aj v písomnom podaní sťažovateľky realizovanom krátkou cestou dňa 03. 05. 2011) a nevysporiadal sa s nimi ani v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku a napriek   tomu   prijal   rozhodnutie   vo   veci   samej,   ktorým   je   potvrdzujúci   rozsudok odvolacieho   súdu   napadnutý   touto   sťažnosťou,   je   rozsudok   odvolacieho   súdu nepreskúmateľný   pre   nedostatok   dôvodov,   nakoľko   odvolací   súd   nerešpektoval   zásady uvedené najmä v ustanoveniach § 157 ods. 2 OSP a § 132 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP, čím sa sťažovateľke rozsudkom odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred súdom, teda sťažovateľke sa evidentne odňala aj možnosť náležite tak skutkovo, najmä však právne argumentovať   proti   tomuto   jeho   rozsudku,   a   to   najmä   v   otázke   nesprávneho   právneho posúdenia veci, ktorá spočíva, resp. má svoj základ práve vo vade konania spočívajúcej vtom, že sťažovateľke ako navrhovateľke a účastníkovi konania sa rozsudkom odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred súdom a následkom aj tejto skutočnosti je takto vadný rozsudok odvolacieho súdu zároveň zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny (svojvoľný) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu, čo má za následok porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručené v či. 6 ods. 1 Dohovoru, čo môže mať, resp.   má   teda   ďalej   následne   za   následok   aj   neprávne   rozhodnutie   vo   veci   samej, spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení prejednávanej veci.“

Sťažnosťou   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   vytýka,   že   je arbitrárne, vecne nesprávne a jeho prijatiu predchádzalo porušenie povinnosti najvyššieho súdu konať nezávisle a nestranne.

Vzhľadom   na uvedené   sťažovateľka   navrhla, aby ústavný súd prijal   sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol niektorým z alternatívne navrhnutých nálezov:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.: 2 Cdo 145/2011 zo dňa 29. 02. 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 2 Cdo 145/2011 zo dňa 29. 02. 2012 sa v časti odmietnutie dovolania navrhovateľky zrušuje a vec sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania na účet spoločnosti Mgr. R. K., advokát... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

alternatívne...

1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. značka 5 Co 107/10-303 zo dňa 3. mája 2011 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II... č. k. 52 C/182/2008-228 zo dňa 30. septembra 2009 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. značka 5 Co 107/10-303 zo dňa 3. mája 2011,   pokiaľ   ním   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   II...   č.   k.   52 C/182/2008-228   zo   dňa   30.   septembra   2009   v   časti   zamietnutia   návrhu   navrhovateľky o určenie   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   dohodou   uzatvorenou   medzi navrhovateľkou a odporcom dňa 02. 06. 2008 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II... č. k.   52   C/182/2008-228   zo   dňa   30.   septembra   2009   v   časti   zamietnutia   návrhu navrhovateľky o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou uzatvorenou medzi navrhovateľkou a odporcom dňa 02. 06. 2008 sa zrušujú a vec sa Okresnému súdu Bratislava II... vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Bratislave   a   Okresný   súd   Bratislava   II...   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľke trovy konania na účet spoločnosti Mgr. R. K., advokát... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

alternatívne...

1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. značka 5 Co 107/10-303 zo dňa 3. mája 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. značka 5 Co 107/10-303 zo dňa 3. mája 2011,   pokiaľ   ním   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   II...   č.   k. 52 C/182/2008 - 228 zo dňa 30. septembra 2009 v časti zamietnutia návrhu navrhovateľky o určenie   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   dohodou   uzatvorenou   medzi navrhovateľkou   a   odporcom   dňa   02.   06.   2008   sa   zrušuje   a   vec   sa   Krajskému   súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania na účet spoločnosti Mgr. R. K., advokát... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom okresného súdu č. k. 52 C 182/2008-228 z 30. septembra 2009, rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 107/2010-303 z 3. mája 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 145/2011 z 29. februára 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 52 C 182/2008-228 z 30. septembra 2008

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd“).   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach tak, že sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany   základného   práva   na   ústavnom   súde   iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd vychádzal z toho, že v uvedenej právnej veci rozhodol okresný súd rozsudkom   z   30.   septembra   2008,   ktorým   návrh   sťažovateľky   na   určenie   neplatnosti skončenia   pracovného   pomeru   zamietol,   pritom   sťažovateľka   tento   rozsudok   napadla odvolaním.

V dôsledku podaného opravného prostriedku bola námietka porušenia označených práv sťažovateľky predmetom rozhodovania krajského súdu v rámci odvolacieho konania. V rámci tejto procedúry krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny   názor   vyjadril   v   rozsudku   z   3.   mája   2011.   Ústavný   súd   preto   konštatuje, že vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   zakotvený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   nebolo   v   jeho právomoci preskúmanie rozsudku okresného súdu, lebo toto patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označených práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 107/2010-303 z 3. mája 2011

Sťažovateľka namietala porušenie svojich práv aj rozsudkom odvolacieho krajského súdu. Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo, že k ich porušeniu malo dôjsť tak, že krajský súd jej svojím rozsudkom odňal možnosť konať pred súdom, svoje rozhodnutie nedostatočne   odôvodnil   a   nezohľadnil   argumenty   sťažovateľky   uvedené   v   odvolaní. Sťažovateľka zároveň nesúhlasí s právnymi závermi a názormi prijatými krajským súdom.

Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívou a ani ďalšou   opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane   posúdenia   skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie,   resp. nahradzovanie   všeobecných   súdov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   225/03, IV. ÚS 158/09).   Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu   môžu   byť preto   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04). Zo sťažnosti sťažovateľky vyplynulo, že jej podstatou je jej nesúhlas s právnym názorom všeobecného súdu (krajského súdu), ako aj s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 5 Co 107/2010-303 z 3. mája 2011 okrem iného uviedol:

«Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa   ustanovenia   §   60   ods.   1,   2   a   3   Zákonníka   práce,   ak   sa   zamestnávateľ a zamestnanec   dohodnú   na   skončení   pracovného   pomeru,   pracovný   pomer   sa   skončí dohodnutým dňom. Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak   to   zamestnanec   požaduje   alebo   ak   sa   pracovný   pomer   skončil   dohodou   z   dôvodov organizačných   zmien.   Jedno   vyhotovenie   dohody   o   skončení   pracovného   pomeru   vydá zamestnávateľ zamestnancovi.

Podľa ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právny úkon musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa ustanovenia § 38 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony. Takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou. Podľa   ustanovenia   §   39   Občianskeho   zákonníka   neplatný   je   právny   úkon,   ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

V   prejednávanej   veci   predmetom   konania   bolo   určenie   neplatnosti   dohody   o skončení pracovného pomeru zo dňa 2. 6. 2008, ku ktorej uzavretiu došlo za prítomnosti okrem   navrhovateľky   ešte   troch   osôb   a   to   Ing.   A.,   Ing.   T.   a   Mgr.   F.,   keď   konanie menovaných navrhovateľka označila za konanie v rozpore s dobrými mravmi a súčasne zneužitím práva v neprospech navrhovateľky, ktorej vôľa pri uzavretí dohody o skončení pracovného   pomeru   nebola   slobodná,   ale   ovplyvnená   psychickým   nátlakom   osôb konajúcich v mene odporcu, ktorí jej mali hroziť daním výpovede z pracovného pomeru, ktorú v danom čase neboli oprávnení realizovať a teda išlo o bezprávnu vyhrážku. Súd prvého stupňa veľmi podrobne výsluchmi svedkov a ďalšími spôsobmi zisťoval skutkový   stav,   pričom   z   výpovedí   Ing.   A.,   Ing.   T.   a   Ing.   F.,   ale   ani   z výsluchu   členov odborového orgánu ohľadne toho, či mal zamestnávateľ úmysel ukončiť pracovný pomer s navrhovateľkou   výpoveďou,   resp.   žiadal   súhlas   odborov   k   výpovedi,   nevyplynulo.   Z dokazovania   nevyplynulo   ani   to,   že   by   vedúci   zamestnanci   zamestnávateľa   vyvíjali   na navrhovateľku psychické alebo iné tlaky, či donucovanie. Z ich výsluchov vyplýva, že od navrhovateľky žiadali   len   vysvetlenie k informáciám,   ktoré   mali   o údajnom porušovaní pracovnej disciplíny z jej strany s tým, že ak nedôjde k uspokojivému vysvetleniu, môže jej byť uložené kárne opatrenie. Žiadna bezprávna hrozba, či už výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru preukázaná nebola.

Aj odvolací súd zastáva názor, že v prípade ak zamestnávateľ prijme určité opatrenia na   zabránenie   ďalších   porušení   povinností   a   pracovnej   disciplíny   v   presvedčení,   že zamestnanec sa takéhoto porušenia dopustil, nemožno hovoriť o psychickom nátlaku resp. bezprávnej vyhrážke zamestnávateľa.

Dohoda   o   skončení   pracovného   pomeru   predstavuje   dvojstranný   právny   úkon, ktorým na základe vôle zúčastnených strán dochádza ku skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. V priebehu konania navrhovateľka žiadnym spôsobom nepreukázala, že jej právny úkon smerujúci k rozviazaniu pracovného pomeru s odporcom, nebola jej slobodná vôľa učinená vážne, z dôvodu ktorého by mal byť predmetný úkon postihnutý neplatnosťou. Pokiaľ   si   navrhovateľka   vybrala   medzi   upozornením   na   porušenie   pracovnej   disciplíny a dohodou o skončení pracovného pomeru, išlo o jej voľbu, musela si byť ako skúsená vedúca pracovníčka vedomá následkov svojho rozhodnutia. Ako vedúca pracovníčka určite prišla   do   kontaktu   a   nepochybne   aj   sama   uzatvárala   množstvo   dohôd   o   skončení pracovného pomeru so svojimi podriadenými, takže vedela aké právne následky prináša takýto   právny   úkon.   Pokiaľ   nesúhlasila   so   závažnosťou   vytýkaných   porušení   pracovnej disciplíny,   mohla   zamestnávateľa   o   tomto   presvedčiť,   prípadne   sa   brániť   štandardnými právnymi   prostriedkami   i   prípadnou   žalobou   na   súde.   Nakoniec   ani   možnosť   dania výpovede by v danom prípade nepredstavovala bezprávnu vyhrážku, keď vo všeobecnosti pri opakovanom, či sústavnom porušovaní pracovnej disciplíny môže byť toto dôvodom pre výpoveď z pracovného pomeru, zamestnávateľ teda v takom prípade „hrozí“ niečím, k čomu je oprávnený (v opačnom prípade je výpoveď neplatná) a rozhodne tu nešlo o zneužitie výkonu práva na ujmu zamestnanca. Z konania odporcu, resp. z konania osôb konajúcich v jeho mene nemožno dôvodiť, že by zneužil právo a jeho konanie voči navrhovateľke by nebolo v súlade s dobrými mravmi (§ 13 ods. 3 ZP), pretože iba využil zákonnú možnosť a postupoval v súlade s vyššie citovanými zák. ustanoveniami.

Súd prvého stupňa vychádzal zo správneho právneho názoru. Vzhľadom na to, že za konania nebolo preukázané, ani inak nevyšlo najavo, že by odporca zneužil právo a konal v rozpore s dobrými mravmi (§ 13 ods. 3 ZP) a vychádzajúc z vyššie popísaných zistení i odvolací súd dospel k záveru, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 2. 6. 2008 je platným právnym úkonom.   Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.»

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd nezistil žiadnu takú skutočnosť, ktorá by mohla spochybniť právne závery krajského súdu. Je to tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   to sťažovateľka tvrdila vo svojej sťažnosti. V napadnutom rozhodnutí krajský súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval. Závery, ku ktorým krajský súd takto dospel, preto nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne   neodôvodnené,   keďže   majú   oporu   v   zákone   a   sú   jasne   a   dostatočne   právne zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožnila, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku.

Ústavný   súd   tiež   podotýka,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)   nie   je   garancia,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy účastníka konania. Ústavný súd zároveň pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom (odvolacom) konaní nemusí reagovať na každú vznesenú námietku, ale iba na také, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, prípadne zostali sporné, resp.   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia   preto   neznamená, že súd   musí   dať podrobnú   odpoveď   na   každý   argument účastníka   konania,   hoci   z   odôvodnenia   rozhodnutia   musia   byť   zrejmé   všetky   pre rozhodnutie   podstatné   skutočnosti   objasňujúce   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pre   zjavnú neopodstatnenosť   (§   25   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde),   keďže   napadnuté rozhodnutie krajského súdu nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné vecne skúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 145/2011 z 29. februára 2012V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv uznesením   najvyššieho   súdu,   pričom   podstatu   tvorí   jej   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa prípustnosti podaného dovolania.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že všeobecný súd v zásade nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   jeho   postup   v   občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je aj Občiansky súdny poriadok. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   čo   platí   pre   všetky   konania   vrátane   dovolacích   (§   236   a   nasl.   OSP). Zohľadňujúc   svoju   doterajšiu   judikatúru   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že posúdenie, či sú, alebo nie sú splnené podmienky dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti   ďalej vyplýva,   že   práve   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m. II. ÚS 13/01), resp. ak všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred ním bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Ako   už   bolo   uvedené,   úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľky,   pričom   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by signalizovala   jeho   svojvoľný   postup   (v   medziach   posudzovanej   prípustnosti   dovolania), ktorý   by   nemal   oporu   v   zákone.   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   vyplýva,   že najvyšší   súd   sa   zaoberal   a   vysporiadal   s   dôvodmi   sťažovateľky,   ale pretože   sa   s   nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uviedol:„... V preskúmavanej veci navrhovateľka napadla dovolaním rozsudok odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O. s. p.).

Podmienky   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a ods. 3 O. s. p. Rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   nepredchádzalo   rozhodnutie   dovolacieho   súdu obsahujúce   právny   názor   v   tejto   veci.   Preto   dovolanie   podľa   §   238   ods.   2   O. s. p. neprichádza do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani nešlo o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie nie je preto prípustné ani podľa § 238 ods. 3 O. s. p.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmame prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho   zastúpenia   procesné   nespôsobilého   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci   podľa   zákona   bol   potrebný,   odňatia   možnosti   účastníka   pred   súdom   konať a rozhodovania vylúčeným sudcom či konania nesprávne obsadeným súdom).

S prihliadnutím na obsah dovolania, sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či konanie pred súdmi nižších stupňov nebolo postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p....

Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi a týmto   postupom   odňal   účastníkovi   konania   jeho   procesné   práva,   ktoré   mu   právny poriadok priznáva.

Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom takouto vadou nie je postihnuté.

Podľa   názoru   dovolateľky   odvolací   súd   ako   aj   súd   prvého   stupňa   riadne neodôvodnili svoje skutkové a právne názory v rozhodnutiach.

Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z 157 ods. 2 O. s. p. Jeho účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozhodnutia. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia   rozhodnutia   treba,   aby   odôvodnenie   obsahovalo   najmä   stručné   a   výstižné prednesy   účastníkovi   a   ich   konečné   návrhy,   dôkazy,   o   ktoré   súd   oprel   svoje   skutkové zistenia,   úvahy,   ktorými   sa   spravoval   pri   hodnotení   dôkazov   a   skutočností,   ktoré   mal preukázané, a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   dôkaznými   návrhmi   strán   (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§   211   O. s. p.).   Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   však   nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na   doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočností objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd   k   záveru,   že   právo   navrhovateľky   na   riadne   odôvodnenie   porušené   nebolo. Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá požiadavkám uvedeným v § 157 O. s. p. Odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa, jeho právne závery považoval za správne. Pokiaľ ide o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, tento v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav (vysvetlil, ktoré skutkové zistenia považoval za rozhodné), primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania (uviedol vlastné hodnotiace závery) a citoval právny predpis, ktorý aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorého vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil (k otázke správnosti skutkových zistení i správneho právneho posúdenia veci a ich vplyvu sa môže dovolací súd vyjadrovať len z pohľadu prípustnosti dovolania - viď hore).

V dovolaní navrhovateľka namietala i nesprávne právne posúdenie veci a právne závery konajúcich súdov.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Toto ustanovenie dáva totiž odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti (iba) s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí.   Právnym   posúdením   veci   súdom,   spočívajúcim   v   aplikácii   hmotnoprávneho alebo   procesného   predpisu   na   zistený   skutkový   stav   vyjadreným   v   rozhodnutí,   sa   vo všeobecnosti   účastníkovi   neodníma   možnosť   uplatnenia   jeho   procesných   práv   v   zmysle citovaného ustanovenia... Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej   republiky   považované   za   relevantný   dovolací   dôvod,   ktorým   možno   úspešne odôvodniť (len) procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); zároveň je zhodne   zastavaný   názor,   že   nesprávne   právne   posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (porovnaj napr. rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). Vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli spôsobilé založiť ani právne závery, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 O. s. p., pretože právnym posudzovaním súd nemôže založiť žiadnu procesnú vadu, ktorá je uvedená v tomto ustanovení.

Dovolací   súd   nezistil   ani   existenciu   žiadneho   ďalšieho   dôvodu   obsiahnutého v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ až e/ a g/ ustanovenia § 237 O. s. p. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť   z ustanovenia § 238   O. s. p.   a   v   dovolacom   konaní   neboli   zistené   ani   dôvody   prípustnosti   dovolania uvedené   v   ustanovení   §   237   O. s. p.,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dovolanie navrhovateľky podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok   neprípustný, odmietol. Vzhľadom na odmietnutie dovolania nepristúpil k posúdeniu vecnej správnosti dovolaním napadnutého rozsudku.“

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Takýto   postup   a   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne umožňuje, a aj preto použitý spôsob v konkrétnom prípade neznamená odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Keďže sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ňou   uvádzané   dôvody   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP   [v   spojení s odôvodnením podľa § 241 ods. 2 písm. a) a c) OSP], a keďže súčasťou označených práv nie   je   aj   povinnosť   najvyššieho   súdu   uznať   dôvody   prípustnosti   dovolania   uvádzané sťažovateľkou, ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Preto   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších požiadavkách   (zrušiť   napadnuté   rozhodnutia,   vrátiť   vec   všeobecným   súdom   na   ďalšie konanie, priznať náhradu trov právneho zastúpenia) je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu nedošlo, ústavný súd sa týmito požiadavkami nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2012