znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 420/09-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 154/2007 z 3. júla 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2009 doručená sťažnosť M. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 154/2007 z 3. júla 2008 a žiadal vydať tento nález:

„Krajský   súd   v   Prešove   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Co   154/2007   porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 3.7.2008, č. k. 2 Co/154/2007, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia 292,38 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. L. do 1 mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a obsahu spisu Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 392/1996, sťažovateľ sa podanou žalobou domáhal po úprave jej petitu so súhlasom okresného súdu určenia, že je výlučným vlastníkom v priebehu konania špecifikovanej   nehnuteľnosti,   ako   aj   uloženia   povinnosti   žalovanému   nehnuteľnosť vypratať.   Okresný   súd   o   podanej   žalobe   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   7   C   392/1996-355 z 11. mája 2007 tak, že žalobu v časti o určenie vlastníckeho práva sťažovateľa zamietol, v časti o vypratanie nehnuteľnosti (po späťvzatí žaloby v tejto časti sťažovateľom) konanie zastavil a sťažovateľa zaviazal nahradiť trovy konania žalovanému i štátu. Sťažovateľ proti tomuto   rozsudku   (proti   výroku   o   zamietnutí   žaloby   a   náhrade   trov   konania)   podal odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Co 154/2007 z 3. júla 2008 tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby o určenie vlastníckeho práva sťažovateľa a vo výroku o náhrade trov konania štátu potvrdil a vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi účastníkmi rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   154/2007   z   3.   júla   2008   bol   doručený právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   8.   augusta   2008   a   týmto   dňom   nadobudol   aj právoplatnosť. O náhrade trov konania vo vzťahu medzi účastníkmi rozhodol okresný súd uznesením č. k. 7 C 392/1996-400 z 21. augusta 2008 tak, že sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovanému   trovy   prvostupňového   konania   v sume   16   337,75   Sk   a   trovy   odvolacieho konania   v sume   1 962,50   Sk   do   3   dní   od   právoplatnosti   uznesenia.   Toto   uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25. septembra 2008.

Sťažovateľ sa obrátil na generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 154/2007 z 3. júla 2008. Podnet sťažovateľa bol ako nedôvodný odložený (list Krajskej prokuratúry v P. zo 6. apríla 2009 č. k. Kc 50/2009-5). Sťažovateľ podal generálnemu prokurátorovi opakovaný podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 154/2007 z 3. júla 2008, avšak aj tento bol odložený,   čo   bolo   sťažovateľovi   oznámené   listom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   č.   k.   VI/2   Pz   398/09-11   z   31.   júla   2009,   ktorý   bol   sťažovateľovi   doručený 2. augusta 2009.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu sťažovateľ odôvodnil tým, že skutkové zistenia okresného súdu i krajského súdu, podľa ktorých starí rodičia sťažovateľa predmet sporu previedli   P.   Š.   v   roku   1978   (od   vlastníctva   ktorého   odvodzuje   vlastníctvo   žalovaný), nevyplývajú   z   vykonaného   dokazovania,   žalovaný   nie   je   vlastníkom   predmetu   sporu, vlastnícke   právo   nemohol   nadobudnúť   ani   vydržaním   (nepreukázal   v   konaní   vstup do oprávnenej držby predmetu sporu a ani dobromyseľnosť), jeho vlastníkom je sťažovateľ, ktorý   ho   nadobudol   dedením.   Hoci   v   konaní   nebola   preukázaná   existencia   zmluvy uzatvorenej   medzi   starými   rodičmi   sťažovateľa   a P.   Š.,   okresný   súd   žalobu   zamietol a krajský súd jeho rozhodnutie potvrdil. K porušeniu sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo preto, že z odôvodnenia rozsudku súdu musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Ak sú právne závery súdu v extrémnom rozpore s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich   v žiadnej   možnej interpretácii   odôvodnenia súdneho   rozhodnutia   nevyplývajú, je takéto súdne rozhodnutie nielenže nezákonné, ale aj rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Týmito vadami trpí i rozhodnutie krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Z obsahu pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 392/1996 (doručenka), ako aj z prezentačnej pečiatky právneho zástupcu sťažovateľa (na rovnopise rozsudku krajského súdu, ktorý predložil sťažovateľ ústavnému súdu) je nepochybné, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co 154/2007 z 3. júla 2008, proti ktorému sťažnosť sťažovateľa smeruje, mu bol doručený 8. augusta 2008. Keďže sťažnosť bola ústavnému súdu doručená osobne do jeho podateľne 2. októbra 2009, z uvedeného možno urobiť nepochybný záver o tom, že bola podaná po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty počítanej od doručenia rozsudku krajského súdu sťažovateľovi.

Nemožno súhlasiť so sťažovateľom, ktorý v sťažnosti naznačuje, že začiatok plynutia tejto   zákonnej   dvojmesačnej   lehoty   treba   spájať   s   momentom   doručenia   sťažovateľovi oznámenia   o   spôsobe   vybavenia   jeho   opakovaného   podnetu   generálnemu   prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania, a to z toho dôvodu, že dikcia ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde takýto výklad vylučuje, keď začiatok plynutia tejto dvojmesačnej lehoty   výslovne   viaže   na   právoplatnosť   napadnutého   rozhodnutia,   oznámenie   opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. V tomto prípade sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu (krajského   súdu),   a   preto   plynutie   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   je nevyhnutné počítať odo dňa právoplatnosti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 154/2007 z 3. júla 2008, teda od 8. augusta 2008 (keď bol rozsudok sťažovateľovi doručený).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2009