znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 420/06-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Juraja Horvátha   o sťažnosti   S.   M.,   M.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr. M.   P.,   Ž.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96 (v súčasnosti sp. zn. 13 C 150/2005), Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 1267/97 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 96/2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38. ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96 (v súčasnosti sp. zn. 13 C 150/2005)   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 150/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. S. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   S.   M. p r i z n á v a úhradu   trov   konania   6   826   Sk   (slovom šesťtisícosemstodvadsaťšesť slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť na účet advokátky JUDr. M. P., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra 2006 doručená sťažnosť S. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. P., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96 (v súčasnosti sp. zn. 13 C 150/2005), postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 1267/97 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 96/2000.

Sťažovateľ uviedol,   že 17.   januára 1996   podal   okresnému   súdu   ako   navrhovateľ v 12. rade návrh na začatie konania, ktorým sa domáhal, aby žalovaným v 1. až 5. rade bola uložená   povinnosť   uhradiť   finančnú   sumu,   ktorá   predstavovala   podiel   ich   právnych predchodcov na odpredaných, resp. vyvlastnených nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom dedičského konania po ich právnych predchodcoch.

Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 44/96-65 z 29. októbra 1996 návrh zamietol. Na základe   odvolania   navrhovateľov   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   Co   1267/97 z 29. októbra   1997   potvrdil   rozsudok   prvostupňového   súdu.   Navrhovatelia   podali   proti rozsudku   krajského   súdu   dovolanie.   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Cdo   96/2000 z 26. novembra 2003 zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na základe rozsudku najvyššieho súdu zrušil krajský súd uznesením sp. zn. 23 Co 55/04 z 21. marca 2005 rozsudok okresného súdu z 29. októbra 1996 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Od vrátenia veci okresný súd vo veci neurčil termín pojednávania napriek tomu, že konanie trvá od roku 1996.

S poukazom na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 62/06-41 z 11. júla 2006 vo veci obsahovo totožnej sťažnosti, ktorú podali ďalší dvaja navrhovatelia v namietanom konaní, sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v rozhodnutí vyslovil, že bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96, postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Co   1267/97   a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 96/2000 a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez prieťahov. Zároveň sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie 120 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   II.   ÚS   420/06-12 z 21. decembra   2006   ju   prijal   na   ďalšie   konanie.   Na   výzvu   ústavného   súdu   účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho pojednávania.

Na základe výzvy ústavného súdu predložil podpredseda okresného súdu vyjadrenie k sťažnosti, ku ktorému pripojil chronológiu úkonov vo veci a stanovisko zákonného sudcu, na ktoré odkázal ako na stanovisko okresného súdu k sťažnosti. Zákonný sudca vo vyjadrení uviedol:

„Okresný súd mal konanie a spis v dispozícii v obdobiach: 1. Od 17. 1. 1996 do 22. 8. 1997, 2. Od 23. 9. 1998 do 20. 9. 2000 a 3. Od 30. 5. 2005 do súčasnosti. Ostatné obdobia spadajú mimo kompetencie tohto súdu.

1. Od 17. 1. 1996 (podanie návrhu) do 22. 8. 1997 č. l. 98 (spisu) - ide o obdobie od podania návrhu do odoslania spisu na Krajský súd kvôli odvolaniu. Konanie súdu v tomto období bolo sústredené a koncentrované. Vzhľadom na veľký počet účastníkov, skutkovo a právne   náročný   spor   a   na   súvis   s   inými   konaniami   -   Nc(a)   54/1995,   vyvlastňovacie konanie a dedičské konania, nemožno súdu nič vyčítať a napokon sťažovateľ to ani nerobí.

2. Od 23. 9. 1998 (podacie razítko na opise rozhodnutia na č. l. 101 spisu) do 20. 9. 2000 (č. l. 149 spisu) - ide o obdobie medzi návratom spisu z KS Žilina a jeho odoslaním na NS SR kvôli dovolaniu. Problém súvisí so súčinnosťou účastníkov, viď bod II. vyjadrenia.

3. Od 30. 5. 2005 (č. l. 160 spisu) do súčasnosti - ide o obdobie od návratu spisu z dovolacieho   konania   (z   NS   SR   a   KS   Žilina)   do   súčasnosti.   Je   poznamenané   najmä nesústredenými,   chaotickými   a   nekvalitnými   podaniami   navrhovateľov.   Doposiaľ   nie   je možné kvôli tomu určiť termín pojednávania a vec rozhodnúť. Nie je preto opodstatnené z tejto doby niečo akceptovať z hľadiska sťažnosti.

Čiže konanie trvá 11 rokov, z toho má tunajší súd vec vo svojej moci len 5 rokov, pričom vo veci konal sústredene alebo nekonal kvôli účastníkom konania.

II. Zavinenie navrhovateľov na prípadných prieťahoch. Ak   ÚS   Košice   dospeje   k   tomu,   že   doba   prejednania   na   našom   súde   bola neprimeraná, je potrebné prihliadnuť na zavinenie účastníkov na strane navrhovateľov, resp. ich právnych zástupcov:

1. Od 17. 1. 1996 (podanie návrhu) do 22. 8. 1997 č. l. 98 (spisu):

- Návrh bol podaný 17. 1. 1996. Nebol dostatočne skutkovo odôvodnený a právne takmer vôbec. Z toho dôvodu potom prebiehali náročné pojednávania, ktorých podstatou bolo protokolovať prednesy účastníkov (najmä navrhovateľov), ktoré už mali byť v návrhu. Návrh sa obmedzuje na výpočet účastníkov a ich podradenie pod pôvodných predchodcov. Ani listinnými dôkazmi na č. l. 6 - 24 a ani citáciami však nebol úplne preukázaný okruh účastníkov. Neskôr sa ukázalo, že pôvodná navrhovateľka bola zbavená spôsobilosti na právne úkony, otázkou zostáva, či jej podpis na č. l. 24 nie je falšovaný. Už z č. l. 39 je zrejmé,   že   za   ňu   konala   a   zásielky   preberala   neskoršia   účastníčka   -   jej   dcéra   S.   H.. Navrhovatelia túto skutočnosť v návrhu neuviedli. Súd musel túto skutočnosť na č. l. 39 zisťovať sám na základe vlastných zistení - pripojením spisu P (resp. Nc).

- Navrhovateľ P. Ď. zomrel..., zástupkyňa navrhovateľa ani na pojednávaní 6. 9. 1996   č.   l.   42   spisu   otázku   neozrejmila,   napriek   tomu,   že   neskôr   sa   ukázalo,   že   iní odporcovia L. Ď. a M. Ď. sú jej nástupcovia a na základe toho aj uplatňovala vyššiu sumu z dôvodu   smrti   P.   Ď.   pre   týchto   klientov.   Povinnosť   súdu   konať   po   smrti   účastníka nezbavuje povinnosť advokáta vyvíjať súčinnosť. Súd základné údaje sám zistil na č. l. 49.

-   Navrhovateľ   I.   M.   zomrel  ...,   platí   to   isté.   Zástupkyňa   navrhovateľov   dodnes predkladá podania aj v mene tohto bývalého účastníka (napr. č. l. 262), napriek tomu, že je mŕtvy a od jeho nástupcov nemá plnú moc.

- Zástupkyňa navrhovateľov ešte doslova celé roky neskôr doručuje súdu podania s pôvodnými účastníkmi konania, čo veľmi sťažuje prehľadnosť a efektivitu práce (napr. č. l. 75 a potom aj neskôr v 3. období).

-   Pojednávanie   27.   9.   1996   a 29.   10.   1996   je   pokračovaním   naznačeného, navrhovatelia len reagujú na kroky odporcu, po jeho námietke ohľadne odporcu Vodné dielo Ž. berú voči nemu návrh späť. Súd konanie na č. l. 65a zastavuje a návrh vo veci samej zamieta.

- Vzápätí tí istí navrhovatelia, ktorí navrhli konanie voči Vodnému dielu zastaviť, na č. l. 70 sa voči odvolaniu odvolávajú.

2. Od 23. 9. 1998 (podacie razítko na opise rozhodnutia na č. l. 101 spisu) do 20. 9. 2000 (č. l. 149 spisu):

- Dovolanie na č. l. 113 (aj sťažovateľ) nespojili navrhovatelia aj so zaplatením súdneho poplatku kvôli efektivite. Následne na č. l. 118 žiadajú navrhovatelia o oslobodenie od   platenia   súdneho   poplatku.   Napriek   právnemu   zastúpeniu   žiadosť   nie   je   úplná a dokladovaná, každý advokát vie, čo obvykle v tom čase súdy vyžadovali a čo vyplýva zo zákona.   Súd   na   č.   l.   137   vyrúbil   súdny   poplatok   za   dovolanie.   Na   č.   l.   138   -   140 navrhovatelia (aj sťažovateľ) doplnili a dokladovali žiadosť o oslobodenie od poplatkov a súd oslobodenie následne na č. l. 143 a 144 aj priznal. Postup závisel najmä od kvality úkonov aj sťažovateľa.

- Na podnety navrhovateľov bol spis zapožičiavaný orgánom prokuratúry - v čase od 28. 6. 1999 do 6. 12. 1999 (č. l. 135 a 136 spisu). Spis bol mimo kompetencie súdu na podnet navrhovateľov a v ich záujme - dovolacie konanie.

3. Od 30. 5. 2005 č. l. 160 spisu) do súčasnosti;

- Od č. l. 164 spisu (od návratu spisu po dovolacom konaní) prakticky všetky úkony sú spojené s tým, aby bol zistený okruh účastníkov a špecifikácia návrhu. Okruh účastníkov súd napokon ustálil, je to však komplikované výhľadom na to, že účastníci bývali na celom území SR a mnohí aj v ČR. Bez súčinnosti navrhovateľov a ich právnych zástupcov to je obtiažne. Súd to však prácne zisťoval a vykonával potrebné úkony.

- Prvý úkon zástupkyne sťažovateľa v konaní ja až na č. l. spisu 262 dňa 27. 12. 2006 a   aj   to   na   výzvu   súdu.   Podanie   však   je   nekvalitné,   právne   nevýznamné   a   súdu   nijako nepomohlo. V podaní sú uvedení účastníci, ktorí sú už dávno mŕtvi, ich dedičov zástupkyňa nezastupuje. Vyplýva z toho, že o veci nie je informovaná, nie je v kontakte s účastníkmi konania.

- Napokon aj skutočnosť, že sťažovateľa v konaní pred ÚS zastupuje iná advokátka, niečo nasvedčuje.

- Nie je podstatné, že zhodou okolností sťažovateľ v konaní pred ÚS má v rámci konania pred OS Žilina splnené formálne náležitosti na prejednanie veci (spôsobilosť na konanie, uplatnený žalobný petit, aké také odôvodnenie). Ak sa rozhodol uplatniť nárok v spojenom konaní s ostatnými navrhovateľmi, súd môže vec prejednať až vtedy, keď sú splnené   procesné podmienky   na starne   všetkých navrhovateľov.   Spoločná zodpovednosť sťažovateľa   je   daná   prinajmenšom   vtom   okruhu   účastníkov,   ktorých   spája   spoločná advokátka. Zodpovednosť je však daná aj v negatívnych dôsledkoch, na ktorých sa musí podieľať aj on sám a nie jednostranne poukazovať na zodpovednosť iba súdu.

(...) IV. Záver

- Ak aj súd zistí, že v jednotlivých maximálne týždňoch či mesiacoch 3. uvedených období   mohol   konať   efektívnejšie   a   skonštatuje   porušenie   práv   (napr.   že   mohol navrhovateľov pokutovať za nesúčinnosť), tak navrhujem, aby ÚS SR nezaviazal všeobecný súd k zaplateniu náhrady nemajetkovej ujmy.

- V každom prípade navrhujem, aby všeobecný súd neznášal trovy konania za to, že navrhovatelia sa svojich práv domáhajú vedome neefektívne kvôli trovám advokátky, čím prejednaniu veci nepomáhajú. Vyššie som uvádzal, že ani ako účastníci sa nechovajú tak, aby súd mohol vec efektívne prejednať.

- Z pripojených podkladov (referát v spise, tabuľka účastníkov a pod.) je zrejmé, čo všetko   musel   súd   prácne   urobiť   aj   s   ohľadom   na   dĺžku   sporu   (zavinenú   najmä   a   aj účastníkmi) aj s ohľadom na stupeň kontradiktórnosti, ktorý v čase podania návrhu bol upravený v občianskom súdnom poriadku. Pri novom návrhu by to súd tvrdo ale korektne riešil cez § 43 občianskeho súdneho poriadku (výzva pod hrozbou odmietnutia podania).“

Predseda krajského súdu sa k sťažnosti nevyjadril. Ústavnému súdu zaslal vyjadrenie podpredsedu okresného súdu č. Spr 71/2007 z 29. januára 2007, ktorým reagoval na výzvu krajského   súdu   týkajúcu   sa   sťažnosti   sťažovateľa   na   prieťahy   adresovanú   predsedovi okresného súdu, a zberný spis krajského súdu sp. zn. 7 Co 1267/97.

Predseda   najvyššieho   súdu   vo   vyjadrení   k postupu   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 96/2000 uviedol, že právna vec sťažovateľa napadla v dôsledku podaného dovolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 1267/97 z 29. apríla 1997 na najvyšší súd 20. septembra 2000. Vzhľadom na právnu náročnosť veci, táto bola členmi senátu   niekoľkokrát   podrobne   študovaná   a senátom   niekoľkokrát   prerokúvaná,   pričom poukázal na to, že rozsudok vyhlásený 26. novembra 2003, ktorým bol zrušený rozsudok krajského   súdu   a vec   mu   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie,   bol   na   rokovaní občianskoprávneho kolégia   najvyššieho   súdu   14.   apríla 2005 prijatý na zovšeobecnenie a uverejnený   v Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a rozhodnutí   súdov   Slovenskej republiky. Preto komplikovanosť danej právnej otázky a jej riešenie nemožno merať časom. Predseda   najvyššieho   súdu   navrhol,   aby   ústavný   súd   sťažnosti   vo   vzťahu   k postupu najvyššieho súdu nevyhovel.

Z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 150/2005 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96) ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania:

Konanie vedené okresným súdom sa začalo 17. januára 1996 doručením návrhu, ktorým trinásti navrhovatelia (sťažovateľ ako navrhovateľ v 12. rade) žiadali, aby okresný súd uložil odporcom v 1. až 4. rade zaplatiť finančnú sumu, ktorá predstavovala podiel ich právnych predchodcov na odpredaných, resp. vyvlastnených nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom   dedičského   konania   po   ich   právnych   predchodcoch.   Súčasne   doručeným návrhom na vydanie predbežného opatrenia navrhovatelia žiadali, aby okresný súd uložil odporcovi v 5. rade zložiť kúpnu cenu za odpredané nehnuteľnosti do úschovy okresného súdu.   Návrhom   na   vydanie   predbežného   opatrenia   doručeným   5.   februára   1996 navrhovatelia žiadali, aby okresný súd zakázal výplatu kúpnej ceny, ktorá bola zložená v úschove okresného súdu. Okresný súd uznesením z 18. apríla 1996 rozhodol o návrhu na vydanie   predbežného   opatrenia   doručeného   5.   februára   1996.   Právna   zástupkyňa navrhovateľov 1. apríla 1996 (a opakovane 9. augusta 1998) urgovala vydanie predbežného opatrenia   podľa   návrhu   podaného   17. januára   1996.   V roku   1996   sa   uskutočnili   tri pojednávania (6. septembra 1996, 27. septembra 1996 a 29. októbra 1996). Na pojednávaní 29.   októbra   1996   okresný   súd   na   základe   späťvzatia   návrhu   proti   odporcovi   v 5.   rade konanie   proti   tomuto   odporcovi   zastavil,   pripustil   zmenu   návrhu   a   vyhlásil   rozsudok, ktorým návrh zamietol. Navrhovatelia sa proti rozsudku odvolali (odvolania boli doručené 20. a 21. januára 1997).

Okresný súd uzneseniami z 26. februára 1997 uložil navrhovateľom zaplatiť súdny poplatok za návrh a za odvolanie proti rozsudku. Podaním doručeným 6. marca 1997 žiadali navrhovatelia,   ktorí   podali   odvolanie   20.   januára   1997,   aby   okresný   súd   predložil   vec odvolaciemu   súdu.   Dňa   19.   marca   1997   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie odporcov   k odvolaniu.   Právna   zástupkyňa   JUDr.   B.   30.   apríla   1997   doplnila   odvolanie a oznámila,   ktorí   navrhovatelia   jej   vypovedali   plnú   moc   na   zastupovanie.   Okresný   súd 19. augusta 1997 predložil spis s odvolaním krajskému súdu.

Na   pojednávaní 29.   októbra   1997   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu a pripustil   proti   svojmu   rozhodnutiu   dovolanie.   Spis   s rozsudkom   krajského   súdu   bol okresnému súdu vrátený 23. septembra 1998.

Okresný súd 13. októbra 1998 zisťoval, či boli zaplatené súdne poplatky za návrh a za odvolanie a následne 14. októbra 1998 vyzval právne zástupkyne JUDr. B. a JUDr. P., aby   zaplatili   súdne   poplatky.   Dňa   23.   októbra   1998   bolo   okresnému   súdu   doručené dovolanie J. M. a sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 1267/97 z 29. októbra 1997. Podaním doručeným 27. októbra 1998 požiadali navrhovatelia Ing. M. Ď., sťažovateľ   a J.   M.   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   z návrhu   a odvolania.   Dňa 21. decembra 1998 a 20. januára 1999 požiadali aj ďalší navrhovatelia o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Okresný súd 7. januára 1999 vyzval právneho zástupcu odporcov v 1. až 4. rade a odporcu v 5. rade, aby sa vyjadril k dovolaniu. Spis bol 28. júna 1999 zaslaný Krajskej prokuratúre   v Ž.,   ktorá   si   ho   vyžiadala   z dôvodu   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania podaného jedným z navrhovateľov. Spis bol vrátený z Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky 6. decembra 1999. Uznesením z 5. júna 2000 uložil okresný súd J. M. a sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za dovolanie. Uznesením zo 17. júla 2000 okresný súd   oslobodil   navrhovateľov   od   súdneho   poplatku   z dovolania   na   základe   ich   žiadosti doručenej   14. júna 2000. Prípisom z 11. septembra 2000 okresný súd predložil spis na rozhodnutie o dovolaní najvyššiemu súdu.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 96/2000 z 26. novembra 2003 zrušil rozsudok krajského súdu z 29. októbra 1997 sp. zn. 7 Co 1267/97 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol krajskému súdu doručený 6. februára 2004.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   23   Co   55/04   z 21.   marca   2005   zrušil   rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 44/96 z 29. októbra 1996 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresnému   súdu   bol   spis   vrátený   30.   mája   2005,   kde   bol   zapísaný   pod   sp.   zn. 13 C 150/2005.

Okresný   súd   žiadosťami   z   19.   júla   2005   zisťoval,   kedy   zomreli   navrhovatelia v 4. a 6. rade a adresu trvalého a prechodného pobytu navrhovateľky v 7. rade. Následne okresný súd 25. augusta 2005 vyzval právnych nástupcov po navrhovateľke v 6. rade, aby oznámili, či vstupujú do konania. Výzvami z 20. februára 2006 a 8. marca 2006 žiadal okresný súd právnych nástupcov po navrhovateľovi v 4. rade, aby oznámili, či vstupujú do konania. Uznesením z 21. apríla 2006 okresný súd vyzval navrhovateľov, ktorí 23. marca 2006 podali námietku zaujatosti konajúcej sudkyne, aby zaplatili súdny poplatok za podanú námietku. Zákonná sudkyňa 26. júla 2006 predložila spis so svojím vyjadrením krajskému súdu, odkiaľ bol spis vrátený 21. augusta 2006 s tým, že sudkyňa mala spis najprv predložiť predsedovi   okresného   súdu   v zmysle   §   15   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Opatrením predsedu   okresného   súdu   zo   4.   septembra   2006   bol   spis   pridelený   inému   zákonnému sudcovi. Dňa 16. októbra 2006 právni nástupcovia po navrhovateľke v 5. rade žiadali, aby okresný súd konal s nimi ako s účastníkmi konania. Okresný súd 4. decembra 2006 vyzval právne   zástupkyne   navrhovateľov,   aby   upresnili   účastníkov   konania   a   žalobný   návrh. Právne zástupkyne doručili upravené návrhy 27. decembra 2006.

Uznesením   z 19.   februára   2007   okresný   súd   zamietol   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia doručený 17. januára 1996 a pripravil spis na predloženie krajskému súdu   s odvolaním   proti   uzneseniu   o zastavení   konania   proti   odporcovi   v 5.   rade z 29. októbra 1996.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Z hľadiska prvého kritéria posúdil ústavný súd vec ako právne zložitú vzhľadom na to,   že   právna otázka   riešená v konaní nebola v dovtedajšej   súdnej   praxi judikovaná. Podľa názoru ústavného súdu vec vykazuje aj určitú faktickú zložitosť ovplyvnenú najmä počtom účastníkov konania a zmenami v dôsledku procesného nástupníctva po zomrelých navrhovateľoch.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľa ako účastníka konania a dospel k záveru, že sťažovateľ čiastočne prispel k prieťahom v konaní tým, že si nesplnil poplatkovú povinnosť z podaného návrhu, odvolania ani dovolania a o oslobodenie od   súdnych   poplatkov   žiadal   až   po   výzve   okresného   súdu   na   ich   zaplatenie,   pričom k žiadosti   o oslobodenie od   súdnych   poplatkov   z návrhu   a odvolania nepripojil   potrebné doklady.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu,   krajského   súdu a najvyššieho súdu v konaní.

V prvej etape konania okresného súdu, od podania návrhu do vyhlásenia rozsudku (od   17.   januára   1996   do   29.   októbra   1996),   sa   postup   okresného   súdu   nevyznačuje zbytočnými prieťahmi v konaní.

V ďalšej etape, po vrátení spisu z odvolacieho súdu do jeho predloženia najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní (od 23. septembra 1998 do 20. septembra 2000), je podľa názoru ústavného súdu postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi v období od 4. februára 1999, keď bolo doručené vyjadrenie odporcov k dovolaniu, do 5. júna 2000, keď okresný súd uznesením uložil zaplatiť súdny poplatok za dovolanie, pričom ústavný súd   zohľadnil,   že   v tomto   období   (od   28.   júna   1999   do   6.   decembra   1999)   bol   spis zapožičaný   orgánom   prokuratúry   v súvislosti   s podnetom   na   podanie   mimoriadneho dovolania, ktorý podal jeden z navrhovateľov.

Od   vrátenia   veci   na   konanie   okresnému   súdu   (30.   máj   2005)   sa   jeho   činnosť sústredila na zistenie okruhu účastníkov v súvislosti so zmenami na strane navrhovateľov a následne upresnenie návrhu. V tomto období ústavný súd zistil nečinnosť okresného súdu od 5. septembra 2005 do 20. februára 2006. V súvislosti s námietkou zaujatosti konajúcej sudkyne,   ktorú   podali   štyria   z navrhovateľov,   došlo   k spomaleniu   konania,   ktoré   však nemožno pričítať na vrub okresného súdu. Po zmene zákonného sudcu je podľa názoru ústavného súdu činnosť okresného súdu dostatočne efektívna a smeruje k určeniu termínu na prerokovanie veci.

Konanie na krajskom súde bolo prvýkrát vedené od 22. augusta 1997 na základe odvolania navrhovateľov proti rozsudku okresného súdu z 29. októbra 1996. Napriek tomu, že krajský súd rozhodol o odvolaní do dvoch mesiacov od predloženia veci (29. októbra 1997), rozsudok bol vyhotovený a odoslaný okresnému súdu na doručenie účastníkom až v septembri 1998. Po zrušení predmetného rozsudku krajského súdu najvyšším súdom, bola vec vrátená krajskému súdu na rozhodnutie 6. februára 2004. Krajský súd 21. marca 2005 vydal uznesenie, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu z 29. októbra 1996 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Znamená to, že vec sa už viac ako jeden a pol roka predchádzajúceho doručeniu sťažnosti ústavnému súdu na krajskom súde nenachádzala.

Najvyšším súdom bolo dovolacie konanie vedené od 20. septembra 2000 a najvyšší súd 26. novembra 2003 rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 96/2000, ktorým zrušil rozsudok krajského súdu z 29. októbra 1997 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V čase doručenia sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu vec už takmer tri roky nebola na najvyššom súde.

Ústavný súd zohľadňujúc skutočnosť, že ide o konanie, ktoré začalo v roku 1996, ako aj skutočnosť, že okresným súdom nielenže nie je vec skončená, ale nebolo nariadené ani jedno pojednávanie vo veci, rozhodol, že okresný súd svojou nečinnosťou porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny.

Čo   sa   týka   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd uzavrel, že v čase začatia konania o sťažnosti sťažovateľa bolo konanie na okresnom súde a v tejto časti sťažnosti sťažovateľovi nevyhovel.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože   namietané   konanie,   ktoré   je   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 13 C 150/2005 (pôvodne pod sp. zn. 12 C 44/96) nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu   o sťažnosti   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu v označenom konaní v ďalšom období konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie 120 000 Sk s poukazom na to, aký význam má pre neho predmet sporu (ním uplatnená finančná čiastka) vzhľadom na jeho sociálnu situáciu. Ústavný súd zohľadnil všetky okolnosti prípadu, predovšetkým obdobia poznačené zbytočnými prieťahmi na jednotlivých súdoch, celkovú dĺžku konania a povahu veci   a   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia 60 000 Sk primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Pri   určení   výšky   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. M. P. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich priznal   podľa   predloženého   vyčíslenia   po   zaokrúhlení   sumou   6   826   Sk   (slovom šesťtisícosemstodvadsaťšesť   slovenských   korún)   spolu   za   dva   úkony   právnej   pomoci vykonané v roku 2006 po 2 730 Sk podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, zvýšenou o 19 % DPH, t. j. 1037,40 Sk, a po 164 Sk režijný paušál.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2007