SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 42/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Kuzmom,Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôda práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd čiastočným rozsudkom Okresného súdu Revúca č. k. 3 C 247/2008-594zo 16. apríla 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co 516/2013-617 zo 6. augusta 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra2013 mailom a 22. októbra 2013 poštou doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „odporkyňa“),zastúpená advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Floriánska 16, Košice, ktorou namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) čiastočným rozsudkom Okresného súdu Revúca(ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 C 247/2008-594 zo 16. apríla 2013 (ďalej aj „rozsudokokresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)č. k. 13 Co 516/2013-617 zo 6. augusta 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je odporkyňou v súdnomkonaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 C 247/2008, v ktorom sa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „navrhovateľ“), domáha vyporiadania bezpodielovéhospoluvlastníctva manželov.
V priebehu označeného súdneho konania sťažovateľka doručila okresnému súdunávrh, ktorým sa domáhala „... rozdelenia a vyporiadania osobného motorového vozidla značky Škoda Fabia Combi...“ (ďalej len „osobné motorové vozidlo“). Okresný súdčiastočným rozsudkom č. k. 3 C 247/2008-594 zo 16. apríla 2013 (ďalej len „rozsudokokresného súdu“) predmetný návrh sťažovateľky zamietol s tým, že rozhodnutieo vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a o trovách konania ponechalkonečnému rozsudku.
Okresný súd svoje rozhodnutie v merite veci právne odôvodnil s poukazom na znenie§ 40a Občianskeho zákonníka v spojení s § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnilas poukazom na to, že okresný súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správneustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonanýchdôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.V súvislosti s uplatnenými odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a), d) a f)Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sťažovateľka okresnému súdu vytýkala,že nesprávne ustálil skutkový stav veci v tom, že medzi navrhovateľom a jeho matkou došlok uzatvoreniu zmluvy o prevode osobného motorového vozidla. Sťažovateľka v odvolaníďalej predostrela vlastnú skutkovú verziu toho, čo vyplynulo z výsluchov navrhovateľaa jeho matky, uviedla, prečo v danej veci nemohlo medzi týmito osobami dôjsť k vráteniudaru, poukázala na to, že zmena zápisu vlastníka motorového vozidla v osvedčenío evidencii motorového vozidla má iba evidenčnú, a nie právotvornú funkciu. Sťažovateľkana záver argumentuje tým, že právny úkon o prevode osobného motorového vozidla malokresný súd posúdiť ako absolútne neplatný pre jeho rozpor s dobrými mravmi,a to vzhľadom na vyjadrenia matky navrhovateľa týkajúce sa dôvodov tohto prevodu.Na podklade týchto dôvodov sa sťažovateľka domáhala zrušenia odvolaním napadnutéhorozsudku okresného súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie, eventuálne jeho zmeny tak,aby krajský súd jej návrhu vyhovel v celom rozsahu.
Krajský súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k. 13 Co 516/2013-617zo 6. augusta 2013, ktorým rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecnesprávny potvrdil.
Proti rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka podľačl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnýmisúdmi v súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa ústavy, listinya dohovoru v relevantnej časti odôvodňuje takto:
„O podanom odvolaní dňa 6. 8. 2013 rozhodol Krajský súd Banská Bystrica sp. zn. 13 Co 516/2013 tak, že čiastočný rozsudok Okresného súdu Revúca potvrdil, pričom vo svojom odôvodnení uviedol, že odporkyňa argument o neplatnosti právneho úkonu v zmysle § 39 použila až v odvolacom konaní. Odhliadnuc od skutočnosti, že tvrdenie Krajského súdu nie je pravdivé, nakoľko sťažovateľka poukázala na neplatnosť podľa § 39 OZ už vo svojom podaní zo dňa 4. 2. 2013 a teda Krajský súd sa týmto tvrdením mal zaoberať, je v rozpore s princípmi spravodlivosti, aby sa súd nezaoberal argumentáciou o absolútnej neplatnosti právneho úkonu, nakoľko túto je súd povinný vysloviť bez ohľadu na to, či je niektorou zo strán namietaná.
Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľky v podanom odvolaní, s touto sa Krajský súd žiadnym spôsobom nevysporiadal a iba poukázal na Odôvodnenie Okresného súdu Revúca.“
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„Okresný súd Revúca svojím čiastočným rozsudkom zo dňa 16. 4. 2013 a Krajský súd v Banskej Bystrici svojím rozsudkom o potvrdení čiastočného rozsudku zo dňa 6. 8. 2013 porušili základné právo ⬛⬛⬛⬛ na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
Čiastočný rozsudok Okresného súdu Revúca, 3 C/247/2008 zo dňa 16. 4. 2013 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co/516/2013 zo dňa 6. 8. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur, ktoré sú Okresný súd Revúca a Krajský súd v Banskej Bystrici povinní spoločne a nerozdielne jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
priznáva náhradu trov konania, ktoré sú Okresný súd Revúca a Krajský súd v Banskej Bystrici povinní spoločne a nerozdielne jej zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, akoaj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možnopovažovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označenéhozákladného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možnopovažovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jehorozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupomorgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenúsťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastníksúdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovýmia právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právnevýznamné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom okresného súdu
Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavnéhosúdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomocústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa priuplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániťnielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárnaa nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu svojich základných práv podľa ústavya listiny a práva podľa dohovoru proti rozsudku okresného súdu, ktorý je súdom prvéhostupňa, riadny opravný prostriedok, ktorý aj využila. Príslušným súdom na poskytnutieochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky bol v odvolacom konaní krajskýsúd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v častismerujúcej proti rozsudku okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti z tohto dôvoduodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavnéhosúdu na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom krajského súdu
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľky, s ktorou spájaporušenie označených práv rozsudkom krajského súdu sa koncentruje na nedostatky jehoodôvodnenia. Sťažovateľka namieta arbitrárnosť rozsudku krajského súdu, pretože sa vôbecnevysporiadal s jej argumentmi uvedenými v sťažnosti a iba poukázal na odôvodnenierozsudku okresného súdu. Sťažovateľka v tejto súvislosti najmä namieta, že krajský súdsa nevysporiadal s tou časťou jej argumentácie, v rámci ktorej poukazovala na absolútnuneplatnosť zmluvy o prevode osobného motorového vozidla pre jej rozpor s dobrýmimravmi, pričom tiež uviedla, že nie je pravdivé tvrdenie krajského súdu o tom, že námietkuabsolútnej neplatnosti vzniesla až v odvolacom konaní, keďže túto uplatnila ešte v konanípred okresným súdom, a to v podaní zo 4. februára 2013.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenieotázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľnýa akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.
Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil rozsudokokresného súdu, pričom v jeho odôvodnení citoval podstatné časti rozsudku okresnéhosúdu, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, vysvetlil, čohosa sťažovateľka odvolaním domáhala a čím v odvolacom konaní argumentovala,a, vychádzajúc zo skutkového a právneho stavu zisteného okresným súdom, v častirelevantnej pre toto konanie uviedol toto:
„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).“
Pri hodnotení rozsudku krajského súdu, aj v nadväznosti na citovaný § 219 ods. 2OSP ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súduprvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolaciekonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňaaj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňovéhoaj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania(m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresnéhosúdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšompoukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Okresný súdv odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:
„Súd s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania (predovšetkým výpoveď matky navrhovateľa ⬛⬛⬛⬛ ) ustálil skutkový stav veci tak, že vlastnícke právo k predmetnému motorovému vozidlu bolo prevedené na matku navrhovateľa bezodplatne a to na základe ústnej zmluvy s tým, že následne bola zmena vlastníckeho práva k tomuto vozidlu vyznačená v príslušnej evidencii dopravného inšpektorátu.
Odporkyňa tvrdila, že predmetné motorové vozidlo do vyporiadania BSM patrí. Na splácanie leasingu motorového vozidla boli použité aj peňažné prostriedky patriace do BSM. V danom prípade nemohlo ísť zo strany navrhovateľa o vrátenie daru, pretože sa mohla vrátiť matke navrhovateľa za splnenia zákonných podmienok iba peňažná suma, ktorá mu bola darovaná. Motorové vozidlo nebolo platne prevedené do vlastníctva matky navrhovateľa. Ak by išlo medzi matkou navrhovateľa a navrhovateľom o predaj vozidla, išlo by o neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka...
V sporovom konaní, ako je to aj v tomto prípade súd aktívne sám nepátral po ďalších dôkazoch, a vyhodnotil iba ten skutkový stav veci, ktorý mu vyplynul z vykonaného dokazovania na základe dôkazného materiálu, ktorý do spisu vniesli účastníci konania... V konaní bolo preukázané, že dňa 12. 03. 2001 bola uzavretá medzi spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛ a navrhovateľom leasingová zmluva, predmetom ktorej bolo osobné motorové vozidlo zn. Skoda Fabia Combi... Príjemca leasingu, teda navrhovateľ mal v tomto prípade aj právo na kúpu predmetu leasingu do svojho vlastníctva za zostatkovú hodnotu.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že na prvú leasingovú splátku (akontáciu) poskytla matka navrhovateľa ⬛⬛⬛⬛ peňažné prostriedky navrhovateľovi. Tieto považoval súd za jej peňažný dar navrhovateľovi. ⬛⬛⬛⬛ nebola preukázateľne v žiadnom právnom vzťahu so spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛..
Vôľou ⬛⬛⬛⬛ bolo poskytnúť dar, v tomto prípade peňažný, iba svojmu synovi, teda navrhovateľovi, nie obom manželom, na zaobstaranie motorového vozidla. Na zaobstaranie motorového vozidla navrhovateľ teda sčasti použil finančné prostriedky, ktoré patrili iba jemu, a ktoré dostal darom od svojej matky.
Je nesporné, že navrhovateľ mal podľa leasingovej zmluvy právo na kúpu predmetu leasingu do svojho vlastníctva za zostatkovú hodnotu a je nesporné že počas trvania BSM účastníkov konania došlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetnému vozidlu na navrhovateľa (podporne ako dôkaz viď správu Okresného riaditeľstva PZ Revúca, podľa ktorého je od 24.06.2002 vlastníkom vozidla navrhovateľ).
Nakoľko však na zakúpenie tohto motorového vozidla neboli použité len peňažné prostriedky patriace navrhovateľovi, ktoré dostal ako dar od svojej matky, ale boli použité aj peňažné prostriedky (stačilo úplne v minimálnej výške), ktoré patrili do BSM účastníkov, a naviac motorové vozidlo bolo nadobudnuté počas trvania BSM účastníkov konania, má súd za to, že obaja účastníci konania nadobudli vlastnícke právo k tomuto motorovému vozidlu...
Pokiaľ ide o vyporiadanie hnuteľných vecí však platí, že súd ich môže v rámci konania vyporiadať iba vtedy, ak v dobe rozhodnutia súdu existujú a v dobe zániku BSM tvorili jeho súčasť...“
Skutkový stav ustálil okresný súd takto:„V konaní bolo preukázané, že predmetné motorové vozidlo bolo prevedené (najneskôr dňa 13. 06. 2007 − viď správa dopravného inšpektorátu) do vlastníctva matky navrhovateľa ⬛⬛⬛⬛. Táto skutočnosť bola preukázaná aj výpoveďou svedkyne − matky navrhovateľa. Tá uviedla, že jej patrí predmetné motorové vozidlo. Nakoľko k prevodu došlo medzi ňou a jej synom, nepovažovala za dôležité, aby o prevode vlastníckeho práva k vozidlu bola spísaná zmluva v písomnej forme (naviac podľa § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka zásadne písomnú formu musia mať len zmluvy ohľadom prevodu nehnuteľností). K prevodu vlastníckeho práva určite došlo, čoho dôkazom je aj zápis v evidencii dopravného inšpektorátu, ktorý túto skutočnosť potvrdzuje. Súd ustálil, že prevod motorového vozidla na matku navrhovateľa bol urobený bezodplatne (matka navrhovateľa pri svojej výpovedi nehovorila o žiadnej kúpnej cene, ktorú by mala pri prevode zaplatiť navrhovateľovi), išlo teda o darovanie hnuteľnej veci. Súd mal teda za to, že navrhovateľ vlastnícke právo k predmetnému motorovému vozidlu previedol na svoju matku ⬛⬛⬛⬛ darovacou zmluvou a minimálne od 13. 06. 2007 je vlastníckou tohto motorového vozidla.“
K uvedenému skutkovému stavu okresný súd zaujal tento právny názor:„Prevod vlastníckeho práva na tretiu osobu k osobnému motorovému vozidlu značnej hodnoty patriacej do BSM nie je určite bežnou vecou, ktorú môže v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka vybavovať každý z manželov. Preto ak jeden z manželov uzavrie zmluvu o prevode vlastníckeho práva k tejto hnuteľnosti bez súhlasu druhého manžela takýto právny úkon sa síce považuje za platný, ale len do času, kedy sa druhý manžel jeho platnosti nedovolá podľa § 40a Občianskeho zákonníka (t. j. relatívnejneplatnosti právneho úkonu, pozn.).
Dovtedy kým sa osoba dotknutá úkonom nedovolá neplatností právneho úkonu treba sa na tento úkon pozerať ako na platný so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi. Aby nastali účinky relatívnej neplatnosti právneho úkonu stačí aj mimosúdne oznámenie osoby úkonom dotknutej, že sa dovoláva tejto neplatnosti. Vždy sa však musí jednať o výslovný prejav, z ktorého vyplýva vôľa dovolať sa neplatnosti právneho úkonu. Musí byť z neho taktiež zrejmé, v čom je konkrétna vada právneho úkonu, ktorá má za následok neplatnosť právneho úkonu. U dvojstranných právnych úkonov musí sa dotknutý účastník úkonu dovolávať neplatnosti voči všetkým ostatným účastníkom. Právne účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti nastávajú dôjdením tohto prejavu vôle všetkým subjektom relatívne neplatného právneho úkonu.
Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by sa odporkyňa, ako oprávnený subjekt voči účastníkom právneho úkonu, teda voči navrhovateľovi a jeho matke výslovne dovolala relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Súd mal teda za to, že právny úkon, darovacia zmluva, ktorou previedol navrhovateľ na svoju matku vlastnícke právo k osobnému motorovému vozidlo..., bol právnym úkonom platným zo všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi.
Nakoľko súd prevod motorového vozidla na ⬛⬛⬛⬛ považoval za úkon platný, a teda motorové vozidlo už v čase zániku BSM účastníkov konania netvorilo súčasť BSM účastníkov konania, súd návrh odporkyne na vyporiadanie tohto motorového vozidla zamietol.“
Pokiaľ ide o tú časť argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej namietanedostatočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k jej námietke o absolútnejneplatnosti zmluvy o prevode osobného motorového vozidla pre jej rozpor s dobrýmimravmi (podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pozn.), je potrebné čiastočne prisvedčiť,a to tomu, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je všeobecný súd povinný prihliadaťz úradnej povinnosti. Podľa názoru ústavného súdu však túto povinnosť má lenza predpokladu, že v priebehu konania vyjdú najavo také skutočnosti týkajúce sa vzniku,zmeny, zániku, náležitostí právneho úkonu alebo jeho obsahu, na ktoré príslušná právnanorma viaže sankciu absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Podmienkou takéhoto postupuvšeobecného súdu je preto vždy predchádzajúce zistenie skutočností zakladajúcichabsolútnu neplatnosť právneho úkonu a na rozdiel od relatívnej neplatnosti sa nevyžadujedovolanie sa tejto neplatnosti. V prípade, ak sťažovateľka argumentuje, že na svoje tvrdenieo absolútnej neplatnosti právneho úkonu nedostala zo strany krajského súdu primeranúodpoveď, pretože túto argumentáciu uplatnila už v konaní pred okresným súdom(ktorý vyhodnotil prevod vlastníckeho práva podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníkaa v nadväznosti na to z hľadiska splnenia podmienok na uznanie jeho neplatnosti podľa§ 40a Občianskeho zákonníka), ústavný súd uvádza, že korelátom práva účastníka konaniana primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia (v zmysle primeranej argumentačnejreakcie na tvrdenia účastníka konania) je jeho procesná povinnosť predostrieť dostatočnekonkretizovanú a podloženú argumentáciu, pretože primeranosť odôvodnenia rozhodnutiavšeobecného súdu možno posudzovať iba vo vzťahu ku konkrétnemu špecifikovanémuargumentu účastníka konania.
Z procesného hľadiska tak sťažovateľka namietajúca neplatnosť právneho úkonupre jeho rozpor s dobrými mravmi bola v konaní pred všeobecnými súdmi povinná v prvomrade uviesť relevantné skutočnosti, z ktorých mal takýto rozpor vyplývať, a tieto skutočnostinásledne zákonným spôsobom preukázať. Napriek tomu sťažovateľka len všeobecnýmspôsobom konštatovala rozpor právneho úkonu o prevode osobného motorového vozidlas dobrými mravmi, pričom poukázala na to, že tento rozpor mal vyplývať z vágneformulovanej vnútornej pohnútky matky navrhovateľa. Sťažovateľka tak v konaní predvšeobecnými súdmi dostatočne nekonkretizovala túto svoju argumentáciu, a preto absenciašpecifickej argumentačnej reakcie zo strany všeobecných súdov na toto tvrdeniesťažovateľky v okolnostiach danej veci nedosahuje intenzitu, ktorá by v tomto smereodôvodňovala akúkoľvek korekciu zo strany ústavného súdu, teda nejde o také pochybeniezo strany všeobecných súdov, ktoré by v konkrétnych okolnostiach danej veci vytváralopriestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky po prijatí sťažnostina ďalšie konanie.
Krajský súd okrem toho, že sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutiaokresného súdu a konštatoval správnosť jeho dôvodov, explicitne vyjadril svoj právny názork absolútnej neplatnosti právneho úkonu – prevodu vlastníctva motorového vozidla − takto: „Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k dôvodom odvolania krajský súd uvádza.
... rozhodujúcom otázkou nie je vyriešenie rozporov v tvrdeniach, ani vyriešenie prečo navrhovateľ hovorí raz o darovaní motorového vozidla raz o kúpnej zmluve. Rozhodujúcou je skutočnosť, ktorá jednoznačne vyplýva z rozhodnutia okresného súdu a to: Matka poskytla navrhovateľovi určitú značnú sumu peňazí. Z týchto peňazí ale aj z peňazí patriacich do BSM navrhovateľa a odporkyni, bolo zakúpené motorové vozidlo, ktoré sa stalo nepochybne majetkom BSM účastníkov. Dňa 13. 06. 2007 bolo toto motorové vozidlo prevedené do vlastníctva matky navrhovateľa a to ⬛⬛⬛⬛. K prevodu došlo úkonom navrhovateľa bez súhlasu odporkyne, teda išlo o konanie podľa ust. § 145 ods. 1 druhá veta OZ. Odporkyňa nepostupovala podľa § 40a OZ a nedovolávala sa neplatnosti právneho úkonu, ktorým navrhovateľ previedol motorové vozidlo na svoju matku...
V súčasnosti odporkyňa v odvolaní argumentuje, že ohľadne dôvodov, prečo k prevodu motorového vozidla došlo, je treba posúdiť konanie ako v rozpore s dobrými mravmi a takýto právny úkon je potrebné vyhodnotiť v zmysle § 39 OZ ako absolútne neplatný.
Ide o nový argument odporkyne, ktorý nepoužila v konaní pred súdom prvého stupňa. Túto skutočnosť mohla nepochybne uplatniť aj pred okresným súdom. Ide teda o skutočnosť, ktorá v zmysle ust. § 205 ods. 1 písm. d) OSP nemôže byť odvolacím dôvodom.“
Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj tú námietku sťažovateľky, podľa ktorejk porušeniu ňou označených práv došlo tým, že krajský súd sa „žiadnym spôsobom nevysporiadal“ s jej odvolacou argumentáciou a iba poukázal na odôvodnenie rozsudkuokresného súdu. V posudzovanej veci sa k námietkam sťažovateľky týkajúcim sa dôvodovzamietnutia jej návrhu vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku okresný súd, pričomz odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahustotožnil so skutkovými a právnymi názormi okresného súdu vyjadrenými v jehorozhodnutí, uviedol ďalšie dôvody na zvýraznenie jeho správnosti a z tohto dôvodupri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia postupoval podľa § 219 ods. 2 OSP.
Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že za situácie,keď sťažovateľ v odvolaní nastolil tie isté otázky ako v konaní pred súdom prvého stupňaa už v tomto konaní dostal dostatočné odpovede, prečo jeho argumentácia nebolaopodstatnená, a krajský súd nedospel k iným skutkovým alebo právnym záverom než súdprvého stupňa a následne postupom podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzil lenna skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, neexistujúpodľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody na to, aby ústavný súd z ústavnoprávnehohľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané v rámci odvolacieho konania lenna základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného prípadu postupoval podľa § 219ods. 2 OSP. Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností možno a je aj vhodné postupompodľa § 219 ods. 2 OSP zúžiť rozsah odôvodnenia len na skonštatovanie správnosti dôvodovodvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože nie je hospodárne a ani účelné, aby súdrozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo aby len inými slovami vyjadrildôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni neúspešný.
Ústavný súd, opierajúc sa o tieto závery, vo vzťahu k námietkam sťažovateľkyo porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje,že krajský súd v jej veci rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnomprijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu ňouoznačených práv. Sťažnosť bolo preto potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalšíchprocesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie sťažnosťounapadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a priznania finančného zadosťučineniaa náhrady trov konania), preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2015