znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 42/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senátezloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňaspravodajkyňa)   a   sudcu Lajosa   Mészárosa predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Kuzmom,Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôda práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základnýchslobôd čiastočným rozsudkom   Okresného   súdu   Revúca   č.   k.   3   C   247/2008-594zo 16. apríla 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co 516/2013-617 zo 6. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra2013   mailom   a   22.   októbra   2013   poštou   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj   „odporkyňa“),zastúpená advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Floriánska 16, Košice, ktorou namietaporušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky(ďalej len   „ústava“)   a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len„listina“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) čiastočným rozsudkom Okresného súdu Revúca(ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 C 247/2008-594 zo 16. apríla 2013 (ďalej aj „rozsudokokresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)č. k. 13 Co 516/2013-617 zo 6. augusta 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je odporkyňou v súdnomkonaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 C 247/2008, v ktorom sa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „navrhovateľ“),   domáha   vyporiadania   bezpodielovéhospoluvlastníctva manželov.

V priebehu   označeného   súdneho   konania   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdunávrh, ktorým sa domáhala „... rozdelenia a vyporiadania osobného motorového vozidla značky   Škoda   Fabia   Combi...“ (ďalej   len   „osobné   motorové   vozidlo“).   Okresný   súdčiastočným rozsudkom č. k. 3 C 247/2008-594 zo 16. apríla 2013 (ďalej len „rozsudokokresného   súdu“)   predmetný   návrh   sťažovateľky   zamietol   s tým,   že   rozhodnutieo vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   a o trovách   konania   ponechalkonečnému rozsudku.

Okresný súd svoje rozhodnutie v merite veci právne odôvodnil s poukazom na znenie§ 40a Občianskeho zákonníka v spojení s § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   ktoré   odôvodnilas poukazom na to, že okresný súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správneustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonanýchdôkazov   dospel   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a vec   nesprávne   právne   posúdil.V súvislosti   s uplatnenými   odvolacími   dôvodmi   podľa   §   205   ods.   2   písm.   a),   d)   a f)Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sťažovateľka okresnému súdu vytýkala,že nesprávne ustálil skutkový stav veci v tom, že medzi navrhovateľom a jeho matkou došlok uzatvoreniu zmluvy o prevode osobného motorového vozidla. Sťažovateľka v odvolaníďalej predostrela vlastnú skutkovú verziu toho, čo vyplynulo z výsluchov navrhovateľaa jeho matky, uviedla, prečo v danej veci nemohlo medzi týmito osobami dôjsť k vráteniudaru,   poukázala   na   to,   že   zmena   zápisu   vlastníka   motorového   vozidla   v osvedčenío evidencii motorového vozidla má iba evidenčnú, a nie právotvornú funkciu. Sťažovateľkana záver argumentuje tým, že právny úkon o prevode osobného motorového vozidla malokresný   súd   posúdiť   ako   absolútne   neplatný   pre   jeho   rozpor   s dobrými   mravmi,a to vzhľadom   na   vyjadrenia   matky   navrhovateľa   týkajúce   sa   dôvodov   tohto   prevodu.Na podklade týchto dôvodov sa sťažovateľka domáhala zrušenia odvolaním napadnutéhorozsudku okresného súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie, eventuálne jeho zmeny tak,aby krajský súd jej návrhu vyhovel v celom rozsahu.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k. 13 Co 516/2013-617zo 6. augusta 2013, ktorým rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecnesprávny potvrdil.

Proti rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka podľačl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnýmisúdmi v súvislosti   s namietaným   porušením   označených   práv   podľa   ústavy,   listinya dohovoru v relevantnej časti odôvodňuje takto:

„O podanom odvolaní dňa 6. 8. 2013 rozhodol Krajský súd Banská Bystrica sp. zn. 13   Co   516/2013   tak,   že   čiastočný   rozsudok   Okresného   súdu   Revúca   potvrdil,   pričom vo svojom   odôvodnení   uviedol,   že   odporkyňa   argument   o neplatnosti   právneho   úkonu v zmysle   §   39   použila   až   v odvolacom   konaní.   Odhliadnuc   od   skutočnosti,   že   tvrdenie Krajského súdu nie je pravdivé, nakoľko sťažovateľka poukázala na neplatnosť podľa § 39 OZ už vo svojom podaní zo dňa 4. 2. 2013 a teda Krajský súd sa týmto tvrdením mal zaoberať, je v rozpore s princípmi spravodlivosti, aby sa súd nezaoberal argumentáciou o absolútnej neplatnosti právneho úkonu, nakoľko túto je súd povinný vysloviť bez ohľadu na to, či je niektorou zo strán namietaná.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľky v podanom odvolaní, s touto sa Krajský súd žiadnym   spôsobom   nevysporiadal   a iba   poukázal   na   Odôvodnenie   Okresného   súdu Revúca.“

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„Okresný súd Revúca svojím čiastočným rozsudkom zo dňa 16. 4. 2013 a Krajský súd v Banskej Bystrici svojím rozsudkom o potvrdení čiastočného rozsudku zo dňa 6. 8. 2013 porušili základné právo ⬛⬛⬛⬛ na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Čiastočný   rozsudok   Okresného   súdu   Revúca,   3   C/247/2008   zo   dňa   16.   4.   2013 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co/516/2013 zo dňa 6. 8. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur, ktoré sú Okresný súd Revúca a Krajský súd v Banskej Bystrici povinní spoločne a nerozdielne jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

priznáva náhradu trov konania, ktoré sú Okresný súd Revúca a Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   povinní   spoločne   a nerozdielne   jej   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   akoaj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možnopovažovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutímpríslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnomprerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označenéhozákladného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možnopovažovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom   orgánu verejnej moci   alebo jehorozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupomorgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastníksúdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiada   so   všetkými   skutkovýmia právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právnevýznamné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavnéhosúdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomocústavného   súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   priuplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániťnielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárnaa nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu svojich základných práv podľa ústavya listiny a práva podľa dohovoru proti rozsudku okresného súdu, ktorý je súdom prvéhostupňa, riadny opravný prostriedok, ktorý aj využila. Príslušným súdom na poskytnutieochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky bol v odvolacom konaní krajskýsúd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v častismerujúcej proti rozsudku okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti z tohto dôvoduodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavnéhosúdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom krajského súdu

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľky, s ktorou spájaporušenie označených práv rozsudkom krajského súdu sa koncentruje na nedostatky jehoodôvodnenia. Sťažovateľka namieta arbitrárnosť rozsudku krajského súdu, pretože sa vôbecnevysporiadal   s jej   argumentmi   uvedenými   v sťažnosti   a iba   poukázal   na odôvodnenierozsudku okresného súdu. Sťažovateľka v tejto súvislosti najmä namieta, že krajský súdsa nevysporiadal s tou časťou jej argumentácie, v rámci ktorej poukazovala na absolútnuneplatnosť   zmluvy   o prevode   osobného   motorového   vozidla   pre   jej   rozpor   s dobrýmimravmi, pričom tiež uviedla, že nie je pravdivé tvrdenie krajského súdu o tom, že námietkuabsolútnej neplatnosti vzniesla až v odvolacom konaní, keďže túto uplatnila ešte v konanípred okresným súdom, a to v podaní zo 4. februára 2013.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenieotázky,   či   možno   považovať   rozsudok   krajského   súdu   za   ústavne   udržateľnýa akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.

Krajský   súd   vo   výrokovej   časti   napadnutého   rozhodnutia   potvrdil   rozsudokokresného   súdu,   pričom   v jeho   odôvodnení   citoval   podstatné   časti   rozsudku   okresnéhosúdu,   stanoviská   oboch   procesných   strán   k prerokúvanej   veci,   vysvetlil,   čohosa sťažovateľka   odvolaním   domáhala   a čím   v odvolacom   konaní   argumentovala,a, vychádzajúc   zo   skutkového   a právneho   stavu   zisteného   okresným   súdom,   v častirelevantnej pre toto konanie uviedol toto:

„Odvolací   súd   sa   v celom   rozsahu   stotožňuje   s odôvodnením   napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).“

Pri hodnotení rozsudku krajského súdu, aj v nadväznosti na citovaný § 219 ods. 2OSP ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súduprvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05,III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   320/2012),   pretože   prvostupňové   a   odvolaciekonanie   z hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňaaj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňovéhoaj odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania(m. m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresnéhosúdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšompoukázať   aj   na   podstatnú   časť   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu.   Okresný   súdv odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Súd   s   poukazom   na   výsledky   vykonaného   dokazovania   (predovšetkým   výpoveď matky navrhovateľa ⬛⬛⬛⬛ ) ustálil skutkový stav veci tak, že vlastnícke právo k predmetnému motorovému vozidlu bolo prevedené na matku navrhovateľa bezodplatne a to na základe ústnej zmluvy s tým, že následne bola zmena vlastníckeho práva k tomuto vozidlu vyznačená v príslušnej evidencii dopravného inšpektorátu.

Odporkyňa   tvrdila,   že   predmetné   motorové   vozidlo   do   vyporiadania   BSM   patrí. Na splácanie leasingu motorového vozidla boli použité aj peňažné prostriedky patriace do BSM. V danom prípade nemohlo ísť zo strany navrhovateľa o vrátenie daru, pretože sa mohla vrátiť matke navrhovateľa za splnenia zákonných podmienok iba peňažná suma, ktorá mu bola darovaná. Motorové vozidlo nebolo platne prevedené do vlastníctva matky navrhovateľa. Ak by išlo medzi matkou navrhovateľa a navrhovateľom o predaj vozidla, išlo by o neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka...

V sporovom konaní, ako je to aj v tomto prípade súd aktívne sám nepátral po ďalších dôkazoch,   a   vyhodnotil   iba   ten   skutkový   stav   veci,   ktorý   mu   vyplynul   z   vykonaného dokazovania na základe dôkazného materiálu, ktorý do spisu vniesli účastníci konania... V konaní bolo preukázané, že dňa 12. 03. 2001 bola uzavretá medzi spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛ a navrhovateľom leasingová zmluva, predmetom ktorej bolo osobné motorové   vozidlo   zn.   Skoda   Fabia   Combi...   Príjemca   leasingu,   teda   navrhovateľ   mal v tomto prípade aj právo na kúpu predmetu leasingu do svojho vlastníctva za zostatkovú hodnotu.

Z   vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že   na   prvú   leasingovú   splátku   (akontáciu) poskytla matka navrhovateľa ⬛⬛⬛⬛ peňažné prostriedky navrhovateľovi. Tieto považoval súd za jej peňažný dar navrhovateľovi. ⬛⬛⬛⬛ nebola preukázateľne v žiadnom právnom vzťahu so spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛..

Vôľou ⬛⬛⬛⬛ bolo poskytnúť dar, v tomto prípade peňažný, iba svojmu synovi, teda navrhovateľovi, nie obom manželom, na zaobstaranie motorového vozidla. Na zaobstaranie motorového vozidla navrhovateľ teda sčasti použil finančné prostriedky, ktoré patrili iba jemu, a ktoré dostal darom od svojej matky.

Je nesporné, že navrhovateľ mal podľa leasingovej zmluvy právo na kúpu predmetu leasingu do svojho vlastníctva za zostatkovú hodnotu a je nesporné že počas trvania BSM účastníkov   konania   došlo   k   prevodu   vlastníckeho   práva   k   predmetnému   vozidlu   na navrhovateľa (podporne ako dôkaz viď správu Okresného riaditeľstva PZ Revúca, podľa ktorého je od 24.06.2002 vlastníkom vozidla navrhovateľ).

Nakoľko však na zakúpenie tohto motorového vozidla neboli použité len peňažné prostriedky   patriace   navrhovateľovi,   ktoré   dostal   ako   dar   od   svojej   matky, ale boli použité aj peňažné prostriedky (stačilo úplne v minimálnej výške), ktoré patrili do BSM účastníkov, a naviac motorové vozidlo bolo nadobudnuté počas trvania BSM účastníkov konania, má súd za to, že obaja účastníci konania nadobudli vlastnícke právo k tomuto motorovému vozidlu...

Pokiaľ   ide o   vyporiadanie hnuteľných vecí však   platí,   že súd ich   môže v   rámci konania vyporiadať iba vtedy, ak v dobe rozhodnutia súdu existujú a v dobe zániku BSM tvorili jeho súčasť...“

Skutkový stav ustálil okresný súd takto:„V   konaní   bolo   preukázané,   že   predmetné   motorové   vozidlo   bolo   prevedené (najneskôr dňa 13. 06. 2007 − viď správa dopravného inšpektorátu) do vlastníctva matky navrhovateľa ⬛⬛⬛⬛. Táto skutočnosť bola preukázaná aj výpoveďou svedkyne −   matky   navrhovateľa.   Tá   uviedla,   že   jej   patrí   predmetné   motorové   vozidlo.   Nakoľko k prevodu   došlo   medzi   ňou   a   jej   synom,   nepovažovala   za   dôležité,   aby   o   prevode vlastníckeho práva k vozidlu bola spísaná zmluva v písomnej forme (naviac podľa § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka zásadne písomnú formu musia mať len zmluvy ohľadom prevodu nehnuteľností). K prevodu vlastníckeho práva určite došlo, čoho dôkazom je aj zápis v evidencii dopravného inšpektorátu, ktorý túto skutočnosť potvrdzuje. Súd ustálil, že prevod   motorového   vozidla   na   matku   navrhovateľa   bol   urobený   bezodplatne   (matka navrhovateľa pri svojej   výpovedi nehovorila o   žiadnej kúpnej   cene, ktorú by mala   pri prevode zaplatiť navrhovateľovi), išlo teda o darovanie hnuteľnej veci. Súd mal teda za to, že navrhovateľ vlastnícke právo k predmetnému motorovému vozidlu previedol na svoju matku ⬛⬛⬛⬛ darovacou   zmluvou   a   minimálne   od   13.   06.   2007   je vlastníckou tohto motorového vozidla.“

K uvedenému skutkovému stavu okresný súd zaujal tento právny názor:„Prevod   vlastníckeho   práva   na   tretiu   osobu   k   osobnému   motorovému   vozidlu značnej hodnoty patriacej do BSM nie je určite bežnou vecou, ktorú môže v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka vybavovať každý z manželov. Preto ak jeden z manželov uzavrie   zmluvu   o   prevode   vlastníckeho   práva   k   tejto   hnuteľnosti   bez   súhlasu   druhého manžela takýto právny úkon sa síce považuje za platný, ale len do času, kedy sa druhý manžel   jeho   platnosti   nedovolá   podľa   §   40a   Občianskeho   zákonníka (t.   j.   relatívnejneplatnosti právneho úkonu, pozn.).

Dovtedy kým sa osoba dotknutá úkonom nedovolá neplatností právneho úkonu treba sa na tento úkon pozerať ako na platný so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi. Aby nastali účinky relatívnej neplatnosti právneho úkonu stačí aj mimosúdne oznámenie osoby   úkonom   dotknutej,   že   sa   dovoláva   tejto   neplatnosti.   Vždy   sa   však   musí   jednať o výslovný prejav, z ktorého vyplýva vôľa dovolať sa neplatnosti právneho úkonu. Musí byť z neho   taktiež   zrejmé, v   čom   je konkrétna   vada   právneho   úkonu, ktorá má za   následok neplatnosť právneho úkonu. U dvojstranných právnych úkonov musí sa dotknutý účastník úkonu dovolávať neplatnosti voči všetkým ostatným účastníkom. Právne účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti nastávajú dôjdením tohto prejavu vôle všetkým subjektom relatívne neplatného právneho úkonu.

Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by sa odporkyňa, ako oprávnený subjekt voči účastníkom právneho úkonu, teda voči navrhovateľovi a jeho matke výslovne dovolala relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Súd mal teda za to, že právny úkon, darovacia zmluva,   ktorou   previedol   navrhovateľ   na   svoju   matku   vlastnícke   právo   k   osobnému motorovému   vozidlo...,   bol   právnym   úkonom   platným   zo   všetkými   dôsledkami   z   toho vyplývajúcimi.

Nakoľko súd prevod motorového vozidla na ⬛⬛⬛⬛ považoval za úkon platný, a teda motorové vozidlo už v čase zániku BSM účastníkov konania netvorilo súčasť BSM účastníkov konania, súd návrh odporkyne na vyporiadanie tohto motorového vozidla zamietol.“

Pokiaľ   ide   o tú   časť   argumentácie   sťažovateľky,   v rámci   ktorej   namietanedostatočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k jej námietke o absolútnejneplatnosti   zmluvy   o prevode   osobného   motorového   vozidla   pre   jej   rozpor   s dobrýmimravmi   (podľa   §   39   Občianskeho   zákonníka,   pozn.),   je   potrebné   čiastočne   prisvedčiť,a to tomu, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je všeobecný súd povinný prihliadaťz úradnej   povinnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   túto   povinnosť   má   lenza predpokladu, že v priebehu konania vyjdú najavo také skutočnosti týkajúce sa vzniku,zmeny, zániku, náležitostí právneho úkonu alebo jeho obsahu, na ktoré príslušná právnanorma viaže sankciu absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Podmienkou takéhoto postupuvšeobecného   súdu   je   preto   vždy   predchádzajúce   zistenie   skutočností   zakladajúcichabsolútnu neplatnosť právneho úkonu a na rozdiel od relatívnej neplatnosti sa nevyžadujedovolanie sa tejto neplatnosti. V prípade, ak sťažovateľka argumentuje, že na svoje tvrdenieo absolútnej   neplatnosti   právneho   úkonu   nedostala   zo   strany   krajského   súdu   primeranúodpoveď,   pretože   túto   argumentáciu   uplatnila   už   v konaní   pred   okresným   súdom(ktorý vyhodnotil prevod vlastníckeho práva podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníkaa v nadväznosti na to z hľadiska splnenia podmienok na uznanie jeho neplatnosti podľa§ 40a Občianskeho zákonníka), ústavný súd uvádza, že korelátom práva účastníka konaniana   primerané   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (v zmysle   primeranej   argumentačnejreakcie na tvrdenia účastníka konania) je jeho procesná povinnosť predostrieť dostatočnekonkretizovanú a podloženú argumentáciu, pretože primeranosť odôvodnenia rozhodnutiavšeobecného   súdu   možno   posudzovať   iba   vo   vzťahu   ku   konkrétnemu   špecifikovanémuargumentu účastníka konania.

Z procesného   hľadiska   tak   sťažovateľka   namietajúca   neplatnosť   právneho   úkonupre jeho rozpor s dobrými mravmi bola v konaní pred všeobecnými súdmi povinná v prvomrade uviesť relevantné skutočnosti, z ktorých mal takýto rozpor vyplývať, a tieto skutočnostinásledne   zákonným   spôsobom   preukázať.   Napriek   tomu   sťažovateľka   len   všeobecnýmspôsobom konštatovala rozpor právneho úkonu o prevode osobného motorového vozidlas dobrými   mravmi,   pričom   poukázala   na   to,   že   tento   rozpor   mal   vyplývať   z vágneformulovanej   vnútornej   pohnútky   matky   navrhovateľa.   Sťažovateľka   tak   v konaní   predvšeobecnými súdmi dostatočne nekonkretizovala túto svoju argumentáciu, a preto absenciašpecifickej   argumentačnej   reakcie   zo   strany   všeobecných   súdov   na   toto   tvrdeniesťažovateľky   v okolnostiach   danej   veci   nedosahuje   intenzitu,   ktorá   by   v tomto   smereodôvodňovala akúkoľvek korekciu zo strany ústavného súdu, teda nejde o také pochybeniezo strany všeobecných súdov, ktoré by v konkrétnych okolnostiach danej veci vytváralopriestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky po prijatí sťažnostina ďalšie konanie.

Krajský súd okrem toho, že sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutiaokresného súdu a konštatoval správnosť jeho dôvodov, explicitne vyjadril svoj právny názork absolútnej neplatnosti právneho úkonu – prevodu vlastníctva motorového vozidla − takto: „Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k dôvodom odvolania krajský súd uvádza.

... rozhodujúcom   otázkou   nie je   vyriešenie rozporov v tvrdeniach,   ani   vyriešenie prečo   navrhovateľ   hovorí   raz   o darovaní   motorového   vozidla   raz   o kúpnej   zmluve. Rozhodujúcou je skutočnosť, ktorá jednoznačne vyplýva z rozhodnutia okresného súdu a to: Matka poskytla navrhovateľovi určitú značnú sumu peňazí. Z týchto peňazí ale aj z peňazí patriacich do BSM navrhovateľa a odporkyni, bolo zakúpené motorové vozidlo, ktoré sa stalo nepochybne majetkom BSM účastníkov. Dňa 13. 06. 2007 bolo toto motorové vozidlo prevedené do vlastníctva matky navrhovateľa a to ⬛⬛⬛⬛. K prevodu došlo úkonom navrhovateľa bez súhlasu odporkyne, teda išlo o konanie podľa ust. § 145 ods.   1   druhá   veta   OZ.   Odporkyňa   nepostupovala   podľa   §   40a   OZ   a nedovolávala   sa neplatnosti   právneho   úkonu,   ktorým   navrhovateľ   previedol   motorové   vozidlo   na   svoju matku...

V súčasnosti   odporkyňa   v odvolaní   argumentuje,   že   ohľadne   dôvodov,   prečo k prevodu motorového vozidla došlo, je treba posúdiť konanie ako v rozpore s dobrými mravmi   a takýto   právny   úkon   je   potrebné   vyhodnotiť   v zmysle   §   39   OZ   ako   absolútne neplatný.

Ide o nový argument odporkyne, ktorý nepoužila v konaní pred súdom prvého stupňa. Túto skutočnosť mohla nepochybne uplatniť aj pred okresným súdom. Ide teda o skutočnosť, ktorá v zmysle ust. § 205 ods. 1 písm. d) OSP nemôže byť odvolacím dôvodom.“

Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj tú námietku sťažovateľky, podľa ktorejk porušeniu   ňou   označených   práv   došlo   tým,   že   krajský   súd   sa „žiadnym   spôsobom nevysporiadal“ s jej odvolacou argumentáciou a iba poukázal na odôvodnenie rozsudkuokresného súdu. V posudzovanej veci sa k námietkam sťažovateľky týkajúcim sa dôvodovzamietnutia   jej   návrhu   vyjadril   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   okresný   súd,   pričomz odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   odvolací   súd   sa   v   plnom   rozsahustotožnil   so   skutkovými   a   právnymi   názormi   okresného   súdu   vyjadrenými   v   jehorozhodnutí,   uviedol   ďalšie   dôvody   na   zvýraznenie   jeho   správnosti   a z tohto   dôvodupri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia postupoval podľa § 219 ods. 2 OSP.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   za   situácie,keď sťažovateľ v odvolaní nastolil tie isté otázky ako v konaní pred súdom prvého stupňaa už   v tomto   konaní   dostal   dostatočné   odpovede,   prečo   jeho   argumentácia   nebolaopodstatnená, a krajský súd nedospel k iným skutkovým alebo právnym záverom než súdprvého   stupňa   a následne   postupom   podľa   § 219 ods.   2   OSP   sa obmedzil   lenna skonštatovanie   správnosti   dôvodov   odvolaním   napadnutého   rozhodnutia,   neexistujúpodľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody na to, aby ústavný súd z ústavnoprávnehohľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané v rámci odvolacieho konania lenna základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného prípadu postupoval podľa § 219ods. 2 OSP. Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností možno a je aj vhodné postupompodľa § 219 ods. 2 OSP zúžiť rozsah odôvodnenia len na skonštatovanie správnosti dôvodovodvolaním   napadnutého   rozhodnutia,   pretože   nie   je   hospodárne   a ani   účelné,   aby súdrozhodujúci   o odvolaní   uvádzal   tie   isté   dôvody   alebo   aby   len   inými   slovami   vyjadrildôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni neúspešný.

Ústavný   súd,   opierajúc   sa   o   tieto   závery,   vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľkyo porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje,že krajský súd v jej veci rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnomprijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   bolo   možné   prijať   záver   o   porušení   obsahu   ňouoznačených   práv.   Sťažnosť   bolo   preto   potrebné   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovať   o   ďalšíchprocesných   návrhoch   sťažovateľky   v   uvedenej   veci   (návrhu   na   zrušenie   sťažnosťounapadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a priznania   finančného   zadosťučineniaa náhrady trov konania), preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015