znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 42/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   N.,   t.   č.   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. D. M., K., vo veci   namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. 4 Tost 38/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. N.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2012 osobne do podateľne doručená sťažnosť R. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Tost 38/2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v   konaní   vedenom   Špecializovaným   trestným   súdom Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) pod sp. zn. PK-1 T 14/2007 je sťažovateľ spolu   aj   s   ďalšími   obžalovanými   trestne   stíhaný   pre   trestný   čin   založenia,   zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona. Vo veci je obžalovaných celkom 16 osôb a ide o 20 skutkov násilnej povahy. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 2 Tp 52/05 z 2. mája 2005 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Tpo 47/05 z 24. mája 2005, a to z dôvodov uvedených v § 67 ods. 2 Trestného poriadku, pričom lehota väzby začala plynúť 28. apríla 2005. Neskôr, v priebehu roku 2005 bol väzobný dôvod rozšírený o dôvody uvedené v ustanovení § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, pričom väzba bola v prípravnom konaní niekoľkokrát predĺžená, naposledy 19. decembra 2006. Sťažovateľ bol 22. októbra 2008 z väzby prepustený v dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 134/02 z 18. septembra 2008 (správne má byť I. ÚS 134/08, pozn.).

Uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 zo 4. januára 2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 4/2011 z 3. februára 2011 bol sťažovateľ podľa § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový Trestný poriadok“) vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods.   2   písm.   e)   nového   Trestného   poriadku,   teda   preto,   že   bol   obvinený   z   ďalšieho úmyselného trestného činu, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby. Väzba začala plynúť 4. januára 2011. Do tohto okamihu bol sťažovateľ vo väzbe celkom 41 mesiacov a 24 dní z celkových 48 mesiacov v zmysle § 76 ods. 6 písm. c) nového Trestného poriadku. Následne bola väzba predĺžená do 10. januára 2012. Napokon uznesením špecializovaného trestného súdu   sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 8. novembra 2011 bola podľa   § 76a nového Trestného poriadku celková lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená do 10. júla 2012. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 38/2011 z 29. novembra 2011 bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu zamietnutá.

Podľa   jednoznačného   názoru   sťažovateľa   v   skutočnosti   neboli   splnené   zákonné podmienky na predĺženie väzby v zmysle § 76a nového Trestného poriadku. Bola síce splnená podmienka vedenia   trestného stíhania pre   obzvlášť závažný zločin,   za ktorý   je možné uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo doživotie, ale súčasne nebola splnená druhá podmienka, a to, že trestné stíhanie nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov   skončiť   do   uplynutia celkovej   lehoty   väzby s tým,   že   prepustením na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.   Podľa   názoru   sťažovateľa   v   skutočnosti   nejde   o   vec,   ktorej   obťažnosť   by predĺženie   väzby   zdôvodňovala.   Ide   síce   o   viacero   skutkov,   ale všetky   sú   samy   osebe právne a skutkovo nezložité a sú formulované jasne. Skutočnou príčinou neukončenia veci je dôkazná núdza a tiež to, že sa nedostavujú svedkovia v rámci snahy súdu nahrádzať činnosť orgánov prípravného konania. Od 28. februára 2011 sa uskutočnilo 7 hlavných pojednávaní, z ktorých 6 bolo nemeritórnych. Nikdy nebola naplnená ani podmienka, podľa ktorej prepustením z väzby hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu   trestného   konania.   Sťažovateľ   nebol   nikdy   prekážkou   plynulosti   a   priamej nadväznosti   úkonov   v   konaní.   Počas   výkonu   väzby   sa   nechcel   z   osobných   dôvodov zúčastňovať   na   hlavných   pojednávaniach   a   vždy   dal   súhlas,   aby   sa   konalo   v   jeho neprítomnosti. Po prepustení z väzby sa buď osobne dostavil, alebo dal súhlas na konanie v neprítomnosti (s výnimkou prípadu, keď mali byť vypočutí dôležití svedkovia). V tomto období sa ospravedlnil vzhľadom na svoj zdravotný stav, pričom následne sa opäť hlavného pojednávania zúčastnil. Pokiaľ ide o novú prekážku v konaní spočívajúcu v tom, že jeden zo spoluobžalovaných je väzobne stíhaný v Českej republike, treba uviesť, že vzhľadom na dĺžku doby trvania jeho väzby je táto okolnosť právne irelevantná, keďže sťažovateľ ju nijako nespôsobil svojím konaním či opomenutím. Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy   okrem   nedôslednej   aplikácie   práva   pochybili   aj   neprimerane   formalistickým a neopodstatnene   reštriktívnym   a   ústavne   nekonformným   výkladom   ustanovenia   §   76a nového Trestného poriadku. Voči sťažovateľovi totiž bola v zmysle § 76a nového Trestného poriadku   použitá   maximálna   lehota   trvania   väzby,   hoci   sťažovateľ   žiadnym   spôsobom neovplyvnil dĺžku prebiehajúceho konania. Samotná skutočnosť, že ďalší spoluobžalovaní vytvárajú   v   konaní   prieťahy,   ale   ani   nedisciplinovanosť   svedkov   vyhýbajúcich   sa svedeckým výpovediam nemôže byť na ujmu ochrany základných práv sťažovateľa.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného článku ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Tost 38/2011 s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 zrušené a najvyššiemu súdu prikázané prepustiť sťažovateľa neodkladne z väzby. Domáha sa tiež primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, ako aj náhrady trov konania v sume 303,31 €. Napokon žiada, aby bola sťažnosť považovaná za naliehavú.

Z uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 8. novembra 2011 vyplýva, že ním bola podľa § 76a nového Trestného poriadku celková lehota väzby sťažovateľa   predĺžená   do   10.   júla   2012.   Podľa   názoru   okresného   súdu   dosiaľ   nebolo rozptýlené podozrenie zo spáchania žalovaných trestných činov. Naopak, toto podozrenie naďalej   trvá.   V   tejto   súvislosti   je   podstatné   aj   to,   že   sťažovateľ   je   trestne   stíhaný   pre obzvlášť závažnú trestnú činnosť násilnej povahy, páchanú viacerými skutkami po dlhší čas, a to v rámci zločineckej skupiny. Hrozí mu výnimočný trest, t. j. trest odňatia slobody od 15 do 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Obťažnosť veci treba vidieť v rozsahu   trestného   spisu   (vyše   15500   strán),   v   počte   obžalovaných   (16),   v   počte spáchaných skutkov (20) a v komplikovanosti právneho posúdenia (veľký počet trestných činov   páchaných   počas   5   rokov   pri   rôznej   účinnosti   ustanovení   Trestného   zákona). Od momentu spojenia vylúčených vecí na spoločné konanie (od 9. marca 2010) v zmysle pokynu   najvyššieho   súdu   v   dôsledku   rôznych   prekážok   v   konaní   (najmä   zo   strany obžalovaných) nebolo možné dokazovanie dokončiť. Tento stav pretrváva dosiaľ. V prípade prepustenia   sťažovateľa   z   väzby   hrozí,   že   bude   zmarené   alebo   podstatne   sťažené dosiahnutie   účelu   trestného   konania.   Tento   záver   vyplýva   zo   skutočností   zistených v doterajšom priebehu súdneho konania. Sťažovateľ po prepustení z väzby 22. októbra 2008 sa na hlavné pojednávania konané 3. novembra 2008, 18. decembra 2008 a 26. januára 2009 nedostavoval   s   tým,   že   bol   práceneschopný   a   nedal   ani   súhlas na   vykonanie   hlavného pojednávania   v   jeho   neprítomnosti.   Naopak,   keď   sa   proti   nemu   viedlo   trestné   stíhanie väzobnou formou, nechcel sa hlavných pojednávaní zúčastňovať a požiadal, aby sa tieto konali v jeho neprítomnosti. Z toho vyplýva záver, že postoje sťažovateľa v tomto smere sú protirečivé. Za novú prekážku skončenia hlavného pojednávania treba považovať väzobné stíhanie   obžalovaného   Č.   v   Českej   republike.   Vzhľadom   na   pokyn   najvyššieho   súdu o potrebe   vykonať   spoločné   konanie   so   všetkými   obžalovanými   naraz   bolo   potrebné obžalovaného Č. vyžiadať z cudziny. Pre ten účel bol vydaný medzinárodný zatýkací rozkaz a európsky zatýkací rozkaz.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 38/2011 z 29. novembra 2011 vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 8. novembra 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu z   pripojeného   spisového   materiálu je zrejmé,   že v   danej   veci   vzhľadom   na jej   značný rozsah, charakter a veľký počet obžalovaných nedošlo k subjektívnym prieťahom, pričom vec   nebolo možné dosiaľ   ukončiť.   Správne postupoval špecializovaný trestný   súd,   keď zo správania sťažovateľa po jeho prepustení na slobodu v roku 2008 v porovnaní s jeho správaním   počas   väzobného   stíhania   vyvodil   existenciu   dôvodnej   obavy,   že   prípadným prepustením   sťažovateľa   na   slobodu   by   došlo   prinajmenšom   k   podstatnému   sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania. Neobstojí námietka sťažovateľa, podľa ktorej sa vec v dôsledku   nedostavovania   sa   svedkov   dostala   do   dôkaznej   núdze,   lebo   na   hlavnom pojednávaní konanom 14. a 15. júla 2011 bolo vypočutých celkove 7 svedkov. Prekážkou uskutočnenia hlavného pojednávania 3. októbra 2011 bolo väzobné stíhanie obžalovaného Č.   v   Českej   republike   spojené   s   potrebou   vydania   medzinárodného   a   európskeho zatýkacieho   rozkazu.   I   táto   nová   skutočnosť   svedčí   o   obťažnosti   veci   v   zmysle   §   76a nového Trestného poriadku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovateľ   v   podstate   namieta   jednak   to,   že   obťažnosť   veci   neodôvodňovala predĺženie väzby, ale aj záver, že prepustením sťažovateľa hrozilo zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania.

Ústavný súd vychádza z toho, že náleží predovšetkým všeobecným súdom dbať o to, aby doba väzby neprekročila primeranú hranicu. Pre ten účel majú skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so   zreteľom   na   prezumpciu   neviny   výnimku   z   pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody a uviesť ich   v rozhodnutiach   o žiadostiach   o prepustenie na slobodu   (resp.   o predĺžení či ďalšom   trvaní   väzby).   Predovšetkým   na   základe   dôvodov   uvedených   v   týchto rozhodnutiach, ako aj na základe nesporných skutočností tvrdených obvineným ústavný súd zisťuje, či došlo alebo nedošlo k porušeniu čl. 17 ústavy (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Konkrétne   skutkové   okolnosti,   ktorými   všeobecné   súdy   odôvodnili   obťažnosť trestnej veci sťažovateľa, ako aj obavu, že by v prípade prepustenia sťažovateľa z väzby hrozilo zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania, sťažovateľ nespochybňuje,   iba   ich   odlišne   vykladá.   Z   pohľadu   ústavného   súdu   sa   argumentácia všeobecných súdov javí ako dostatočná a presvedčivá.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012