znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 42/2011-56

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   septembra   2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť S., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Co 177/2009-575 z 28. septembra 2010 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 13 C 55/2007-322 z 25. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 177/2009 z 28. septembra 2010 p o r u š e n é   n e b o l o.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 42/2011-17z 3. februára   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 177/2009-575 z 28. septembra 2010 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 55/2007-322 z 25. mája 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   rozsudkom   č.   k. 13 C 55/2007-322 z 25. mája 2009 zaviazal sťažovateľa vydať a navrátiť R., B. (ďalej len „žalobkyňa“), vlastníctvo   k   nehnuteľnostiam   – parcelám   č...,   ktoré   sú   zapísané na liste vlastníctva č..., katastrálne územie O., v prospech vlastníka Slovenská republika a v správe sťažovateľa.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podali   obaja   účastníci   konania   odvolanie,   na základe ktorých krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co 177/2009-575 z 28. septembra 2010 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ   namieta,   že rozhodnutie   prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   na vydanie   nehnuteľností   nebolo   v   súlade   so   zákonom,   pretože   žalobkyňa   neuplatnila reštitučný nárok v súlade s § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným   veciam   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam   a   prechode   vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „reštitučný zákon“), nepreukázala v prekluzívnej lehote do 30. apríla 2006 sťažovateľovi, že jej bolo odňaté vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam, a nepreukázala v uvedenej lehote ani to, akým spôsobom ustanoveným v § 3 ods. 1 reštitučného zákona jej bolo vlastnícke právo odňaté. Podľa názoru sťažovateľa nepostačoval   odkaz   na   príslušnú   pozemkovoknižnú   vložku,   ale   mal   byť   predložený relevantný   právny   dokument   osvedčujúci   tvrdenú   skutočnosť   (unesenie   dôkazného bremena).

Podľa   názoru   sťažovateľa: „Žalobca   žiadnym   právne   relevantným   spôsobom   v lehote do 30. apríla 2006 nepreukázal skutočnosti podľa § 3 zákona. V písomnej výzve len všeobecne poukázal na dôvod uvedený v príslušnej pozemkovoknižnej vložke s poukazom na to, že je verejnou listinou. Písomná výzva neobsahovala žiadnu špecifikáciu nehnuteľností, obsahovala iba odkaz na pozemkovoknižnú vložku.

...   Sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   žalobca   ešte   ani   v   čase   podávania žalobného návrhu nevedel, akým právnym titulom mu malo byť vlastnícke právo odňaté.“

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že na strane žalobkyne absentovala aktívna vecná legitimácia, t.   j.   že   žalobkyňa   nepreukázala   právne   nástupníctvo   po   pôvodnom   pozemkovoknižnom vlastníkovi   zapísanom   v   pozemkovej   knihe.   Podľa   slov   sťažovateľa: „Žalobca   žiadnym relevantný   právny   spôsobom   nepreukázal,   že   je   právnym   nástupcom   po   pôvodnom vlastníkovi zapísanom v pozemkovej knihe. Neobstojí tvrdenie žalobcu, že vlastnícke právo prešlo   automaticky   zmenou   hranice   v   roku   1918,   na   základe   následných   pápežských konštitúcií a v neposlednom rade na základe potvrdenia Ministerstva kultúry SR... Sťažovateľ tvrdil, že Pápežské Konštitúcie vymedzovali len administratívne hranice jednotlivých cirkevných provincií a jednotlivých diecéz. Týmto pápežským aktom však ešte nedošlo   k   zmene   vlastníckeho   práva   medzi   jednotlivými   cirkevnými   provinciami a diecézami.

Nakladanie s majetkom r. bolo novodobo upravené v Kódexe kanonického práva v roku 1917, šiestej časti, stať XXVII Nadobúdanie cirkevného majetku.“

Sťažovateľ poukazuje na to, že pre tento prípad súdneho sporu platí Kánon 1500 a rozhodnutie   cirkevnej   vrchnosti   o   rozdelení   dovtedy   spoločného   majetku   muselo   byť s prechodom do vlastníctva nového cirkevného právneho subjektu zapísané do pozemkovej knihy podľa Kánonu 1499, § 1.

Sťažovateľ ďalej uviedol: „Sťažovateľ tvrdil a aj tvrdí, že aj po roku 1918 platil Všeobecný uhorský občiansky zákonník, a to až do 1. 1. 1951, v ktorom platil prísny princíp intabulácie (vkladu) právo do pozemkovej knihy, bez ktorého by vlastnícke právo ako také vôbec nebolo nadobudnuté (mimo vydržania a dedenia). Podľa toho sa postupovalo a nie podľa cirkevného práva. Tak isto bol do právneho poriadku I. ČSR recipovaný aj vyššie uvádzaný zákon č. 50/1874 ř. z.

Žalobcom   predkladané   potvrdenie   Ministerstva   kultúry   SR   nie   je   relevantným právnym   dokumentom,   vôbec   nerešpektujú   dobový   platný   právny   poriadok   a   navyše   je vydané v rozpore s kompetenčným zákonom..., sú vydávané účelovo, v prospech žalobcu.... je zrejmé, že právny predchodca žalobcu nenadobudol vlastnícke právo podľa príslušných ustanovení   civilného práva a   ani podľa   Kódexu   kanonického   práva   z roku 1917.“

Ďalej sa odvoláva na list od „O. arcibiskupa Dr. P. E. zo dňa 31. 3. 2008 adresovaný Okresnému súdu Nitra ku konaniu 17 C 177/2006“, v ktorom „O. arcibiskup konštatuje... Nakoniec poukazujem na to, že nevieme o takom cirkevno-správnom opatrení, na základe ktorého navrhovateľom označená R. by bola právnym nástupcom bodového O. úradu.“, a na „list Z. opáta Dr. D. Dr. Z. F. P. adresovaný Okresnému súdu Levice, sp. značka 6 C 85/2007“, podľa ktorého bývalá Apoštolská administratúra v Trnave nehnuteľnosti, ktoré vlastnilo „Z. opátstvo na území bývalej ČSR dostala len do správy a nie do vlastníctva“.Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že k odňatiu, resp. prevodu vlastníckeho práva na štát došlo mimo rozhodného obdobia, t. j. pred rokom 1948 a za náhradu.

V sťažnosti uvádza, že „... k prevodu vlastníckeho práva na štát (býv. ČSR) došlo podľa zákona č. 215/1919 Sb. o prvej pozemkovej reforme, ktorý zákon nie je reštitučným titulom podľa § 3 reštitučného zákona a k tomuto odňatiu došlo mimo, teda pred rozhodným obdobím fixne daným reštitučným zákonom“.

Všeobecné súdy sa podľa tvrdenia sťažovateľa jeho námietkami a dôkazmi vôbec nezaoberali, a najmä rozhodnutie krajského súdu č. k. 14 Co 177/2009-575 je nedostatočne vyhodnotené, nepresvedčivé a zjavne neodôvodnené.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tiež   uvádza: „S...   požiadavkami   na   riadne   odôvodnenie súdneho rozhodnutia je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia podstatného nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho   skutkovými   zisteniami,   resp.   prípad,   keď   právne   závery   zo   skutkových   zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosťou súdu   riadne   odôvodniť   rozhodnutie   je   odrazom   práva   účastníka   na   dostatočné   a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu   na   strane   druhej   sa   účastníkovi   konania   (okrem   upretia   práva   dozvedieť   sa   o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom.

...   bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu,   aby   dal jednoznačnú odpoveď   na   všetky   námietky   sťažovateľa   uvedené   v   odvolaní   proti   napadnutému rozhodnutiu prvostupňového súdu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu takéto závery neobsahuje,   je   nepresvedčivé   a   zjavne   neodôvodnené,   čím   sa   reálne   nezabezpečilo uplatnenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. a čl. 6 ods. 1 európskeho dohovoru.“

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu vydať nález,   ktorým   vysloví   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 14 Co 177/2009-575 z 28. septembra 2010 v spojitosti s rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 55/2007-322 z 25. mája 2009, zruší predmetné rozsudky a vec vráti na ďalšie konanie.

Sťažovateľ zároveň   navrhol ústavnému súdu, aby jeho plénum prijalo uznesenie, ktorým   by   zjednotilo   odchylné   právne   názory   jednotlivých   senátov   ústavného   súdu v obdobných „reštitučných   veciach“ podľa   predmetného   reštitučného   zákona.   Svoju žiadosť odôvodnil takto:

„... v obdobných reštitučných veciach podľa zákona č. 161/2005 Z. z. bolo prijatých viacero   nálezov   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   a   to   IV.   ÚS   150/2009, III. ÚS 382/2009 a   II.   ÚS   419/2009,   všetky   v roku   2009.   Tieto nálezy   bez   akýchkoľvek pochybností ústavné sťažnosti rímskokatolíckej cirkvi odmietli ako zjavne neopodstatnené. Súčasne v roku 2010, pominúc § 6 zákon č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, boli vydané ďalšie nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I. ÚS 12/2010, I. ÚS 248/2010 a I. ÚS 250/2010, ktoré naopak vyhoveli sťažovateľovi – r. a príslušné rozsudky krajských súdov zrušili s tým, že boli porušené základné práva sťažovateľa.

Z týchto uvedených dôvodov podáva sťažovateľ návrh, aby Plénum Ústavného súdu Slovenskej   republiky   zjednotilo   vyššie   citované   nálezy   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky.“

2. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za krajský súd jeho predseda JUDr. J. B. listom sp. zn. Spr. 324/11 zo 4. apríla 2011, ktorého prílohu tvorilo vyjadrenie predsedu senátu „14 Co“ JUDr. P. P. z 24. marca 2011, a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu listom z 26. apríla 2011.

2.1 Predseda senátu krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: „Predmetom sporu medzi R., B. a S. v B. bolo vydanie nehnuteľností podľa Zákona č. 161/2005 Z. z.

Predpokladom postupu podľa Zákona 161/2005 Z. z. bolo, aby išlo o nehnuteľnosti, ktoré patrili pod predmet zákona § 1 citovaného zákona, nárok uplatnila oprávnená osoba, ktorej majetok bol odňatý v rozhodnom období (§ 2 ods. 2) spôsobom uvedeným v § 3 ods. 1, pričom nárok uplatnila oprávnená osoba proti povinnej osobe písomnou výzvou a v zákonom určenej lehote.

Nehnuteľnosti,   ktorých   sa   predmet   sporu   týka,   neboli   predmetom   vydania   podľa Zákona 282/1993 Z. z. a teda spadali pod zákon 161/2005 Z. z.

Podľa   §   2   ods.   2   Zákona   161/2005   Z.   z.,   právo   na   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa ods. 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev   a   náboženská   spoločnosť   so   sídlom   na   území   Slovenskej   republiky   vrátane   ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.

Ustanovenie   §   2   ods.   2   Zákona   161/2005   Z.   z.   teda   predpokladalo   existenciu vlastníctva oprávnenej osoby k majetku, ku ktorému sa domáhala jeho vydania. V danej veci išlo o majetok nachádzajúci sa v kat. úz. O. zapísaný v pozemnoknižných vložkách č... V danom prípade išlo o cirkevný majetok písaný na Z. opátstvo zo Z. M. a c. rádu zo Z. M. Podľa Trianonskej zmluvy uverejnenej v Zbierke zákonov pod č. 102/1922 Sb., dohody MODUS VIVENDI zo dňa 2. 2. 1928, Vyhlášky MZV a dohody MSaNO č. 118672/II-7/37 zo 7. 9. 1937 a čl. 29 bodu 1 písm. b/ Mierovej zmluvy s Maďarskom z 10. 2. 1947 bola garantovaná nedotknuteľnosť cirkevného majetku a tento na teritoriálnom princípe sa stal vlastníctvom r. na území Československa. Toto bolo potvrdené aj Ministerstvom kultúry SR, ktorý doklad považuje sťažovateľ za účelový, s čím sa krajský súd nestotožnil.

Keďže   išlo   o   cirkevný   majetok,   teda   majetok,   ktorý   patril   r.,   mohla   táto   ako oprávnená   osoba   uplatňovať   prostredníctvom   svojich   útvarov,   ktoré   majú   právnu subjektivitu svoj nárok na vydanie veci, lebo išlo o registrovanú cirkev so sídlom na území Slovenskej republiky.

Podľa § 3 ods. 1, písm. c/ Zákona 161/2005 Z. z., oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia   bez   náhrady postupom   podľa Zákona   142/1947 Zb.   o revízii prvej   pozemkovej reformy alebo podľa Zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde).

Odňatie   nehnuteľností   podľa   §   3   ods.   1,   písm.   c/   Zákona   161/2005   Z.   z.   bolo poznačené aj v pozemnoknižných   vložkách   č...   pre kat.   úz.   O.   V danom prípade   išlo o výmeru 611-28/8-1950-IX/1 z 25. 9. 1950 č. d.1620/50 a zo dňa 26. 5. 1950 č. d. 706/1950 s odkazom na zákon 142/1947 Zb. a zákon č. 46/1948 Zb. Podľa názoru krajského súdu v súlade aj s rozhodnutím okresného súdu, nárok bol uplatnený oprávnenou osobou a týkal sa nehnuteľností, ktoré prešli do vlastníctva Československého štátu postupom podľa § 3 ods. 1, písm. c/ Zákona 161/2005 Z. z.

Nárok navrhovateľa v danej vecí tak bol odňatý v dobe uvedenej v § 2 ods. 2 Zákona 161/2005 Z. z.

Pokiaľ   ide   o   uplatnenie   nároku   podľa   §   5   ods.   1   Zákona   161/2005   Z.   z.,   tak predmetné ustanovenie uvádza, že právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Oprávnená   osoba   vyzvala   povinnú   osobu   S.   v B.   výzvou   zo   dňa   11.   4.   2006   na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam. Tento výzvu prevzal 12 4. 2006. Stalo sa tak v zákonom   určenej   lehote.   Nehnuteľnosti   boli   vo   výzve   špecifikované   odkazom   na pozemnoknižné   vložky   ale   aj   prílohy,   ktorých   súčasťou   bola   aj   identifikácia   parciel.   Z uvedených dokladov bolo zrejmé, o ktoré nehnuteľnosti ide, ako aj právny dôvod odňatia nehnuteľností.

Pretože výzve zo strany povinnej osoby nebolo vyhovené, tak oprávnený sa domáhal vydania nehnuteľností v súdnom konaní v lehote uvedenej v § 5 ods. 3 Zákona 161/2005 Z. z.. Po preskúmaní obsahu spisu, rozsudku okresného súdu, podaných odvolaní, ako aj vyjadrenia k odvolaniu, dospel odvolací súd k záveru, zhodne so súdom I. stupňa, že na strane   navrhovateľa   -   oprávneného   boli   splnené   podmienky   zákona   161/2005   Z.   z   pre vydanie   veci,   a   preto   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Pri   rozhodnutí   vychádzal z ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. a vo svojom rozhodnutí odkázal na dôvody rozsudku okresného súdu, ktoré považoval za presvedčivé vo vzťahu k predmetu sporu. Rozhodnutie odvolacieho súdu   preto   nemožno   z   hľadiska   dôvodov   posudzovať   izolovane   od   rozhodnutia   súdu I. stupňa.

Krajský   súd   zastáva   názor,   že   pri   rozhodovaní   vychádzal   z   ustanovení   Zákona 161/2005 Z. z. v spojení aj s rozhodnutím okresného súdu a svojím postupom a rozhodnutím neporušil   zákon.   Účastníkom   konania   bola   daná   možnosť   predniesť   svoje   návrhy   aj v odvolacom   konaní.   Okolnosť,   že   súd   I.   stupňa   a   krajský   súd   dospeli   na   rozdiel od sťažovateľa k inému právnemu názoru, čo viedlo k neúspechu v konaní ešte neznamená, že bolo porušené právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na súdnu ochranu. Z uvedených dôvodov nepovažoval krajský súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa S. v B. za dôvodnú.“

Predseda   krajského   súdu   zároveň   oznámil,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania v konaní pred ústavným súdom.

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu okrem iného uviedol:

«Porušovateľ vo svojom vyjadrení zo dňa 24.   3.   2011 č. Spr 324/11 uvádza,   že navrhovateľ svoje právo odvodil od Trianonskej zmluvy, dohody Modus Vivendi zo dňa 2. 2. 1928 ako aj čl. 29 bod I písm. b) Mierovej zmluvy s Maďarskom zo dňa 10. 2. 1947. Na základe týchto právnych skutočností sa stal majetok Z. opátstva na území býv. ČSR na základe teritoriálneho princípu majetkom (vlastníctvom) R. na území býv. ČSR.

S týmto tvrdením sťažovateľ nemôže súhlasiť a ak by táto skutočnosť predmetom súdneho   konania   na   súdoch   v   oboch   stupňoch,   sťažovateľ   by   tieto   tvrdenia   vyvrátil nasledovne:

V nadväznosti na uvedené tvrdenie porušovateľa, sťažovateľ uvádza:

- Medzinárodná zmluva je prejav súhlasnej vôle dvoch alebo viacerých štátov alebo medzivládnych   organizácií,   ktorými   sa   zakladajú,   menia   a   rušia   ich   vzájomné   práva a povinnosti.

- Podľa § 64 ods. 1 bod 1. zákona č. 121/1920 Sb., ktorým sa uvádza ústavná listina Československej republiky citujem: „President republiky zastupuje stát na venek. Sjednává a ratifikuje medzinárodní smlouvy. Smlouvy obchodní, dále smlouvy, z kterých pro stát neb občany   plynou   jakákoli   bremena   majetková   nebo   osobní,   zejména   i   vojenská,   jakož i smlouvy jimiž se mení statní území, potřebují souhlasu Národního shromáždení. Pokud jde o   zmeny   státního   území,   souhlas   Národního   shromáždení   se   dáva   formou   ústavního zákona.“

- Modus vivendi nie je medzinárodnou zmluvou, nakoľko Modus vivendi je výsledkom procesu výmeny nót medzi československou vládou zaslanou ministrom zahraničných vecí reprezentovaného Dr. E. B. zo dňa 29. 01. 1928 a Svätou Stolicou prostredníctvom štátneho sekretára Svätej Stolice v Ríme Jeho Eminenciou - kardinálom P. G.

Sťažovateľ   poukazuje   na   pôvodné   znenie   nóty   zaslanej   československou   vládou prostredníctvom ministra zahraničných vecí zo dňa 29. 01. 1928. ktorá znie:

„Jeho Eminenci, kardinálu G., státnímu sekretáři Sväté stolice v Římě, Eminence, od   několika   již   roků   vláda   Československé   republiky   měla   čest   projednávati   se Svätou   stolici   úpravu   určitých   otázek   politicko-náboženských,   které   byly   mezi   oběma stranami   dosud   nevyřízeny.   Výsledek   těchto   jednaní   byl   parafován   17.   prosince   1927 zástupci obou strán a bylo dohodnuto, že bude předložen ke schválení jednak Jeho Svätosti, jednak vláde československé a že vejde v platnost výmenou reversálních nót mezi státním sekretářem Sväté stolice a ministrem zahraničních věcí Republiky československé, mám nyní čest Vám oznámiti jménem vlády československé, že dne 20 ledna 1928 dala svůj souhlas   k tomuto   ujednání   (k   tomutu   modu   vivendi),   jehož   konečný   text   byl   smluven   v jednáních z měsíce prosince 1927 mezi msgre B. D. a p. K.“

Modus   vivendi   nebol   ratifikovaný,   prejednaný   a   schválený   zákonodarnou   cestou v zmysle Zákona č. 121/1920 Sb. zo dňa 29. 02. 1920 - Ústava Československej republiky a teda Modus vivendi nenadobudol status medzinárodnej zmluvy.

Charakter   medzinárodnej   zmluvy   ako   medzištátnej   dohody   nenadobudol   Modus vivendi ani z hľadiska Svätej Stolice, nakoľko:

- Svätá Stolica charakter subjektu medzinárodného práva verejného nadobudla až uzatvorením tzv. Lateránskych zmlúv, ktoré predstavujú tri zmluvy podpísané dňa 11. 02. 1929   medzi   Svätou   stolicou   zastúpenou Jeho Eminenciou -   kardinálom   P.   G.   namiesto Svätého Otca a Talianskom zastúpené predsedom vlády B. M. namiesto talianskeho kráľa. Prvou   zmluvou   bol   zriadený   Mestský   štát   V.;   druhou   zmluvou   sa   v Taliansku   jediným štátnym   náboženstvom   stalo   rímskokatolícke   náboženstvo;   treťou   zmluvou   sa   riešili finančné   vzťahy.   Charakter   subjektu   medzinárodného   práva   verejného   Svätá   Stolica nadobudla až rok po výmene nót Modus vivendi.

-   Zmluvy,   ktoré   upravujú   vzťahy   medzi   Svätou   Stolicou   a   štátmi   sa   nazývajú konkordátmi (concordata, concordatum); Modus vivendi je konkordátom, ale nižšej právnej sily. Tematikou konkordátu sa zaoberá aj M. N. vo vysokoškolskej učebnici „Základy kanonického práva“, ktorú lektoroval JCDr. S. Z., terajší biskup B. arcidiecézy a súčasne primas Slovenskej rímskokatolíckej cirkevnej provincie. Z učebnice citujem:

„3- Platnosť a záväznosť konkordátu Platnosť konkordátu sa odvíja od jeho povahy ako zmluvy uzavretej podľa noriem medzinárodného práva verejného. To znamená, že konkordát je platný od okamihu:

a) schválenia vládou príslušného štátu; v tomto prípade sa zmluvou už nezaoberá parlament. Tento spôsob nadobudnutia platnosti sa uplatňuje v prípade nekomplexných dohôd   riešiacich   aktuálne   problémy,   ktoré   nemajú   normatívnu,   ale   len   administratívnu povahu. Tento typ zmluvy sa nazýva Modus vivendi.

b) schválenia zákonodarným orgánom štátu a jeho vyhlásením podľa zákona; týmto spôsobom (ratifikáciou) nadobúdajú platnosť pravé konkordáty,   čiže komplexné dohody zásadného charakteru.“.

Aj z uvedeného je zrejmé, že podľa Modus vivendi z roku 1927 nemohlo v žiadnom prípade   prejsť   vlastnícke   právo   k   sporným   nehnuteľnostiam   na   právneho   predchodcu žalobcu, a to aj s poukazom na charakter modusu vivendi ako administratívneho aktu. V texte Modus vivendi sa nenachádza žiadne ustanovenie o právnom nástupníctve po zahraničnom cirkevnom právnom subjekte alebo o prevode alebo prechode nehnuteľných vecí na žalobcu.

Na podporu tvrdení sťažovateľa, že Modus vivendi nebol ratifikovaný, prejednaný a schválený zákonodarnou cestou v zmysle zákona č. 121/1920 Sb. zo dňa 29. 02. 1920 a Modus vivendi nenadobudol status medzinárodnej zmluvy, sťažovateľ cituje výťah z knihy

- učebných textov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, právnická fakulta od autora Prof. ThDr. J. K., PhD. pod názvom Historické reflexie konfesijných vzťahov, rok vydania 2006,   v   ktorej   sa   uvádza   na   strane   137:   „I   keď   Modus   vivendi   bol   veľmi   dôležitým cirkevnoprávnym   dokumentom,   predsa   len   tvoril   akýsi   nižší   stupeň   dohody.   Nebol   to konkordát   Asi   z   tohto   dôvodu   text   Modus   vivendi   nebol   ratifikovaný   československým parlamentom, nevyšiel v zbierke zákonov a prezident T. G. M. ho odmietol podpísať.“ Porušovateľom vyhodnotený dôkaz - Modus vivendi teda nie je a ani nemôže byť právne   relevantným   aktom   preukazujúcim   tvrdenie   žalobcu   o   právnom   nástupníctve   po jestvujúcej zahraničnej cirkevnej právnickej osobe. V texte Modus vivendi sa nenachádza žiadne ustanovenie o právnom nástupníctve, o prevode alebo prechode nehnuteľných vecí na   žalobcu.   Taktiež   sa   v   Modus   Vivendi   nenachádza   ani   zmienka   o   „teritoriálnom princípe“. Ten, ako je všeobecne známe, sa používa pri uplatňovaní práva, čo znamená, že pre prevod alebo prechod nehnuteľného majetku malo byť použité právo štátu, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza, t. j. právo platné v tom čase na území býv. ČSR.

Mierová zmluva s Maďarskom zo dňa 10. 02. 1947 pojednáva v článku 29 výlučne o maďarskom majetku. Ak sa teda porušovateľ odvoláva a svoje tvrdenie opiera aj o článok 29 označenej mierovej zmluvy, potom sa odvoláva na ustanovenia o určení charakteru majetku   ako   majetku   maďarského   a   nie   ako   majetku   slovenského   (Apoštolskej administratúry v Trnave). Odkazy samotného porušovateľa na článok 29 Mierovej zmluvy s Maďarskom   zo   dňa   10.   02.   1947   v   jeho   podaní   potvrdzujú   dôvodnosť   námietky sťažovateľa vo vzťahu k nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore. Samotný porušovateľ žiada súd, aby prihliadal na majetok Z. opátstva ako na majetok maďarský, teda popiera svoje tvrdenie o vlastníctve sporného majetku T. apoštolskou administratúrou. Evidentne   ide   o   zjavný   rozpor   v   tvrdeniach   porušovateľa,   ktoré   by   však   v konaní   na všeobecných súdoch mali byť odstránené.

Zámerom   sťažovateľ   oznamuje,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho   pojednávania v predmetnej veci.»

2.3 Listom   z 24. januára 2012 sa bez výzvy ústavného súdu   k veci vyjadrila aj žalobkyňa, ale keďže táto nie je účastníčkou tohto konania o sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie základných práv a svoje pristúpenie do konania ako vedľajší účastník ani nenavrhla, ústavný súd nepovažoval za dôvodné prihliadať na jej vyjadrenie.

2.4   Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   4.   júla   2011   požiadali   L.,   š.   p.,   B., o pristúpenie do konania ako vedľajší účastník, avšak ústavný súd tento návrh uznesením č. k. II. ÚS 42/2011-50 z 20. septembra 2012 odmietol.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   14   Co   177/2009-575   z   28.   septembra   2010 v spojitosti s rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 55/2007-322 z 25. mája 2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   od.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 177/2009-575 z 28. septembra 2010

Sťažovateľ označenému rozhodnutiu krajského súdu predovšetkým vytýka, že toto malo   dať   jednoznačnú   odpoveď   na   všetky   jeho   námietky   uvedené   v   odvolaní   proti napadnutému   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu,   avšak   odôvodnenie   rozsudku   súdu druhého stupňa „takého závery neobsahuje, je nepresvedčivé a zjavne neodôvodnené, čím sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného práva sťažovateľa“.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Krajský   súd   sťažnosťou   napádaný   rozsudok   č.   k.   14   Co   177/2009-575 z 28. septembra 2010 odôvodnil okrem iného takto:

„Žalovaný v podanom odvolaní žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobu žalobcu zamietnuť, alebo tento zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch odvolania poukazoval na to, že žalobca si neuplatnil svoje právo na vydanie nehnuteľnosti v súlade so zákonom 161/2005 Z. z. a to § 5 ods. 1, pričom nepreukázal ani skutočnosti podľa § 3 citovaného zákona. Tiež poukazoval na to, že vlastníctvo na štát prešlo   ex   lége   účinnosťou   záborového   zákona.   Žalobca   nepreukázal,   že   by   k   takému prechodu vlastníctva nedošlo. Namietal tiež, že žalobca nemá v konaní aktívnu legitimáciu, lebo nebolo preukázané, že prevzal do vlastníctva majetok patriaci zahraničnej cirkevnej právnickej osobe Z. opátstvu. Okrem toho žalovaný mal byť inak označený, preto žaloba trpí aj nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie žalovaného...

Krajský súd preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutej časti v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a tento v zmysle § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

V zmysle § 212 ods.   1 O.   s. p.   odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Je tiež viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v ods. 2 až 7 § 213 ods. 1 O. s. p.. Účastníci v konaní prehlásili, že nemajú návrhy   na   doplnenie   dokazovania.   Okresný   súd   preto   správne   uznesením   vyhlásil dokazovanie za skončené. Krajský súd preto pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa.

Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci pre svoje rozhodnutie vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a na tieto odkazuje.

Podľa   §   2   ods.   2   zák.   č.   161/2005   Z.   z.   právo   na   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným   veciam   podľa   ods.   1,   môže   uplatniť   oprávneného   osoba,   ktorou   je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť na území SR vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. 5.   1945,   židovským   náboženským   obciam   od   2.   11.   1938   do   1.   1.   1990   spôsobom uvedeným v § 3 zákona.

Z dokazovania vyplynulo, že právo na navrátenie vlastníctva uplatnila r., ktorá je registrovanou   cirkvou   na   území   SR.   Bolo   preukázané,   že   táto   je   právnym   nástupcom majetku po zahraničnej právnickej cirkevnej osobe Z. opátstve a C. ráde na území SR na teritoriálnom princípe a má teda postavenie oprávnenej osoby a to aj jej zložka, ktorá nárok v konaní po úprave návrhu uplatňovala.

Oprávnená osoba uplatnila právo na navrátenie vlastníctva písomnou výzvou voči povinnej osobe zo dňa 11. 4. 2006 a 21. 4. 2006, teda v zákonom určenej lehote do 30 apríla 2006, pričom návrh podala tiež v zákonom ustanovenej lehote na súde. S. v B. bolo možné podľa § 4 ods. 1 Zák. 161/2005 Z. z. považovať za povinnú osobu, lebo ku dňu účinnosti   zákona   spravoval   nehnuteľné   veci,   vo   vlastníctve   SR,   ako   na   to   vytvorená právnická osoba.

Oprávnená osoba v písomnej výzve do 30. 4. 2006 mala tiež preukázať skutočnosti podľa   §   3   zák.   č.   161/2005   Z.   z..   Tieto   okolnosti   tiež   splnila,   lebo   vo   výzve   uviedla, nehnuteľnosti s odkazom na pozemno-knižné vložky, označila kat. územie, označenie listu vlastníctva, ako aj identifikáciu parciel. Taktiež uviedla aj dôvod odňatia spadajúci pod § 3 ods. 1 písm. c/ zák. č. 161/2005 Z. z., ktorý vyplýva z predložených pozemno-knižných vložiek. Odvolací súd preto zhodne so súdom okresného súdu dospel k záveru, že žalobkyňa splnila podmienky pre navrátenie vlastníctva v rozsahu, ako určil okresný súd vo výroku svojho rozhodnutia. Krajský súd preto považoval rozhodnutie okresného súdu za vecne správne a preto ho potvrdil.“

Pretože krajský súd sa v podstate v odôvodnení rozhodnutia v súlade so zákonom obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov   napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), ústavný súd považoval za potrebné na tomto mieste uviesť podstatné rozhodujúce časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 55/2007-322 z 25. mája 2009:

„Z vykonaného dokazovania súd má za preukázané, že navrhovateľ vyzval odporcu listom   zo   dňa   11.   04.   2006   na   navrátenie   vlastníctva   k   nehnuteľným   veciam   tam špecifikovaným a na ich vydanie. Uvedenú výzvu prevzal odporca dňa 12. 04. 2006. Súd zistil, že navrhovateľ podal návrh v zákonom stanovenej lehote do 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy, keďže návrh bol podaný na Okresný súd vo Zvolene dňa 12. 04. 2007.

Z vykonaného dokazovania súd má za preukázanú tú skutočnosť, že navrhovateľ je oprávnenou   osobou   na   podanie   takéhoto   návrhu.   Je   zrejmé,   že   právo   na   navrátenie vlastníctva môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území SR vrátane ich útvarov. Navrhovateľ je útvarom r. s právnou subjektivitou   a   je   registrovaný   na   Ministerstve   kultúry   SR   a   zároveň   navrhovateľ   na preukázanie svojho tvrdenia predložil aj potvrdenie o právnej subjektivite.

Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že navrhovateľ naplnil a preukázal aj ďalšiu podmienku na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, a to že v lehote preukáže skutočnosti podľa § 3 zák. č. 161/2005 Z. z., pričom súd vychádzal najmä zo zápisov v pozemnoknižných vložkách č..., k. ú. O. Každá pozemkovoknižná vložka rovnako ako LV sa skladá z 3 častí: A - Majetková podstata, B - Vlastníctvo a časť C -Ťarchy. Pozemkovoknižné vložky a rozhodnutia orgánov verejnej moci o znárodnení majetku sú verejnými listinami a v prípade, že sa zachovali je možno ich získať na základe lustrácie v štátnom archíve.

Prvý relevantný zápis bol vykonaný pod poradovým číslom 4 v pozemkovoknižnej vložke č... k. ú. O. a pod por. č. 3 v pozemkovoknižnej vložke č... k. ú. O., kde sa zapísalo, že nehnuteľnosti   zamýšľa   povereníctvo   pôdohospodárstva   prevziať   a   že   nehnuteľnosti   sú predmetom revízie. Uvedený zápis bol vykonaný v zmysle § 3 ods. 2 druhá veta citovaného zákona, podľa ktorého povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy na Slovensku dalo   vyznačiť   vo   verejnej   knihe,   že   ide   o   majetok,   ktorý   je   predmetom   revízie.   Týmto úkonom   ešte   neprešlo   vlastnícke   právo   od   pôvodného   vlastníka   na   štát,   ale   titulom nadobudnutia vlastníckeho práva mala byť až pridelená listina alebo iná listina, ktorá by určila, akým spôsobom sa naloží s majetkom, ktorý podlieha revízii pozemkovej reformy. Súd z výmeru zn. 611-28/8-1950-IX/1. Okresného národného výboru v Šahách zo dňa 25. 09. 1950, Čd 1620/50 týkajúceho sa nehnuteľností pôvodne vedených na PKV č... zistil, že v odôvodnení tohto výmeru je uvedené,   že nehnuteľnosti boli navrhovateľovi odňaté postupom podľa zák. č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme a z Uznesenia Okresného súdu   v   Šahách   zo   dňa   26.   05.   1950   čd.   706/50   týkajúceho   sa   nehnuteľností   pôvodne vedených na PKV č... zistil, že sa povolil vklad vlastníckeho práva pre Československý štát podľa zák. č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme.

V zmysle vyššie uvedeného podľa názoru súdu navrhovateľ preukázal, že mu bolo odňaté vlastnícke právo v rozhodnom období, a to postupom podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme a táto skutočnosť vyplýva aj zo zápisov v pozemnoknižných vložkách č... pre k. ú. O. Napriek tomu, že zákon č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy   predpokladal   vo   viacerých   prípadoch   o   vyplatenie   náhrad   za   zabraté nehnuteľnosti, v konaní nebolo preukázané, že by tieto navrhovateľovi boli aj skutočne vyplatené.

Podľa   §   2   ods.   2   zák.   č.   161/2005   Z.   z.   právo   na   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným   veciam   môže   uplatniť   oprávnená   osoba,   ktorou   je   registrovaná   cirkev a náboženská   spoločnosť so   sídlom   na území   Slovenskej   republiky vrátane   ich   útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.

Podľa § 3 ods. 1 písm. c) citovaného zákona oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Z vyššie citovaného ustanovenia § 3 ods. 1 reštitučného zákona sa predpokladá, že finančné náhrady v zmysle pozemkovej reformy neboli vyplatené. Nie je preto rozhodujúce, či   navrhovateľ   mal   právo   na   vyplatenie   náhrady,   ale   skutočnosť,   že   štát   túto   náhradu nevyplatil. Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že navrhovateľ preukázal, že mu boli odňaté vlastnícke práva v rozhodnom období, a to postupom podľa zákona o revízii prvej pozemkovej reformy.

Súd sa vysporiadal aj s ďalšou námietkou odporcu ohľadne tohto, že žiadal návrh zamietnuť z dôvodu, že k odňatiu predmetných nehnuteľností štátom došlo pred rozhodným obdobím,   t.   j.   pred   08.   májom   1945   až   01.   januárom   1990   s   tým,   že   na   preukázanie uvedeného tvrdenia odporca predložil listinné dôkazy s tým, že listinou zo dňa 07. 05. 1924 predloženou zo strany odporcu Štátny pozemkový úrad v Prahe žiada, aby bolo poznačené, že nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižných vložkách č. 2 - 52 k. ú. O. a č. 20 - 38 - 39 a 77 k. ú. S. sú zabrané štátom podľa zákona č. 215/1919 Sb. z. a n. a oznamuje, že sa rozhodol   prevziať   podľa   zák.   č.   215/1919   Sb.   z.   a   n.   tieto   nehnuteľnosti.   Na   základe uvedenej žiadosti a oznámenia ďalej navrhuje, aby Okresný súd v Krupine vydal uznesenie, ktorým   nariadi   pozemnoknižnej   kancelárii,   aby   v   uvedených   pozemnoknižných   vložkách vyznačila, že nehnuteľnosti sú zabrané štátom podľa zák. č. 215/1919 Sb. z. a n. a že štátny pozemkový úrad zamýšľa tieto nehnuteľnosti prevziať. K uvedenému je potrebné uviesť, že na základe poznámky, že nehnuteľnosti sú zabrané štátom a štátny pozemkový úrad zamýšľa tieto   nehnuteľnosti   prevziať,   nedochádza   ešte   k   prechodu   vlastníckeho   práva   na   štát. Nehnuteľnosti   neprešli   na   štát   podľa   záborového   zákona z dôvodu   čl.   250   Trianonskej zmluvy uverejnenej v Zbierke zákonov pod č. 102/1922 Sb., čl. II. dohody Modus vivendi zo dňa 02. 02. 1928, uverejnená vo Vestníku MZV z r. 1928 alebo vo Vyhlášky MZV v dohode s MŠaNO č. 118 672/II-7/37 zo dňa 07. 09. 1937 a ďalších súvisiacich právnych predpisov. Tento právny stav nedotknuteľnosti cirkevného majetku bol deklarovaný tiež v čl. 29 bodu 1. písm. b) Mierovej zmluvy s Maďarskom zo dňa 10. 02. 1947, uverejnenej v Zbierke zákonov pod č. 192/1947 Sb. a keďže z vyššie uvedených dôvodov nedošlo k prechodu vlastníckeho práva na štát, súd nemohol na túto námietku odporcu relevantne prihliadnuť.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd je toho názoru, že návrh navrhovateľa je čiastočne dôvodný a tento rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia s tým,   že   odporcovi   uložil   povinnosť   vydať   a   navrátiť   navrhovateľovi   vlastníctvo k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Súd návrhu navrhovateľa nevyhovel čo sa týka parciel č... vedených na LV č... k. ú. O. vedeného Správou katastra K. a parc. č... vedenej na LV č..., k. ú. K. vedeného Správou katastra K. č., a to z týchto dôvodov:

Čo sa týka parc. č... vedenej na LV č..., k. ú. O. vedeného Správou katastra K., tak súd túto parcelu nemohol navrhovateľovi vydať, a to z tohto dôvodu, že v konaní bolo jednoznačne   preukázané,   že   na   tejto   parcele   sa   nachádza   vodný   tok   V.   s   tým,   že   súd poukazuje   na   čl.   IV.   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   nerastné   bohatstvo, jaskyne,   podzemné   vody,   prírodné   liečivé   zdroje   a   liečivé   zdroje   a vodné   toky   sú   vo vlastníctve Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu súd v tejto časti návrh navrhovateľa musel zamietnuť.

Súd tak isto zamietol návrh navrhovateľa aj ohľadne vydania parciel č... v k. ú. O. vedenej na LV č... a parc. č... v k. ú. K. vedenej na LV č..., a to z toho dôvodu, že síce navrhovateľ v návrhu uvádza, že v predmetnej výzve na navrátenie nehnuteľností boli aj tieto nehnuteľnosti, napriek tomu, že ich neuviedol v pôvodnej špecifikácii parciel. Súd je teda   toho   názoru,   že   navrhovateľ   nemá   nárok   na   navrátenie   vlastníctva   k   týmto nehnuteľnostiam, nakoľko podľa § 5 zák. č. 161/2005 Z. z. neuplatnením práva v zákonnej lehote,   t.   j.   do   30.   04.   2006   právo   zaniká.   Navrhovateľ   v písomnej   výzve   právo   na navrátenie vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam neuplatnil, lebo ako predmet nároku na vydanie, ich uviedol až v žalobnom návrhu podanom dňa 12. 04. 2007. Z tohto dôvodu v tejto časti navrhovateľ nesplnil základné predpoklady zák. č. 161/2005 Z. z, a preto súd v tejto časti návrh zamietol.“

Z   citovaných   častí   odôvodnení   rozhodnutí   všeobecných   súdov   vyplýva,   že   sa s právnymi pre vec významnými otázkami riadne zaoberali a svoje závery dostatočným spôsobom   odôvodnili.   Relevantne   sa   vysporiadali   s   námietkami   sťažovateľa,   na   ktoré poukazoval aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Tak krajský súd, ako aj okresný súd zreteľne uviedli, prečo považovali žalobkyňu za osobu oprávnenú na navrátenie vlastníctva, a z akých dôkazov pri vyvodzovaní tohto záveru vychádzali.   Podľa   ich   zistení   je   žalobkyňa   útvarom   r.   s   právnou   subjektivitou   a   je registrovaná na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky. Všeobecné súdy neopomenuli preskúmať splnenie aj ďalších zákonom vyžadovaných podmienok na navrátenie vlastníctva žalobkyni, a to najmä obsahovú správnosť, úplnosť a včasnosť podania výzvy adresovanej sťažovateľovi   na   navrátenie   majetku   (predovšetkým   označenie,   špecifikáciu,   resp. identifikáciu   požadovaných   konkrétnych   nehnuteľností),   ako   aj   preukázanie   dôvodu predošlého   odňatia   vlastníctva   k   týmto   nehnuteľnostiam.   Vychádzali   pritom   z pozemkovoknižných vložiek a z rozhodnutí orgánov verejnej moci o znárodnení majetku, ktoré   považovali   za   verejné   listiny   dostupné   lustráciou   v   štátnom   archíve,   a   dospeli   k presvedčeniu, že žalobkyni bolo odňaté vlastnícke právo v rozhodnom období postupom podľa relevantného predpisu.

Rovnako sa okresný súd (so závermi ktorého sa krajský súd stotožnil) stručne, ale presvedčivo vysporiadal s dôkazmi predloženými sťažovateľom, ktoré mali preukázať opak tvrdení   žalobkyne.   Išlo   hlavne   o   spornosť   obdobia   prechodu   majetku   na   štát   a   právnu normu, podľa ktorej sa tak stalo. V neposlednom rade okresný súd odôvodnil aj to, prečo v časti návrhu žalobkyne nevyhovel. To však predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu nebolo.

Ústavný   súd   s   prihliadnutím   na   uvedené   nemohol   dospieť   k   inému   záveru   ako k takému,   že   postup   krajského   súdu   bol   plne   v   súlade   s   ústavnými   princípmi   a   jeho rozhodnutie spĺňa všetky požiadavky kladené ústavou a dohovorom na rozhodnutie súdneho orgánu.   Rozsudok   krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   je   ústavne udržateľný, nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, je náležite odôvodnený a výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že by popieral účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

V odôvodnení napadnutých rozsudkov dali všeobecné súdy sťažovateľovi podrobnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na ním kladené otázky, pritom ich závery neboli iba tvrdeniami, ktoré by neboli opreté o konkrétne dôkazy a zákonné ustanovenia. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu v spojení s názorom okresného súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor   svojím   vlastným   (m.   m.   II.   ÚS   134/09,   I.   ÚS   417/08).   Aj   preto   ústavný   súd nepovažoval za   potrebné rozvíjať či   podporovať správnosť záverov všeobecných   súdov rozhodujúcich   právnu   vec   sťažovateľa   patriacu   do   ich   ústavnej   (čl.   142   ods.   1   ústavy) a zákonnej (§ 7 ods. 1 Občiansky súdny poriadok) právomoci.

Pokiaľ   teda   ide   o   namietaný   zásah   do   základného   práva   na   súdnu   ochranu sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové a právne) rozsudku (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil.   V   súvislosti so sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani právo na spravodlivé súdne   konanie   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 14 Co 177/2009-575 z 28. septembra 2010 porušené nebolo, preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   13   C   55/2007-322 z 25. mája 2009

V   súvislosti   s   napádaným   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   13   C   55/2007 z 25. mája 2009 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“),   môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   o   ochrane   sťažovateľom   označených   práv   v   súvislosti s rozhodnutím okresného súdu bol oprávnený konať alebo rozhodnúť iný všeobecný súd, ústavný súd nemá oprávnenie do tejto kompetencie všeobecného súdu zasiahnuť.

Sťažovateľ   sa   preskúmania   napadaného   rozhodnutia   okresného   súdu   sp.   zn. 13 C 55/2007 z 25. mája 2009 mohol (a v konečnom dôsledku tak aj urobil) domáhať už v rámci   všeobecného   súdnictva   podaním   riadneho   opravného   prostriedku   (odvolania) v konaní pred krajským súdom, pričom na základe uvedeného krajský súd ako súd odvolací mal povinnosť v prípade zistenia porušenia označených práv sťažovateľa týmto jeho právam poskytnúť ochranu, a teda musel sa v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľ uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosti   sťažovateľa v tejto časti   nevyhovel, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

3. Pokiaľ ide o požiadavku sťažovateľa zrušiť napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a vrátiť im vec na ďalšie konanie, toto je v zmysle čl. 127   ods.   2   ústavy   podmienené   vyhovením   sťažnosti   vo   veci   samej   (vyslovením porušenia   základných   práv   alebo   slobôd   zaručených   v   ústave   alebo   v   kvalifikovanej medzinárodnej zmluve).

Pretože   v   uvedenom   prípade   ústavný   súd   rozhodol,   že   sťažovateľom   označené základné právo zaručené v ústave (resp. listine) a právo zaručené v dohovore porušené neboli,   resp.   ostatným   častiam   sťažnosti   nebolo   vyhovené,   uvedeným   návrhom   sa   pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

Taktiež sa ústavný súd nezaoberal podnetom sťažovateľa na postup senátu ústavného súdu podľa § 6 zákona o ústavnom súde, pretože na takýto návrh fyzickej alebo právnickej osoby   namietajúcej   porušenie   jej   základného   práva   alebo   slobody   neexistuje   zákonný podklad, a tiež k takému postupu nebola podľa názoru ústavného súdu splnená zákonná podmienka   spočívajúca   v   tom,   že   senát   dospeje   k   právnemu   názoru   odchylnému   od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2012