znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 42/08-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. Z., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., V., vo veci namietaného porušenia práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove sp. zn. 3 Co 26/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Z.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2007 doručená sťažnosť P. Z., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., V., vo veci namietaného porušenia práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Co 26/06, ktorou sťažovateľ navrhoval ústavnému súdu vydať nález, ktorým by ústavný súd skonštatoval porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy, zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 3 Co 26/06-311 z 8. marca 2007 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Z podanej sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného   Okresným   súdom   Vranov   nad   Topľou   (ďalej   len   „okresný   súd“),   ktorého predmetom   bolo   určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti.   Okresný   súd   najprv rozsudkom   č.   k.   1   C   1375/97-38   z 11.   júna   1998   žalobe   vyhovel,   avšak   na   odvolanie sťažovateľa krajský súd uznesením č. k. 4 Co 101/99, 4 Co 102/99 z 31. marca 1999 jeho rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Druhý raz vo veci rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 1 C 1375/97-196 z 12. septembra 2001 tak, že žalobe znova vyhovel, avšak krajský súd i tento jeho rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to uznesením č. k. 4 Co 109/02-229 z 8. marca 2004. Okresný súd rozsudkom č. k. 1 C 1375/97-250 z 25. júna 2004 žalobu zamietol, avšak krajský súd znova jeho rozsudok uznesením č. k. 4 Co   322/04-270   z 9.   júna   2005   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Naposledy rozhodol   okresný   súd   vo   veci   rozsudkom   č.   k.   1   C   1375/97-293   z 23. novembra   2005 a žalobe vyhovel. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ odvolal a o jeho odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 3 Co 26/06-311 z 8. marca 2007 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Rozsudok krajského súdu č. k. 3 Co 26/06-311 z 8. marca 2007 nadobudol právoplatnosť 4. apríla 2007.

Po predložení spisu odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 1 C 1375/97-293 z 23. novembra 2005 predseda krajského súdu opatrením z 3. mája 2006 nachádzajúcom sa v spise na č. l. 305A pridelil vec vedenú do toho času na krajskom súde pod sp. zn. 3 Co 26/06 do senátu 4 Co, a to s poukazom na § 50 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 5 ods. 2 písm. c.) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   118/2005   Z.   z.   o náležitostiach   rozvrhu   práce.   Do   nariadenia termínu   odvolacieho   pojednávania   žiadne   iné   rozhodnutie   predsedu   krajského   súdu   sa v spise   nenachádza.   Krajský   súd   vo   veci   rozhodol   v senáte   3   Co.   Tým,   že   vec   bola prerokovaná iným senátom, než ako bola pridelená predsedom súdu, došlo podľa názoru sťažovateľa   k porušeniu   čl.   48   ods.   1   ústavy,   keď   zákonným   sudcom   je   sudca   určený v súlade s rozvrhom práce súdu.

Ako z pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 1 C 1375/97 vyplýva, krajský súd vo veci rozhodoval pokiaľ ide o rozsudok č. k. 3 Co 26/06-311 z 8. marca 2007 v senáte zloženom z predsedu JUDr. M. F. a sudcov JUDr. B. B. a JUDr. M. F. Uznesením č. k. 4 Co 109/02-229 z 8. marca 2004 rozhodoval krajský súd v senáte zloženom z predsedu JUDr. J. K. a sudcov JUDr. M. F. a JUDr. Ľ. Š. Uznesením č. k. 4 Co 322/04-270 z 9. júna 2005 rozhodoval krajský súd v senáte zloženom z predsedu JUDr. M. F. a sudcov JUDr. J. K. a JUDr. G. K.

K ústavnej sťažnosti sa vyjadril prípisom sp. zn. Spr 10138/2007 z 11. septembra 2007   na   výzvu   ústavného   súdu   predseda   krajského   súdu   a uviedol,   že   predmetná   vec napadla na krajský súd na odvolacie konanie 18. januára 2006 a na základe automatického prideľovania   vecí   elektronickými   prostriedkami,   tzv.   elektronickou   podateľňou   bola zaradená pod sp. zn. 3 Co 26/06. Po zistení, že v predchádzajúcich štádiách konania konal na krajskom súde vo veci senát 4 Co, predseda krajského súdu opatrením, o ktorom hovorí aj sťažnosť, preradil vec do senátu 4 Co v súlade s rozvrhom práce krajského súdu na rok 2006   s tým,   že   elektronickou   podateľňou   pôvodne   pridelená   vec   sp.   zn.   3   Co   26/06 sa nezmenila. Senát,   ktorému   bola takýmto spôsobom   vec pridelená   v zložení   JUDr. F., JUDr. B. a JUDr. F., vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 3 Co 26/06-311, a to 8. marca 2007. Z týchto dôvodov   nešlo preto o porušenie princípu zákonného sudcu, ale naopak o jeho dodržanie za rešpektovania pravidiel pre prideľovanie vecí uvedených v rozvrhu práce na rok   2006.   Ústavnú   sťažnosť   preto   považuje   predseda   krajského   súdu   za   nedôvodnú a navrhuje ju zamietnuť.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa   čl.   48   ods.   1   prvej   vety   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému sudcovi.

Za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy treba považovať sudcu, ktorý bol určený   na   prerokovanie   a rozhodnutie   vo   veci   v súlade   s rozvrhom   práce   súdu (II. ÚS 118/02).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu, ktorým je podľa jeho názoru sudca určený rozvrhom práce. Ako vyplýva z rozvrhu práce krajského súdu, ktorým sa prideľovanie sťažovateľovej veci riadilo, vec mala byť v súlade s bodom 3 písm. g.) pridelená, keďže išlo o vec, ktorá bola v predchádzajúcom odvolacom konaní už zrušená, „senátu, ktorý rozhodol o jej zrušení. Ak sa zloženie senátu zmenilo, pridelí sa takáto vec senátu, do ktorého je zaradený sudca, ktorý v čase zrušenia veci (rozhodnutia súdu prvého stupňa) túto referoval. Ak takýto sudca už nepôsobí na krajskom súde (napr. v dôsledku skončenia jeho dočasného pridelenia na výkon funkcie), pridelí sa vec senátu, ktorý   rozhodoval   o zrušení   veci   (rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa),   ak   v tomto   senáte pracujú aspoň dvaja sudcovia, ktorí sa podieľali na rozhodovaní o zrušení rozhodnutia súdu   prvého   stupňa   v predmetnej   veci.   V ostatných   prípadoch   sa   aj   takáto   vec   pridelí do príslušného senátu podľa aktuálneho rozvrhu práce“. Totožné ustanovenie je i súčasťou rozvrhu práce krajského súdu na rok 2007.

Ako   vyplýva   z rozvrhu   práce   krajského   súdu   na   rok   2006   senát   4   Co   v čase napadnutia predmetnej veci pracoval v zložení JUDr. K., JUDr. F. a stážista. Z opatrenia predsedu krajského súdu, ktorým bol zmenený rozvrh práce krajského súdu, ďalej vyplýva, že JUDr. K. bol od 3. apríla 2006 dočasne pridelený na Najvyšší súd Slovenskej republiky, preto ako stážista bol na krajský súd dočasne pridelený na výkon funkcie na súd vyššieho stupňa JUDr. F. Z rozvrhu práce krajského súdu na rok 2007 je zrejmé, že senát 4 Co pracoval ďalej v zložení JUDr. F. a JUDr. B. B. ako predseda pod označením 8 Co.

Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti tvrdil, že k porušeniu jeho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi došlo tým, že „vec bola prejednaná v inom senáte, než do ktorého bola predsedom súdu pridelená“, teda, inak povedané, sťažovateľova vec nebola prerokovaná senátom 4 Co.

Ako z už uvedeného vyplýva, sťažovateľovu vec prerokoval senát 4 Co v zložení z predsedu JUDr. M. F. a sudcov JUDr. B. B. a JUDr. M. F. v súlade s opatrením predsedu krajského súdu na prideľovanie veci, ktoré boli vydané na základe rozvrhu práce krajského súdu na rok 2006.

K   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   zákonného   sudcu   v zmysle   čl.   48 ods. 1 ústavy nemôže dôjsť v prípade, ak sudcom rozhodujúcim vo veci je sudca určený pre takéto rozhodovanie rozvrhom práce. O takúto situáciu išlo aj v danej veci, a preto ústavný súd musel odmietnuť sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2008