znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 42/05-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť S., spol. s r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 S 22/03 z 30. júna 2003 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-KS 150/03 zo 16. decembra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., spol. s r. o. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. februára 2004 doručené podanie S., spol. s r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. K., K., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Sž-o-KS 150/03 zo 16. decembra 2003.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:   «Rozhodnutím Katastrálneho úradu v Ž., Správa katastra Ž., sp. zn. V 5579/02 zo dňa 19. 12. 2002 bol povolený vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeným LV č. 5853   pre   k.   ú.   Ž.   ako   pozemky   parc.   č.   7015/4,   7015/30   a sklad   na   parc.   č.   7015/4 v prospech obchodnej spoločnosti Ž. s. r. o. P.

Žalobou   zo   dňa   5.   2.   2003   sa   sťažovateľ   v súlade   s druhou   hlavou   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku   na   Krajskom   súde   v Žiline   domáhal   preskúmania   hore uvedeného rozhodnutia, nakoľko má za to, že ním bol ukrátený na svojich právach... V žalobe sťažovateľ jasne poukázal na viaceré zásadné pochybenia, v ktorých vidí nezákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.

Krajský súd však uznesením sp. zn. 10 S 22/03 zo dňa 30. 6. 2003 konanie vo veci zastavil...

Sťažovateľ   proti   uvedenému   uzneseniu   podal   na   Najvyššom   súde   SR   odvolanie, v ktorom   poukázal   na   špekulatívnosť   výkladu   zákona   prezentovaného   Krajským   súdom v Žiline, ktorý je v zjavnom rozpore s princípmi právneho štátu, Ústavou SR a nemá oporu ani v doterajšej súdnej praxi...

Aj Najvyšší súd SR sa však stotožnil s názorom Krajského súdu v Žiline a uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil...

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   bolo   sťažovateľovi   doručené   a tým   nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 1. 2004, z čoho vyplýva, že táto sťažnosť je podaná v zákonnej lehote. Predmetnými uzneseniami sa v podstate prezentuje názor, že rozhodnutia, ktorými katastrálne   úrady   povolia   vklad   vlastníckeho   práva   nie   sú   preskúmateľné   súdom. Vychádzajúc z toho záveru bolo konanie vo veci zastavené...

Výpočet   rozhodnutí   správnych   orgánov,   ktoré   nepodliehajú   preskúmavacej právomoci súdu je obsiahnutý v § 248 O. s. p. Rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva však medzi ne nepatrí. Z tohto pohľadu sa javí rozhodnutie Najvyššieho súdu SR o to zarážajúcejším, keď nerešpektuje ani svoju vlastnú judikatúru, ktorú reprezentuje rozsudok Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   29.   4.   2002,   sp.   zn.   6   Sž   196/01   publikovaný   v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 2/2003. Dotknutým rozsudkom totiž Najvyšší súd SR vyslovil, že „právomoc súdov v správnom súdnictve na preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov verejnej správy podľa § 247 ods. 1 a nasl. O. s. p. je daná aj v prípade, že takéto rozhodnutie je preskúmateľné súdom v správnom súdnictve. V jeho odôvodnení sa ďalej výslovne uvádza: „Ustanovenie § 248 O. s. p. vymedzuje negatívne rozhodnutia správnych orgánov, ktoré súdy nepreskúmavajú. Za týchto okolností, ak zákon taxatívne vymedzuje, kedy   súd   nemôže   preskúmavať   rozhodnutia   správnych   orgánov,   sú   ostatné   rozhodnutia takýchto orgánov preskúmateľné, ak spĺňajú podmienky ustanovenia § 244 ods. 3 a § 247 ods.   1   O.   s.   p.   Iný   postup   by   bol   v rozpore   so   zásadou   zákazu   denegatio   iustitiae   – odoprením spravodlivého súdu   –   ktorý   zohľadňuje   aj   Ústava   Slovenskej republiky v čl. 46.... Napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu však nie je v súlade s názorom uvedeným vyššie,   práve   naopak,   v konfrontácii   s ním   je   vlastne   ukážkovým   príkladom   odmietnutia spravodlivosti.»

Na základe výzvy ústavného súdu, ktorá bola doručená sťažovateľke 26. mája 2004, sťažovateľka   upresnila   a   doplnila   svoju   sťažnosť   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 3. júna 2004.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 10 S 22/03 zo dňa 30. 6. 2003 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-KS 150/03 zo dňa 16. 12. 2003 porušené bolo. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 10 S 22/03 zo dňa 30. 6. 2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-KS 150/03 zo dňa 16. 12. 2003 a vracia vec Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.   Krajský   súd   v Žiline   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sú   povinné   nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom SR na bankový účet JUDr. R. K. – advokát, so sídlom K... do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne   („...   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať   o takých   sťažnostiach,   o ktorých   je   oprávnený   podľa   platných   právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo   alebo   samotným   rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta uznesenie Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 S 22/03 a uznesenie najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Sž-o-KS 150/03.

1. Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu ústavný súd uvádza, že sťažovateľka mala k dispozícii riadny opravný prostriedok, odvolanie, ktorý aj využila. Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu má právomoc rozhodovať iný súd (najvyšší súd),   čo   v súlade   s dikciou   čl.   127   ods.   1   ústavy   „ak   o   ochrane   týchto   práv   slobôd nerozhoduje iný súd“ nezakladá právomoc ústavného súdu. Z toho dôvodu ústavný súd v časti   namietajúcej   uznesenie   krajského   súdu   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   pre nedostatok svojej právomoci.

2.   O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť predovšetkým   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   označeného základného   práva   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo.

Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáhala zrušenia uznesenia najvyššieho súdu, keď   namietala,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia   a   postupu   krajského   súdu bolo   porušené   jej   právo   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Sťažovateľka videla porušenie tohto svojho práva v tom, že „ Nepreskúmanie   napadnutého   rozhodnutia   správneho   orgánu   zákonom   ustanoveným postupom a zastavením konania bez prejednania veci samej, má za následok odmietnutie spravodlivosti   (denegatio   iustitiae)   a   popretie   základného   práva   žalobcu   na   súdne rozhodnutie ako jednu z požiadaviek právnej istoty“.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu.   Tomuto   základnému   právu   zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Táto povinnosť všeobecného súdu vzniká len vtedy, ak ten, kto požaduje súdnu ochranu, splnil všetky podmienky, ktoré zákon   vyžaduje na poskytnutie   súdnej   ochrany   (čl.   46   ods.   4   v spojení   s čl.   51   ods.   1 ústavy). Ak niekto žiada o súdnu ochranu v správnom súdnictve, ale nesplní podmienky vyžadované na jej poskytnutie, je všeobecný súd nútený odmietnuť súdnu ochranu napríklad zastavením konania, odmietnutím opravného prostriedku a podobne.

Krajský súd uznesením sp. zn. 10 S 22/03 z 30. júna 2003 zastavil konanie pred správnym súdom a odôvodnil svoje rozhodnutie tak, že sťažovateľ sa domáhal preskúmania takého rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré takému prieskumu nepodlieha podľa § 31 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise   vlastníckych   a iných   práv   k nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „katastrálny   zákon“).   Toto   uznesenie   bolo   napadnutým uznesením najvyššieho súdu potvrdené ako vecne správne v podstate z rovnakých dôvodov, z ktorých vychádzalo uznesenie krajského súdu, keď najvyšší súd uviedol:

„Napadnutým   uznesením   zastavil   súd   prvého   stupňa   konanie,   pretože   žalobca napadol rozhodnutie o vklade do katastra, ktoré preskúmaniu nepodlieha vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 31 ods. 6 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností v platnom znení vylučuje podanie akéhokoľvek opravného prostriedku proti rozhodnutiu o povolení vkladu....   Keďže   katastrálny   zákon   umožňuje   domáhať   sa   preskúmania   iba   rozhodnutia v prípade zamietnutia návrhu na vklad práva k nehnuteľnosti, podľa názoru krajského súdu sa žalobca môže domáhať ochrany iba cestou občianskoprávneho konania pred sporovým súdom.“

Najvyšší   súd   odôvodnil   svoje   uznesenie   ďalej   poukázaním   na   to,   že   napadnuté rozhodnutie o vklade práva k nehnuteľnosti do katastra je vylúčené zo súdneho prieskumu aj preto, že zistenie, či došlo alebo nedošlo k platnému nadobudnutiu vlastníckeho práva, patrí   do   kompetencie   súkromnoprávneho   súdnictva   (§   7   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku).

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd potvrdil zastavujúce uznesenie krajského súdu po   zistení,   že   sťažovateľka   požiadala   o súdnu   ochranu   v správnom   súdnictve,   avšak bez toho,   aby splnila   na jej   poskytnutie   zákonom   predpísané   podmienky   a predpoklady podľa čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy (§ 31 ods. 6 katastrálneho zákona). Takéto   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemôže   byť   vo   vecnej   súvislosti   s porušením základného práva na súdnu ochranu, a preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Za   iné   právne   prostriedky   považuje   ústavný   súd   aj   možnosť   účastníka   požiadať o súdnu   ochranu   v inom   type   konania,   než   je   typ   konania,   v ktorom   tvrdí,   že   došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu. Takýto návrh ústavný súd považuje vtedy za iný účinný právny prostriedok ochrany základného práva, ak sa ním objektívne môže dosiahnuť cieľ sledovaný aj iným návrhom alebo žalobou, prípadne procesným úkonom účastníka.

Cieľom návrhu sťažovateľky v správnom súdnictve bolo v posudzovanej veci zvrátiť zmenu vkladu   vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, t. j. znovu   nadobudnúť vlastnícke právo. Takýto cieľ možno v konaní pred všeobecným súdom dosiahnuť aj žalobou o určenie vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku alebo iným druhom vlastníckej žaloby, ktorá má základ vo vyriešení otázky platnosti predchádzajúceho prevodu vlastníckeho práva (§ 34 a nasl. a § 123 a nasl. Občianskeho zákonníka).

Preto   ústavný   súd   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   v spojení   s   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde odmietol aj z dôvodu jej neprípustnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2005