znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 42/01-202

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Klučku na verejnom zasadnutí senátu o podnete akciovej spoločnosti J. B. – K. b., K. V., Č. r., zastúpenej advokátom JUDr. E. V., B., vo veci porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 7 Obo 73/2000 dňa 21. februára 2002 takto

r o z h o d o l :

Základné právo akciovej spoločnosti J. B. – K. b. nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 7 Obo 73/2000 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Priebeh konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bolo 7. augusta 2000   doručené   podanie   akciovej   spoločnosti   J.   B.   –   K.   b.,   K.   V.,   Č.   r.   (ďalej   len „navrhovateľ“), označené ako „Podnet na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“. K podnetu navrhovateľa bolo priložené splnomocnenie na jeho zastupovanie pred ústavným súdom advokátom JUDr. E. V., B.   Na   výzvu   ústavného   súdu   z 8. septembra   2000   navrhovateľ   doplnil   svoj   podnet o požadované písomné   podklady.   Okrem   toho   však   navrhovateľ   samotný   (a   bez   výzvy ústavného   súdu)   svoj   podnet   neskoršie   doplnil   ešte   dvakrát,   a to   svojimi   podaniami z 25. septembra 2000 („Doplnenie podnetu v sp. zn. Rvp 1092/00“) a 18. decembra 2000 („Dodatok k podnetu“).

Dňa   16.   februára   2001   sa   na   ústavný   súd   obrátil   zástupca   Krajskej   prokuratúry v Košiciach   so   žiadosťou   o informáciu   o konaní   vo   veci   navrhovateľa   v súvislosti s prípravou mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa § 243e Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Obo 73/2000, t. j. v tej istej veci, ktorá   je predmetom   konania o podnete   navrhovateľa pred ústavným súdom.   Za   účelom zistenia   aktuálneho stavu   v tejto   veci   sa   ústavný   súd   listom   z   2.   mája 2001   obrátil   na najvyšší súd a tento v odpovedi doručenej 18. mája 2001 potvrdil, že 4. apríla 2001 podal generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie podľa § 243e OSP proti „uzneseniu Najvyššieho súdu SR z 13. apríla 2000 pod sp. zn. 7 Obo 73/2000“. Ústavný súd túto   skutočnosť   zohľadnil   pri   predbežnom   prerokovaní   a rozhodovaní   o podnete navrhovateľa.

Z obsahu   podnetu   vyplynulo,   že   navrhovateľ   ním   namietal   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1, ako aj základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“).   K ich   porušeniu   malo   dôjsť   postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre o nariadení predbežného opatrenia (sp. zn. 18 NcCb 8/99) voči označeným odporcom S. P., s. r. o., Ch. a B. H., s. r. o., V.

Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy videl navrhovateľ v tom, že najvyšší   súd   v označenom   odvolacom   konaní podľa   jeho názoru   nesprávne vyložil   a aj aplikoval predovšetkým ustanovenia § 206 ods. 2 a § 212 OSP, čím narušil právnu istotu vytvorenú rozhodnutím Krajského súdu v Nitre. Keďže súčasťou základného práva podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   je   podľa   názoru   navrhovateľa   aj   právna   istota   vytvorená „nezmeniteľnosťou   právoplatných   súdnych   rozhodnutí“,   v dôsledku   takéhoto   postupu najvyšší súd porušil jeho základné právo na súdnu ochranu.

Pokiaľ   ide   o základné   právo   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   jeho   porušenie   videl navrhovateľ   v tom,   že   vo   veci   mal   konať   a rozhodnúť   senát   najvyššieho   súdu   7   Obo v rozpore s určeným rozvrhom práce najvyššieho súdu na rok 2000, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

V poslednej časti svojho podnetu navrhovateľ požiadal, aby ústavný súd rozhodol o zodpovedajúcom druhu právnej úpravy základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj posúdil platnú právnu úpravu tohto základného práva podľa označených zásad.

Ústavný   súd   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7. júna   2001   predbežne   prerokoval podnet navrhovateľa vo veci porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy   postupom   najvyššieho   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 Obo 73/2000 a uznesením č. k. II. ÚS 42/01-121 prijal podnet na konanie v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Po   prijatí   podnetu   na   ďalšie   konanie   sa   ústavný   súd   listami   z   11.   júna   2001 a 12. októbra 2001 obrátil na najvyšší súd so žiadosťou o písomné vyjadrenie k prijatému podnetu. Predseda najvyššieho súdu na tieto žiadosti ústavného súdu odpovedal svojimi listami z 9. júla 2001 a 12. novembra 2001. Vzhľadom na to, že navrhovateľ v tejto veci trval na ústnom pojednávaní, ústavný súd nariadil jeho konanie na 11. december 2001.

Na ústnom pojednávaní sa zúčastnil len právny zástupca navrhovateľa, ktorý (po tom,   čo   zotrval   na   svojom   pôvodnom   návrhu   na   rozhodnutie   ústavného   súdu)   na preukázanie   dôvodnosti   svojho   tvrdenia   o porušení   čl.   48   ods.   1   ústavy   navrhol   dôkaz výsluchom svedka – podpredsedu najvyššieho súdu JUDr. J. M. Ústavný súd vykonal tento výsluch   na   verejnom   pojednávaní   6.   februára   2002   za   účasti   právneho   zástupcu navrhovateľa a svedka.

Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 21. februára 2002 za účasti zástupcu najvyššieho   súdu   JUDr.   J.   S.,   predsedu   senátu   najvyššieho   súdu.   Právny   zástupca navrhovateľa svoju neúčasť ospravedlnil, pričom ústavnému súdu oznámil, aby konal v jeho neprítomnosti.   Ďalšie   dôkazy   nenavrhol   vykonať   a neuplatnil   si   ani   právo   predniesť záverečnú reč. Ani zástupca odporcu netrval na ďalšom dokazovaní. Vo svojej záverečnej reči vyslovil záver, že vec bola do senátu pridelená na základe platného rozvrhu práce a postupom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu práva navrhovateľa na zákonného sudcu. Navrhol, aby ústavný súd návrh navrhovateľa zamietol.

II.

Obsah návrhu navrhovateľa a stanovisko odporcu

V časti podnetu prijatom na ďalšie konanie navrhovateľ uviedol:«Podnecovateľ   podal   9.   novembra   1999   na   Krajský   súd   v Nitre   návrh   proti odporcom 1. S. P., s. r. o., Ch., S. r. a 2. B. H., s. r. o., V., S. r. na ochranu proti nekalej súťaži (išlo o prvý návrh v tejto veci).

Predtým   podnecovateľ   návrhom   z 1.   marca   1999   požiadal   Krajský   súd   v Nitre o nariadenie predbežného opatrenia voči odporcovi v 1. rade. Krajský súd v Nitre tento návrh   uznesením   č.   k.   18   NcCb   1/99-11   z 31.   Marca   1999   zamietol,   čo   Najvyšší   súd Slovenskej republiky potvrdil uznesením č. k. 7 Obo 165/99 z 30. Júla 1999.

V prejednávanej   veci   (ochrana   proti   nekalej   súťaži)   podal   odporca   v 1.   Rade odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre č. k. 18 NcCb 8/99-15 z 2. Decembra 1999. Táto vec bola v odvolacom konaní, t. j. na Najvyššom súde Slovenskej republiky automaticky predelená jeho senátu 7 Obo. Takýto postup by bol pritom možný iba podľa čl. II ods. 3 písm. a) IV. časti Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2000, ktorého znenie uvádzame: „vo veciach, ktoré opätovne napadli na Najvyšší súd SR po tom, ako tento svojim rozhodnutím zrušil rozhodnutie súdu nižšieho stupňa a vec mu vrátil na   ďalšie   konanie,   alebo   po   tom,   ako   tento   súd   vybavil   vec   „inak“;   o týchto   veciach rozhoduje pôvodný senát.“

Z uvedeného je zrejmé, že pri rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o odvolaní odporcu v 1. Rade proti rozhodnutiu Krajského súdu v Nitre č. k. NcCb 8/99-15 z 2.   decembra   1999   nešlo   o prípad,   na   ktorý   sa   vzťahuje   vyššie   citované   ustanovenie upravené v čl. II ods. 2 Rozvrhu práce NS SR na rok 2000 tohto znenia: „Pri zapisovaní vecí do registrov sa postupuje podľa § 10 ods. 1 Kancelárskeho poriadku Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. decembra 1998 pod sp. zn. Sekr. 240/98.“

Vychádzajúc   z tejto   skutočnosti   je   nepochybné,   že   automatické   a pritom neodôvodnené   pridelenie   prejednávanej   veci   senátu   Najvyššieho   súdu   SR   7   Obo   bolo v rozpore s príslušnými ustanoveniami Rozvrhu práce NS SR na rok 2000 a tým nepochybne došlo k porušeniu ústavného práva navrhovateľa na zákonného sudcu upraveného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky....

Z vyššie uvedeného vyplýva opodstatnený dôvod na základe ktorého sa navrhovateľ domnieva, že postup Najvyššieho súdu SR pri pridelení prejednávanej veci senátu 7 Obo, ktorý   nebol   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Rozvrhu   práce   NS   SR   na   rok   2000 zapríčinil   porušenie   ústavného   práva   navrhovateľa   upraveného   v čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   podľa   ktorého   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Konkrétnym   postupom   pri   pridelení   predmetnej   veci   došlo   k tomu,   že   jej   rozhodovanie nebolo zverené takému senátu NS SR, ktorý by bol zákonným senátom v súlade s platnými pravidlami rozdeľovania práce medzi senátmi NS SR.»

Aj v poslednom doplnení svojho podnetu z 18. decembra 2000 navrhovateľ uviedol, že «Podľa rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr. 233/99 čl. II. bodu 1, rozdelenie práce medzi jednotlivé senáty vyplýva z častí V až X rozvrhu práce, podľa uvedeného sa „nepostupuje a) vo veciach, ktoré opätovne napadli na Najvyšší sud po tom, ako tento súd zrušil rozhodnutie súdu nižšieho stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo po tom ako tento súd vybavil vec „inak“; o týchto veciach rozhoduje pôvodný senát.“

Nehľadiac na spornosť otázky, či sa rozhodnutia Najvyššieho súdu č. 7 Obo 165/99 z 30. 7. 1999 a č. 7 Obo 73/2000 z 13. apríla 2000 týkajú tej istej veci, (čo sme rozobrali v našom podaní z 25.   septembra 2000)   je jasné,   že rozhodnutie z 30. 7.   1999 potvrdilo uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   teda   ho   nezrušilo,   nevrátilo   na   ďalšie   konanie,   ani nevybavilo vec „inak“. Nebol teda daný nijaký dôvod, uvedený v rozvrhu práce, podľa ktorého odvolacie konanie proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 2. decembra 1999 č. 18 NcCb 8/99-15 vybavoval senát, označený spisovou značkou 7 Obo.

Rozhodnutie   senátu,   ktorému   vec   podľa   rozvrhu   práce   nepatrila,   je   podľa   nami citovanej judikatúry Ústavného súdu porušením základného ústavného práva na zákonného sudcu, zakotveného v čl. 48 ods. 1 Ústavy.», v dôsledku čoho „Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozpore s vlastným rozvrhom práce na rok 2000, vrátane jeho čl. II bodov a 1 3 písm. a) vo veci tohto súdu č. 7 Obo 73/2000 rozhodoval v senáte, ktorý nebol určený rozvrhom práce, bolo účastníkovi konania odňaté právo na zákonného sudcu, zakotvené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

Vo svojej odpovedi z 9. júla 2001 (Sekr 214/01) na výzvu ústavného súdu z 11. júna 2001 predseda najvyššieho súdu uviedol: „Ustanovenie čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti s vymedzením zákonného sudcu v ďalšej vete uvádza, že príslušnosť súdu ustanoví zákon. Platný Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach presne vymedzuje,   ktorý   súd   je   vecne   a miestne   príslušný   na   konanie   v danej   veci   (§   9,   §   84 a nasle.). V tomto smere vecnú, miestnu a funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nespochybňuje vo svojom podnete z 18. decembra 2000 ani predkladateľ podnetu J.   B.   Je   pravdou,   ako   sa   to   v uvedenom   podnete   konštatuje,   že   žiaden   zákon   bližšie nevymedzuje, ktorý senát alebo sudca miestne, funkčne a vecne príslušného súdu vo veci má konať   a rozhodnúť.   Tieto   otázky   vymedzuje   Rozvrh   práce   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky na príslušný rok. Najvyšší súd Slovenskej republiky nemá námietky voči tomu, aby aj v uvedenom smere zákon presne vymedzil, ktorý senát, resp. ktorí sudcovia sú zákonnými v danej veci. Vo veci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Obo 73/2000 bolo postupované v súlade s platným rozvrhom práce, ktorý bol schválený v súlade s platným právnym poriadkom, a preto podľa môjho názoru v uvedenej veci právo účastníka v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na zákonného sudcu porušené nebolo.“

Vo   svojom   ďalšom   vyjadrení   z 12.   novembra   2001   predseda   najvyššieho   súdu spresnil: „Vec   spisovej   značky   18   NcCb   8/99   Krajského   súdu   v Nitre   na   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   došla   dňa   10.   3.   2000.   V obchodnom   registri   bola   zapísaná   pod spisovou značkou 7 Obo 73/00, a to v zmysle čl. II ods. 2 rozvrhu práce platného v roku 2000 v spojení s ustanovením § 10 ods. 1 Kancelárskeho poriadku Najvyššieho súdu SR z 18. decembra 1998, sp. zn. Sekr 240/98.“

K údajnému   použitiu   čl.   II   ods.   3   rozvrhu   práce   najvyššieho   súdu   na   rok   2000 predseda   najvyššieho   súdu   uviedol: „Odlišnosť   registrácie podľa   čl.   II.   ods.   3 rozvrhu práce   oproti   registrácie   podľa   osobitnej   časti   rozvrhu   práce   je   vyjadrená   v samotnom obsahu tohto ustanovenia. To znamená, že v takomto prípade sa neprihliada na časovú súvislosť   nápadu   veci,   ale   iba   na to,   že v konkrétnej veci už   rozhodol konkrétny senát najvyššieho súdu. V uvedenej veci však o takýto prípad nešlo, keďže spis na najvyšší súd napadol po prvýkrát.“

III.

Zákonný sudca v konaní pred najvyšším súdom

Rozvrh   práce   najvyššieho   súdu   platí   na   jeden   kalendárny   rok   a použitím   jeho ustanovení sa uskutočňuje prideľovanie vecí došlých na najvyšší súd do príslušného senátu jedného z jeho štyroch kolégií. Rokovací poriadok najvyššieho súdu (Pls 1/93) z 11. mája 1993 vo svojom čl. 3 ods.   2 uvádza: „Rozdelenie práce na Najvyššom   súde   určuje na kalendárny rok rozvrh práce, ktorý do 15. decembra každého kalendárneho roka zostaví predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na návrh predsedov kolégií.“ Odsek 3 toho istého článku uvádza: „V rozvrhu práce sa uvedie rozdelenie práce medzi jednotlivými kolégiami   a medzi   jednotlivými   senátmi   kolégií   a podmienky   vzájomného   zastupovania medzi sudcami“.

Veci došlé na najvyšší súd sa rozdeľujú medzi jednotlivé kolégiá a následne medzi ich   senáty.   Na   najvyššom   súde   pôsobia   štyri   kolégiá,   a to:   trestné,   občianskoprávne, obchodné a správne. V súlade s čl. I ods. 2 rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2000: „Pre rozdelenie práce (vecí) medzi jednotlivé kolégiá NS SR je rozhodujúca právna povaha veci,   ktorú   má   najvyšší   súd   prerokovať   a rozhodnúť   alebo   ktorú   má   vybaviť   mimo rozhodovacej   činnosti.“   Z hľadiska   rozdelenia práce   medzi občianskoprávne   a obchodné kolégium je pritom určujúce, do ktorého registra súdu nižšieho stupňa (rozhodnutie ktorého je   napadnuté   opravným   prostriedkom,   o ktorom   má   rozhodnúť   najvyšší   súd)   bola   vec naposledy zapísaná (napríklad ak bola určitá vec predložená ako obchodná, prejedná ju a rozhodne obchodné kolégium, aj keby sa neskôr ukázalo, že išlo o vec občianskoprávnu). Nerešpektovaním tejto časti rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2000 (čl. I) by mohlo dôjsť   k porušeniu   základného   práva   na   zákonného   sudcu,   pretože   v súlade   s doterajšou judikatúrou ústavného súdu je za zákonného sudcu potrebné považovať „sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce“ (I. ÚS 8/94). K takejto situácii však vo veci sp. zn. II. ÚS 42/01 nedošlo, keďže vec navrhovateľa bola pridelená do obchodného kolégia najvyššieho súdu, pričom   táto   skutočnosť   napadnutá   nebola   (a preto   nie   je predmetom   konania o podnete navrhovateľa pred ústavným súdom).

Ďalšou súčasťou základného práva na zákonného sudcu je však v danom prípade pridelenie   veci   do   príslušného   senátu   obchodného   kolégia   najvyššieho   súdu   v súlade s rozvrhom práce na rok 2000. K tomuto dochádza použitím častí V až X rozvrhu práce najvyššieho   súdu   na   rok   2000,   t.   j.   osobitnej   časti   rozvrhu   práce,   a to   tak,   že   po zaregistrovaní došlých vecí do registrov jednotlivých kolégií (podľa ich povahy a druhu) sa tieto (a podľa príslušných pravidiel) prideľujú do jednotlivých senátov.

Registrácia vecí došlých do obchodného kolégia najvyššieho súdu sa uskutočňuje na základe časovej postupnosti, v dôsledku čoho obchodné veci došlé do obchodného kolégia sa do jednotlivých registrov zapisujú v poradí, v akom došli na najvyšší súd, pokiaľ v tomto smere nestanovuje výnimku platný rozvrh práce.

Pokiaľ ide o úpravu zapisovania vecí do registrov, podľa čl. II ods. 2 rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2000: „Pri zapisovaní vecí do registrov sa postupuje podľa § 10 ods. 1 Kancelárskeho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. 12. 1988.“ Uvedené   ustanovenie kancelárskeho   poriadku   uvádza,   že: „Každé podanie,   v ktorom   sa dáva podnet na začatie konania (úvodné podanie), zapíše sa do príslušného registra.“ Na základe zápisu do príslušného registra sa využitím osobitnej časti rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2000 dospeje k určeniu príslušného senátu, ktorý o registrovanej veci rozhodne. Z tohto pravidla však existuje výnimka uvedená v čl. II ods. 3 rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2000, v súlade s ktorou: „Vo veciach, ktoré opätovne napadli na Najvyšší súd Slovenskej   republiky   po   tom,   ako   tento   súd   už   konal   a rozhodol   o riadnom   opravnom prostriedku   proti   rozhodnutiu   o väzbe,   vrátení   veci   prokurátorovi   na   došetrenie   alebo o zrušení napadnutého rozhodnutia a vrátení veci na nové konanie, alebo vec vybavil „inak“ (napr. vec vrátil ako predčasne predloženú), koná a rozhoduje pôvodný senát. Ak tento senát už v pôvodnom zložení neexistuje, určí predseda príslušného kolégia, ktorému senátu sa vec pridelí   na   rozhodnutie.   Vezme   pri   tom   na   zreteľ   predovšetkým   zachovanie   kontinuity konania   v osobe   predsedu   senátu   alebo,   ak   to   nie   je   možné   alebo   vhodné,   osobu referujúceho člena senátu.“

Ustanovenie čl. II ods. 3 rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2000 (Rozdelenie práce medzi senáty) preto   vylučuje použitie jeho osobitnej   časti   pre pridelenie   vecí   do jednotlivých   senátov   v prípadoch   tých   vecí,   ktoré   opätovne   došli   na   najvyšší   súd.   Ak vylúčime   vec   trestnej   povahy   (pretože   táto   nebola   predmetom   konania   o podnete   na ústavnom súde), ide o veci, o ktorých už najvyšší súd rozhodoval predtým tak, že napadnuté rozhodnutie   súdu   nižšieho   stupňa   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   nové   konanie.   Predmetom konania pred   pôvodným   senátom   najvyššieho   súdu   je preto opätovné rozhodnutie súdu nižšieho   stupňa,   ktoré   prijal   v ďalšom   konaní   po   zrušení   jeho   pôvodného   rozhodnutia rovnakým senátom najvyššieho súdu. V takomto prípade o veci, ktorá opätovne došla na najvyšší   súd,   rozhoduje (vzhľadom   na jej   predošlú   znalosť)   pôvodný   senát najvyššieho súdu,   a nie   ten   jeho   senát,   k stanoveniu   ktorého   by   sa   „normálne“   dospelo   použitím osobitnej časti rozvrhu práce na rok 2000.

IV.

Zákonný sudca vo veci sp. zn. 7 Obo 73/2000

Predmetom konania o podnete pred ústavným súdom bolo posúdenie rešpektovania rozvrhu   práce   najvyššieho   súdu   na rok   2000   (a   tým aj zabezpečenie   základného práva navrhovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) vo veci sp. zn. 7 Obo 73/2000. Zatiaľ   čo   navrhovateľ   tvrdil,   že   „automatické   a pritom   neodôvodnené   pridelenie prejednávanej veci senátu Najvyššieho súdu SR 7 Obo“ bolo porušením jeho rozvrhu práce na rok 2000 (keďže súd použil ustanovenie čl. II ods. 3 rozvrhu práce, hoci na to neboli splnené   podmienky),   odporca   vo   svojom   vyjadrení   naopak   tvrdil,   že   vec sp. zn. 18 NcCb 8/99   Krajského   súdu   v Nitre   bola   v obchodnom   registri   zapísaná   pod sp. zn. 7   Obo 73/2000   a to   „v zmysle čl.   II   ods.   2   rozvrhu   práce   platného v roku   2000 v spojení   s ustanovením   § 10   ods.   1   Kancelárskeho   poriadku   Najvyššieho   súdu   SR z 18. decembra 1998, sp. zn. Sekr 240/98“. Podľa tvrdenia navrhovateľa v označenej veci ani nemohlo dôjsť   k použitiu čl. II   ods.   3 rozvrhu   práce: „Keďže spis na Najvyšší súd napadol po prvýkrát“.

Navrhovateľ na preukázanie pravdivosti svojho tvrdenia o porušení rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2000 (a tým aj o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy   vo   veci   sp.   zn.   7   Obo   73/2000)   navrhol   vykonať   dôkaz   výsluchom   svedka, podpredsedu najvyššieho súdu JUDr. J. M., ktorý sa uskutočnil na ústnom pojednávaní 6. februára 2002. Ústavný súd navrhnutého svedka vypočul, ale tento okrem všeobecnej znalosti   rozvrhu   práce   najvyššieho   súdu   na   rok   2000   neuviedol   žiadnu   konkrétnu skutočnosť, ktorá by dokazovala, že k prideleniu veci sp. zn. 7 Obo 73/2000 došlo v rozpore s rozvrhom práce najvyššieho súdu na rok 2000. Ústavný súd preto hodnotil jeho výpoveď ako dôkaz, z ktorého nevyplynulo žiadne zistenie významné pre rozhodnutie o porušení základného práva navrhovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Ďalšie dôkazy   navrhovateľ   nenavrhol   a   ústavný   súd   za   tohto   stavu   veci   nemal   ani   možnosť vykonať iné, hoci nenavrhnuté dôkazy, pretože takéto nevyplynuli z priebehu konania a ani z prednesu   účastníkov.   Vo   svojom   rozhodovaní   o podnete   navrhovateľa   ústavný   súd vychádzal   z vyjadrení   najvyššieho   súdu   z 9.   júla   a 12. novembra   2001,   z hodnotenia výpovede   svedka   JUDr.   J.   M.,   z nedostatku   iných   dôkazov   na   preukázanie   tvrdení navrhovateľa, ako aj z obsahu prednesu právneho zástupcu navrhovateľa.

V.

Základom každého rozhodnutia ústavného súdu o porušení základného práva alebo slobody   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   je   (a   na   základe   vykonaných   dôkazov) preukázanie   ich   nerešpektovania   označeným   orgánom   verejnej   moci.   Vychádzajúc z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   to,   že   vykonaním   dôkazu označeného   právnym   zástupcom   navrhovateľa   nebolo   preukázané,   že   k prideleniu   veci sp. zn. 7 Obo 73/2000 pred najvyšším súdom došlo v rozpore s rozvrhom jeho práce na rok 2000,   a pretože   jedine   preukázanie   takéhoto   porušenia   mohlo   byť   dôkazom   o porušení základného   práva   navrhovateľa   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   jeho   návrhu   na   vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy najvyšším súdom nebolo možné vyhovieť. Preto bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2002