SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 419/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca) predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   Matejom   Krajčim,   Advokátskakancelária, Májkova 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a čl. 46ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konanívedenom pod sp. zn. 3 Tpo 15/2015 a jeho uznesením z 13. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky2. júna 2015 a poštou 5. júna 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 15/2015 a jeho uznesením z13. marca 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. júna 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 19. februára 2015 bolo vočisťažovateľovi   vznesené   obvinenie   za   prečin   ohrozovania   pod   vplyvom   návykovej   látkypodľa § 289 ods. 1 Trestného zákona. Uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 26/2015 z 22. februára 2015 bol sťažovateľ vzatý do väzbyz dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to s účinnosťou od 19. februára2015 o 4.15 h. Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 15/2015 z 13. marca 2015 bolouznesenie okresného súdu zrušené v celom rozsahu, sťažovateľ bol prepustený na slobodu,väzba bola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka, sťažovateľovi bolauložená povinnosť oznámiť každú zmenu miesta pobytu a bol mu uložený zákaz požívaťalkoholické nápoje, ako aj zákaz viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu.

Postupom   a   rozhodnutím   okresného   súdu   došlo   podľa   sťažovateľa   k   závažnémuporušeniu jeho práv vrátane jeho základného práva na osobnú slobodu.

Sťažovateľ a jeho obhajca sa nemohli vyjadriť k návrhu prokurátora na vzatie doväzby z 20. februára 2015 v rozpore s ustanovením § 72 ods. 2 Trestného poriadku, pričomokresný súd bol na závažný protizákonný postup upozornený.

V návrhu na vzatie do väzby sa podľa sťažovateľa uvádzajú zavádzajúce a nepravdivéskutočnosti. Sťažovateľ vypovedal po vznesení obvinenia 19. februára 2015, pričom sa kuskutku v plnom rozsahu priznal a svoje konanie oľutoval. V minulosti bol už odsúdený zaobdobný čin spáchaný 18. decembra 2010 a bol mu za to uložený trest odňatia slobody vtrvaní 10 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu dvoch rokov, ako aj trestzákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu na dva roky. Sťažovateľ všetky tietotresty vykonal dňom 28. decembra 2014. V súčasnosti nie je stíhaný pre žiaden trestný čin.Viedol viac ako štyri roky riadny život, pričom nepožíval žiadne alkoholické nápoje. Vovýpovedi sám uviedol, že išlo o ojedinelý exces, pričom osobné motorové vozidlo nechalzaparkované pred domom a nepamätá si dôvod, pre ktorý do svojho osobného motorovéhovozidla nasadol, ale ani to, kam chcel ísť. Už v minulosti sa takéto stavy uňho prejavovali popožití väčšieho množstva alkoholických nápojov. Preto dobrovoľne absolvoval ambulantnúprotialkoholickú liečbu. Odo dňa, kedy mu bolo podmienečne upustené od výkonu zvyškutrestu zákazu činnosti, sa dopustil len dvoch priestupkov na úseku cestnej dopravy, a tomiernym prekročením rýchlosti.

Podľa presvedčenia sťažovateľa krajský súd svojím uznesením porušil čl. 17 ods. 3v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy, ďalej ustanovenie § 71 ods. 1, § 176 ods. 1 písm. d) a ods. 2,ako aj § 168 Trestného poriadku. Došlo tým k porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 5Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľ vypovedal, že pre požitie alkoholu si od polnoci 18. februára 2015 ničnepamätá. Nevie, ako sa dostal z podniku, do ktorého prišiel pešo a v ktorom požívals kamarátom alkohol, k autu zaparkovanému pred jeho domom. Netuší, prečo nastúpil doauta a kam chcel ísť. Vôbec si nepamätá, že ho zastavila policajná hliadka, ale ani to, akoprebehla celá kontrola. Precitol až v cele policajného zaistenia.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   v   čase   spáchania   prečinu   v   stavenepríčetnosti vylučujúcom trestnú zodpovednosť. To zakladá dôvod na zastavenie trestnéhostíhania.

Sťažovateľovi bol 19. februára 2015 zadržaný vodičský preukaz. Z toho vyplýva, ženemôže pokračovať v trestnej činnosti, keďže nemá na to formálne, ale ani materiálnepodmienky. Dopustil by sa totiž trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa§ 349 Trestného zákona, ak by napriek zadržaniu vodičského preukazu viedol motorovévozidlo. Takto však nikdy v minulosti nekonal a nie sú žiadne dôvody na predpoklad, že bysa takého protiprávneho konania dopustil v budúcnosti. Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu19. februára 2015 žiadal prokurátora o uzavretie dohody o vine a treste, keďže spáchanieskutku v plnom rozsahu priznal a oľutoval. Prokurátor prisľúbil, že 20. februára 2015 podáobžalobu, čo sa však nestalo. Namiesto toho 20. februára 2015 bol sťažovateľovi doručenýnávrh   na vzatie do   väzby. Prokurátor   odôvodnil zmenu   stanoviska tým, že bude   trebaskúmať duševný stav sťažovateľa.

Sťažovateľ   namieta,   že   v   danom   prípade,   prihliadajúc   na   všetky   okolnosti,   išloo nezákonné   obmedzenie   jeho   osobnej   slobody   suplujúce   procesné   pochybeniavyšetrovateľa   a   prokurátora,   pričom   navyše   neboli   ani   naplnené   zákonné   podmienkyuloženia väzby, resp. dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Väzbabola aplikovaná v prípade sťažovateľa ako trest, a to neprípustným procesným postupomneumožňujúcim mu (rovnako ani jeho obhajcovi) vyjadriť sa k návrhu na vzatie do väzby,čo je závažným porušením práv obvineného. Napriek neexistencii dôvodov väzby podľa§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku rozhodol krajský súd o nahradení väzby dohľadomprobačného   a   mediačného   úradníka.   Krajský   súd   pritom   na   jednej   strane   konštatujeexistenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, no zároveňkonštatuje aj to, že za prostriedok, ktorý môže dostatočne účinne zabrániť sťažovateľoviv pokračovaní   v   trestnej   činnosti,   treba   považovať   aj   zadržanie   vodičského   preukazu.Uvedené   konštatovania   si   vzájomne   odporujú,   keď   krajský   súd   ustaľuje   existenciuväzobných dôvodov a zároveň spochybňuje ich existenciu.

Napokon sťažovateľ uvádza, že uznesenie krajského súdu mu bolo doručené 2. apríla2015, a preto sťažnosť podáva v zákonnej lehote.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Krajský súd v Bratislave, v konaní vedenom pod č. k. 3Tpo/15/2015 porušil základné právo obvineného ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl.17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   zo   dňa   13.03.2015,   č.   k.   3Tpo/15/2015,   vydané   Krajským   súdom v Bratislave a Uznesenie zo dňa 22.2.2015, vydané Okresným súdom Bratislava IV., č. k. 0Tpo/26/2015, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Obvinenému ⬛⬛⬛⬛,   priznáva   úhradu   trov   konaní   v   sume   275,94   € (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a   deväťdesiatštyri   centov),   ktoré   jej   je   Krajský   súd v Bratislave povinný uhradiť na účet Advokátskej kancelárie Mgr. Matej Krajči, so sídlom Májkova 1, 81107 Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Zo   zápisnice   o   výsluchu   sťažovateľa   okresným   súdom   sp.   zn.   0   Tp   26/2015z 22. februára   2015   vyplýva   inter   alia,   že   pred   začatím   výsluchu   prokurátor   doručilsťažovateľovi   a jeho   obhajcovi   návrh   na   vzatie   do   väzby   z   20.   februára   2015,   pričomsťažovateľovi a jeho obhajcovi bol poskytnutý dostatok času na oboznámenie sa s návrhom.Sťažovateľ k veci uviedol: „Ja som na polícii vypovedal dňa 19.2.2015, svoju výpoveď som aj podpísal, túto výpoveď nechcem meniť, ani dopĺňať. Pamätám si všetko, čo som na polícii vypovedal.“ Ani prokurátor, ale ani obhajca nemali na sťažovateľa otázky. Po vyhláseníuznesenia   o   vzatí   sťažovateľa   do   väzby   tento   vyhlásil,   že   podáva   sťažnosť.   Obhajcasťažovateľa   uviedol,   že   odôvodnenie   sťažnosti   doplní   písomne   po   doručení   písomnéhovyhotovenia uznesenia, ale chce namietať závažné porušenie práva na obhajobu, „nakoľko nám nebolo umožnené sa k návrhu na vzatie do väzby vyjadriť, z tohto dôvodu v zmysle ustálenej judikatúry sa považuje toto rozhodnutie za nulitné a obmedzenie osobnej slobody za nezákonné...“.

Z odôvodnenia sťažnosti z 23. februára 2015 smerujúceho proti uzneseniu okresnéhosúdu   sp.   zn.   0   Tp   26/2015   z   22.   februára   2015   vyplýva,   že   postupom   a   rozhodnutímokresného súdu boli závažne porušené práva sťažovateľa, ako aj jeho základné ľudské právaa slobody. Sťažovateľ a jeho obhajca sa nemohli vyjadriť k návrhu na vzatie do väzbyz 20. februára   2015   v   rozpore   s   ustanovením   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku,   pričomokresný súd bol na závažný protizákonný postup upozornený. Pritom v návrhu na vzatiesťažovateľa do väzby z 22. februára 2015 sú uvedené zavádzajúce a nepravdivé skutočnosti.Sťažovateľ   vypovedal   po   vznesení   obvinenia   19.   februára   2015,   pričom   sa   ku   skutkuv plnom rozsahu priznal a svoje konanie oľutoval. Sťažovateľ bol odsúdený za obdobnýtrestný čin spáchaný 18. februára 2010 a bol mu za to uložený trest odňatia slobody v trvaní10   mesiacov s   podmienečným   odkladom na   2 roky, ako   aj trest zákazu   činnosti viesťmotorové   vozidlá   všetkého   druhu   na   2   roky.   Sťažovateľ   všetky   tresty   vykonal   dňom28. decembra 2014 a nie je v súčasnosti stíhaný pre iný trestný čin. Viedol riadny život viacako 4 roky, pričom nepožíval žiadne alkoholické nápoje. Sám vo svojej výpovedi uviedol,že išlo o ojedinelý exces, pričom osobné motorové vozidlo nechal zaparkované pred domoma nepamätá si dôvod, pre ktorý nasadol do svojho osobného motorového vozidla, ale ani nato, kam chcel ísť. Už v minulosti sa prejavovali u neho takéto stavy po požití väčšiehomnožstva   alkoholických   nápojov.   Z   tohto   dôvodu   dobrovoľne   absolvoval   ambulantnúprotialkoholickú liečbu. Odo dňa podmienečného upustenia od výkonu zvyšku trestu zákazučinnosti   sa   dopustil   len   dvoch   priestupkov   na   úseku   cestnej   dopravy   spočívajúcichv miernom prekročení rýchlosti. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ bol v čase spáchaniaprečinu v stave nepríčetnosti vylučujúcom trestnú zodpovednosť. Navyše 19. februára 2015mu   bol   zadržaný   vodičský   preukaz.   Z   už   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   nemôžepokračovať v trestnej činnosti, keďže nemá na to formálne a ani materiálne podmienky. Akby   viedol   motorové   vozidlo   napriek   zadržaniu   vodičského   preukazu,   dopustil   by   satrestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Trestného zákona, čo samu v minulosti nikdy nestalo a nie sú žiadne dôvody a ani predpoklady, že by sa tak stalov budúcnosti. Pokiaľ prokurátor uviedol, že bude potrebné skúmať duševný stav sťažovateľa,nemožno s ním súhlasiť, keďže sťažovateľ si stav nepríčetnosti, resp. zníženej príčetnostiprivodil   sám   požitím   väčšieho   množstva   alkoholických   nápojov   a   uvedené   priznal   aoľutoval. Priznanie zníženej príčetnosti alebo úplnej nepríčetnosti by nemalo na výsledoktrestného konania procesne a hmotnoprávne žiadny vplyv.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 15/2015 z 13. marca 2015 vyplýva, že nímbolo zrušené v celom rozsahu uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 26/2015 z 22. februára2015,   väzba   sťažovateľa   bola   nahradená   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníkaa sťažovateľ bol ihneď prepustený z väzby na slobodu. Súčasne mu bola uložená povinnosťoznámiť policajtovi, prokurátorovi a súdu každú zmenu miesta pobytu, ako aj zákaz požívaťalkoholické nápoje. Napokon mu bolo uložené primerané obmedzenie spočívajúce v zákazevedenia   motorových   vozidiel   akéhokoľvek   druhu.   Podľa   názoru   krajského   súdu   dôvodväzby   ustálený   okresným   súdom   je   daný.   Konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   obavuz pokračovania trestnej činnosti vyplývajú najmä z toho, že sťažovateľ sa mal teraz dopustiťobdobného trestného činu, ako už dvakrát predtým v minulosti. Na tomto závere nič nemeníani skutočnosť, že tresty uložené sťažovateľovi v minulosti má už vykonané. Z hľadiskaposudzovania predpokladov recidívy protiprávneho konania nie je rozhodujúce, či uloženýtrest bol vykonaný, prípadne či ide o zahladené odsúdenie. Zákonnú fikciu vyplývajúcuzo zahladenia odsúdenia pri posudzovaní dôvodov väzby nemožno stotožňovať so záverom,že na trestný čin sa po zahladení odsúdenia hľadí tak, akoby ho obvinený nikdy nespáchal.V prípade sťažovateľa obavu z pokračovania v trestnej činnosti zvýrazňuje aj fakt, že sadopustil viacerých priestupkov na úseku dopravy, čo znamená, že dodržiavanie zákonnýchpravidiel a disciplinované správanie mu nie sú vlastné. Vzhľadom na okolnosti zistené nastrane sťažovateľa, ale tiež vzhľadom na okolnosti prípadu, v danom prípade bolo možnénahradiť väzbu zárukou za súčasného uloženia primeraných povinností, resp. obmedzení.Rozhodujúcimi   kritériami,   ktoré   vzal   krajský   súd   do   úvahy,   boli   najmä   menší   stupeňzávažnosti trestnej činnosti, ako aj fakt, že sťažovateľ mal viesť motorové vozidlo podvplyvom alkoholu s odstupom viac ako štyroch rokov od posledného prípadu, za ktorý bolprávoplatne   potrestaný.   Napriek   tomu,   že   sa   v   priebehu   rokov   2012   až   2014   dopustilviacerých priestupkov na úseku dopravy, nikdy nešlo o jazdu pod vplyvom alkoholu. Okremtoho   sa   sťažovateľ   sám   rozhodol   riešiť   svoj   problém   s   alkoholom   a   absolvoval   liečbu.Za prostriedok,   ktorý   môže   dostatočne   účinne   zabrániť   sťažovateľovi   v   pokračovanív trestnej   činnosti,   treba   považovať   aj   zadržanie   vodičského   preukazu.   Ako   to   uvádzaobhajca   sťažovateľa,   u   tohto   dosiaľ   neboli   zaznamenané   sklony   smerujúce   k   mareniuúradného rozhodnutia, a preto nemožno takéto konanie sťažovateľa dôvodne očakávať.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(m.m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa názoru ústavného súdu treba podstatu argumentácie krajského súdu považovaťza   dostatočnú   a   presvedčivú.   Žiadne   známky   arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenostinevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená samaosebe porušenie jeho označených práv.

Jadrom   sťažnosti   sú   dve   námietky.   Sťažovateľ   predovšetkým   z   hľadiskaprocesnoprávneho tvrdí, že ani jemu, ale ani jeho obhajcovi nebolo umožnené vyjadriť sak návrhu prokurátora na vzatie do väzby. Okrem toho z hľadiska vecnej opodstatnenostizáveru o existencii dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku poukazujena   protirečivú   argumentáciu   krajského   súdu,   ktorý   na   jednej   strane   dospieva   k   záveruo existencii obavy z pokračovania v trestnej činnosti a na druhej strane dospieva k záveru,že   realizované   zadržanie   vodičského   preukazu   môže   dostatočne   zabrániť   sťažovateľoviv pokračovaní v trestnej činnosti.

Z   listinných   dôkazov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k   dispozícii,   nevyplýva,   že   bysťažovateľovi a jeho obhajcovi nebolo umožnené vyjadriť sa k návrhu na vzatie do väzby.Práve naopak, z obsahu zápisnice o výsluchu sťažovateľa z 22. februára 2015 je zrejmé, žepred začatím výsluchu prokurátor doručil sťažovateľovi a jeho obhajcovi návrh na vzatie doväzby, pričom obom bol poskytnutý dostatok času na oboznámenie sa s návrhom. Následnepotom sťažovateľ k veci vypovedal a žiadne námietky v súvislosti s obsahom návrhu navzatie do väzby neuplatnil. Neurobil tak ani obhajca. Napriek tomu po vyhlásení uzneseniao   vzatí   sťažovateľa   do   väzby   obhajca   uviedol,   že   sťažovateľovi,   ale   ani   jemu   neboloumožnené vyjadriť sa k návrhu na vzatie do väzby. Z pohľadu ústavného súdu možnovysloviť iba predpoklad, že obhajca sťažovateľa mohol mať na mysli to, že po ukončenívýsluchu sťažovateľa nebol vyzvaný urobiť záverečný návrh, resp. prednes. Ide len o úvahuústavného súdu, pretože sťažovateľ nijako bližšie nevysvetlil a nekonkretizoval, v čom malov danej situácii spočívať neumožnenie vyjadriť sa k návrhu na vzatie do väzby.

Odhliadnuc od dosiaľ uvedeného, z pohľadu ústavného súdu sa javí ako podstatnéa rozhodujúce, že v rámci sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sa sťažovateľ obsiahlymspôsobom vyjadril k obsahu návrhu na vzatie do väzby, v dôsledku čoho krajský súd získalucelený obraz o argumentácii sťažovateľa. Tým došlo k náprave prípadného pochybeniaokresného   súdu,   ktorý   nedal   sťažovateľovi   a   jeho   obhajcovi   priestor   na   predneseniekonečného stanoviska.

Vo vzťahu k vecnej námietke sťažovateľa o neexistencii dôvodu väzby podľa § 71ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, resp. o protirečivých záveroch krajského súdu v tomtosmere sa ústavnému súdu javí ako podstatné, že sťažovateľ napriek dlhodobejšiemu zdržaniusa požívania alkoholických nápojov tieto opätovne požil a podľa vlastného priznania sadostal do nekontrolovateľného stavu spojeného so stratou pamäti. V podstate to znamená, žeza   súčasného   zdravotného   stavu   sťažovateľa   recidíva   pri   páchaní   trestnej   činnosti   podvplyvom alkoholu je v jeho prípade možná.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2015