SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 419/2015-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom Mgr. Matejom Krajčim, Advokátskakancelária, Májkova 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konanívedenom pod sp. zn. 3 Tpo 15/2015 a jeho uznesením z 13. marca 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky2. júna 2015 a poštou 5. júna 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 15/2015 a jeho uznesením z13. marca 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. júna 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 19. februára 2015 bolo vočisťažovateľovi vznesené obvinenie za prečin ohrozovania pod vplyvom návykovej látkypodľa § 289 ods. 1 Trestného zákona. Uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 26/2015 z 22. februára 2015 bol sťažovateľ vzatý do väzbyz dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to s účinnosťou od 19. februára2015 o 4.15 h. Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 15/2015 z 13. marca 2015 bolouznesenie okresného súdu zrušené v celom rozsahu, sťažovateľ bol prepustený na slobodu,väzba bola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka, sťažovateľovi bolauložená povinnosť oznámiť každú zmenu miesta pobytu a bol mu uložený zákaz požívaťalkoholické nápoje, ako aj zákaz viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu.
Postupom a rozhodnutím okresného súdu došlo podľa sťažovateľa k závažnémuporušeniu jeho práv vrátane jeho základného práva na osobnú slobodu.
Sťažovateľ a jeho obhajca sa nemohli vyjadriť k návrhu prokurátora na vzatie doväzby z 20. februára 2015 v rozpore s ustanovením § 72 ods. 2 Trestného poriadku, pričomokresný súd bol na závažný protizákonný postup upozornený.
V návrhu na vzatie do väzby sa podľa sťažovateľa uvádzajú zavádzajúce a nepravdivéskutočnosti. Sťažovateľ vypovedal po vznesení obvinenia 19. februára 2015, pričom sa kuskutku v plnom rozsahu priznal a svoje konanie oľutoval. V minulosti bol už odsúdený zaobdobný čin spáchaný 18. decembra 2010 a bol mu za to uložený trest odňatia slobody vtrvaní 10 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu dvoch rokov, ako aj trestzákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu na dva roky. Sťažovateľ všetky tietotresty vykonal dňom 28. decembra 2014. V súčasnosti nie je stíhaný pre žiaden trestný čin.Viedol viac ako štyri roky riadny život, pričom nepožíval žiadne alkoholické nápoje. Vovýpovedi sám uviedol, že išlo o ojedinelý exces, pričom osobné motorové vozidlo nechalzaparkované pred domom a nepamätá si dôvod, pre ktorý do svojho osobného motorovéhovozidla nasadol, ale ani to, kam chcel ísť. Už v minulosti sa takéto stavy uňho prejavovali popožití väčšieho množstva alkoholických nápojov. Preto dobrovoľne absolvoval ambulantnúprotialkoholickú liečbu. Odo dňa, kedy mu bolo podmienečne upustené od výkonu zvyškutrestu zákazu činnosti, sa dopustil len dvoch priestupkov na úseku cestnej dopravy, a tomiernym prekročením rýchlosti.
Podľa presvedčenia sťažovateľa krajský súd svojím uznesením porušil čl. 17 ods. 3v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy, ďalej ustanovenie § 71 ods. 1, § 176 ods. 1 písm. d) a ods. 2,ako aj § 168 Trestného poriadku. Došlo tým k porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 5Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Sťažovateľ vypovedal, že pre požitie alkoholu si od polnoci 18. februára 2015 ničnepamätá. Nevie, ako sa dostal z podniku, do ktorého prišiel pešo a v ktorom požívals kamarátom alkohol, k autu zaparkovanému pred jeho domom. Netuší, prečo nastúpil doauta a kam chcel ísť. Vôbec si nepamätá, že ho zastavila policajná hliadka, ale ani to, akoprebehla celá kontrola. Precitol až v cele policajného zaistenia.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ bol v čase spáchania prečinu v stavenepríčetnosti vylučujúcom trestnú zodpovednosť. To zakladá dôvod na zastavenie trestnéhostíhania.
Sťažovateľovi bol 19. februára 2015 zadržaný vodičský preukaz. Z toho vyplýva, ženemôže pokračovať v trestnej činnosti, keďže nemá na to formálne, ale ani materiálnepodmienky. Dopustil by sa totiž trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa§ 349 Trestného zákona, ak by napriek zadržaniu vodičského preukazu viedol motorovévozidlo. Takto však nikdy v minulosti nekonal a nie sú žiadne dôvody na predpoklad, že bysa takého protiprávneho konania dopustil v budúcnosti. Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu19. februára 2015 žiadal prokurátora o uzavretie dohody o vine a treste, keďže spáchanieskutku v plnom rozsahu priznal a oľutoval. Prokurátor prisľúbil, že 20. februára 2015 podáobžalobu, čo sa však nestalo. Namiesto toho 20. februára 2015 bol sťažovateľovi doručenýnávrh na vzatie do väzby. Prokurátor odôvodnil zmenu stanoviska tým, že bude trebaskúmať duševný stav sťažovateľa.
Sťažovateľ namieta, že v danom prípade, prihliadajúc na všetky okolnosti, išloo nezákonné obmedzenie jeho osobnej slobody suplujúce procesné pochybeniavyšetrovateľa a prokurátora, pričom navyše neboli ani naplnené zákonné podmienkyuloženia väzby, resp. dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Väzbabola aplikovaná v prípade sťažovateľa ako trest, a to neprípustným procesným postupomneumožňujúcim mu (rovnako ani jeho obhajcovi) vyjadriť sa k návrhu na vzatie do väzby,čo je závažným porušením práv obvineného. Napriek neexistencii dôvodov väzby podľa§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku rozhodol krajský súd o nahradení väzby dohľadomprobačného a mediačného úradníka. Krajský súd pritom na jednej strane konštatujeexistenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, no zároveňkonštatuje aj to, že za prostriedok, ktorý môže dostatočne účinne zabrániť sťažovateľoviv pokračovaní v trestnej činnosti, treba považovať aj zadržanie vodičského preukazu.Uvedené konštatovania si vzájomne odporujú, keď krajský súd ustaľuje existenciuväzobných dôvodov a zároveň spochybňuje ich existenciu.
Napokon sťažovateľ uvádza, že uznesenie krajského súdu mu bolo doručené 2. apríla2015, a preto sťažnosť podáva v zákonnej lehote.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Krajský súd v Bratislave, v konaní vedenom pod č. k. 3Tpo/15/2015 porušil základné právo obvineného ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl.17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie zo dňa 13.03.2015, č. k. 3Tpo/15/2015, vydané Krajským súdom v Bratislave a Uznesenie zo dňa 22.2.2015, vydané Okresným súdom Bratislava IV., č. k. 0Tpo/26/2015, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Obvinenému ⬛⬛⬛⬛, priznáva úhradu trov konaní v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov), ktoré jej je Krajský súd v Bratislave povinný uhradiť na účet Advokátskej kancelárie Mgr. Matej Krajči, so sídlom Májkova 1, 81107 Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa okresným súdom sp. zn. 0 Tp 26/2015z 22. februára 2015 vyplýva inter alia, že pred začatím výsluchu prokurátor doručilsťažovateľovi a jeho obhajcovi návrh na vzatie do väzby z 20. februára 2015, pričomsťažovateľovi a jeho obhajcovi bol poskytnutý dostatok času na oboznámenie sa s návrhom.Sťažovateľ k veci uviedol: „Ja som na polícii vypovedal dňa 19.2.2015, svoju výpoveď som aj podpísal, túto výpoveď nechcem meniť, ani dopĺňať. Pamätám si všetko, čo som na polícii vypovedal.“ Ani prokurátor, ale ani obhajca nemali na sťažovateľa otázky. Po vyhláseníuznesenia o vzatí sťažovateľa do väzby tento vyhlásil, že podáva sťažnosť. Obhajcasťažovateľa uviedol, že odôvodnenie sťažnosti doplní písomne po doručení písomnéhovyhotovenia uznesenia, ale chce namietať závažné porušenie práva na obhajobu, „nakoľko nám nebolo umožnené sa k návrhu na vzatie do väzby vyjadriť, z tohto dôvodu v zmysle ustálenej judikatúry sa považuje toto rozhodnutie za nulitné a obmedzenie osobnej slobody za nezákonné...“.
Z odôvodnenia sťažnosti z 23. februára 2015 smerujúceho proti uzneseniu okresnéhosúdu sp. zn. 0 Tp 26/2015 z 22. februára 2015 vyplýva, že postupom a rozhodnutímokresného súdu boli závažne porušené práva sťažovateľa, ako aj jeho základné ľudské právaa slobody. Sťažovateľ a jeho obhajca sa nemohli vyjadriť k návrhu na vzatie do väzbyz 20. februára 2015 v rozpore s ustanovením § 72 ods. 2 Trestného poriadku, pričomokresný súd bol na závažný protizákonný postup upozornený. Pritom v návrhu na vzatiesťažovateľa do väzby z 22. februára 2015 sú uvedené zavádzajúce a nepravdivé skutočnosti.Sťažovateľ vypovedal po vznesení obvinenia 19. februára 2015, pričom sa ku skutkuv plnom rozsahu priznal a svoje konanie oľutoval. Sťažovateľ bol odsúdený za obdobnýtrestný čin spáchaný 18. februára 2010 a bol mu za to uložený trest odňatia slobody v trvaní10 mesiacov s podmienečným odkladom na 2 roky, ako aj trest zákazu činnosti viesťmotorové vozidlá všetkého druhu na 2 roky. Sťažovateľ všetky tresty vykonal dňom28. decembra 2014 a nie je v súčasnosti stíhaný pre iný trestný čin. Viedol riadny život viacako 4 roky, pričom nepožíval žiadne alkoholické nápoje. Sám vo svojej výpovedi uviedol,že išlo o ojedinelý exces, pričom osobné motorové vozidlo nechal zaparkované pred domoma nepamätá si dôvod, pre ktorý nasadol do svojho osobného motorového vozidla, ale ani nato, kam chcel ísť. Už v minulosti sa prejavovali u neho takéto stavy po požití väčšiehomnožstva alkoholických nápojov. Z tohto dôvodu dobrovoľne absolvoval ambulantnúprotialkoholickú liečbu. Odo dňa podmienečného upustenia od výkonu zvyšku trestu zákazučinnosti sa dopustil len dvoch priestupkov na úseku cestnej dopravy spočívajúcichv miernom prekročení rýchlosti. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ bol v čase spáchaniaprečinu v stave nepríčetnosti vylučujúcom trestnú zodpovednosť. Navyše 19. februára 2015mu bol zadržaný vodičský preukaz. Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nemôžepokračovať v trestnej činnosti, keďže nemá na to formálne a ani materiálne podmienky. Akby viedol motorové vozidlo napriek zadržaniu vodičského preukazu, dopustil by satrestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Trestného zákona, čo samu v minulosti nikdy nestalo a nie sú žiadne dôvody a ani predpoklady, že by sa tak stalov budúcnosti. Pokiaľ prokurátor uviedol, že bude potrebné skúmať duševný stav sťažovateľa,nemožno s ním súhlasiť, keďže sťažovateľ si stav nepríčetnosti, resp. zníženej príčetnostiprivodil sám požitím väčšieho množstva alkoholických nápojov a uvedené priznal aoľutoval. Priznanie zníženej príčetnosti alebo úplnej nepríčetnosti by nemalo na výsledoktrestného konania procesne a hmotnoprávne žiadny vplyv.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 15/2015 z 13. marca 2015 vyplýva, že nímbolo zrušené v celom rozsahu uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 26/2015 z 22. februára2015, väzba sťažovateľa bola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníkaa sťažovateľ bol ihneď prepustený z väzby na slobodu. Súčasne mu bola uložená povinnosťoznámiť policajtovi, prokurátorovi a súdu každú zmenu miesta pobytu, ako aj zákaz požívaťalkoholické nápoje. Napokon mu bolo uložené primerané obmedzenie spočívajúce v zákazevedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu. Podľa názoru krajského súdu dôvodväzby ustálený okresným súdom je daný. Konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavuz pokračovania trestnej činnosti vyplývajú najmä z toho, že sťažovateľ sa mal teraz dopustiťobdobného trestného činu, ako už dvakrát predtým v minulosti. Na tomto závere nič nemeníani skutočnosť, že tresty uložené sťažovateľovi v minulosti má už vykonané. Z hľadiskaposudzovania predpokladov recidívy protiprávneho konania nie je rozhodujúce, či uloženýtrest bol vykonaný, prípadne či ide o zahladené odsúdenie. Zákonnú fikciu vyplývajúcuzo zahladenia odsúdenia pri posudzovaní dôvodov väzby nemožno stotožňovať so záverom,že na trestný čin sa po zahladení odsúdenia hľadí tak, akoby ho obvinený nikdy nespáchal.V prípade sťažovateľa obavu z pokračovania v trestnej činnosti zvýrazňuje aj fakt, že sadopustil viacerých priestupkov na úseku dopravy, čo znamená, že dodržiavanie zákonnýchpravidiel a disciplinované správanie mu nie sú vlastné. Vzhľadom na okolnosti zistené nastrane sťažovateľa, ale tiež vzhľadom na okolnosti prípadu, v danom prípade bolo možnénahradiť väzbu zárukou za súčasného uloženia primeraných povinností, resp. obmedzení.Rozhodujúcimi kritériami, ktoré vzal krajský súd do úvahy, boli najmä menší stupeňzávažnosti trestnej činnosti, ako aj fakt, že sťažovateľ mal viesť motorové vozidlo podvplyvom alkoholu s odstupom viac ako štyroch rokov od posledného prípadu, za ktorý bolprávoplatne potrestaný. Napriek tomu, že sa v priebehu rokov 2012 až 2014 dopustilviacerých priestupkov na úseku dopravy, nikdy nešlo o jazdu pod vplyvom alkoholu. Okremtoho sa sťažovateľ sám rozhodol riešiť svoj problém s alkoholom a absolvoval liečbu.Za prostriedok, ktorý môže dostatočne účinne zabrániť sťažovateľovi v pokračovanív trestnej činnosti, treba považovať aj zadržanie vodičského preukazu. Ako to uvádzaobhajca sťažovateľa, u tohto dosiaľ neboli zaznamenané sklony smerujúce k mareniuúradného rozhodnutia, a preto nemožno takéto konanie sťažovateľa dôvodne očakávať.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(m.m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu treba podstatu argumentácie krajského súdu považovaťza dostatočnú a presvedčivú. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenostinevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená samaosebe porušenie jeho označených práv.
Jadrom sťažnosti sú dve námietky. Sťažovateľ predovšetkým z hľadiskaprocesnoprávneho tvrdí, že ani jemu, ale ani jeho obhajcovi nebolo umožnené vyjadriť sak návrhu prokurátora na vzatie do väzby. Okrem toho z hľadiska vecnej opodstatnenostizáveru o existencii dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku poukazujena protirečivú argumentáciu krajského súdu, ktorý na jednej strane dospieva k záveruo existencii obavy z pokračovania v trestnej činnosti a na druhej strane dospieva k záveru,že realizované zadržanie vodičského preukazu môže dostatočne zabrániť sťažovateľoviv pokračovaní v trestnej činnosti.
Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nevyplýva, že bysťažovateľovi a jeho obhajcovi nebolo umožnené vyjadriť sa k návrhu na vzatie do väzby.Práve naopak, z obsahu zápisnice o výsluchu sťažovateľa z 22. februára 2015 je zrejmé, žepred začatím výsluchu prokurátor doručil sťažovateľovi a jeho obhajcovi návrh na vzatie doväzby, pričom obom bol poskytnutý dostatok času na oboznámenie sa s návrhom. Následnepotom sťažovateľ k veci vypovedal a žiadne námietky v súvislosti s obsahom návrhu navzatie do väzby neuplatnil. Neurobil tak ani obhajca. Napriek tomu po vyhlásení uzneseniao vzatí sťažovateľa do väzby obhajca uviedol, že sťažovateľovi, ale ani jemu neboloumožnené vyjadriť sa k návrhu na vzatie do väzby. Z pohľadu ústavného súdu možnovysloviť iba predpoklad, že obhajca sťažovateľa mohol mať na mysli to, že po ukončenívýsluchu sťažovateľa nebol vyzvaný urobiť záverečný návrh, resp. prednes. Ide len o úvahuústavného súdu, pretože sťažovateľ nijako bližšie nevysvetlil a nekonkretizoval, v čom malov danej situácii spočívať neumožnenie vyjadriť sa k návrhu na vzatie do väzby.
Odhliadnuc od dosiaľ uvedeného, z pohľadu ústavného súdu sa javí ako podstatnéa rozhodujúce, že v rámci sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sa sťažovateľ obsiahlymspôsobom vyjadril k obsahu návrhu na vzatie do väzby, v dôsledku čoho krajský súd získalucelený obraz o argumentácii sťažovateľa. Tým došlo k náprave prípadného pochybeniaokresného súdu, ktorý nedal sťažovateľovi a jeho obhajcovi priestor na predneseniekonečného stanoviska.
Vo vzťahu k vecnej námietke sťažovateľa o neexistencii dôvodu väzby podľa § 71ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, resp. o protirečivých záveroch krajského súdu v tomtosmere sa ústavnému súdu javí ako podstatné, že sťažovateľ napriek dlhodobejšiemu zdržaniusa požívania alkoholických nápojov tieto opätovne požil a podľa vlastného priznania sadostal do nekontrolovateľného stavu spojeného so stratou pamäti. V podstate to znamená, žeza súčasného zdravotného stavu sťažovateľa recidíva pri páchaní trestnej činnosti podvplyvom alkoholu je v jeho prípade možná.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júna 2015