znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 419/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   Ing.   J. S., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., pre namietané porušenie

I. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 5 T 52/09 a sp. zn. 5 T 95/07,

II. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 3, čl. 5 ods. 1 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave pod   sp.   zn.   2   Nto   6/2014,   sp.   zn.   2   Nto   7/2014,   sp.   zn.   4   Tos   51/2014   a   sp.   zn. 4 Tos 52/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ing. J. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2014 doručená sťažnosť Mgr. Ing. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie I. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 T 52/09 a sp. zn. 5 T 95/07,

II. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 3, čl. 5 ods. 1 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Nto 6/2014, sp. zn. 2 Nto 7/2014, sp. zn. 4 Tos 51/2014 a sp. zn. 4 Tos 52/2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 26. mája 2014.

Zo sťažnosti a z jej doplnení z 28. mája 2014, 2. júna 2014 a zo 17. júna 2014 vyplýva, že sťažovateľ má postavenie obvineného (správne má byť „obžalovaného“, pozn.) v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 T 52/09.

Na základe príkazu na zatknutie okresného súdu sp. zn. 5 T 65/07 (v doplňujúcich podaniach sa uvádza sp. zn. 5 T 95/07, pozn.) zo 17. marca 2014 bol sťažovateľ 12. apríla 2014 o 11.00 h zatknutý policajtmi. Príkaz na zatknutie bol vydaný pod spisovou značkou konania, s ktorým sťažovateľ nemá nič spoločné, nebol teda vydaný pod sp. zn. 5 T 52/09, ktorý sa sťažovateľa týka. Ako to sťažovateľ dodatočne (už po podaní sťažnosti ústavnému súdu) zistil (keďže iba 17. júna 2014 mu bolo doručené prostredníctvom právnej zástupkyne písomné vyhotovenie príkazu na zatknutie sp. zn. 5 T 95/07 zo 17. marca 2014), podľa odôvodnenia   bol   príkaz   vydaný   preto,   že   sa   sťažovateľ   na   adrese   trvalého   pobytu nezdržiava, nie je mu možné doručiť žiadnu písomnosť, pokusy o jeho predvedenie boli neúspešné a iný jeho pobyt sa nepodarilo zistiť, čo odôvodňuje obavu, že sa skrýva, aby sa tak   vyhýbal   trestnému   stíhaniu.   Tieto   tvrdenia   sú   absolútne   nepravdivé   a   vymyslené so zámerom   poškodiť   sťažovateľa   ako   „revanš“   za   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní. V skutočnosti   sa   sťažovateľ   zdržiaval   na   adrese   trvalého   pobytu,   všetku   poštu   zo   súdu preberal,   žiadne   pokusy   o   jeho   predvedenie   neboli   realizované   a   podľa   obsahu   spisu nevykonal sa ani len pokus na zistenie jeho prípadného iného miesta pobytu.

V rozpore s čl. 5 ods. 3 dohovoru sťažovateľ nebol ihneď predvedený fyzicky pred službukonajúceho sudcu, ktorým bol v kritickom čase Mgr. P. T. Bol eskortovaný do cely predbežného   zadržania,   kde   fyzicky   zotrval   až do   14.   apríla   2014,   pričom   bol   fyzicky dopravený do budovy okresného súdu až po 11.05 h, a to pred sudcu JUDr. J. M., ktorý je zákonným   sudcom   v   konaní   vedenom   proti   sťažovateľovi   pod   sp.   zn.   5 T 52/09,   hoci v pondelok bol ešte službukonajúcim sudcom podľa rozvrhu práce Mgr. P. T.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 52/09 zo 14. apríla 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku s tým, že väzba začala 12. apríla 2014 o 11.00 h. Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 51/2014 z 15. mája 2014 boli sťažnosti podané sťažovateľom a jeho manželkou zamietnuté, pričom väzba nebol nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Odhliadnuc   od   toho,   že   sťažovateľ   nebol   urýchlene   oboznámený   s   dôvodmi zatknutia, treba príkaz na zatknutie vydaný v konaní netýkajúcom sa sťažovateľa považovať za absolútne neúčinné rozhodnutie. Zároveň nebol ani fyzicky v zákonnej lehote do 24 hodín od zatknutia predvedený pred sudcu Mgr. P. T. v súlade s ustanovením § 73 ods. 4 prvej vety Trestného poriadku, resp. čl. 17 ods. 4 ústavy. Správne mal byť po uplynutí 24 hodín, teda 13. apríla 2014 po 11.00 h prepustený na slobodu.

K vzatiu do väzby došlo bez splnenia materiálnej podmienky vo vzťahu k údajnému trestnému činu, ktorý mal spáchať, keďže pri správnom právnom posúdení nebolo možné jeho konanie hodnotiť ako trestný čin. Vzatie do väzby bolo odôvodnené nepresvedčivo a krajne tendenčne.

Krajský súd neumožnil sťažovateľovi osobne sa vyjadriť k veci, a to aj napriek tomu, že o to výslovne žiadal. Neprípustne mu tým odňal jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy.

Navyše,   krajský   súd   zatajil   pred   sťažovateľom,   že   sťažnosť   proti   uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby podala aj jeho manželka, ktorá sa tým stala účastníčkou konania, a preto v súlade s ustanovením § 72 ods. 2 poslednej vety Trestného poriadku v spojení s čl. 48 ods. 2 prvou vetou ústavy mala mu byť sťažnosť manželky bezodkladne doručená s tým, aby sa mohol k nej aj on vyjadriť, čo sa však nestalo.

V   čase   rozhodovania   okresného   súdu   o   vzatí   sťažovateľa   do   väzby   nebolo   ešte právoplatne rozhodnuté o sťažovateľovej námietke zaujatosti sudcu JUDr. J. M., pretože uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 T 52/09 z 20. marca 2014, podľa ktorého predseda senátu JUDr. J. M. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa, bolo sťažovateľovi doručené až pred rozhodnutím o väzbe 14. apríla 2014, pričom sťažovateľ okamžite podal proti uzneseniu sťažnosť do zápisnice. Je teda nesporné, že o väzbe sťažovateľa rozhodol 14. apríla 2014 sudca bez toho, aby bolo právoplatne rozhodnuté o námietke zaujatosti sťažovateľa proti nemu. Až uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 52/2014 z 15. mája 2014 bolo totiž vo veci námietky zaujatosti právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľ namieta aj proti uzneseniam krajského súdu sp. zn. 2 Nto 6/2014 a sp. zn. 2 Nto 7/2014 obe z 12. mája 2014, na podklade ktorých bol predseda odvolacieho senátu 4 Tos JUDr. K. K. vylúčený z vykonávania úkonov v trestných veciach vedených krajským súdom pod sp. zn. 4 Tos 51/2014 a sp. zn. 4 Tos 52/2014 z dôvodu občianskoprávneho sporu   medzi   sťažovateľom   a   JUDr.   K.   K.   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 22 C 246/2004. JUDr. K. K. sa pojednávaní nezúčastňuje a spor doslovne ignoruje, a preto okresný súd dosiaľ nemohol vo veci rozhodnúť. Podľa ustálenej judikatúry občianskoprávne konanie medzi zákonným sudcom a účastníkom konania nemôže brániť tomu, aby zákonný sudca (v danom prípade JUDr. K. K.) bol predsedom odvolacieho senátu 4 Tos. Z tohto dôvodu sťažovateľ proti jeho osobe ani nenamietal.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 5 T 95/07 a sp. zn. 5 T 52/09, ako aj krajským súdom pod sp. zn. 2 Nto 6/2014, sp. zn. 2 Nto 7/2014, sp. zn. 4 Tos 51/2014 a sp. zn. 4 Tos 52/2014 s tým, aby boli príkaz na zatknutie okresného súdu zo 17. marca 2014 a uznesenie zo 14. apríla 2014, ako aj uznesenia krajského súdu z 12. mája 2014 a zo 16. mája 2014 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež odškodné vo výške 10 000 € spoločne a nerozdielne od okresného súdu a krajského súdu, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou v sume 590 €.

II.

Z príkazu na zatknutie okresného súdu sp. zn. 5 T 95/07 zo 17. marca 2014 vydaného sudcom   JUDr.   J.   M.   vyplýva,   že   polícii   sa   nariaďuje,   aby   po   vypátraní   pobytu   bol sťažovateľ zatknutý a bez meškania, najneskôr však do 24 hodín dodaný orgánu, ktorý príkaz vydal. Príkaz je vydaný pre trestný čin pokusu obzvlášť závažného zločinu podvodu a zločinu marenia spravodlivosti podľa § 14 ods. 1 v spojení s § 221 ods. 1 a 4 písm. a), ako aj § 344 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Dôvodom na vydanie príkazu je, že sťažovateľ sa na adrese trvalého pobytu nezdržiava, nie je možné mu doručiť žiadnu písomnosť, pokusy o jeho predvedenie boli neúspešné a iný jeho pobyt sa nepodarilo zistiť, čo odôvodňuje obavu, že sa skrýva, aby sa tak vyhýbal trestnému stíhaniu, pričom mu hrozí vysoký   trest.   To   všetko   odôvodňuje   vydanie   príkazu   na   zatknutie   sťažovateľa,   a   to s poukazom na ustanovenie § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Ide o vec vedenú v prípravnom   konaní   zo   strany „PPZ,   ÚBOK,   Odbor   boja   proti   korupcii   STRED, Partizánska   cesta   106,   Banská   Bystrica,   ČVS:   PPZ-102/BPK-S-2007“,   rubrika „O vypátranie pobytu sa žiadalo dňa:“ je vyčiarknutá.

Z   uznesení   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Nto   6/2014   z   12.   mája   2014   a   sp.   zn. 2 Nto 7/2014 z 12. mája 2014 vyplýva, že nimi bol sudca odvolacieho súdu JUDr. K. K. podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku vylúčený z vykonávania úkonov v trestných veciach vedených krajským súdom pod sp. zn. 4 Tos 51/2014 a sp. zn. 4 Tos 52/2014. Trestná vec vedená   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   4   Tos   51/2014   sa   týka   rozhodovania   o sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 52/2009 zo 14. apríla 2014 o vzatí sťažovateľa do väzby. Trestná vec vedená krajským súdom pod sp. zn. 4 Tos 52/2014 sa týka rozhodovania o sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 52/09 z 20.   marca   2014,   ktorým   bolo   rozhodnuté,   že   predseda   senátu   okresného   súdu   nie   je vylúčený z prerokovávania trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 5 T 52/09. V oboch prípadoch predseda odvolacieho senátu 4 Tos JUDr. K. K. 6. mája 2014 oznámil svoju zaujatosť, ktorú odôvodnil tým, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 22 C   246/2004,   v   ktorej   je   navrhovateľom   sťažovateľ   a   odporcom   predseda   senátu, sa sťažovateľ   domáha   ochrany   osobnosti   a   verejného   ospravedlnenia   prostredníctvom masovokomunikačných   prostriedkov.   Uplatnený   nárok   smeruje   proti   postupu   predsedu senátu   v   postavení   zákonného   sudcu   voči   sťažovateľovi   ako   obžalovanému   v   trestnom konaní vedenom Okresným súdom Pezinok, resp. neskôr Okresným súdom Bratislava III. Spor trvá od 8. marca 2004. S poukazom na uvedené predseda senátu požiadal, aby bol vylúčený z vykonávania úkonov a rozhodovania v daných veciach. Krajský súd považuje vznesené námietky za dôvodné. Predseda senátu poukazuje na obsah podaní a vyjadrení sťažovateľa   v   postavení   navrhovateľa,   ktoré   smerujú   proti   nemu   ako   odporcovi v občianskom   súdnom   konaní.   S   poukazom   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva   (osobitne   na   dvojaký   prístup   pri   posudzovaní   nestrannosti,   a   to   subjektívnu a objektívnu nestrannosť) krajský súd dospieva k názoru, že v predmetných veciach bol preukázaný   taký   vzťah   predsedu   senátu   k   sťažovateľovi,   ktorý   odôvodňuje   využitie výnimky z ústavného práva na zákonného sudcu, pretože práve takýto postup garantuje navonok, ako aj voči sťažovateľovi nezávislosť, nestrannosť a objektívnosť rozhodnutia o sťažnostiach   podaných   sťažovateľom   v   takom   zložení   odvolacieho   senátu,   v ktorom nebude predseda senátu JUDr. K. K.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tos 52/2014 z 15. mája 2014 vyplýva, že ním bolo   zrušené   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   5   T   52/09   z   20.   marca   2014,   ktorým predseda   senátu   JUDr.   J.   M.   nebol   vylúčený   z   vykonávania   úkonov   trestného   konania v trestnej   veci   sťažovateľa.   Podľa   názoru   krajského   súdu   v   skutočnosti   obsahovo   nešlo o námietku   zaujatosti,   a   preto   okresný   súd   o   nej   ani   nemal   rozhodovať.   Z   podania sťažovateľa je zrejmé, že namietal procesný postup predsedu senátu, ktorý mal porušiť ustanovenia Trestného poriadku vydaním príkazu na zatknutie, nevykonaním predbežného prejednania   obžaloby   bez   účasti   sťažovateľa   a   vydaním   predvolania   s   nesprávnym poučením. Namietal tiež prieťahy vo veci. Z obsahového hľadiska preto evidentne nejde o námietku zaujatosti, ale o nesúhlasnú argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa procesného postupu okresného súdu. Sťažovateľ teda netvrdil skutočnosti, ktoré môžu byť dôvodom na vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania. Napadol iba procesný postup predsedu senátu, čo vylučuje ustanovenie § 32 ods. 6 Trestného poriadku.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tos 51/2014 z 15. mája 2014 vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom, ako aj jeho manželkou proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 52/09 zo 14. apríla 2014 o vzatí sťažovateľa do väzby. Zároveň väzba   sťažovateľa   nebola   nahradená   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka. V súvislosti s námietkou, podľa ktorej príkaz na zatknutie obsahoval nesprávnu spisovú značku (5 T 95/07), čo má znamenať absolútnu neúčinnosť všetkých následných opatrení a rozhodnutí, je krajský súd toho názoru, že príkaz na zatknutie obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 73 ods. 2 Trestného poriadku. Je z neho zrejmé, ktorý súd ho vydal, je v ňom špecifikovaná osoba sťažovateľa, obsahuje skutky a ich právnu kvalifikáciu podľa obžaloby, ako aj odkaz na ustanovenie § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ako dôvod jeho vydania. Osobou sťažovateľa, ako aj popisom skutkov bol príkaz na zatknutie riadne vymedzený tak, aby nedošlo k zámene s inou osobou, resp. s inou trestnou vecou. Spisová značka nie je obligatórnou náležitosťou príkazu na zatknutie v zmysle § 73 ods. 2 Trestného   poriadku.   Ide   len   o   evidenčnú   pomôcku.   Práve   preto   zrejmá   nesprávnosť v spisovej   značke   (správne   mala   byť   uvedená   sp.   zn.   5   T   52/09)   nemôže   spôsobiť nezákonnosť   vydania   príkazu   a   už   vôbec   nie   nezákonnosť   následného   zatknutia,   či rozhodnutia o väzbe. Osobná sloboda sťažovateľa bola obmedzená na základe príkazu na zatknutie 12. apríla 2014 o 11.00 h s tým, že bol odovzdaný okresnému súdu toho istého dňa o 19.40 h. Predseda senátu vypočul sťažovateľa 14. apríla 2014 v čase od 11.00 h do 12.05 h a rozhodol tak, že ho vzal do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že bol súdu dodaný až po uplynutí 24-hodinovej lehoty uvedenej v ustanovení § 73 ods. 4 Trestného poriadku, treba uviesť, že obvinený   sa   súdu   dodáva   tak,   že   sa   dostáva   do   dispozície   súdu   (sudcu)   odovzdaním zápisnice   o   zadržaní   (zatknutí),   na   ktorej   sa   vyznačí   presný   čas   dodania,   od   ktorého následne začína plynúť lehota v zmysle § 73 ods. 5 Trestného poriadku. Obvinený sa teda neodovzdáva sudcovi osobne do 24 h od zatknutia, resp. výsluch zatknutého obvineného sa nemusí   uskutočniť   do   24   h   od   jeho   zatknutia,   ale   obvinený   sa   v   zmysle   §   73   ods.   4 Trestného poriadku dodáva súdu, ktorý príkaz na zatknutie vydal. Zo zápisnice o zatknutí je zrejmé, že sťažovateľ bol dodaný okresnému súdu (bol teda daný súdu do dispozície na realizovanie jeho výsluchu) 12. apríla 2014 o 19.40 h. Bol teda dodaný súdu v lehote 24 hodín od zatknutia, pričom od času dodania (od 12. apríla 2014 o 19.40 h) začala plynúť lehota na jeho vypočutie a na rozhodnutie uvedená v ustanovení § 73 ods. 5 Trestného poriadku. V tejto zákonnej lehote sa následne uskutočnil nielen výsluch sťažovateľa, ale došlo aj k rozhodnutiu okresného súdu. Sú dané aj materiálne podmienky vzatia sťažovateľa do   väzby,   pretože   z   podanej   obžaloby   možno   zatiaľ   vyvodiť   konkrétne   podozrenie zo spáchania skutkov, ktoré majú znaky skutkovej podstaty trestného činu, pričom podanie obžaloby vždy zakladá určitú vyššiu mieru podozrenia, že žalovaných skutkov sa dopustila konkrétna osoba. Dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku bol ustálený správne. Sťažovateľovi bolo písomne oznámené, že sa hlavné pojednávanie bude konať 20. februára   2014   o   10.00   h.   Sťažovateľ   prevzal   predvolanie   28.   januára   2014.   Dňa 18. februára 2014 bolo doručené jeho podanie, v ktorom požiadal o odročenie hlavného pojednávania pre zhoršenie zdravotného stavu, o čom priložil doklad o práceneschopnosti, podľa ktorého bol práceneschopný od 21. januára 2014. Na verejnom zasadnutí konanom 20.   februára   2014   zástupca   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ako poškodený) predložil kópie zápisníc z občianskoprávnych konaní, v ktorých sa sťažovateľ zúčastnil   pojednávaní   21.   januára   2014   a   10.   februára   2014.   Vo   veci   Okresného   súdu Bratislava III sp. zn. 11 C 58/2012 zo zápisnice o pojednávaní z 21. januára 2014 vyplýva, že sťažovateľ bol na pojednávaní osobne prítomný. Rovnako bol osobne prítomný aj na pojednávaní konanom 10.   februára 2014 vo veci   vedenej   okresným súdom   pod sp.   zn. 5 C 16/2013. Zo zápisnice o pojednávaní z 10. februára 2014 v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 22 C 8/2007 vyplýva, že sa sťažovateľ na pojednávaní síce nezúčastnil, avšak   dôvodom   jeho   neúčasti   nebola   práceneschopnosť,   ale   skutočnosť,   že   podaniami z 5. a 6.   februára   2014   požiadal   o   odročenie   pojednávania   z   dôvodu   kolízie   s   iným pojednávaním.   Z   uvedených   skutočností   možno   preto   vyvodiť   dôvodné   podozrenie,   že sťažovateľ   sa   cielene (úmyselne)   vyhýba trestnému   stíhaniu   opakovaným   predkladaním dokladov o práceneschopnosti, a to aj napriek tomu, že mu zdravotný stav umožňuje účasť na   pojednávaniach.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   je   práceneschopný   od   21.   januára   2014, zjavne nebránila v   účasti   na   pojednávaniach.   Keďže   sťažovateľ   pomerne   často   zasielal okresnému súdu potvrdenia o práceneschopnosti so žiadosťami o odročenie pojednávaní, bol písomne upozornený, že dôvodom neúčasti môžu byť len závažné zdravotné problémy. Znalci z odvetvia psychiatrie zhodne konštatovali, že sťažovateľ je plne schopný zúčastniť sa   osobne   hlavného   pojednávania.   Sťažovateľ   požiadal   krajský   súd,   aby   bol   pred   ním vypočutý. Nebol však zistený žiaden dôvod na jeho výsluch. Bol riadne poučený a vypočutý okresným   súdom   pred   rozhodnutím   o väzbe,   pričom   mal aj dostatočný   časový   priestor na sformulovanie námietok voči vzatiu do väzby, a to tak osobne, ako aj prostredníctvom obhajcu,   čo   aj   využil.   Za   takého   stavu   boli   dodržané   všetky   práva   obvineného   pred rozhodnutím o väzbe, pričom právo na obligatórny výsluch obvineného pred sťažnostným súdom neexistuje. Proti uzneseniu o vzatí sťažovateľa do väzby podala sťažnosť aj jeho manželka. Jej sťažnosť však bola podaná po uplynutí zákonom ustanovenej 3-dňovej lehoty, preto ju bolo potrebné zamietnuť ako oneskorene podanú.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 5 T 52/09 (uznesenie zo 14. apríla 2014 o vzatí sťažovateľa do väzby), nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 52/09 zo 14. apríla 2014 bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru mal krajský súd v rámci opravného konania. Tým   je   zároveň   v   tomto   rozsahu   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu.   Treba   tiež poznamenať,   že   sťažovateľ   právo   podať   riadny   opravný   prostriedok   proti   uzneseniu okresného súdu aj využil.

Odlišná je situácia vo vzťahu k zvyšnej časti sťažnosti. Túto treba v prevažujúcej časti (s jednou výnimkou ďalej uvedenou) považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovateľ predovšetkým namieta protiústavnosť príkazu na jeho zatknutie vydaného okresným súdom 17. marca 2014 pod nesprávnou sp. zn. 5 T 95/07, hoci správne mal byť príkaz vydaný pod sp. zn. 5 T 52/09. Vec vedená pod sp. zn. 5 T 95/07 sa sťažovateľa netýka, o obžalobe podanej proti nemu sa totiž koná pod sp. zn. 5 T 52/09.

Argumenty   krajského   súdu,   podľa   ktorých   príkaz   na   zatknutie   obsahoval   všetky zákonné náležitosti, a preto bolo z neho zrejmé, ktorej osoby a ktorej veci sa týka, treba považovať   za   dostatočné   a   presvedčivé.   Žiadne   známky   arbitrárnosti   nevykazujú. Sťažovateľ sa ani len nepokúša s argumentáciou krajského súdu polemizovať.

Vo vzťahu k príkazu na zatknutie sťažovateľ namieta aj ďalšiu skutočnosť, a to, že príkaz   obsahuje   podľa   neho   nepravdivé,   vyfabulované   odôvodnenie,   keďže   žiaden z uvedených   dôvodov   nezodpovedá   skutočnosti.   O   obsahu   odôvodnenia   príkazu   na zatknutie sa dozvedel   podľa vlastného tvrdenia až 17. júna 2014, keď mu jeho právna zástupkyňa príkaz na zatknutie sp. zn. 5 T 95/07 zo 17. marca 2014 doručila. Dovtedy mu totiž príkaz podľa vlastného tvrdenia doručený nebol.

Túto námietku sťažovateľa považuje ústavný súd za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľ vedel o tom, že k jeho zatknutiu došlo na základe príkazu na zatknutie, pričom bol informovaný aj o (nesprávne uvedenej) spisovej značke a dátume príkazu na zatknutie. Keďže tento mu nebol podľa vlastného tvrdenia doručený, nič nebránilo, aby osobne alebo jeho obhajca sa dožadovali už pri rozhodovaní o vzatí do väzby doručenia príkazu   na   zatknutie.   Rovnako   bolo   možné   nedoručenie   príkazu   na   zatknutie   namietať v opravnom konaní proti uzneseniu okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby. Nezávisle na týchto možných krokoch nič nebránilo obhajcovi sťažovateľa do príkazu na zatknutie nahliadnuť v súdnom spise. Pokiaľ sťažovateľ, resp. jeho obhajca takto nepostupovali, teda nevyužili účinné prostriedky umožňujúce zistiť presný obsah príkazu na zatknutie, potom uplatňovanie nedostatkov odôvodnenia príkazu na zatknutie až v konaní vedenom ústavným súdom treba považovať za neprípustné. K tomu treba dodať, že sťažovateľ ani len netvrdí (tým menej preukazuje), že účinné kroky neurobil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádza do úvahy prípadný postup ústavného súdu v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K   rovnakým   záverom   ako   v   súvislosti   s   nesprávne   uvedenou   spisovou   značkou príkazu   na   zatknutie   možno   dospieť   aj   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Tos 52/2014 z 15. mája 2014, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 T 52/09 z 20. marca 2014 o nevyhovení námietke zaujatosti predsedu senátu okresného súdu JUDr. J. M., ktorú podal sťažovateľ. Krajský súd dospel k záveru, podľa ktorého sťažovateľove   námietky   smerovali   proti   procesnému   postupu   predsedu   senátu,   a preto neboli vôbec prípustné.   Nebolo   teda   treba o   nich   ani rozhodovať.   Aj   v tejto   súvislosti ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   s   argumentáciou   krajského   súdu   nijako nepolemizuje a nespochybňuje ju. Ústavný súd (ktorého úlohou nie je nahrádzať chýbajúcu argumentáciu sťažovateľa) nemá preto žiaden podklad na spochybnenie záveru krajského súdu,   podľa   ktorého   išlo   vlastne   o   nespôsobilú   námietku   zaujatosti.   Preto   i   táto   časť sťažnosti je zjavne neopodstatnená.

Uzneseniami   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Nto   6/2014   z   12.   mája   2014   a   sp.   zn. 2 Nto 7/2014   z   12.   mája   2014   bol   sudca   odvolacieho   súdu   JUDr.   K.   K.   vylúčený z vykonávania   úkonov   v   trestných   veciach   vedených   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 4 Tos 51/2014 a sp. zn. 4 Tos 52/2014, teda z rozhodovania krajského súdu o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí sťažovateľa do väzby a z rozhodovania krajského súdu o sťažnosti proti nevylúčeniu predsedu senátu okresného súdu. Sťažovateľ je v oboch prípadoch toho názoru, že existencia   občianskoprávneho sporu   medzi účastníkom   konania a zákonným sudcom v zásade nemôže byť dôvodom na vylúčenie zákonného sudcu z konania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   závery   uznesení   krajského   súdu   dostatočné a presvedčivé. V danom prípade sa javí ako podstatné, že JUDr. K. K. nebol vylúčený na základe námietky   zaujatosti zo strany   sťažovateľa, ale sám   svoju   zaujatosť oznámil. Za danej situácie nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený záver, podľa ktorého   vzhľadom   na   obsah   podaní   sťažovateľa   v   rámci   občianskoprávneho   konania existujú relevantné pochybnosti o nestrannosti tohto sudcu, čo napokon on sám prejavil návrhom na vylúčenie z rozhodovania v oboch veciach.

Napokon   sťažovateľ   brojí   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 4   Tos 51/2014 z 15. mája 2014, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť, ako aj sťažnosť jeho manželky proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 52/09 zo 14. apríla 2014 o vzatí do väzby. Podľa jeho presvedčenia v konaní došlo k porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 3, čl. 5 ods. 1 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru.

V uvedenej súvislosti sťažovateľ namieta, že nebol ihneď (teda v zákonnej lehote do 24   hodín   od   zatknutia)   fyzicky   predvedený   pred   službu   konajúceho   sudcu   Mgr.   P.   T., pretože   sa   tak   stalo   až   14.   apríla   2014   po   11.00   h,   aj   to   bol   predvedený   pred   sudcu JUDr. J. M., ktorý je zákonným sudcom konajúcim o obžalobe proti sťažovateľovi. Namieta tiež   nesplnenie   materiálnej   podmienky   väzby,   pretože   konanie,   ktoré   je   predmetom obžaloby, nemôže byť trestným činom. Ďalej je presvedčený, že krajský súd mu mal dať možnosť osobne vystúpiť pred rozhodnutím o jeho sťažnosti.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd veľmi podrobne a presvedčivo reagoval na uvedené námietky sťažovateľa. Najmä v tejto súvislosti presvedčivo vysvetlil, že lehota 24 hodín od zatknutia, v rámci ktorej má byť obvinený predvedený pred súd, ktorý zatknutie nariadil, neznamená, že v tejto lehote musí byť predvedený priamo pred sudcu. Právne úvahy   krajského   súdu,   ktoré   v   tomto   smere   vyslovil,   sťažovateľ   nijako   konkrétne v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   nespochybnil   a   bez   reflektovania   argumentácie krajského súdu trvá na vlastnom výklade. Rovnako ústavný súd považuje za dostačujúce aj stanovisko krajského súdu, ktorý skutok, za ktorý je sťažovateľ stíhaný, predbežne hodnotí ako trestný čin.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej došlo k porušeniu jeho práv tým, že napriek jeho výslovnej požiadavke mu nebolo umožnené osobne vystúpiť pred krajským súdom v rámci opravného konania, považuje ústavný súd za potrebné uviesť toto: Z   rozhodovacej   praxe   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyplýva,   že   pokiaľ   sa trestne stíhaná osoba mohla zúčastniť súdneho konania o väzbe v prvom stupni, potom nie je   nevyhnutné,   aby   sa   mohla   osobne   zúčastniť   opravného   súdneho   konania   (Rahbar   – Pagard proti Bulharsku, Graužinis proti Litve). Musia byť pritom splnené kumulatívne dve podmienky: a) obvinený bol vypočutý súdom pri rozhodovaní o návrhu na vzatie do väzby, pričom od takéhoto výsluchu uplynula doba maximálne počítaná v týždňoch, b) obvinený mohol   podať   návrh   na   prepustenie   z   väzby,   na   základe   ktorého   by   musel   byť   súdom vypočutý.

Napokon sťažovateľ namieta, že len z uznesenia krajského súdu získal vedomosť o tom, že sťažnosť proti vzatiu do väzby podala aj jeho manželka. Všeobecné súdy totiž nepovažovali za potrebné doručiť mu sťažnosť manželky. Tak sa stalo, že o nej vôbec nevedel a nemohol k nej ani zaujať stanovisko, hoci to bolo jeho právom.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní ako jeden z prvkov širšej koncepcie spravodlivého súdneho konania vyžaduje, aby každému účastníkovi konania bola daná primeraná možnosť predniesť svoj prípad za podmienok, ktoré ho neumiestnia do zjavnej nevýhody voči jeho protistrane. Okrem tejto požiadavky zahŕňa koncepcia spravodlivého konania právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého účastníci konania musia mať možnosť nielen byť oboznámení s dôkazmi potrebnými na to, aby   ich   návrh   bol   úspešný,   ale taktiež   musia   mať vedomosť   o   všetkých   predložených dôkazoch   a   stanoviskách   a   vyjadriť   sa   k   nim   na   účely   ovplyvnenia   súdu.   Napokon   je podstatné,   že   konkrétny   dopad   nedoručeného   stanoviska   na   rozhodnutie   súdu   je   málo dôležitý,   pretože   je   na   účastníkoch   konania,   aby   posúdili,   či   sa   budú,   alebo   nebudú k dokumentu vyjadrovať. Výnimkou je iba situácia, keď udelenie takýchto práv a možností by nemalo žiaden vplyv na výsledok konania, lebo prijatý právny prístup nebol predmetom diskusie (Ringier Axel Springer Slovakia a. s., proti Slovenskej republike).

Ak sa aj odhliadne od toho, že sťažovateľ ako obvinený a jeho manželka, ktorá sa stala tiež stranou konania tým, že podala sťažnosť proti vzatiu sťažovateľa do väzby, sú stranami trestného konania, ktorých záujmy boli zrejme v danom prípade zhodné, je zrejmé, že   treba   uplatniť   pri   posúdení   námietky   výnimku,   podľa   ktorej   nedoručenie   sťažnosti podanej   manželkou   sťažovateľa   sťažovateľovi   nemohlo   mať   žiaden   vplyv   na   výsledok konania, keďže manželka sťažovateľa podala sťažnosť oneskorene a bola aj ako oneskorená zamietnutá.   To   znamená,   že   argumentácia   uvedená   v   sťažnosti   podanej   manželkou sťažovateľa nebola v opravnom konaní „predmetom diskusie“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je aj táto námietka zjavne neopodstatnená.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014