znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 419/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením ustanovenia čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 20/2011 z 22. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2012 faxom   a   28.   júna   2012   poštou   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   M.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením   ustanovenia   čl.   152   ods.   4   ústavy   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 20/2011 z 22. marca 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že podaním zo 16. júna 2006 sťažovateľ ako daňový   subjekt,   u ktorého   bola   vykonávaná   daňová   kontrola,   podal   Daňovému   úradu Košice V (ďalej   len   „daňový   úrad“)   ako   správcovi   dane   vykonávajúcemu   predmetnú daňovú   kontrolu   námietku   v   zmysle   §   15   ods.   8   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o správe daní“) proti postupu zamestnancov daňového úradu, ktorí podľa sťažovateľa v rozpore s § 30a ods. 7 zákona   o správe   daní   v znení   účinnom   ku   dňu   podania   námietky   neukončili   u neho vykonávanú daňovú kontrolu v lehote 12 mesiacov, ktorá začala 25. mája 2005. Daňový úrad rozhodnutím č. 709/320/25433/2006 z 10. júla 2006 námietke sťažovateľa nevyhovel, pričom Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 6 S 41/06 z 30. novembra 2006 predmetné rozhodnutie daňového úradu ako zákonné potvrdil, čo okrem iného dôvodil tým, že lehota na ukončenie daňovej kontroly stanovená v § 30a ods. 7 zákona   o správe   daní   v znení   účinnom   v rozhodnom   čase   je   iba   lehotou   poriadkovou, s uplynutím   ktorej   nie   sú   späté   žiadne   hmotnoprávne   účinky.   Na   základe   odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 9/07 z 19. apríla 2007 zrušil rozsudok krajského súdu a tiež rozhodnutie daňového úradu a vec vrátil na ďalšie konanie daňovému úradu.

Po vrátení veci daňový úrad rozhodnutím č. 695/321/9962/2010 z 8. februára 2010 zastavil „... daňové konanie vo veci podanej námietky...“ sťažovateľa z dôvodu, že daňová kontrola   vykonávaná   u sťažovateľa   bola   medzičasom   31.   októbra   2006   ukončená. Na základe odvolania sťažovateľa bolo označené rozhodnutie daňového úradu potvrdené aj rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. I/223/11542-74532/2010/991545-r z 30. júna 2010.

Žalobou   podanou   Krajskému   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia tak daňového riaditeľstva, ako aj jemu predchádzajúceho rozhodnutia daňového úradu, ktorých nezákonnosť sťažovateľ videl v tom, že uvedené daňové úrady podľa neho prekročili svoje kompetencie a rozhodli nad rozsah oprávnení daných im ustanoveniami zákona o správe daní, podľa ktorých „... daňová kontrola nie je daňovým konaním a nie je ani jeho súčasťou“, a teda podľa sťažovateľa ani nie je možné konanie o námietke vznesenej daňovým subjektom počas daňovej kontroly zastaviť, ale je potrebné o námietke meritórne rozhodnúť, a to v pozitívnom smere (t. j. že námietke   bude   vyhovené)   alebo   v   smere   negatívnom   (t. j.   správca   dane   oznámi kontrolovanému subjektu dôvody, pre ktoré nie je možné námietke vyhovieť). Vzhľadom na uvedené teda sťažovateľ v podanej žalobe namietal, že o ním uplatnenej námietke proti daňovej kontrole ešte nebolo rozhodnuté, pretože zastavenie konania o nej nepovažuje za zákonný spôsob jej vybavenia. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 S 19757/2010 z 27. januára 2011 žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ   odvolanie,   ktorým   namietal   už   nielen   nesprávne   právne   posúdenie   veci daňovými   úradmi,   ale   aj   to,   že   tieto   daňové   úrady   dospeli   k   nesprávnym   skutkovým zisteniam.

O   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   6   S   19757/2010 z 27. januára 2011 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžf 20/2011 z 22. marca 2012 tak,   že   rozsudok   krajského   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil   (rozsudky   nadobudli právoplatnosť 2. mája 2012, pozn.).

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich základných   práv   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ako   aj   postup,   ktorý   jeho   vydaniu predchádzal, a to jednak z dôvodu, že najvyšší súd podľa sťažovateľa nesprávne odobril právne závery krajského súdu týkajúce sa dôvodnosti, resp. zákonnosti zastavenia konania o námietke,   ktorú   sťažovateľ   vzniesol   u správcu   dane   počas   daňovej   kontroly,   a jednak z dôvodu,   že najvyšší   súd   sa   podľa   sťažovateľa   vôbec nevysporiadal   s jeho odvolacími námietkami   týkajúcimi   sa   nedostatkov   tak   daňovými   úradmi,   ako   aj   krajským   súdom zisteného skutkového stavu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «... zastavenie konania znamená, že orgán verejnej správy sa podaním účastníka konania meritórne nezaoberá a nerozhoduje teda opravách a právom chránených záujmoch účastníka   konania.   Z   uvedeného   dôvodu   nemožno   prípady,   v   ktorých   správny   orgán rozhodne   o   zastavení   konania   rozširovať   nad   rámec   ustanovený   zákonom.   V   prípade sťažovateľa tak ako na to bolo poukázané už v žalobe Zákon č. 511/1992 Zb. na daňovú kontrolu, v ktorej sťažovateľ svoju námietku, o ktorej doposiaľ nebolo rozhodnuté, vzniesol, umožňoval   použiť   ustanovenia   prvej   časti   a   §   32,   §   34   a   §   41   citovaného   zákona. Spomínané ustanovenia § 32, § 34 a § 41 Zákona o správe daní sú vymenované taxatívne a ich použitie, ako to vyplýva výslovne z ustanovenia § 15 ods. 6 Zákona o správe daní, je obmedzené ich primeranosťou.

Krajský súd v Košiciach odôvodnil svoju úvahu o primeranosti použitia ustanovenia § 25 ods.   1 písm.   f)   Zákona o správe daní a poplatkov tým,   že daňová kontrola bola ukončená, resp. kontrolovaný daňový subjekt neumožnil vykonanie daňovej kontroly. Najvyšší súd SR sa s týmto právnym názorom stotožnil do tej miery, že poukázal na odôvodnenie prvostupňového súdu. Žalobca - sťažovateľ však vo svojom odvolaní tento skutkový a právny názor Krajského súdu v Košiciach spochybnil, a to ako už bolo uvedené doslovnou citáciou vyjadrenia vtedajšieho správcu dane zo dňa 13.2.2007, ktoré predložil v konaní pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 3Sžf/9/2007. Daňový úrad Košice V, vtedajší správca dane, v uvedenom podaní zo dňa 13.2.2007 uviedol: „... u žalobcu sú vykonávané daňové kontroly.... Daňové kontroly vykonávané u daňového subjektu mali byť v zmysle § 30a   ods.   7   Zákona   č.   511/1992   Zb.   ukončené   do   25.5.2006.   Ku   dňu   vydania   tohto rozhodnutia daňové kontroly neboli ukončené v zmysle § 15 ods. 3 Zákona č. 511/1992 Zb. Napriek tomu, že správca dane neukončil kontroly v lehote podľa § 30a ods. 7 Zákona č. 511/1992 Zb., už začaté kontroly je v zmysle Zákona č. 511/1992 Zb. potrebné ukončiť a následne na základe výsledkov kontroly vydať rozhodnutie podľa § 44 Zákona č. 511/1992 Zb. Už začaté kontroly nemôže správca dane zastaviť len z dôvodu, že nedodržal lehotu podľa § 30a ods. 7 Zákona č. 511/1992 Zb. tak, ako to navrhuje daňový subjekt.“

Sťažovateľ poukázal v odvolaní na to,   že správca dane, ktorý vykonával daňovú kontrolu dňa 13.2.2007 tvrdil, že vykonáva daňové kontroly, ktoré k uvedenému dňu neboli ukončené,   nemožno   po   štyroch   rokoch   spätne   zmeniť   skutkovú   situáciu   tak,   že   už   od 11.7.2006 prešiel správca dane z výkonu daňovej kontroly do procesu určenia dane podľa pomôcok. Žalovaný, aj súdy oboch stupňov po štyroch rokoch nevysvetliteľným spôsobom konštatovali,   že   v   čase,   keď   správca   dane   uvádzal   Najvyššiemu   súdu   SR,   že   vykonáva u žalobcu - sťažovateľa daňovú kontrolu, túto ten istý správca dane už viac než pol roka nevykonával. Navyše toto konštatovanie je v rozpore s obsahom samotného rozhodnutia Daňového   úradu   Košice   I,   ktorý   rozhodol   o   zastavení   daňového   konania,   keďže   tejto v odôvodnení   rozhodnutia   o   zastavení   konania   o   námietke   sťažovateľa   uviedol: „Opakovaná daňová kontrola za zdaňovacie obdobie december 2000 a daňové kontroly za zdaňovacie obdobie január 2002, február - december 2002 boli ukončené 31.10.2006 a za jednotlivé zdaňovacie obdobia boli   správcom dane vydané dodatočné platobné výmery, ktoré sú právoplatné.“

Základom   právneho   názoru   súdov   oboch   stupňov   (Krajský   súd   v   Košiciach   to v odôvodnení svojho rozhodnutia explicitne uviedol a odvolací súd sa na toto rozhodnutie odvolal) je záver, že správca dane prešiel dňa 11.7.2006 na určenie dane podľa pomôcok preto, že sťažovateľ neumožnil vykonanie daňovej kontroly.

Sťažovateľ uviedol vo svojom odvolaní jasné a konkrétne argumenty, ktoré tento záver   súdu   prvého   stupňa   nielen   že   spochybňovali,   ale   jeho   skutkový   základ   vyvrátili. Napriek   tomu   Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   rozhodnutí   nevenoval   týmto   konkrétnym námietkam   sťažovateľa   žiadnu   pozornosť   a   nijakým   spôsobom   sa   s   nimi   v   rozhodnutí, ktorým rozhodol o odvolaní sťažovateľa, nevysporiadal.

Pokiaľ   ide   o   naznačený   právny   názor,   že   rozhodnutie   o   námietkach   v   daňovej kontrole by nemalo byť predmetom súdneho prieskumu, sťažovateľ považuje za potrebné poukázať na to, že samotné rozhodnutie odvolacieho súdu tento názor nepodporuje, keďže tento nerozhodol o žalobe žalobcu - sťažovateľa spôsobom uvedeným v ustanovení § 250d ods. 3 O.s.p.

Navyše takýto názor je zásadne protikladný názoru a postupu Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Sžf/9/2007 zo dňa 19.4.2007, ktorým Najvyšší súd SR žalobe sťažovateľa, týkajúcej sa tej istej námietky, vyhovel. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je so zreteľom na vyššie   uvedené   námietky   nepreskúmateľné.   So   zreteľom   na   skutočnosť,   že   sa   nijakým spôsobom   nevysporiadal   s   námietkami   sťažovateľa   spôsobilými   spochybniť   správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, a so zreteľom na osvojenie si názorov a rozhodnutia súdu prvého stupňa také, ktoré arbitrárnym výkladom ustanovenie Zákona o práve daní a poplatkov, odňalo sťažovateľovi práva namietané touto sťažnosťou....»Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„... Právo sťažovateľa JUDr. Ing. K. M.

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46 ods. 1, v spojení s článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,

- domáhať sa preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené v článku 46 ods. 2 Ústavy SR

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf/20/2011 dňa 22.3.2012 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   8   Sžf/20/2011   zo   dňa   22.3.2012   a   vracia   vec   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s porušením ustanovenia čl. 152 ods.   4   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžf   20/2011   z   22.   marca   2012, k porušeniu ktorých malo dôjsť jednak tým, že (1.) najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa o nesprávnych skutkových zisteniach krajského súdu, ktorý svoje rozhodnutie založil na tom, že konanie o námietke sťažovateľa vznesenej počas daňovej kontroly bolo potrebné zastaviť z dôvodu, že daňová kontrola u sťažovateľa už v čase   vydania   ním   preskúmavaného   rozhodnutia   daňového   úradu   nebola   vykonávaná, pričom podľa sťažovateľa sa toto konštatovanie nezakladá na pravde, ako aj tým, že (2.) najvyšší súd svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom základe, keď verifikoval závery krajského súdu, že o námietke vznesenej daňovým subjektom   (v danom prípade sťažovateľom, pozn.) počas daňovej kontroly nie je potrebné meritórne rozhodnúť, ak sa v čase rozhodnutia táto daňová kontrola už nevykonáva, ale možno konanie o tejto námietke zastaviť.

Ústavný   súd   v prvom   rade   poznamenáva,   že   v   prípade   obidvoch   sťažovateľom označených článkov ústavy ide o záruku prístupu k súdu s tým, že čl. 46 ods. 2 ústavy upravuje toto základné právo vo veciach, o ktorých rozhodujú orgány verejnej správy, preto je   aj   vnímaný   ako   špeciálne   ustanovenie   vo   vzťahu   k   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Spoločné namietanie   (kombinácia)   porušenia   týchto   základných   práv   vo   vzťahu   k   tomu   istému rozhodnutiu   všeobecného   súdu   odôvodňuje   aj   ich   spoločné   posúdenie   ústavným   súdom s náležitým rešpektovaním odchýlok, ktoré sú v nich prítomné.

Účelom   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy   je zabezpečiť osobám ústavné právo   (zákonnú a garantovanú   možnosť)   domáhať   sa   na   príslušnom   orgáne   štátu   pomocou   exaktne stanoveného   procesného   postupu   svojich   práv.   Ústava   garantuje   taktiež   možnosť preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   prostredníctvom   súdneho preskúmavania. Samotné konanie podľa čl. 46 ods. 2 ústavy musí mať charakter súdneho konania,   ktoré   okrem   inštitucionálnych   záruk   nezávislosti   a   nestrannosti   orgánu rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané   povahe preskúmavaniu rozhodnutia orgánu verejnej správy. Účastník konania musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa preskúmavanej zákonnosti (I. ÚS 146/08).

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených základných   práv   postupom   a   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   poukazuje   aj   na   svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v   súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc mu spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie   je   v   súlade   s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „... najvyšší súd v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   vytvárajú   dostatočné   právne   východiská   pre   vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočné neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd sa vo svojom   odôvodnení   následne   obmedzí   iba   na   doplnenie   ďalších   dôvodov   v   rozsahu odvolacích námietok na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia....

Rozhodnutie podľa § 50 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o námietke proti postupu vedúceho zamestnanca správcu dane v daňovom konaní (§ 50 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.)   je   procesným   rozhodnutím,   v   priebehu   daňového   konania,   ktorým   sa   nerozhoduje o práve   a   povinnosti   podľa   hmotného   práva.   V   zásade   u   takéhoto   typu   rozhodnutia (čiastkové procesné rozhodnutie) nie je osvedčené ukrátenie daňového subjektu na právach. To sa môže prejaviť až v konečnom meritórnom rozhodnutí správcu dane. Prípadné vady týchto typov čiastkových procesných rozhodnutí, ak mali vplyv na zákonnosť meritórneho rozhodnutia (§ 250i ods.3 OSP), sa preskúmavajú v zmysle § 245 ods. 1 OSP až v spojení s meritórnym rozhodnutím. Ide o prejav zásady subsidiarity v správnom súdnictve. Zákonná podmienka preukázania ukrátenia fyzickej alebo právnickej osoby na jej právach (§ 247 OSP)   je   zákonom   určeným   selekčným   prvkom,   (obdobne   ako   existencia   naliehavého právneho záujmu vo všeobecnom súdnictve - § 80 písm. c/ OSP), ktorý zabraňuje zahlteniu súdneho systému nedôvodnými žalobami a ktorý je v súlade s právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Odvolací   súd   z   predmetnej   žaloby   nezistil   jednoznačne,   v   čom   mal   byť   žalobca v zmysle § 247 ods. 1 OSP napadnutým rozhodnutím ukrátený na svojich právach, keďže ním bolo rozhodnuté výlučne o procesných otázkach. K ukráteniu na právach v zmysle § 247 ods. 1 OSP v zásade dochádza až meritómym rozhodnutím správneho orgánu tým, že sa v právnej sfére daňového subjektu prejavia konštitutívne účinky rozhodnutia. Pokiaľ nie je vydané meritórne rozhodnutie, v zásade tvrdené porušenia procesných ustanovení majú iba potenciálny vplyv na zákonnosť konečného rozhodnutia. Odvolací súd má však, za to, že ak súd meritórne preskúmal zákonnosť administratívneho procesného rozhodnutia (§ 248 písm.   a/   OSP)   nie   je   možné   uvedený   nedostatok   považovať   za   vadu   súdneho   konania, pretože v prípade pochybností reštriktívnym prístupom k výkladu ustanovenia § 248 písm. a/ OSP a meritómym prejednaním a rozhodnutím veci rozsudkom v danom prípade poskytol účastníkovi súdnu ochranu v súlade s čl. 152 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Vychádzajúc   s   uvedeného...   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne   správny...   potvrdil,   stotožniac   sa s právnym   posúdením   a   dôvodmi   krajského   súdu,   viazaný   tiež   rozsahom   a   dôvodmi odvolania ako aj rozsahom a dôvodmi podanej žaloby....“

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd sa v napádanom rozsudku v plnej miere argumentačne   odvolal   na   rozhodnutie   krajského   súdu,   v záujme   jeho   posúdenia   je nevyhnutné na tomto mieste poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 S 19757/2010 z 27. januára 2010, ktorý svoje rozhodnutie v podstatnej časti odôvodnil takto:

„... Je pravdou, že daňová kontrola nie je daňovým konaním a nie je ani jeho súčasťou. V § 15 ods. 16,17 zákona o správe daní a poplatkov je uvedené, že ustanovenia o výkone daňovej kontroly sa vzťahujú rovnako aj na orgány oprávnené vykonávať daňovú kontrolu podľa osobitných predpisov a ust. prvej časti a § 32, § 34 a § 41 sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu. Z toho vyplýva, že v daňovej kontrole možno použiť všetky ustanovenia prvej časti zákona o správe daní a poplatkov, bez ohľadu na to, že zákonodarca ich detailne nevymenoval a z ostatných častí zákona o správe daní a poplatkov vymenoval len ust. § 32, § 34 a § 41.

Zastavenie daňového konania je upravené v § 25 a t.j. v prvej časti zákona o správe daní a poplatkov a preto aj toto ustanovenie je možné primerane ustanovenia v daňovej kontrole.   To   neznamená,   že   týmto   odkazom   by   sa   daňová   kontrola   stávala   daňovým konaním.   Znamená   to   toľko,   že   v   daňovej   kontrole   možno   použiť   uvedené   ustanovenia o správe daní a poplatkov. Zákon o správe daní a poplatkov neupravuje osobitne ako má správca dane postupovať v prípadoch, ak odpadol dôvod na konanie o námietkach proti postupu   zamestnancov   správcu   dane   pri   daňovej   kontrole   ak   daňová   kontrola   bola ukončená   resp.   ak   kontrolovaný   daňový   subjekt   neumožnil   vykonanie   daňovej   kontroly. Preto správca dane musel pristúpiť k určeniu dane podľa pomôcok. Preto aj podľa názoru súdu   je   namieste   použitie   ust.   §   25   ods.   1   písm.   f   zákona   o   správe   daní   a   poplatkov v zastavení daňového konania.

Súd...   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   a   postup   správneho   orgánu   bol   v   súlade so zákonom o správe daní a poplatkov a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.“

1. K námietke sťažovateľa o nedostatočnom zistení skutkového stavu

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa v napádanom rozsudku vôbec nevysporiadal s jeho   odvolacími   námietkami   týkajúcimi   sa   ním   tvrdeného   nesprávneho   skutkového zistenia tak daňového úradu, ako aj daňového riaditeľstva týkajúceho sa trvania daňovej kontroly   u sťažovateľa v čase   vydania   rozhodnutia   daňovým   úradom   (8.   februára   2010) o zastavení   konania   o jeho   námietke   vznesenej   počas   daňovej   kontroly,   ktoré   o   tejto námietke   bolo   zastavené   práve   na   tom   skutkovom   základe,   že   v   čase   zastavenia   tohto konania daňová kontrola u sťažovateľa už neprebiehala, pričom sťažovateľ argumentuje, že toto sa nezakladá na pravde, pretože z ním predložených dôkazov v odvolacom konaní pred najvyšším súdom   malo vyplynúť, že v tomto rozhodnom   čase, t. j. v čase rozhodovania o zastavení konania o námietke, daňová kontrola u sťažovateľa mala ešte prebiehať, resp. že prebiehala.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd predovšetkým poukazuje na ustanovenie § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), z ktorého zjavne vyplýva, že súd (krajský súd) pri preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu (v danom prípade daňového riaditeľstva, pozn.) je viazaný nielen rozsahom, ale aj dôvodmi žaloby. Inými slovami, všeobecné súdy pri výkone správneho súdnictva podľa ustanovení V. časti druhej hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku   vykonávajú   svoju   preskúmavaciu   právomoc   vo vzťahu k právoplatným rozhodnutiam orgánov verejnej správy výlučne iba „v medziach žaloby“.

Ako   to   však   aj   ústavný   súd   zistil,   sťažovateľ   svojou   žalobou,   na   základe   ktorej krajský   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   S 19757/2010   preskúmaval   rozhodnutie daňového   riaditeľstva   a jemu   predchádzajúce   rozhodnutie   daňového   úradu,   nijako nenamietal,   resp.   nijako   nespochybňoval   skutkové   zistenia   označených   (žalovaných) daňových orgánov, a to ani čo do ustálenia času ukončenia daňovej kontroly, resp. čo sa týka   ustálenia,   že   v   čase   vydania   rozhodnutia   daňového   úradu   o   zastavení   konania o námietke sťažovateľa už daňová kontrola u neho neprebiehala.

Vzhľadom   na   uvedené   krajský   súd   preskúmaval   napádané rozhodnutia   daňových orgánov   iba   v žalobou   sťažovateľa   vymedzenom   rozsahu,   t. j.   nezaoberal   sa   žalobou nenamietaným nedostatkom ich skutkových zistení, preto nadväzne na to aj najvyšší súd, ktorý preskúmaval rozhodnutie krajského súdu, súc viazaný nielen dôvodmi a rozsahom odvolania sťažovateľa, ale v prvom rade rozsahom a dôvodmi samotnej žaloby (tak ako to uviedol   v   závere   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia,   pozn.),   vzhľadom   na   koncentračnú zásadu ovládajúcu správne súdnictvo nevenoval osobitnú pozornosť, resp. sa nezaoberal tvrdeniami sťažovateľa o nesprávnosti skutkových zistení daňových orgánov, pretože tieto tvrdenia sťažovateľ prvýkrát uplatnil až v odvolacom konaní proti rozsudku krajského súdu, preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tejto   okolnosti   nemožno   vzhliadať   porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Uvedené platí o to viac, že v danom prípade išlo iba o preskúmanie procesného rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   predbežnej   povahy,   ktorého   následky   prípadnej nezákonnosti by boli s poukazom na ustanovenie § 245 ods. 1 OSP odstrániteľné v rámci rozhodovania   o   žalobách   proti   konečným   právoplatným,   avšak   už   meritórnym rozhodnutiam (pozri ďalej).

Okrem toho s prihliadnutím aj na ustanovenie § 250b ods. 1 OSP, podľa ktorého sa žaloba   musí   podať   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   rozhodnutia   správneho   orgánu v poslednom   stupni...,   pričom   zmeškanie   lehoty   nemožno   odpustiť,   zjavne   nie   je   daná možnosť   na   to,   aby   sťažovateľ   sťažnosťou   namietanú,   hoci   aj   prípadne   dôvodnú, nesprávnosť skutkového zistenia prvýkrát uplatňoval až v odvolacom konaní, t. j. potom, čo už o žalobe bolo rozhodnuté súdom prvého stupňa (krajským súdom).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v sťažovateľa v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K námietke sťažovateľa o nesprávnej právnej kvalifikácii

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci najvyšším súdom stotožňujúceho sa s právnym názorom krajského súdu o tom, že ak už v čase   vydania   rozhodnutia   daňového   úradu   (správcu   dane)   č.   j.   695/321/9962/2010 z 8. februára   2010   daňová   kontrola   u   sťažovateľa   (daňového   subjektu)   neprebiehala, s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 16 zákona o správe daní za primeraného použitia ustanovenia § 25 ods. 1 písm. f) tohto zákona zastavenie konania o jeho námietke proti postupu zamestnancov správcu dane pri výkone daňových kontrol začatých 25. mája 2005 bolo   dôvodné   a   z   tohto   dôvodu   najvyšší   súd   rozsudok   krajského   súdu   sp. zn. 6 S 19757/2010 z 27. januára 2011 o zamietnutí žaloby sťažovateľa ako vecne správny potvrdil.

V zmysle ustanovenia § 15 ods. 16 zákona o správe daní ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu.

V zmysle ustanovenia § 25 ods. 1 písm. f) zákona o správe daní ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, daňové konanie sa zastaví, ak odpadol dôvod konania.

Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci nemá dôvod pochybovať o správnosti právneho   záveru   najvyššieho   súdu   opierajúceho   sa   o   právny   názor   krajského   súdu spočívajúci v tom, že vzhľadom na ukončenie daňovej kontroly u sťažovateľa 31. októbra 2006 bolo za primeraného použitia ustanovenia prvej časti zákona o správe daní, t. j. jeho ustanovenia § 25 ods. 1 písm. f), ktoré sa inak vzťahuje na ukončenie daňového konania, zastavenie konania o námietke sťažovateľa vznesenej ešte v priebehu daňovej kontroly proti postupu zamestnancov správcu dane správne, pretože dôvod na ich prerokovanie odpadol.

Účelom námietok, ktoré možno podať iba do dňa doručenia výzvy na vyjadrenie sa k protokolu o daňovej kontrole, resp. iba počas daňovej kontroly, ako to aj krajský súd v ostatnej časti odôvodnenia svojho rozsudku (na strane 7 odsek 2 rozsudku, pozn.) uviedol, je   plniť   funkciu   osobitného   prostriedku   nápravy   špeciálne   zameraného   na   vyjadrenie nespokojnosti   kontrolovaného   daňového   subjektu   s   postupom   konkrétne   označeného zamestnanca správcu dane, čo znamená, že môže smerovať len voči takým nedostatkom v daňovej kontrole, ktoré majú priamu spojitosť so správaním tejto konkrétnej osoby. Inými slovami, keďže účelom námietok je dosiahnutie okamžitej nápravy v správaní konkrétneho zamestnanca správcu dane nadriadeným orgánom ešte počas trvania daňovej kontroly, ktorý sa v danom prípade jej ukončením 31. októbra 2006 už minul, odpadol tak dôvod aj na ich vecné prerokovanie.

Tento záver pri využití pravidiel systematického, gramatického a logického výkladu označených právnych noriem v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený.   Z   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   opierajúceho   sa   o   právnu argumentáciu krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že daňový úrad vo svojom rozhodnutí č. j. 695/321/9962/2010 z 8. februára 2010, resp. vo výrokovej časti, použil slovné spojenie „... zastavuje daňové konanie vo veci podanej námietky...“, keďže v jeho ostatnej časti nespochybniteľným a zrozumiteľným spôsobom vyjadril, že zastavuje nie daňové konanie, ale   konanie   o   námietke   sťažovateľa   vznesenej   v   rámci   daňovej   kontroly   proti   postupu zamestnancov správcu dane.

Napokon, ako to najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 8 Sžf 20/2011 z 22. marca 2012 na zdôraznenie správnosti odvolaním sťažovateľa napadnutého rozsudku krajského súdu s odvolaním sa na zásadu subsidiarity v správnom súdnictve a s poukazom na ustanovenie § 245 ods. 1 OSP uviedol, v prípade rozhodovania o námietke sťažovateľa proti   postupu   zamestnancov   správcu   dane   ide   o   predbežné   procesné   rozhodnutie   a   pre prípadné   porušenie   procesných   práv   daňového   subjektu   (sťažovateľa),   pokiaľ   by   toto porušenie   ako   vada   konania   malo   priamy   vplyv   na   zákonnosť   a   správnosť   konečného meritórneho   rozhodnutia   (napr.   platobného   výmeru   o   určení   dane),   je   daná   možnosť odstránenia tejto vady a jej následkov v rámci preskúmania práve tohto už právoplatného meritórneho rozhodnutia   (o   hmotno-právnej   daňovej   povinnosti,   pozn.)   podaním   žaloby v zmysle ustanovení V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší súd tak svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil   a   z   jeho   rozhodnutia   vyplýva,   že   do   odôvodnenia   svojho   rozsudku   uviedol postup,   akým   dospel   k   právnemu   záveru,   a dôvody,   pre   ktoré   odvolaniu   sťažovateľa nevyhovel, pričom tento nijako nemožno považovať za svojvoľný.

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad najvyššieho súdu opierajúci sa v podstatnej časti o výklad krajského súdu   takéto   nedostatky   nevykazuje, preto ústavný súd   dospel   k záveru,   že k   porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 20/2011 z 22. marca 2012 nedošlo, a preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti   už pri   jeho predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods.   2 zákona o   ústavnom   súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie čl. 152 ods. 4 ústavy, ktoré nie je ustanovením o základnom práve a slobode, ale je v ňom vyjadrený všeobecný ústavný imperatív   vykladať   a   uplatňovať   ústavné   zákony,   zákony   a   ostatné   všeobecné   záväzné právne predpisy v súlade s ústavou, ktorého prípadné porušenie vo vzťahu k sťažovateľovi by nevyhnutne „našlo“ svoj výraz v súčasnom porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy.   Keďže   ústavný   súd   namietané   porušenie   ním označeného konkrétneho základného nezistil, touto časťou sťažnosti sa už nezaoberal.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení označeného   rozsudku   najvyššieho   súdu,   rozhodnutie o   zákaze pokračovať v   porušovaní namietaného   základného   práva   sťažovateľa,   ako   aj   o   trovách   konania   je   viazané   na vyslovenie porušenia jeho práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, tiež nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2012