znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 419/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu Ž., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   a 2   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Sžz 4/2010-20 zo 6. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2011 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Sžz 4/2010-20 zo 6. júla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným 28. mája 2010   Okresnému   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal   proti   odporcovi Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Okresný súd uznesením č. k. 8 C 116/2010-12 z 29. septembra 2010 vyslovil podľa § 244 v spojení s § 250t ods. 8 a § 246 ods. 2 písm. b) OSP jeho vecnú nepríslušnosť a vec postúpil najvyššiemu súdu ako vecne príslušnému na konanie a rozhodovanie.

Najvyšší   súd   uznesením   č.   k.   2   Sžz   4/2010-20   zo   6.   júla 2011   konanie zastavil z dôvodu   nesplnenia   podmienok   na   pokračovanie   v konaní,   keďže   sťažovateľ   nebol v konaní zastúpený advokátom a splnomocnenie na svoje zastupovanie nepredložil ani na výzvu najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší súd   týmto rozhodnutím   porušil   jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Svoje presvedčenie sťažovateľ odôvodnil takto:

„Podľa   názoru   sťažovateľa   napadnuté   rozhodnutie   by   mohlo   byť   protiústavné z dôvodu nesprávnej aplikácie ust. § 250v ods. 8 OSP a § 250a OSP, pričom toto malo za následok   nesprávne   určenie   procesných   podmienok   konania   a svojvoľné   zastavenie konania... V danej veci je pomerne nejednotná prax jednotlivých senátov NS SR, pričom iba senát č. 2 S požaduje povinné právne zastúpenie v konaniach podľa štvrtej a piatej hlavy piatej časti OSP... preto sa obraciam na ÚS SR, aby preskúmal postup a rozhodnutie NS SR a určil   (ne)správnosť   toho-ktorého   postupu   a rozhodnutia,   resp.   aplikácie   relevantných ustanovení OSP. Argumentovať možno len tým, že zákonodarca vecne oslobodil od súdneho poplatku   dotknuté   konania...,   aby   umožnil   účinný   a reálny   prístup   k súdnej   ochrane každému   a požadovať   povinné   právne   zastúpenie   v zmysle   §   250a   OSP   je   pomerne obmedzujúce   a s prihliadnutím   na   nie   právne   zložité   predmety   týchto   konaní.   Finančné náklady   za   povinné   právne   zastúpenie   v podstate   prevyšujú   takmer   akýkoľvek   súdny poplatok, ktorý mohol zákonodarca požadovať o obmedziť tak prístup k súdnej ochrane, ibaže zákonodarca od tohto obmedzenia úmyselne upustil. Možno by za úvahu stálo, či ust. § 250a OSP (nie) je ustanovením lex specialis a tým ho nemožno aplikovať v dotknutých konaniach okrem konania podľa druhej hlavy piatej časti OSP. Inak si neviem vysvetliť tak hrubo,   resp.   zásadne   odlišnú   aplikáciu,   interpretáciu   a aplikačnú   prax   jednotlivých senátov... Najvyššieho súdu SR. Na druhej strane odôvodnenie rozhodnutia a najmä znenie zákona sú presvedčivé a dávajú logiku podkladu pre rozhodnutie, ktoré napádam, ibaže čo potom znamená tá rozdielna aplikačná prax NS SR?

Na   základe   uvedeného...   žiadam   ÚS   SR,   aby   vo   veci   rozhodol   v súlade s navrhovaným sťažnostným petitom tejto sťažnosti, nakoľko v danej veci NS SR porušil ústavný zákaz odmietnutia spravodlivosti... a znemožnil sťažovateľovi riadne konať pred všeobecným súdom nesprávnym a nezákonným, resp. protiústavným určením procesných podmienok.“

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Podľa   čl.   127...   Ústavy   sa   vyslovuje,   že   Najvyšší   súd   SR   právoplatným, protiústavným uznesením zo 6. júla 2011 v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy vedenom pod č. k. 2 Sžz 4/2010 porušil sťažovateľove základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, 2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces a právo na súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Podľa   čl.   127   ods.   2   vety   prvej   a tretej   Ústavy   sa   právoplatné   protiústavné uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 2 Sžz 4/2010-20 zo dňa 6. júla 2011 zrušuje a vec sa... vracia na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   SR   sa   zaväzuje   k náhrade   všetkých   prípadných   trov   konania vzniknutých štátu a sťažovateľovi v lehote 15 dní o právoplatnosti... tohto nálezu.“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Sžz 4/2010-20 zo 6. júla 2011.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade sťažovateľa   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   keby   podmienky   na   prístup   k   tomuto   súdu ustanovené   Občianskym   súdnym   poriadkom   neboli   zo   strany   najvyššieho   súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   výzvou   z   15.   novembra   2010   vyzval navrhovateľa,   aby zaslal súdu splnomocnenie udelené advokátovi   na jeho zastupovanie v tomto konaní, podľa § 250a v spojení s § 250v ods. 8 OSP.

Zároveň navrhovateľa poučil o tom, že v prípade nedodržania súdom stanovenej lehoty 14 dní na predloženie plnej moci udelenej advokátovi, bude konanie o jeho návrhu podľa § 250d OSP zastavené.

Navrhovateľ   prevzal   zásielku   s   výzvou   súdu   18.   novembra   2010,   čo   potvrdil vlastnoručným   podpisom   na   doručenke   zásielky,   avšak   v   stanovenej   lehote   a   ani   do dnešného dňa, požadované splnomocnenie najvyššiemu súdu nezaslal.

Podľa § 250v ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v   jeho   dôsledku   bol   proti   nej   priamo   vykonaný,   môže   sa   pred   súdom   domáhať ochrany   proti   zásahu,   ak   taký   zásah   alebo   jeho   dôsledky   trvajú   alebo   hrozí   jeho opakovanie.

Podľa ods. 8 na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nieje ustanovené inak.

Podľa   §   250a   žalobca   musí   byť   zastúpený   advokátom,   pokiaľ   nemá   právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná; to neplatí vo veciach, v ktorých je daná vecná príslušnosť okresného súdu, alebo ak ide o preskúmanie rozhodnutia a postupu vo veciach zdravotného poistenia, sociálneho zabezpečenia vrátane nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, štátnych sociálnych dávok, sociálnej pomoci a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej politiky trhu práce a garančného fondu, poskytovania   zdravotnej   starostlivosti,   vo   veciach   priestupkov   a   vo   veciach   azylu   a doplnkovej ochrany.

Podľa § 250d ods. 3 súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak   ju   podala   neoprávnená   osoba,   ak   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   nemôže   byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2)...

Zo   spisového   materiálu   je   zrejmé,   že   navrhovateľ   nebol   v   konaní   zastúpený advokátom, nešlo o výnimku uvedenú v § 250a OSP a na výzvu súdu v stanovenej lehote a ani   do   dnešného   dňa   splnomocnenie   udelené   advokátovi   na   zastupovanie   v   konaní nepredložil.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že nie sú dané podmienky na pokračovanie v konaní, a preto podľa § 250d OSP konanie o návrhu navrhovateľa zastavil.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   konanie   o návrhu   sťažovateľa zastavil.

Svoje právne závery pritom oprel o zákonné ustanovenia, ktoré v rozhodnutí citoval, a ich výklad najvyšším súdom rozhodne nemožno považovať za rozporný so samotným znením týchto ustanovení. Napokon túto skutočnosť v sťažnosti pripustil aj sám sťažovateľ.

V   každom   prípade   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda   najvyšší   súd   v   danom   prípade   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do   výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Podstata   sťažovateľových   námietok   však   spočíva   v tom,   že   jednotlivé   senáty najvyššieho   súdu   otázku   právneho   zastúpenia   v konaní   o ochrane   pred   nezákonným zásahom orgánu verejnej správy posudzujú rozdielne (svoju argumentáciu však nepodporil konkrétnymi   prípadmi).   K tomu   je   potrebné   poznamenať,   že   ústavný   súd   vo   viacerých svojich predošlých rozhodnutiach konštatoval, že nie je orgánom oprávneným zjednocovať právne   názory   všeobecných   súdov   (I. ÚS   199/07,   II.   ÚS   273/08,   IV.   ÚS   331/09, III. ÚS 197/2011).   Úloha   ústavného   súdu   spočíva   v tom,   aby   v konkrétnych   prípadoch posúdil len ústavnú akceptovateľnosť právneho názoru vysloveného všeobecným súdom (podobne III. ÚS 313/2010). Taktiež nie je v právomoci ústavného súdu podávať výklad zákona tak, ako to sťažovateľ vo svojej sťažnosti požaduje. Ústavný súd podáva iba výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná (čl. 128 ústavy).

V tomto   prípade   však   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu   v plnom   rozsahu   spĺňa   požiadavky   kladené   na   ústavne   konformné rozhodnutie.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy a porušenia práv na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Rovnako   tak   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, pretože, ako vyplýva z obsahu   sťažnosti,   sťažovateľ   porušenie   tohto   práva   odvodzuje   práve   od   prípadného porušenia   základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy,   a keďže   ústavný   súd nekonštatoval porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,   nemohlo   dôjsť   v takomto   prípade   ani   k vysloveniu   porušenia   základného   práva zaručeného   v čl.   46   ods.   2   ústavy.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   aj   v tejto   časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Iné rozhodné skutočnosti sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu nenamietal.

Pretože   sťažnosť   bola   ako   celok   odmietnutá,   t. j.   nedošlo   v tomto   prípade k vysloveniu   porušenia   základného   práva   alebo   slobody,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa   (zrušenie   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu, náhrada trov konania, ale aj ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom) uvedenými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011