znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 419/09-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť R., T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Č., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 20 C 343/2007-342 z 19. júna 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2009 doručená sťažnosť R., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva   vlastniť   a pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   20   ústavy   a práva   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 C 343/2007-342 z 19. júna 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobným návrhom podaným 20. apríla 2007 na okresnom súde domáhal proti žalovanému S., B. (ďalej len „žalovaný 1“), a žalovanému L., štátny podnik, B. (ďalej len „žalovaný 2“, spolu ďalej len „žalovaní“), uloženia povinnosti spoločne a nerozdielne vydať sťažovateľovi nehnuteľnosti v katastrálnom území S., pôvodne vedené v pozemnoknižných vložkách č. 91, 178 a 179, bližšie označené číslami parciel, tzv. kultúrami a výmerami pozemkov (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“).

Sťažovateľ svoj nárok odôvodnil najmä tým, že jeho právny predchodca – Študijný fond ako cirkevná základina, právnická   osoba vytvorená výlučne z majetkov katolíckej cirkvi na základe rozhodnutia Márie Terézie Veľkým Kráľovským diplomom z 25. marca 1780   –   bol   výlučným   vlastníkom   sporných   nehnuteľností,   preto   má   právo   uplatňovať reštitučné   nároky   po   zaniknutých   alebo   zrušených   cirkevných   organizáciách,   pričom v tomto   prípade   mu   boli   nehnuteľnosti   odňaté   bez   náhrady   úpravou   pozemkového vlastníctva   v   zmysle   pozemkových   reforiem   na   základe   rozhodnutia   povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. 35395/49-V/B z 28. októbra 1949 podľa zákona č.   142/1947   Sb.   o revízii   prvej   pozemkovej   reformy   v znení   neskorších   predpisov. Sťažovateľ tvrdil, že 21. apríla 2006 vyzval žalovaných podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení   vlastníctva   k nehnuteľným   veciam   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam a prechode   vlastníctva   k niektorým   nehnuteľnostiam   (ďalej   len   „reštitučný   zákon“)   na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam a na ich vydanie v súlade s § 2 ods. 2, § 3 ods. 1 písm. c), § 3 ods. 3 a § 4 ods. 1 reštitučného zákona. Keďže žalovaní na doručenú výzvu nereagovali a dohodu o vydaní nehnuteľnosti so sťažovateľom v lehote 60 dní od doručenia písomnej   výzvy   neuzatvorili,   sťažovateľ   uplatnil   svoje nároky   v   prekluzívnej   lehote 12 mesiacov od doručenia výzvy povinným osobám na súde (§ 5 ods. 3 reštitučného zákona).

Žalovaní žiadali žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný 1 poukázal na to, že sťažovateľ svoju výzvu na vydanie nehnuteľností nedoložil žiadnymi dokladmi (ani len pozemnoknižnými vložkami), a to napriek tomu, že v zmysle § 5 ods. 1 reštitučného zákona v prekluzívnej lehote na uplatnenie nároku voči povinnej osobe v zákonom ustanovenej lehote, konkrétne do 30. apríla 2006, bol povinný nielen uplatniť svoje právo doručením výzvy povinnej osobe na vydanie nehnuteľností, ale aj preukázať svoje právo v určenej prekluzívnej   lehote podľa   §   3   reštitučného   zákona.   Nárok   sťažovateľa   preto   podľa žalovaného   1   zanikol   uplynutím   tejto   prekluzívnej   lehoty.   Žalovaný   1   ďalej   tvrdil,   že Študijná základina nikdy nenadobudla vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, vlastníctvo k nim   nenadobudol   ani   sťažovateľ,   keďže   tieto   nehnuteľnosti   nikdy   žiadnemu   z   týchto subjektov nemohli byť štátom pridelené tak, ako to tvrdí sťažovateľ (Štátnym pozemkovým úradom rozhodnutím z 5. októbra 1942), pretože v čase ich údajného pridelenia ich štát nevlastnil, a nemohli byť platne prevedené Študijnej základine, ako to tiež tvrdí sťažovateľ, ani ich vlastníkom grófom J. O. v roku 1942, pretože v tom čase už nebola táto osoba vlastníkom sporných nehnuteľností. Navyše podľa žalovaného 1 Študijná základina nie je náboženskou základinou, ale verejnou základinou. Preto ani sťažovateľ nie je oprávnenou osobou podľa reštitučného zákona. Žalovaný 2 okrem obdobnej argumentácie, akú použil žalovaný 1, poukázal i na to, že sa nepovažuje v spore za pasívne legitimovaného, pretože zo   žaloby   nevyplýva,   ktoré   nehnuteľnosti   by   mal   sťažovateľovi   vydať,   resp.   že z nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania, užíva iba tri, avšak nie ako správca majetku štátu, ale z titulu správy majetku neznámych vlastníkov.

Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. 20 C 343/2007-342 z 19. júna 2008 zamietol a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania. Zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že neboli splnené podmienky na vznik reštitučného nároku podľa reštitučného zákona, resp. že reštitučný nárok zanikol preklúziou. Okresný súd ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania   považoval   za   jednoznačne   a spoľahlivo   preukázané,   že   Študijná   základina nebola vlastníkom sporných nehnuteľností, a teda ani sťažovateľ ako jej prípadný právny nástupca nemôže byť oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 1 a 2 reštitučného zákona. Z tohto dôvodu sa už okresný súd podrobnejšie nezaoberal posudzovaním otázky, či sťažovateľ je právnym nástupcom Študijnej základiny. Okresný súd vychádzajúc tiež z nevyhnutnosti rešpektovať   vo   vzťahu   k   zmenám   vlastníctva   nehnuteľností   intabulačný   princíp   dospel k záveru, podľa ktorého v konaní nebolo preukázané, že Študijná základina bola vlastníkom sporných nehnuteľností. Ak sťažovateľ tvrdil, že Študijná základina nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam od Slovenského štátu (Štátneho pozemkového úradu na základe jeho rozhodnutia č. C 698/1942 z 5. októbra 1942), toto tvrdenie nebolo preukázané jednak   preto,   že   v   tom   čase   nebol   Slovenský   štát   vlastníkom   sporných   nehnuteľností (pretože na Slovenský štát neprešlo dovtedy vlastnícke právo podľa zákona č. 157/1942 Sl. z., ktorým sa vykonáva slovensko-maďarská Dohoda o pozemkovo-politických opatreniach – vyvlastňovacie konanie nebolo ukončené a v pozemkovej knihe nebol Slovenský štát ako vlastník zapísaný), a jednak preto, že rozhodnutie č. C 698/1942 z 5. októbra 1942 nebolo svojou povahou s ohľadom na jeho obsah rozhodnutím, ale iba upovedomením Štátneho pozemkového úradu   o   tom, že   za kupca   sporných   nehnuteľností   sa   označuje Centrálna správa   verejnozákladinných   majetkov   v B.   (pokiaľ   ide   o   nehnuteľnosti   pôvodne vo vlastníctve J. O.) ako správkyňa Študijnej základiny a s účinnosťou 1. októbra 1942 bola uvedená   do   držby   a úžitku   nehnuteľností.   V konaní   pred   okresným   súdom   nebolo preukázané ani to, že neskôr došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, ktorou by boli sporné nehnuteľnosti   prevedené do   vlastníctva   Študijného fondu, pretože okresnému súdu   bola v súvislosti   so   spornými   nehnuteľnosťami   predložená   iba   nikým   nepodpísaná   kúpna zmluva, v ktorej mal byť predávajúcim Slovenský štát, zastúpený Štátnym pozemkovým úradom,   a   kupujúcim   Študijný   fond   (základina).   Z   uvedeného   okresný   súd   vyvodil,   že v konaní bolo   preukázané iba to,   že Študijný   fond   vstúpil   do   držby   a   úžitku   sporných nehnuteľností od 1. októbra 1942, avšak vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nikdy nenadobudol, hoci sa o prevode vlastníckeho práva možno v danom čase uvažovalo, keďže bola pripravená kúpna zmluva, avšak, že by k jej uzatvoreniu napokon aj skutočne došlo, preukázané nebolo. Študijný fond nemohol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudnúť ani vydržaním, a to už len preto, že ešte pred uplynutím 32-ročnej vydržacej lehoty mu bola držba sporných nehnuteľností odňatá (1. januára 1951). Takémuto právnemu posúdeniu veci nasvedčuje i existencia niektorých listov vlastníctva k nehnuteľnostiam pre k. ú. S. (4961, 5067, 5098), na ktorých sú ako vlastníci zapísané fyzické osoby K. O., J. O., M. O. a V. O.

Druhým   dôvodom   na   zamietnutie   žaloby   bolo   zistenie   okresného   súdu,   podľa ktorého   si   sťažovateľ   neuplatnil,   resp.   nepreukázal   svoj   reštitučný   nárok   k sporným nehnuteľnostiam   v prekluzívnej lehote u žalovaných, spôsobom   predpísaným podľa   § 5 ods. 1   reštitučného   zákona.   Okresný   súd   vychádzal   z toho,   že   pre   riadne   uplatnenie a preukázanie reštitučného nároku v tomto prípade podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona bol sťažovateľ   povinný   doručiť   žalovaným   v   prekluzívnej   lehote   písomnú   výzvu,   ktorá   je určitým a zrozumiteľným právnym úkonom (§ 34 a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a jej obsahom musí byť preukázanie toho, na základe čoho boli nehnuteľnosti odňaté (§ 3 reštitučného zákona), ďalej preukázanie, že žiadateľ je oprávnenou osobou (§   2 ods.   2 reštitučného zákona), ako aj toho, že predmetom žiadosti sú nehnuteľnosti podľa § 2 ods. 1 reštitučného zákona, pričom tieto musia byť konkretizované tak, ako majú byť označené v dohode o vydaní veci, ak bude táto uzatvorená. Podľa okresného súdu iba tak je možné naplniť účel výzvy predpísanej reštitučným zákonom, pretože iba tak môže povinná osoba s oprávnenou osobou uzatvoriť dohodu o vydaní nehnuteľností. V konaní nebolo sporné, že vo   výzve   sťažovateľa   boli   nehnuteľnosti   označené   iba   špecifikáciou   ich   zápisu   na pozemmnoknižnej   vložke,   ktorých   pôvodným   vlastníkom   bol   Študijný   fond,   a   prílohu výzvy tvorilo potvrdenie o právnej subjektivite sťažovateľa, potvrdenie o pridelení IČO a fotokópia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 119/02. Keďže vo výzve sťažovateľ uviedol iba to, že k prechodu sporných nehnuteľností na štát došlo z dôvodov podľa § 3 reštitučného zákona, neoznačil dostatočne určito právnu skutočnosť, ktorá mala spôsobiť prechod nehnuteľnosti na štát. Výzva sťažovateľa nie je ani dostatočne určitá   a   zrozumiteľná   v   časti   špecifikácie   nehnuteľností,   sporné   nehnuteľnosti   neboli špecifikované parcelnými číslami pozemkov, druhom pozemkov a ani výmerou v podobe, v akej to vyžaduje zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších   predpisov.   Podľa   okresného   súdu   na základe   takejto   výzvy   nemohli odporcovia posúdiť dôvodnosť výzvy na uzatvorenie dohody.

3.   Proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009 tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby, ako aj vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi sťažovateľom a žalovaným 1 potvrdil, žalovanému 1 priznal náhradu trov odvolacieho konania a vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalovaným 2 a sťažovateľom   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   10   Co   274/2008   z   28.   apríla   2009   bol   doručený sťažovateľovi 19. júna 2009.

4. Sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť na porušenie základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu č. k. 20 C 343/2007-342 z 19. júna 2008 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009 odôvodnil tým, že síce v prípade sporných nehnuteľností nejde o jeho existujúci majetok, ale o majetkovú hodnotu, o ktorej môže tvrdiť,   že   mal   legitímnu   nádej   na   jej   nadobudnutie   potom,   ako   doručil   v   zákonom ustanovenej   lehote   povinným   osobám   výzvu   na   navrátenie   vlastníctva   k sporným nehnuteľnostiam a následne i žalobu okresnému súdu. Aj preto mohol ako osoba oprávnená legitímne očakávať realizáciu svojich nárokov formou vydania pôvodného majetku. Toto jeho právo porušili okresný súd i krajský súd, keď konštatovali, že jeho právo zaniklo, pretože ho riadne (kvalifikovane) neuplatnil u povinnej osoby. Okresný súd i krajský súd v rozpore so súvisiacou právnou úpravou uzavreli, že právo oprávnenej osoby zaniká nielen vtedy, ak si ho v zákonom stanovenej lehote neuplatní u povinnej osoby vôbec, ale aj v prípade,   ak ho   síce   v   stanovenej   lehote   uplatní,   avšak   ho   v   tejto   prekluzívnej   lehote súčasne i nepreukáže. Takýto extenzívny výklad ustanovenia § 5 ods. 1 reštitučného zákona je podľa sťažovateľa v rozpore s jeho účelom a cieľom, ktorým je zmiernenie následkov niektorých   majetkových   krívd,   ku   ktorým   došlo   v   rozhodnom   období   na   základe občianskoprávnych,   pracovných   a   správnych   aktov   urobených   v   rozpore   so   zásadami demokratickej   spoločnosti.   Navyše   takýto   výklad je i   v   rozpore   so   znením   §   5   ods.   1 reštitučného zákona, pretože toto ustanovenie upravuje iba formu úkonu (písomná výzva), jeho   obsah   treba   posudzovať   s   ohľadom   na   ustanovenia   občianskeho   práva   (§   34 Občianskeho zákonníka). Výzva, ktorú sťažovateľ doručil povinným osobám, je určitým a zrozumiteľným prejavom   jeho vôle, smeruje k vydaniu   nehnuteľností špecifikovaných nezameniteľne údajom o ich zápise na pozemnoknižnej vložke s uvedením jej čísla. Podľa sťažovateľa   je   neprimeraným   bremenom   pre   oprávnenú   osobu   vyžadovať   od   nej,   aby v zákonom   stanovenej   lehote   doručila   povinnej   osobe   všetko   to,   čo   od   sťažovateľa vyžadoval okresný súd i krajský súd. Sťažovateľ v minulosti viedol vlastný archív, ten mu však bol v období komunizmu skonfiškovaný, preto si musel každý jeden výpis či kópiu z pozemnoknižnej vložky, či archívny dokument vyžiadať od príslušného štátneho orgánu. Získanie takýchto dokladov je komplikované aj tým, že na Slovensku je 3 000 katastrálnych území, mnohé archívne dokumenty sa nezachovali, vyhľadávanie je vždy zdĺhavé, a nie vždy úspešné. S tým počítal aj reštitučný zákon, ktorý v § 8 ods. 3 uložil povinným osobám, ale   aj   dotknutým   orgánom   štátnej   správy,   obciam   a   iným   právnickým   osobám spolupracovať a poskytnúť pomoc tomu, kto preukáže, že je oprávnenou osobou. Povinní napriek tomu takto nepostupovali a na výzvu sťažovateľa nijako nereagovali. Okresný súd aj krajský súd takýmto spôsobom interpretácie reštitučného zákona zásadne popreli jeho účel a zmysel. K veci pristupovali príliš formalisticky, čím ochranu práv urobili iluzórnou a nerealizovateľnou.   Požiadavka,   aby   oprávnená   osoba   uviedla   už   vo   výzve   presnú špecifikáciu sporných nehnuteľností a parciel, kladie na sťažovateľa neprimerané bremeno v rozpore s čl. 1 dodatkového protokolu. Výkon súdnej moci musí smerovať k uplatneniu ideálu spravodlivosti pri rešpektovaní procesných pravidiel a rozumnom výklade hmotného práva.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 20 C 343/2007-342 z 19. júna 2008 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009 odôvodnil sťažovateľ tým, že okresný súd aj krajský   súd   interpretovali   reštitučný   zákon   spôsobom   nezlučiteľným   s   jeho   účelom a významom. Sťažovateľ si svoj nárok uplatnil dostatočne kvalifikovanou výzvou. Už len preto, že sťažovateľ vo výzve povinným osobám uviedol čísla pozemnoknižných vložiek, bolo   možné   z   takto   označených   verejných   listín   zistiť,   ako sú   jednotlivé   nehnuteľnosti konkretizované   parcelným   číslom,   druhom   pozemku,   výmerou   a   katastrálnym   územím. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že takáto ochrana bude účastníkovi   poskytnutá   bez   toho,   aby   mu   boli   v   spojitosti   s   jej   uplatnením   kladené povinnosti, ktoré od účastníka nevyžaduje zákon (v tomto prípade reštitučný zákon). Svojím výkladom   reštitučného   zákona   obmedzil   okresný   súd   i   krajský   súd   prístup   sťažovateľa k súdu,   oba   súdy   postupovali   vo   veci   sťažovateľa   v   rozpore   s   účinným   a   platným reštitučným zákonom.

Porušenie princípu rovnosti podľa čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k.   20   C   343/2007-342   z   19.   júna   2008   a   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009 odôvodnil sťažovateľ tým, že súdy svojím výkladom reštitučného   zákona   zvýhodnili   žalovaných   oproti   sťažovateľovi,   v   dôsledku   čoho   mali žalovaní   priaznivejšie   postavenie   pri   prerokúvaní   a   rozhodovaní   veci.   Súdy   nevzali   do úvahy, že dôvodom prijatia reštitučného zákona (aj podľa dôvodovej správy k reštitučnému zákonu)   bolo   aj   to,   aby   bola   poskytnutá   rovnaká   ochrana   vlastníctvu   fyzických   osôb a vlastníctvu cirkví a náboženských spoločností, keď v prospech fyzických osôb bol v roku 2003   prijatý   osobitný   zákon   č.   503/2003   Z.   z.   o   navrátení   vlastníctva   k   pozemkom a o zmene   a   doplnení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1995   Z.   z. o niektorých   opatreniach   na   usporiadanie   vlastníctva   k   pozemkom   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   503/2003   Z.   z.“),   podľa   § 5   ods.   1   ktorého   právo   na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti   podľa   §   3.   Neuplatnením   práva   v   lehote   právo   zanikne.   Podľa   §   5   ods.   1 reštitučného zákona právo na vrátenie vlastníctva   k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zanikne. Hoci oba tieto zákony sledovali rovnaký účel, stalo sa, že fyzickej osobe pri uplatnení reštitučného nároku   postačovalo   v   posledný   deň   lehoty   doručiť   výzvu,   v   ktorej   jednou   vetou konštatovala,   že   si   uplatňuje   svoj   reštitučný   nárok   podľa   zákona   č.   503/2003   Z.   z., a obvodný pozemkový úrad takýto nárok uznal, čo sa stalo napríklad vo veci reštitučnej výzvy Ing. J. T. z 20. decembra 2004, o ktorej rozhodol Obvodný pozemkový úrad v B. rozhodnutím č. j. 5784/04, Zn.: R-20087/787/2007PIHO z 23. júla 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. septembra 2007 a ktorým bolo rozhodnuté o priznaní reštitučného nároku (hoci výzva neobsahovala ani len odkaz na pozemnoknižnú vložku či katastrálne územie). Sťažovateľ poukázal na to, že všeobecné súdy napadnutými rozhodnutiami porušili ústavnú zásadu   rovnakého   postavenia   účastníkov   konania,   pretože   právnické   osoby,   ktorým   sa vlastnícke právo odňalo, nemali oproti fyzickým osobám inú možnosť chrániť si svoj nárok na navrátenie vlastníckeho práva ako domáhať sa ho na súde.

5. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   určuje,   že   rozhodnutím   Okresného   súdu   v Galante Rozsudkom č. k.: 20C 343/2007-342 zo dňa 19.06.2008 a rozhodnutím Krajského súdu v Trnave Rozsudkom č. k.: 10Co/274/2008 zo dňa 28.04.2009 boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej Republiky, podľa čl. 47 ods.3 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   Článku   1   Protokolu   č.1   k   Európskemu   dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu v Galante č. k.: 20C 343/2007- 342   zo   dňa   19.06.2008   a   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Trnave   10Co/274/2008   zo   dňa 28.04.2009 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Galanta na nové konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1193 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu č. k. 20   C   343/2007-342   z   19.   júna   2008,   ako   aj   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009.

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou napadol tak rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc   samostatne   preskúmavať   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu,   pretože o odvolaní proti tomuto rozhodnutiu rozhodoval krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.   Ústavný   súd   sa   ďalej   zaoberal   tou   časťou   sťažnosti,   ktorá   smerovala   proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009 (v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 20 C 343/2007-342 z 19. júna 2008), ktorým sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto   právach   nemožno   vidieť   podstatnú   odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zakotvených   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (čl.   46   až   čl.   50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú   v konaní   súc   viazané   procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Sťažovateľ   odôvodnil   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu v podstate   tým,   že   krajský   súd   interpretoval   reštitučný   zákon   spôsobom   nezlučiteľným s jeho účelom a významom, keď dospel k záveru, že ustanovenie § 5 ods. 1 tohto zákona okresný súd správne aplikoval. Podľa názoru sťažovateľa vykladať reštitučný zákon tak, ako   ho   vykladal   krajský   súd,   znamená   ukladať   oprávneným   osobám   povinnosti,   ktoré v skutočnosti reštitučný zákon neobsahuje.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009 okrem iného uviedol:

«V   prejednávanej   veci(...)   došlo   k   zamietnutiu   tzv.   reštitučnej   žaloby   z   dvoch základných   dôvodov,   z   ktorých   prvým   bolo   nepreukázanie   platného   nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam najskôr zo strany štátu a neskôr základinou

-   ako   osobou,   ktorej   podľa   argumentácie   žalujúcej   strany   malo   prislúchať   postavenie právnej predchodkyne žalobkyne (pričom takéto závery by nasvedčovali ako nedostatku vecnej tzv. aktívnej legitimácie v žalobe označenej žalobkyne, tak i presnému opaku, teda nedostatku tzv. pasívnej legitimácie v žalobe označených žalovaných) a druhým absencia riadneho a včasného uplatnenia tzv. reštitučnej požiadavky zo strany žalobkyne (spojovaná tretím   cirkevným   reštitučným   zákonom   rovnako   ako   jemu   predchádzajúcim   reštitučným zákonodarstvom s následkom zániku práva).

Žalobkyňa   (ako   odvolateľka)   svoje   odvolanie   odôvodnila   prakticky   založením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa na nesprávnom právnom posúdení veci, pričom tento odvolací dôvod je daný buď vtedy, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy,   ktorá   na   zistený   skutkový   stav   vôbec   nedopadá,   alebo   vtedy,   ak   právnu   normu určenú správne nesprávne vyložil, prípadne ak ju na daný (zistený) skutkový stav nesprávne aplikoval.

O žiaden z takýchto prípadov (vady v právnom posúdení veci) však v prejednávanej veci nešlo, keď podľa názoru odvolacieho súdu niet žiadneho dôvodu nestotožniť sa najmä s argumentáciou   súdu   prvého   stupňa   v   časti   splnenia   (resp.   nesplnenia)   podmienok riadneho   uplatnenia   práva   (tzv.   kvalifikovanou   reštitučnou   výzvou).   Pretože   práve   táto otázka   bola   aj   z   hľadiska   možnosti   ďalšieho   (vecného)   zaoberania   sa   požiadavkami žalobkyne nastolenými žalobou v prejednávanej veci rozhodujúcou (nedostatok riadneho a včasného uplatnenia práva spôsobuje zánik práva a nepotrebnosť ďalšieho skúmania, či k uplatneniu   práva   došlo   aj   zo   strany   oprávnenej   osoby   podľa   definície   v   príslušnom ustanovení zákona, resp. voči povinnej osobe alebo v takom postavení osôb, kde by či už jednej,   viacerým   či   prípadne   i   všetkým   právny   vzťah   k   predmetu   konania   chýbal),   už nesplnenie podmienky riadneho a včasného uplatnenia práva (za podmienok ustanovených príslušným, teda v tomto prípade tretím cirkevným reštitučným zákonom) vylučovalo úspech žaloby   (a   z   hľadiska   hospodárnosti   konania   i   nutnosť   dokazovania   zameraného   na zisťovanie,   či   žalobkyni   prislúchalo   postavenie   oprávnenej   osoby   alebo   toto   bolo   len domnelým, resp. či obdobný konflikt bol alebo nebol medzi procesným statusom dotyčnej osoby   a   jej   postavením   z pohľadu   hmotného   práva   na   strane   žalovaných,   alebo   i   len niektorého z nich). Hoci by tak odvolaciemu súdu prakticky postačovalo i len odkázať na správne   a   dostatočne   výstižné   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   súdu   prvého   stupňa v časti vyporiadajúcej sa s takýmto problémom (rozumej s otázkou náležitého uplatenia práva   tzv.   reštitučnou   výzvou),   z dôvodu   potreby   vyporiadania   sa   aj   s   námietkami odvolateľky z jej odvolania sa žiada uviesť ešte toto:

Podľa   §   5   ods.1   tretieho   cirkevného   reštitučného   zákona   právo   na   navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej   osobe   do   30.   apríla   2006,   ak   v   tejto   lehote   preukáže   skutočnosti   podľa   §   3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Podľa § 3 ods.2 rovnakého zákona nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe v stave, v akom je ku dňu účinnosti tohto zákona (teda k 1. máju 2005, v tejto súv. por. aj § 9 tretieho cirkevného reštitučného zákona)

Podľa   §   3   ods.   1   zákona   č.162/1995   Z.   z.   o   katastri   nehnuteľností   a   o   zápise vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) pozemkom sa rozumie časť zemského povrchu oddelená od susedných častí hranicou územnej správnej jednotky, katastrálneho územia, zastavaného územia obce, hranicou vymedzenou právom k nehnuteľnosti, hranicou držby alebo hranicou druhu pozemku, alebo rozhraním spôsobu využívania pozemku; podľa odseku 3 tohto zákona parcelou sa rozumie geometrické určenie a polohové určenie a zobrazenie pozemku v katastrálnej mape, v mape určeného operátu alebo   v   geometrickom   pláne   s   vyznačením   jej   parcelného   čísla   (čísla   parcely   -   pozn. odvolacieho   súdu)   a   podľa   odseku   7   tu   citovaného   ustanovenia   katastrálneho   zákona výmerou   parcely   sa   rozumie   vyjadrenie   plošného   obsahu   priemetu   pozemku   do zobrazovacej roviny v plošných metrických mierach, pričom veľkosť výmery parcely vyplýva z geometrického určenia a polohového určenia pozemku a zaokrúhľuje sa na celé štvorcové metre. Napokon podľa § 7 písm. b./ katastrálneho zákona kataster obsahuje (okrem iného) aj parcelné čísla, druhy a výmery pozemkov, súpisné čísla stavieb a údaje o príslušnosti pozemkov k zastavanému územiu obce.

Z   ustanovení   citovaných   zhora   potom   celkom   jednoznačne vyplýva,   že za riadne a včasné   uplatnenie   tzv.   reštitučnej   požiadavky   podľa   zák.č.161/2005   Z.   z.   oprávnenou osobou   možno   považovať   len   zloženú   (viazanú)   právnu   skutočnosť,   ktorou   je   urobenie v zákonom   ustanovenej   lehote   písomnej   výzvy   na   navrátenie   vlastníctva,   avšak   len   za podmienky, že zároveň v rovnakej lehote dôjde aj k preukázaniu skutočností podľa § 3 takéhoto zákona. Nakoľko však zásadou určitosti vymedzenia predmetu právnych vzťahov k nehnuteľnostiam   (ako   v   právnych   úkonoch   účastníkov   takýchto   vzťahov,   tak   aj v prípadných rozhodnutiach na to povolaných orgánov štátu, či iných osôb) je i povinnosť označovania predmetov takýchto právnych vzťahov (teda nehnuteľností) údajmi aktuálnej evidencie vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam (dnes údajmi katastra), aj požiadavku na vydanie predmetu reštitúcie v stave existujúcom tu v čase účinnosti tretieho cirkevného reštitučného zákona (podľa § 3 ods.2 zákona č. 161/2005 Z. z.) treba vykladať v smere riadnej (aktuálnej) identifikácie nehnuteľných vecí majúcich sa podľa reštitučnej výzvy vydať už vo výzve na navrátenie vlastníctva, najneskôr však do uplynutia lehoty podľa ust. § 5 ods.1 prvej vety takéhoto zákona ) možnosť urobiť tak aj v prípadnej prílohe či doplnení výzvy doručenom však povinnej osobe najneskôr do 30. apríla 2006 vrátane). Práve takýmto sprísnením požiadaviek na uplatňovanie tzv. reštitučných nárokov (v treťom cirkevnom reštitučnom zákone) došlo totiž jednak k zakotveniu vyššie definovanej zásady potreby   identifikácie   nehnuteľnosti   vždy   údajmi   aktuálnej   evidencie   aj   výslovne   do právneho poriadku, zároveň sa tým však tretí cirkevný reštitučný zákon v časti podmienok vydania tzv. reštitučných nárokov odchýlil od doterajších reštitučných zákonov (vrátane tých   oboch   skorších   cirkevných)   do   tej   miery,   že   skoršiu   dostatočnosť   relatívne neformálnych reštitučných výziev nahradil pomerne tuhou úpravou kladúcou na oprávnené osoby   podstatne   zvýšené   nároky   a   tým   bola   spôsobená   aj   nepoužiteľnosť   (v   sporoch vzniknutých pri postupe podľa takéhoto zákona) skoršej judikatúry súdov v tzv. cirkevných reštitučných   veciach   (teda   aj   rozsudkov   Najvyššieho   súdu   SR   použitých   v   rámci argumentácie žalobkyne v prejednávanej veci).

Nakoľko potom z obsahu spisu v tejto veci nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nie len cirkevné tzv.   reštitučné výzvy žalobkyne datované 18.   apríla   a 19.   apríla 2006 a žalovaným doručené 21. apríla rovnakého roku, ale ani sprievodné listy a prílohy k nim (por, č. l. 48 - 53 spisu) neobsahovali ako náležité označenie nehnuteľných vecí majúcich sa žalobkyni   „vydať“   (len   odkazy   na   čísla   pozemkovoknižných   vložiek,   čo   aj   pri   uvedení katastrálneho územia, avšak pri neprehliadnuteľnosti tohto zápisu v takýchto vložkách aj značného počtu iných nehnuteľností - netvoriacich však predmet sporu, tu por. aj čl. 38-47 spisu), tak ani žiadne dôkazy preukazujúce ďalšie skutočnosti podľa § 3 tretieho cirkevného reštitučného zákona (prílohami oboch výziev mali byť totiž podľa ich obsahu len potvrdenie právnej subjektivity žalobkyne, potvrdenie o pridelení jej identifikačného čísla organizácie a kópia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 119/02, teda vo veci týkajúcej sa len inej skoršej reštitučnej požiadavky žalobkyne na východnom Slovensku, uplatnenej však podľa druhého cirkevného reštitučného zákona).

Za opísanej situácie tak spôsob uplatnenia tzv. reštitučnej požiadavky žalobkyňou v prejednávanej   veci   nebolo   možno   považovať   za   riadny   a   práve   preto   muselo   byť   už nadbytočným zaoberanie sa otázkou, či žalobkyni prislúchalo jej postavenie oprávnenej osoby, resp. či žalovaným prislúchal naopak status osôb povinných (pozitívna odpoveď na túto   otázku   nemohla   nič   zmeniť   na   tom,   že   uplatňované   právo   práve   v   dôsledku   jeho nenáležitého   uplatnenia   zaniklo   a   negatívna   odpoveď   by   bola   len   ďalším   podporným dôvodom,   pre   ktorý   rozhodnutie   napadnutým   rozsudkom   vo   veci   samej   bolo   treba považovať za vecne správne. (...)».

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   všeobecných   súdov   pri   odôvodňovaní   svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za arbitrárny. Všeobecné súdy na argumentáciu sťažovateľa reagovali primeraným spôsobom, vysporiadali sa s okolnosťami, ktoré   majú pre vec podstatný   význam a ktoré   dostatočne   objasňujú skutkový   a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia rozhodnutia uviedli postup, akým dospeli k svojmu rozhodnutiu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu interpretácia najmä § 5 ods. 1 reštitučného zákona okresným súdom a krajským súdom takéto nedostatky   nevykazuje, a preto ústavný   súd   nie je oprávnený na jeho meritórne preskúmanie.   V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd dostatočným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré treba ustanovenie § 5 ods. 1 reštitučného zákona interpretovať a uplatňovať práve takýmto spôsobom, a nie iným, a tým zároveň podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom odpovedal aj na   argumentáciu   sťažovateľa,   podľa   ktorej   toto   zákonné   ustanovenie   treba   vykladať a uplatňovať odlišne. V každom prípade uvedený postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľa   nemožno   považovať   ani   za   zjavne neodôvodnený. Všeobecné súdy aplikovali v danom prípade právny výklad relevantných noriem aj s ohľadom na súvisiace právne normy, ktoré tvoria súčasť právneho poriadku. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   okresného   súdu   a   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ako už bolo uvedené, ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade ich nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Sťažovateľ   tiež   tvrdil,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   (v   spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu) bol porušený princíp rovnosti konania v zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorý je inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy odôvodnil   sťažovateľ tým, že krajský súd svojím výkladom reštitučného zákona zvýhodnil žalovaných oproti sťažovateľovi, v dôsledku čoho mali žalovaní priaznivejšie postavenie pri prerokúvaní a rozhodovaní veci.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na to, že čl. 47 ods. 3 ústavy upravuje   rovnosť   účastníkov   v   súdnom   konaní   z   hľadiska   možnosti   uplatňovania   ich procesných práv. Pokiaľ sťažovateľ dôvodí tým, že k porušeniu tohto článku malo dôjsť ústavne nekonformnou aplikáciou hmotného práva, takáto situácia je vylúčená.

Pokiaľ sťažovateľ argumentoval údajnou nerovnosťou medzi reštitučným zákonom definovanými   podmienkami   uplatnenia   reštitučného   nároku   cirkvami   a zákonom č. 503/2003 Z. z. definovanými podmienkami uplatnenia reštitučných nárokov fyzickými osobami, potom vlastne tvrdil, že nie spôsob aplikácie dotknutých ustanovení právneho poriadku   všeobecnými   súdmi,   ale samotná   aplikovaná právna norma   (reštitučný   zákon) ustanovujúca   podmienky   uplatnenia reštitučných   nárokov   cirkvi   porušuje jeho základné práva. Ide vo svojej podstate z hľadiska obsahu o námietku nesúladu právnych predpisov s ústavou.   Sťažovateľ   teda   v   podstate   požadoval,   aby   ústavný   súd   preskúmal,   či   ním označený zákon nie je v rozpore s ústavou. Na podanie takého návrhu však sťažovateľovi chýba aktívna legitimácia, pretože podľa čl. 130 ods. 1 ústavy a § 37 zákona o ústavnom súde môžu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podať len osoby taxatívne uvedené v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy.

Ústavný súd dodáva, že čl. 47 ods. 3 ústavy zabezpečuje rovnosť účastníkov konania v konaní pred všeobecným súdom (sťažovateľa a žalovaných). K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní, v rozpore   s   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   zvýhodní   svojím   postupom predchádzajúcim   vydaniu   rozhodnutia   niektorého   z   účastníkov   konania   na   úkor   iného účastníka konania. Preto je bez významu pre posúdenie jeho námietky porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy krajským súdom vo veci poukaz sťažovateľa na konkrétnu vec, v ktorej iný štátny orgán (pozemkový úrad) v inom type konania (správne konanie) vedenom o nároku podľa   inej   právnej   normy   (zákon   č.   503/2003   Z.   z.)   osobou   odlišnou   od   sťažovateľa rozhodol tak, že takejto osobe reštitučný nárok priznal, hoci podľa názoru sťažovateľa pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky.

Z uvedených podstatných dôvodov bolo treba sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť, najmä z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4. Napokon sa ústavný súd zaoberal tvrdením sťažovateľa, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009 bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. (...)

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva vlastniť majetok a právo na pokojné užívanie majetku rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 274/2008 z 28. apríla 2009 tým, že v prípade sťažovateľa síce, pokiaľ ide o nehnuteľnosť, nejde o jeho existujúci majetok, ale ide o majetkovú hodnotu, o ktorej môže tvrdiť, že mal legitímnu nádej na jej nadobudnutie, pretože splnil všetky podmienky na priznanie reštitučného nároku a napriek tomu krajský súd rozsudok okresného súdu o zamietnutí jeho žaloby potvrdil. Sťažovateľ ako osoba oprávnená mohol legitímne očakávať realizáciu svojich nárokov formou vydania pôvodného majetku.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa vlastniť a pokojne užívať svoj majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ústavný   súd konštatuje, že podľa zistenia všeobecných súdov (túto skutočnosť napokon ani ústavný súd nespochybnil)   sťažovateľ   základné   reštitučné   podmienky   vo   vzťahu   k sporným nehnuteľnostiam   nesplnil,   a   preto   mu   nevzniklo   žiadne   „vlastnícke/majetkové“   právo v zmysle označených článkov ústavy a dohovoru (pozri napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Jan Malhous v. Česká republika z 13. decembra 2000). Inými slovami, pod tieto články ústavy a dohovoru možno v kontexte danej veci podriadiť len tie právne   vzťahy,   ktoré   vznikli   uplatnením   nárokov   oprávnenými   osobami,   ktoré   spĺňali podmienky   ustanovené   v príslušnom   reštitučnom zákone.   Okrem   uvedeného   v daných súvislostiach pre ústavný súd bolo najmä relevantné zistenie všeobecných súdov, podľa ktorého   nebolo   ani   preukázané,   že   sťažovateľom   tvrdený   právny   predchodca   by   bol vlastníkom   sporných   nehnuteľností.   K   tejto   časti   odôvodnenia   rozsudkov   všeobecných súdov   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ani neponúkol   žiadne   argumenty   o protiústavnosti takéhoto záveru.

Akékoľvek „reštitučné“ očakávania sťažovateľa v prípade sporných nehnuteľností, nemali   teda   oporu   v dotknutom   reštitučnom   zákone   a nemohli   spadať   pod   „legitímnu nádej“, tak ako to tvrdil sťažovateľ. V tejto časti napadnutých rozsudkov preto ani nemohlo dôjsť k zásahu do jeho práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok v zmysle citovaných článkov   ústavy   a dohovoru.   Jeho   sťažnosť   je   preto   v tejto   časti   nezlučiteľná ratione materiae, a z tohto dôvodu ju bolo treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Zo všetkých uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2009