znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 419/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť R. Z., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Dr. P. S., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Tošs 16/2008 zo 4. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Z.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2008 doručená sťažnosť R. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená na základe výzvy ústavného súdu 25. augusta 2008, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tošs 16/2008 zo 4. júla 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol Špeciálnym súdom   v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) uznesením z 25. júna 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2T 16/2008 a uznesením najvyššieho súdu zo 4. júla 2008 sp. zn. 3 Tošs 16/2008 ponechaný vo väzbe bez   toho,   aby   bola   doba   väzby   časovo   ohraničená.   Vyslovuje   názor,   že   rozhodnutie o ohraničení   doby   väzby   bolo   základnou   podmienkou   zákonného   rozhodnutia,   čo   však špeciálny   súd   neurobil   a najvyšší   súd   toto   stanovisko   akceptoval.   Najvyšší   súd   preto vyslovil   nesprávny   právny   záver,   pričom   sťažovateľ   poukazuje „na   obdobné   prípady, v ktorých už ústavný súd rozhodoval“, bez označenia konkrétnych rozhodnutí. Zo strany najvyššieho súdu tak došlo k nesprávnej interpretácii Trestného poriadku, a preto sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 3 Tošs 16/2008 zo 4. júla 2008 porušil základné právo obv. R. Z. podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 5 ods. 1 a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. 2/ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.   zn.   3 Tošs zo júla 2008 sa zrušuje.

3/ Najvyššiemu súdu v Slovenskej republiky sa prikazuje, aby obv. R. Z. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa a zisťuje,   či   nie   sú   dané   dôvody   na   odmietnutie   návrhu   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, ak sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s čl. 5 ods. 1, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote   alebo prepustený   počas   konania. Prepustenie   sa   môže   podmieniť zárukou,   že   sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Pozbaviť niekoho osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru možno len „v súlade s konaním   ustanoveným   zákonom“   a každé   dohovorom   prípustné   pozbavenie   osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 30. marca 1997, § 43).

Základná   námietka   sťažovateľa   spočívala   v tvrdení   porušenia   zákona   najvyšším súdom v tom, že tento súd neohraničil dobu trvania väzby rozhodnutím zo 4. júla 2008 sp. zn. 3 Tošs 16/2008.

Špeciálny   súd   vo   veci   sťažovateľa   v rozhodnutí   z 25.   júna   2008   sp.   zn. PK 25T/16/2008   vyslovil,   že   dôvody   väzby   u neho   trvajú,   pričom   sa   dôvody   menia na dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tošs 16/2008 zo 4. júla 2008 sťažnosť sťažovateľa zamietol. V odôvodnení okrem iného uviedol:

„Za   nezákonné   taktiež   nemožno   považovať   napadnuté   uznesenie   preto,   že nebola určená súdom lehota ďalšieho trvania väzby. Do doby pôvodne predĺženia lehoty trvania väzby, ktorá ešte v prípravnom konaní bola stanovená do 7. júla 2008 Špeciálny súd rozhodol o dôvodnosti trvania väzby obvinených a aj nadriadený súd v tejto lehote rozhodol o sťažnostiach obvinených. Preto nemožno väzbu v danom prípade po 7. júli 2008   považovať   za   nezákonnú.   Určenie   lehoty   trvania   väzby   platí len   pre   prípravné konanie. Vyplýva to z ustanovenia § 76 ods. 2 a nasl. Tr. por. Výslovne sa v ustanovení § 76 ods. 2 Tr. por. uvádza, že ak by lehota trvania väzby v prípravnom konaní presiahla šesť   mesiacov,   je   prokurátor   povinný   podať   sudcovi pre   prípravné   konanie   návrh   na predĺženie lehoty väzby, ak obvineného z väzby neprepustí sám.

V § 76 ods. 6 Tr. por. sú uvedené celkové doby trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom. V danom prípade, keďže je vedené trestné stíhanie u   všetkých   troch   obvinených   pre   obzvlášť   závažný   zločin   je   táto   doba   stanovená na 48 mesiacov.

V § 76 ods. 7 Tr. por. sa uvádza, že z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá jedna polovica na prípravné konanie a jedna polovica na konanie pred súdom. Týmto zákonným ustanovením je určená maximálna lehota trvania väzby v konaní pred súdom, pričom v § 76 ods. 5 Tr. por. je stanovené, že súdu plynie lehota väzby podľa odseku 7 od podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste. Ako už bolo uvedené,   súd   je   však povinný   najneskôr   do   pätnásť   dní   od   podania   obžaloby   rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, čo v danom prípade Špeciálny súd aj urobil.

V konaní pred súdom v každom jeho štádiu je súd povinný skúmať, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili (§ 79 ods. 2 Tr. por.). V tomto konkrétnom prípade Špeciálny súd rozhodol v štádiu po podaní obžaloby a pred predbežným prejednaním obžaloby, a to spôsobom, ktorým bolo zabezpečené právo obvinených na vyjadrenie sa pred súdom k ich veci, o ktorej mal súd rozhodnúť.“

Z judikatúry   ústavného   súdu   a Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyplýva,   že v odôvodnení uznesenia o preskúmaní zákonnosti väzby nemusí dať súd odpoveď na všetky otázky, ale len na tie, ktoré sú podstatné pre záver o existencii zákonných dôvodov väzby (II. ÚS 38/05).

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým   jednotlivec   je   pozbavený   slobody,   s ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Trestný   poriadok   expressis   verbis   nerozlišuje   medzi   súdnou   väzbou   a väzbou v prípravnom konaní. Po podaní obžaloby začína plynúť lehota tzv. súdnej väzby a súd musí urýchlene, v súvislosti s preskúmaním alebo predbežným prerokovaním obžaloby (§ 241 až §   243   Trestného   poriadku)   rozhodnúť vždy   aj   o ďalšom   trvaní   väzby obžalovaného, pokiaľ je po podaní obžaloby vo väzbe, a tým založiť relevantný súdny titul pre jej prípadné pokračovanie   v štádiu   súdneho   konania,   alebo   rozhodnúť   o prepustení   obžalovaného na slobodu, ak je ďalšie trvanie jeho väzby nezákonné (§ 242 a § 244 ods. 5 Trestného poriadku).

Podaním obžaloby prokurátorom 13. júna 2008 začala sťažovateľovi v zmysle § 76 ods. 5, 6 a 7 Trestného poriadku plynúť lehota tzv. súdnej väzby.

Ustanovenia   Trestného   poriadku   o predlžovaní   väzby   obvineného   po   prípravnom konaní (§ 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku) nie sú v štádiu konania po podaní obžaloby v súvislosti s väzbou obžalovaného aplikovateľné.

Zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku nevyplýva povinnosť súdu, resp. sudcu pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby obžalovaného po podaní obžaloby (§ 242 a § 244 ods. 5 Trestného poriadku) stanovovať vo výroku rozhodnutia dobu jej trvania. Maximálna lehota   trvania   súdnej   väzby   obžalovaného   v danom   prípade   vyplýva   z ustanovení   §   76 ods. 5, 6 a 7 Trestného poriadku.

Ústavná požiadavka,   aby   väzba trvala   iba   nevyhnutnú dobu,   je   v danom   prípade garantovaná   povinnosťou   súdu   skúmať   v každom   období   trestného   stíhania   (po   podaní obžaloby), či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili (§ 79 Trestného poriadku). V zmysle § 79 ods. 1 Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, prípadne uplynie lehota pre jej trvanie (§ 76 ods. 6, 7 a 8 Trestného poriadku), musí byť obvinený (obžalovaný) ihneď prepustený na slobodu.

Uvedená   povinnosť   súdu   v spojení   s právom   obžalovaného   kedykoľvek   požiadať o prepustenie   z väzby   a v spojení   s už   zmieneným   zákonným   ohraničením   maximálnej lehoty trvania väzby predstavujú splnenie ústavnej požiadavky vyplývajúcej z čl. 17 ods. 5 ústavy, podľa ktorého možno do väzby vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov,   a že   jeho   úloha   sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Ústavný   súd   nezistil   taký   výklad ustanovení   citovaných   v označenom   rozhodnutí najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné účinky   s ústavou.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Vzhľadom   na už uvedené dôvody   ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti je zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2008