znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 419/06-10

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 21.   decembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., namietajúcu porušenie jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Cdo 195/2006 z 10. augusta 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra 2006 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 195/2006 z 10. augusta 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v konaní   vedenom   pred   Okresným   súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 C 301/04 požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením č. k. 3 C 301/2004-9 z 21. apríla 2005 sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ odvolal. O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) uznesením sp. zn. 2 Co 225/2005 z 11. januára 2006 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.   Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie.   Najvyšší   súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej vydal tento nález:„1.) Vyslovuje, že základné a ľudské právo I. K. K. podľa ods. 1), čl. 46 Ústavy SR a ods.   1),   čl.   6   Dohovoru   nezákonným   konaním   a postupom   Najvyššieho   súdu   SR v dovolacom konaní u kauzy vedenej na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 3 C 301/04 a u neho pod sp. zn. 1 Cdo 195/06 porušené bolo.

2.) Zrušuje konečné uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 195/06, zo dňa 10. VIII. 06 a

3.) Prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vo veci nanovo konať a zákonne i spravodlivo rozhodnúť.

4.) Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie v minimálnej výške 150 tis. Sk   (slovom   stopäťdesiattisíckorún-slovenských),   ktoré   je   mu   povinný   Najvyšší   súd   SR uhradiť do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.

5.) Ukladá Najvyššiemu súdu SR uhradiť vzniklé trovy tohto konania na označený účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.“II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z textu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00 mutatis mutandis, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00 mutatis mutandis, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Sťažovateľ   svojou   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 195/2006 z 10. augusta 2006, ktorým odmietol jeho dovolanie.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa [§ 236 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. Z uvedeného a z textu ďalších ustanovení OSP vyplýva, že dovolanie nie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 237 - § 239). Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (I. ÚS 24/00).

Za daných okolností bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a akceptovateľné.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Za týmto účelom ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ako aj   predmetný   súdny   spis   a zistil,   že   najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   uznesenia   sp.   zn. 1 Cdo 195/2006   z 10.   augusta   2006   podrobne   zaoberal   otázkou   prípustnosti   dovolania sťažovateľa a tým, či nie je napadnuté uznesenie krajského súdu postihnuté niektorou z vád vymedzených v § 237 OSP.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol: „Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 O. s. p.), alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Dovolaním   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   nemá   znaky   vyššie   uvedených uznesení.   Odvolací   súd   potvrdil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   a vo   svojom   uznesení nevyslovil,   že   je   proti   nemu   dovolanie   prípustné.   V danej   veci   nejde   ani   o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a ani o jeho uznanie (neuznanie) alebo vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou (bez ohľadu na to, že ich dovolateľ nezdôvodnil), či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti   byť   účastníkom   konania,   riadneho   zastúpenia   procesne   nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia   možnosti   účastníka   pred   súdom   konať   a rozhodovania   vylúčeným   sudcom,   či konania   súdom   nesprávne   obsadeným).   Vady   konania   uvedené   v tomto   zákonnom ustanovení však neboli dovolacím súdom zistené.

Nakoľko   prípustnosť   dovolania   v danom   prípade   nemožno   vyvodiť   z ustanovenia § 239 ods. 1, 2 O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších stupňov bolo postihnuté vadami uvedenými v ustanovení v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný   prostriedok   neprípustný,   odmietol.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať napadnutým uznesením z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je riadne odôvodnené, nie je arbitrárne, a teda je z ústavného hľadiska plne akceptovateľné, sťažnosť sťažovateľa nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia jeho základných práv, a preto sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. decembra 2006