znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 418/2014-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Tdo V-7/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Š.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2014 doručená sťažnosť R. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Tdo   V-7/2013.   Sťažnosť   bola   odovzdaná   na   poštovú   prepravu   v   čase,   ktorý   nie   je z nečitateľnej poštovej dátumovej pečiatky zistiteľný.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   odvolacím   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Toš 6/2008   z   30.   marca   2010   bolo   inter   alia   zamietnuté   odvolanie   sťažovateľa   proti rozsudku Špeciálneho súdu Pezinok (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK 2 Tš 29/2006 z 28. apríla 2008. Proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré   bolo   dovolacím   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tdo   V-7/2013   odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ v podanom dovolaní poukazoval okrem iného na to, že žiadnu zločineckú skupinu nezosnoval, nebol jej členom, nebol pre ňu ani činný a nepodporoval ju. Ďalej namietal účelové výpovede korunného svedka L., napádal postup príslušného súdu, ktorý odmietol   vykonanie   dôkazov   bez   riadneho   odôvodnenia,   a   namietol   nezávislosť a nestrannosť špeciálneho súdu s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08.

Pokiaľ   sťažovateľ   v   dovolaní   poukazoval   na   to,   že   žiadnu   zločineckú   skupinu nezosnoval, nebol jej členom, nebol pre ňu činný a ani ju nepodporoval, vzťahovalo sa to na skutok, za ktorý bol právoplatne odsúdený odvolacím rozsudkom najvyššieho súdu. Išlo o uznanie viny z organizátorstva a pomoci k trestnému činu neodvedenia dane a poistného podľa § 10 ods. 1 písm. a) a c), § 148a ods. 1 alinea 2 a ods. 4, ako aj § 9 ods. 2 Trestného zákona, ale tiež z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a Trestného zákona. Skutok bol sformulovaný takto:

„Obžalovaní(…),   ako   členovia   zločineckej   skupiny,   ktorú   začiatkom   roka   2000 zosnoval(…) a založil spolu s(...) za účelom páchania trestnej činnosti s cieľom dosiahnuť zisk, ktorá pôsobila na území celej Slovenskej republiky, hlavne v regiónoch miest(...)“.

Skorším rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 Tš 17/2005 zo 17. septembra 2007 bol sťažovateľ podľa § 226 písm. c) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby za skutok v znení: „Obžalovaní(…) spoločne s ďalšími nestotožnenými osobami ako členovia zločineckej   skupiny,   ktorú   začiatkom   roku   2000   založil(...)   za   účelom   páchania   rôznej trestnej činnosti, ktorá pôsobila na území celej Slovenskej republiky(...)“ Skutok bol právne kvalifikovaný ako trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 Trestného zákona, ako aj trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona. Rozsudok sa stal právoplatný na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 10/2007 z 27. októbra 2009.

V oboch prípadoch išlo o totožnú právnu kvalifikáciu zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona, pričom ide aj o zhodný čas, priestor a totožné okolnosti, pretože v oboch prípadoch zločinecká skupina mala byť založená a zosnovaná začiatkom roka 2000 F. M., sťažovateľom a ďalšími osobami na účely páchania rôznej trestnej činnosti na celom území Slovenskej republiky. Preto niet pochýb o tom, že najvyšší súd tak v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 10/2007 (ktoré sa týkalo násilných trestných činov), ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 (ktoré sa týkalo ekonomických trestných činov) vo   vzťahu   k   osobe   sťažovateľa   v   prípade   trestného   činu   založenia,   zosnovania a podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   §   185a   ods.   1   Trestného   zákona   konal a rozhodoval o totožnom skutku.

Vychádzajúc   z   toho,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Toš   10/2007 z 27. októbra 2009 bol sťažovateľ oslobodený zo skutku zakladajúceho trestný čin podľa § 185a Trestného zákona, došlo k porušeniu označených práv, keď najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Toš 6/2008 z 30. marca 2010 odsúdil sťažovateľa za taký skutok, pre ktorý bol už prv právoplatne spod obžaloby oslobodený. Došlo tým aj k porušeniu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku.

Uvedený procesný stav zapríčinil špeciálny súd tým, že vylúčil ekonomickú časť obžaloby na samostatné konanie. Tak sa stalo, že totožný skutok zakladajúci trestný čin podľa   §   185a   Trestného   zákona   bol   rozdelený   do   dvoch   samostatných   konaní,   pričom v jednom   z   nich   bol   sťažovateľ   právoplatne   oslobodený   a   v   druhom   zasa   právoplatne odsúdený, hoci v oboch prípadoch išlo o totožný skutok.

Najvyšší súd sa v dovolacom uznesení zaoberal iba materiálnou stránkou argumentov sťažovateľa súvisiacich so zločineckou skupinou, pričom uviedol, že „Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd povinný prezumovať“. Postup najvyššieho súdu ústavne neobstojí, pretože bolo jeho povinnosťou preskúmať predovšetkým to, či boli splnené   zákonné   procesné   podmienky   na   trestné   stíhanie   sťažovateľa   týkajúce   sa zločineckej skupiny.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Tdo V-7/2013 s tým, aby bolo uznesenie zo 16. októbra 2013 zrušené a najvyššiemu súdu bolo prikázané, aby vo veci znova konal a rozhodol.

Sťažovateľ napokon žiada o ustanovenie advokáta za právneho zástupcu, pretože jeho finančné a majetkové pomery mu neumožňujú zvoliť si plateného právneho zástupcu.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo V-7/2013 zo 16. októbra 2013 vyplýva, že   dovolanie   sťažovateľa   bolo   odmietnuté   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku. Sťažovateľ dovolanie odôvodnil podľa § 371 ods. 1 písm. a), g) a i) Trestného poriadku. Poukázal na to, že on žiadnu zločineckú skupinu nezosnoval, nebol jej členom, nebol ani pre   ňu   činný   a   nepodporoval   ju.   Záver   o   tom,   že   sa   mal   podieľať   na   koordinácii hotovostných   a   bezhotovostných   finančných   prevodov   medzi   jednotlivými   obchodnými spoločnosťami nezodpovedá vykonanému dokazovaniu. Namietal účelové výpovede L. ako korunného   svedka.   Jeho   návrhy   na   vykonanie   dôkazov   boli   odmietnuté   bez   riadneho odôvodnenia. Znalkyňa nemala k dispozícii všetky podklady na vypracovanie znaleckého posudku   a   párovanie   niektorých   dokladov   vypracovala   len   na   základe   vlastnej   úvahy. Posudok mal pritom preukázať aj škodu. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku videl v tom, že vec rozhodoval špeciálny súd bez atribútu nezávislosti a nestrannosti s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podstatou   sťažnosti   je námietka, podľa   ktorej   bol   sťažovateľ dvakrát   súdený   pre rovnaký skutok zakladajúci trestný čin   podľa   § 185a Trestného zákona, pričom   prvším právoplatným   rozsudkom   bol   oslobodený   spod   obžaloby   a   neskorším   zasa   právoplatne uznaný vinným. Keďže bol spod obžaloby oslobodený, ďalšie trestné stíhanie pre ten istý skutok už nebolo namieste a znamenalo porušenie zásady ne bis in idem, a tým aj porušenie označených práv podľa ústavy.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že je síce pravdou, že proti rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, avšak námietku porušenia zásady ne bis in idem v nej neuplatnil. Vo svojich dôsledkoch to znamená, že hoci z formálneho hľadiska vyčerpal mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho označených práv účinne poskytoval a na ktorého použitie bol oprávnený v zmysle Trestného poriadku, z materiálneho   hľadiska   vlastne   tento   opravný   prostriedok   nevyužil,   pretože   v podanom dovolaní   sa   teraz   namietaného   porušenia   práv   nedovolával.   To   zakladá   neprípustnosť sťažnosti.

Navyše   treba   dodať,   že   sťažovateľ   ani len netvrdil   (tým   menej   preukazoval),   že porušenie zásady ne bis in idem nenamietal v dovolaní z dôvodov hodných osobitného zreteľa.   Preto   ani   neprichádzal   do   úvahy   prípadný   postup   ústavného   súdu   v   zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014