znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 418/2012-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   11.   októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 10 D 979/2006-285 z 24. januára 2011, uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoD 7/2011 z 31. marca 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 180/2011 a jeho uznesením z 24. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára 2012 doručená sťažnosť JUDr. M. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 D   979/2006-285   z   24.   januára   2011,   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 19 CoD 7/2011 z 31. marca 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Cdo 180/2011 a jeho uznesením z 24. novembra 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Najvyšší súd SR... moje dovolanie proti uzneseniu Krajského súd v Trenčíne č. k. 19 CoD/7/2011 zo dňa 31. 3. 2011 odmietol s odôvodnením, že podľa Občianskeho súdneho poriadku   je   procesne   neprípustné.   Najvyšší   súd   SR   teda   neodstránil   protiústavnosť predchádzajúceho rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne.

Protiústavnosť   tohto   rozhodnutia   je   v   porušení   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky najmä v tom, že v rozpore s ustanovením § 175m/ O. s. p. dedičské konanie nebolo vykonané o celom majetku poručiteľky a v rozpore s ustanovením § 175o/ O. s. p. bola   cena   majetku,   o   ktorom   bolo   rozhodnuté   neúmerne   nadhodnotená   aj   v   rozpore   s dokladmi, ktoré som v konaní predložil.

Rozhodnutia   všeobecných   súdov   považujem   preto   za   nespravodlivé   a   porušujúce moje právo vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy SR.

Skutočnosť, že dedičské konanie trvá už viac ako päť rokov považujem za porušenie môjho práva na prejednanie veci v primeranej lehote vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 180/2011 zo dňa 24.   11.   2011   a   jemu   predchádzajúcich   rozhodnutí   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k. 19 CoD/7/2011   zo   dňa   31.   3.   2011   a   Okresného   súdu   v   Považskej   Bystrici   č.   k. 10 D/979/2006-285   zo   dňa   24.   1.   2011   boli   porušené...   ústavné   práva,   najmä   právo na spravodlivé konanie v primeranej lehote a preto ich ako nezákonné zrušuje.“

Sťažovateľ   zároveň   požadoval   priznať   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Na základe výzvy ústavného súdu sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 16. augusta 2012 doplnil svoju sťažnosť o tieto skutočnosti:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením... odmietol moje dovolanie... napriek tomu, že...   som namietal podstatnú skutočnosť,   a to,   že Krajský súd v Trenčíne svojim uznesením sp. zn. 19 CoD/7/2011 zo dňa 31. 03. 2011 porušil moje právo vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky, keď potvrdil rozhodnutie Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 10 D/979/2006-285 zo dňa 24. 01. 2011 hoci prvostupňový nesprávne právne posúdil vec podľa ustanovenia § 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p., pretože neúplne   zistil   skutkový   stav   veci   v   zmysle   ustanovenia   §   175m   O.   s.   p.   najmä   tým,   že prvostupňový súd nevykonal dedičské konanie o celom majetku, teda aj o pozemkoch po starých rodičoch mojej zosnulej manželky, ktoré jednoznačne patrili poručiteľke v čase jej smrti,   ďalej   že   odmietol   vykonať   mnou   navrhované   a   predložené   dôkazy,   že   v   rozpore s ustanovením § 175o O. s. p. boli odmietnuté moje dôkazy o určení hodnoty majetku, ako aj skutočnosť, že prvostupňový súd v tom čase viac ako štyri roky zámerne rozhodoval tak, aby ma   nútil   viesť   dedičské   konanie   v   piatich   samostatných   súdnych   konaniach,   čím   sa neúmerne navyšujú súdne poplatky.“

Vzhľadom   na   uvedené   je   sťažovateľ   presvedčený,   že   okresný   súd,   krajský   súd a najvyšší súd napadnutými rozhodnutiami porušili jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v závere doplnenia sťažnosti požiadal, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   JUDr.   M.   P.   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj základné právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   garantované   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozhodnutím pod sp. zn. 3 Cdo/180/2011 zo dňa 24. 11. 2011 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. 19 CoD/7/2011 zo dňa 31. 03. 2011 a uznesením Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 10 D/979/2006-285 zo dňa 24. 01. 2011 porušené bolo.

2.   Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.   3 Cdo/180/2011 zo dňa 24. 11. 2011 sa zrušuje.

3.   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   sa   prikazuje,   aby   vo   veci   podaného dovolania znovu konal a rozhodol a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva JUDr. M. P. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   ako   aj   základné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie garantované v čl. 6 ods. 1/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.

4. Podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa sťažovateľovi JUDr. M. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie.

5. Sťažovateľovi JUDr. M. P. sa priznáva náhrada trov konania v sume 163,- € a trovy   právneho   zastúpenia,   ktoré   budú   vyčíslené   v   lehote   do   troch   dní   od   doručenia písomného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Napokon sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd v súlade s § 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval jeho sťažnosť prednostne, „pretože ide o naliehavú vec“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom sťažovateľa,   ktorý   bol   spísaný   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   u   ktorého   sa predpokladá   znalosť   judikatúry   ústavného   súdu.   Preto   v   danom   prípade   ústavný   súd posudzoval sťažnosť sťažovateľa v rozsahu uvádzanom v petite jeho sťažnosti a doplnenia sťažnosti (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 104/08, IV. ÚS 135/08).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 10 D 979/2006 z 24. januára 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu pred iným orgánom štátnej moci (mutatis   mutandis   I.   ÚS   78/99).   Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii   vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu odvolanie krajskému súdu. Sťažovateľ mal teda k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, a tento aj využil, čo vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 19 CoD 7/2011 z 31. marca 2011

Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľ považuje aj rozhodnutie krajského súdu za   protiústavné.   Bližšie   však   nezdôvodňuje,   v   čom   protiústavnosť   vidí.   Z   doplnenia sťažnosti v konkrétnostiach vyplýva, že „... Krajský súd porušil moje právo vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky, keď potvrdil rozhodnutie Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 10 D/979/2006-285 zo dňa 24. 01. 2011 hoci prvostupňový nesprávne   právne   posúdil   vec...“.   Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   v   tejto   časti   je   jeho nesúhlas s rozhodnutím krajského súdu.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces,   ak   súd   nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom,   pričom   uvedené   platí   v   plnom   rozsahu   aj   pre   predbežné   opatrenia.   Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech   v   konaní,   ale   ani   nárok   na   to,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania (napr. IV. ÚS 340/04).

Keďže   sťažovateľ   okrem   nesúhlasného   stanoviska   s   rozhodnutím   krajského   súdu bližšie nešpecifikoval, v čom vidí porušenie označených práv, ústavný súd vzhľadom na citovanú   stabilnú   judikatúru   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Cdo 180/2011 a jeho uznesením z 24. novembra 2011

V   podstatnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv postupom   a uznesením   najvyššieho súdu.   Podstatou   je nesúhlas sťažovateľa s   právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je aj Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236a nasl. OSP.

V tejto súvislosti   ústavný súd vzhľadom   na svoju   doterajšiu   judikatúru považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01) alebo ak všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, v odôvodnení ktorého uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací... skúmal najskôr, či dovolanie smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno   napadnúť   týmto   mimoriadnym   opravným prostriedkom...

Dedič 1/ JUDr. M. P. napadol dovolaním uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, nejde ale o potvrdzujúce uznesenie uvedené v ustanovení § 239 ods. 2 O. s. p. Vzhľadom na to jeho dovolanie v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je. Prípustnosť tohto opravného prostriedku dovolateľa by prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z vád uvedených v § 237 O. s. p. Na vady tejto povahy je dovolací súd povinný prihliadnuť bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané (§ 242 ods. 1 O. s. p.)...

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. nenamietal a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Pokiaľ   dovolateľ   argumentoval   tým,   že   rozhodnutie   súdu   spočíva   na   neúplnom zistení skutkového stavu, vytýka nesprávnosti, ktoré i keby k nim prípadne došlo (dovolací súd vec z tohto hľadiska nepreskúmaval), nemali by za následok procesnú vadu konania relevantnú   v   zmysle   §   237   O.   s.   p.,   výlučne   ktorá   by   v   danom   prípade   mohla   založiť prípustnosť jeho dovolania.

Obdobne, pokiaľ namieta nepreskúmateľnosť uznesenia odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na to, že vytýkanou je tu tzv. iná vada konania (viď R 111/1998), ktorá je síce relevantný dovolací dôvod, ktorý ale možno úspešne uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní. Sama táto vada nezakladá prípustnosť dovolania.

K   námietke   dovolateľa,   že   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   spočíva   na nesprávnom právnom posúdení veci je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 O. s. p., výlučne ktorá by v danom prípade mohla založiť prípustnosť jeho dovolania.   Nesprávne právne posúdenie je relevantný dovolací dôvod, ktorý   možno   úspešne   uplatniť   len   v   procesne   prípustnom   dovolaní   (o   tento   prípad v preskúmavanej veci nejde). Samo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá prípustnosť dovolania (viď aj R 43/2003).

Z   uvedených   dôvodov   dospel   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   k   záveru,   že v prejednávanej   veci   je   dovolanie   dediča   1/   JUDr.   M.   P.   podľa   Občianskeho   súdneho poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúci proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   dovolanie   neprípustné.   Pritom,   riadiac   sa   právnou úpravou   dovolacieho   konania,   sa   nemohol   zaoberať   vecnou   správnosťou   napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.“

Ústavný   súd   z citovanej   časti   napadnutého rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nezistil žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu   (v   medziach posudzovanej   prípustnosti   dovolania),   ktorý   by   nemal   oporu   v   zákone.   Z   odôvodnenia napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   zaoberal   a   vysporiadal s dôvodmi   sťažovateľa,   ale   pretože   sa   s   nimi   nestotožnil,   odmietol   dovolanie   ako neprípustné.

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu nemožno (z už uvedených dôvodov)   považovať   za   arbitrárne   a   nezlučiteľné   s   aplikovanými   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať   odopretie   prístupu   k   súdnej   ochrane   v   konaní   o   mimoriadnych   opravných prostriedkoch.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z   dôvodu,   že   najvyšší   súd v dovolacom   konaní   neuznal   ním   uvádzané   dôvody   prípustnosti   dovolania,   a   keďže súčasťou označených práv nie je aj povinnosť najvyššieho súdu uznať dôvody prípustnosti dovolania   uvádzané   sťažovateľom,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   D 979/2006, postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoD 7/2011 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 180/2011

Ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   I.   ÚS   34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02) sa ochrana základnému právu vrátane   základného   práva   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   poskytuje   v   konaní   pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému súdu,   už nedochádza   k   porušovaniu   označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa dosiahne právoplatným rozhodnutím.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti   a v doplnení sťažnosti   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že v čase doručenia sťažnosti a doplnenia sťažnosti už súdne konania, v ktorých malo dôjsť k porušovaniu práv sťažovateľa, neprebiehali a boli ukončené právoplatnými uzneseniami.

Tento skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť v tejto časti je   zjavne   neopodstatnená,   a   preto   ju   ústavný   súd   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd už o jeho ďalších požiadavkách (zrušiť napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie, priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom) nerozhodoval, pretože rozhodovanie o nich je v zmysle ustanovení čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy viazané na vyhovenie sťažnosti, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2012