znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 418/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., R., zastúpenej advokátom JUDr. J. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 27 C 406/07 z 22. júna 2009, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co   293/09   zo   14.   januára   2010,   ako   aj   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 206/2010 z 31. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta 2011   doručená   sťažnosť   J.   M.,   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1,   2   a   3   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),   ako   aj   porušenia   čl.   2   ods.   2   a   čl.   13   ods.   1   písm. a)   ústavy   rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)   sp. zn. 27 C 406/07 z 22. júna 2009, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 293/09 zo 14. januára   2010,   ako   aj   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 206/2010 z 31. marca 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 406/07 konal   okresný   súd   o   návrhu   sťažovateľky,   ktorým   sa   domáhala   vyslovenia   neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky z 20. mája 2004, na základe ktorej jej bývalý manžel ako postupca   postúpil   svoju   pohľadávku,   ktorú   mal   voči   nej   z   titulu   vyporiadania   BSM žalovaným v 1. a 2. rade ako postupníkom. Súčasne sa sťažovateľka v predmetnom konaní domáhala vyslovenia, že oznámenie z 22. júla 2004 o postúpení uvedenej pohľadávky je voči nej neúčinné. Okresný súd napádaným rozsudkom sp. zn. 27 C 406/07 z 22. júna 2009 návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol, pričom toto rozhodnutie bolo v odvolacom konaní potvrdené aj rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 10 Co 293/09 zo 14. januára 2010. Dovolanie   sťažovateľky   proti   uvedenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   bolo   uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   206/2010   z   31.   marca   2011   odmietnuté   z   dôvodu,   že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nebolo prípustné.

Sťažovateľka   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   namieta,   že   zamietnutie   jej návrhu z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na ňou žalovanom určení sa nezakladá na pravde a všeobecné súdy v tomto smere nevykonali podľa nej dostatočné dokazovanie. Podľa sťažovateľky je jej naliehavý právny záujem preukázateľný tým, že v prípade   určenia   neplatnosti   dotknutej   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   by   v   podstate zanikol jej záväzok z vyporiadania BSM, pretože ostatní žalovaní v 3. až 7. rade by si voči nej neuplatňovali žiadne finančné nároky. Sťažovateľka tiež namieta, že tak okresný súd, ako   ani   krajský   súd   nevykonali   dostatočné   dokazovanie   ani   čo   sa   týka   jej   námietok o nepravosti podpisov postupcu, a to tak na zmluve o postúpení pohľadávky, ako aj na oznámení o postúpení pohľadávky, ktoré podľa sťažovateľky nemohol postupca podpísať, pretože v inkriminovanom čase bol kvôli zlému zdravotnému stavu operovaný v nemocnici. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa sťažovateľka domnieva, že „Skutočnosť, že uplatnený nárok nebol súdom prejednaný v hmotnoprávnej rovine, túto skutočnosť možno považovať za postup   súdu,   že účastníkovi konania   sa   postupom súdu   odňala   možnosť   konať   pred súdom“, avšak aj napriek uvedenému najvyšší súd napádaným uznesením jej dovolanie ako neprípustné odmietol.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«Základné právo J. M... podľa článkov čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a porušenie jeho základných práv v čl. 16, čl. 17, ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2 č. čl. 47 ods. 1, 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a slobôd...   bolo   porušené   postupom   a rozhodnutím   Krajského súdu v Žiline č. k. 10 Co 293/2009 v spojení s Rozsudkom Okresného súdu v Žiline 27 C 406/2007-196, taktiež toto právo J. M. bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 206/2010.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 10 Co 293/2009, Rozsudok Okresného súdu v Žiline 27C 406/2007-196 uznesenie Najvyššieho súdu SR 2Cdo 206/2010 sa zrušuje.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmať, či rozsudkom okresného súdu sp. zn. 27 C 406/07 z 22. júna 2009, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 293/09 zo 14. januára 2010, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 206/2010 z 31. marca 2011 boli porušené základné práva sťažovateľky zaručené v čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.

Ústavný   súd   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   jednou   zo   základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o   inom   zásahu, pričom   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   sa   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   nemožno zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

V   súvislosti   so   sťažovateľkou   napádaným   rozhodnutím   okresného   súdu   sp.   zn. 27 C 406/07 z 22. júna 2009 a krajského súdu sp. zn. 10 Co 293/09 zo 14. januára 2010 ústavný súd zistil, že tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 8. marca 2010, pričom od 8. marca 2010, keď napádané rozhodnutia nadobudli právoplatnosť, do 9. augusta 2011, keď sťažnosť sťažovateľky adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu (ústavnému   súdu   bola   doručená   11.   augusta   2011),   nepochybne   uplynula   dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   napádané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Cdo 206/2010   z   31.   marca   2011,   ústavný   súd   zistil,   že   toto   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť 10. mája 2011, pričom aj v tomto prípade od 10. mája 2011, keď napádané rozhodnutie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť, do 9. augusta 2011, keď sťažnosť sťažovateľky adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu (ústavnému súdu bola doručená 11. augusta 2011), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných   rozhodnutí   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka tohto nároku domáhala, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011