znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 418/09-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. P., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. R. B., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 30/2009-102 z 13. mája 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2009   doručená   sťažnosť   JUDr.   J.   P.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená   podaním zo 14. septembra 2009 doručeným ústavnému súdu 22. septembra 2009, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 30/2009-102 z 13. mája 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa ako žalobca domáhal žalobou   o ochranu   osobnosti   proti   žalovanému   O.,   B.   (ďalej   len   „žalovaný“),   ako vydavateľovi dvojtýždenníka I., vydania rozhodnutia, ktorým Okresný súd Bratislava V (ďalej   len   „okresný   súd“)   uloží   žalovanému   povinnosť   uverejniť   ospravedlnenie sťažovateľovi v ním vydávanom označenom dvojtýždenníku tohto znenia:

„Ospravedlnenie prezidentovi policajného zboru. Dňa   2.5.2007   a   dňa   27.6.2007   dvojtýždenník   I.   uverejnil   články,   v ktorých   boli uvedené nasledovné výroky

a) Nech Ťa preto nevyvedie z miery, ak Ťa predbehne ešte šialenejšou rýchlosťou, akou si povestná, iné auto a nebude to práve účastník spomínanej stupídnej ralley. Budú to buď miestni zakomplexovaní vidláci na upravených bežných značkách, snívajúci o jazde vo ferrari či   v bentley,   alebo policajný prezident,   mentálne   primrznutý   v desiatich   rokoch svojho veku;

b)   Pokuty   sa   nemusíš   obávať,   naši   policemen   poznajú   cenu   peňazí   veľmi   dobre a majú pre ne slabosť, asi takú ako pre šľapky na P. ceste. Inak by tam tie slečny sotva postávali bez obáv z policajného zásahu;

c) Generál P. známy tým, že jazdí dvestokilometrovou rýchlosťou, svoje pobúrenie napísal do veľmi neštandartného listu.

Tieto výroky nepravdivo a difamujúco informujú o prezidentovi Policajného zboru pánovi P., čím došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnej cti a dôstojnosti. Za tento neoprávnený zásah sa prezidentovi Policajného zboru pánovi P. ospravedlňujeme. O. B., vydavateľ dvojtýždenníka I.“

Sťažovateľ tiež navrhol, aby okresný súd, zaviazal žalovaného na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 300 000 Sk, ako aj náhrady trov konania.

Sťažovateľ   svoj   žalobný   návrh   odôvodnil   tým,   že   v   periodiku   žalovaného   boli 2. mája   2007   s   názvom „Milá   Paris“ v   rubrike   Editorial   a   27.   júna   2007   s   názvom „Policajný prezident žiada za údajnú urážku polície finančný dar 300 tisíc“ uverejnené okrem   iného   aj   už   uvedené   výroky   o   sťažovateľovi,   ktoré   sú   nepravdivé,   resp. pravduskresľujúce, a sú pre neho difamujúce. Sťažovateľ vo svojej žalobe poukázal i na to, že   je   verejne   činnou   osobou,   zastáva   významnú   funkciu   v   spoločnosti   (prezident Policajného zboru), pre výkon ktorej sa vyžaduje bezúhonnosť, pričom práve uvedenými článkami   bola   spochybnená   nielen   jeho   bezúhonnosť,   ale   aj   česť   a   dôstojnosť   (najmä výrokom „mentálne primrznutý v desiatich rokoch svojho veku“).

Okresný súd rozsudkom č. k. 22 C 2/2008-72 z 13. októbra 2008 žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol a zaviazal ho nahradiť trovy konania žalovanému. Hoci okresný súd   mal   za   preukázané,   že   žalovaný   uverejnil   uvedené   výroky,   za   ktoré   sa   sťažovateľ domáhal   ospravedlnenia,   súd   prvého   stupňa   dospel   k   záveru,   že   zásah   do   osobnosti sťažovateľa   uverejnenými   článkami   nebol   neprimeraný   (ani   s   ohľadom   na   pozíciu sťažovateľa – prezidenta Policajného zboru), pretože boli reakciou na skoršie nenáležité verejné vyjadrenia samotného sťažovateľa (uverejnené v H. v článku „P. osobitné úlohy: 200 km/hod. je naozaj dosť“ a v denníku S.). Pre denník S. sťažovateľ uviedol, že jazdí na diaľnici   dvestokilometrovou   rýchlosťou,   že   jazdí   rýchlo   a dobre.   Pre   H.   (v   článku „P. osobitné úlohy: 200 km/h je naozaj dosť“) na otázku novinára, či ešte stále naháňa so zapnutým   majákom   cestných   pirátov   na   diaľnici,   sťažovateľ   uviedol,   že: «To   ma   ešte neprešlo. Ja mám dosť silné auto na to, aby som naháňal tých bohatých na tých lepších autách. Jazdím dosť rýchlo, na druhej strane jazdím 30 rokov, mám jeden a pol miliónov kilometrov bez nehody. A ešte mám výnimku - mám 507 koňový súťažný voz, takže silnejšie auto tu nie je. Snažím sa jazdiť rýchlo, ale slušne. Keď ma niekto „opáli“ a ešte pri tom arogantne vytláča ostatných, tak idem po ňom. To nerozchodí, nech by robil čokoľvek. Na ceste do K. a späť sú to vždy dvaja - traja. (...) Na druhej strane je to česť byť pristihnutý priamo   policajným   prezidentom.   (...)   Výslovne   nenaháňam,   až   keď   je   niekto   arogantný a drzý ako opica. Ja idem po diaľnici dvestovkou a niekto ma „ofúkne“. No ale to sa predsa nerobí! Tých dvesto je naozaj dosť. Ja zákon neporušujem - tam, kde nie je obmedzená rýchlosť, sa na mňa stanovené rýchlosti nevzťahujú. Nie som ako český policajný prezident, ktorý musel odovzdať vodičský preukaz.»

Pokiaľ ide o výrok uverejnený žalovaným na adresu sťažovateľa, že je „mentálne primrznutý v desiatich rokoch svojho veku“, okresný súd ho síce považoval za expresívny, ale s ohľadom na okolnosti, za ktorých bol článok žalovaným zverejnený, a s ohľadom to, že išlo o glosu (Editorial), výraz nemožno podľa názoru okresného súdu považovať za difamujúci a zasahujúci do osobnej cti a dôstojnosti sťažovateľa. Ďalší výrok, ktorý bol predmetom   konania („Pokuty   sa   nemusíš   obávať,   naši   policemen   poznajú   cenu   peňazí veľmi dobre a majú pre ne slabosť, asi takú ako pre šľapky na P. ceste. Inak by tam tie slečny sotva postávali bez obáv z policajného zásahu.“), nesúvisí s osobou sťažovateľa. Posledný výrok („Generál P. známy tým, že jazdí dvestokilometrovou rýchlosťou, svoje pobútrenie napísal do veľmi neštandartného listu.“) považoval okresný súd za preukázaný a primeraný aj s ohľadom na predmetný list, ktorý doložil do spisu žalovaný. Okresný súd poukázal   v odôvodnení   svojho   rozsudku   i   na   to,   že   sťažovateľ   nepožiadal   žalovaného o uverejnenie tlačovej   opravy,   nepožiadal   o uverejnenie   ospravedlnenia   a namiesto   toho vyzval žalovaného na poskytnutie peňažného daru neinvestičnému fondu (po uverejnení prvého článku zaslal žalovanému iba spomínaný list „Znevažovanie činnosti príslušníkov Policajného zboru - pokus o zmier“ z 11. júna 2007, v ktorom ho požiadal o poskytnutie finančného daru 300 000 Sk označenému neinvestičnému fondu). Rozsudok okresného súdu č.   k.   22   C   2/2008-72   z   13.   októbra   2008   bol   opravený   opravným   uznesením   č.   k. 22 C 2/2008-81 z 15. decembra 2008.

3. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom tvrdil, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, a preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil a žalobe vyhovel alebo ho zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Poukázal tiež na to, že uplatnenie nároku na ochranu osobnosti nie je podmienené podaním žiadosti o uverejnenie tlačovej opravy; výroky uverejnené žalovaným na adresu sťažovateľa sú   nepravdivé,   prekračujú   mieru   prípustnej   nadsázky,   dehonestujú   sťažovateľovu   česť a dôstojnosť;   záver   okresného   súdu   o   tom,   že   články   uverejnené   žalovaným   nie   sú neprimeranou   reakciou,   pretože   sú   reakciou   na   nenáležité   vyjadrenia   samotného sťažovateľa, je dôsledkom nepochopenia zákonného chápania pojmu neprimeraného zásahu do osobnosti fyzickej osoby.

4. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 15 Co 30/2009-102 z 13. mája 2009 tak, že napadnutý rozsudok zmenil vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa   na   uloženie   povinnosti   žalovanému   uverejniť   ospravedlnenie,   sčasti   jeho návrhu   na   uverejnenie   ospravedlnenia   vyhovel   a   uložil   žalovanému   v   určenej   lehote v dvojtýždenníku I. na rovnakom mieste, štandartnou veľkosťou a druhom písma uverejniť ospravedlnenie tohto znenia:

«Ospravedlnenie prezidentovi policajného zboru. Dňa   2.5.2007   a   dňa   27.6.2007   dvojtýždenník   I.   uverejnil   články,   v ktorých   bol uvedený   nasledovný   výrok:   „Nech   Ťa   preto   nevyvedie   z   miery,   ak   Ťa   predbehne   ešte šialenejšou rýchlosťou, akou si povestná, iné auto a nebude to práve účastník spomínanej stupídnej   ralley.   Budú   to   buď   miestni   zakomplexovaní   vidláci   na   upravených   bežných značkách snívajúci o jazde vo ferrari či v bentley, alebo policajný prezident, mentálne primrznutý   v   desiatich   rokoch   svojho   veku“.   Tento   výrok   nepravdivo   a difamujúco informuje o prezidentovi Policajného zboru pánovi P., čím došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnej cti a dôstojnosti. Za tento neoprávnený zásah sa prezidentovi Policajného zboru pánovi P. ospravedlňujeme.

O. B., vydavateľ dvojtýždenníka I.» V   zostávajúcej   časti   (teda   pokiaľ   ide   o   zamietnutie   žaloby   o   uverejnenie ospravedlnenia   vo   vzťahu   k   ostatným   uverejneným   výrokom,   ktoré   boli   predmetom konania, a zamietnutie žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy 300 000 Sk) odvolací súd rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil.   Zároveň   zaviazal   sťažovateľa nahradiť žalovanému trovy prvostupňového i odvolacieho konania (680 €).

Zmeňujúci výrok svojho rozhodnutia odvolací súd odôvodnil tým, že výrok, podľa ktorého   je   sťažovateľ „mentálne   primrznutý   v   desiatich   rokoch   svojho   veku“,   je neoprávneným   zásahom   do   cti   a   dôstojnosti   sťažovateľa,   a   to   už   len   preto,   že   ide o hodnotiaci úsudok neprimeraný svojou formou, používa výrazy, ktorých miera expresivity je v značnom nepomere k cieľu kritiky, a autor článku mohol svoj cieľ dosiahnuť aj bez takýchto neprimeraných výrazov.

Vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že sa stotožnil s dôvodmi, pre ktoré okresný súd zamietol sťažovateľovu žalobu. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal i na to, že prvý článok žalovaného bol uverejnený v kontexte ďalších článkov   popisujúcich   nelegálne   automobilové   preteky,   ktoré   sa   mali   konať   v B., a problematiku   bezpečnosti   a   plynulosti   cestnej   premávky.   Vo   vzťahu   k   listu „Znevažovanie činnosti príslušníkov Policajného zboru - pokus o zmier“ z 11. júna 2007, v ktorom   sťažovateľ   požiadal   žalovaného   o   poskytnutie   finančného   daru   300   000   Sk označenému neinvestičnému fondu, odvolací súd poukázal na to, že z obsahu listu vyplýva, že túto sumu žiadal sťažovateľ od žalovaného poskytnúť ako satisfakciu za poškodenie dobrého mena celého Policajného zboru, a nie pre seba, a tento list bol sťažovateľovou reakciou   na   prvý   uverejnený   článok   žalovaného.   Výrok   rozsudku   okresného   súdu   o zamietnutí žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch považoval odvolací súd za vecne správny z dôvodu, že sťažovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie   intenzity,   rozsahu   a   trvania   nepriaznivých   následkov   vzniknutých sťažovateľovi vzhľadom na jeho postavenie v práci a rodine. Za tejto situácie bol krajský súd toho názoru, že uložiť povinnosť žalovanému uverejniť ospravedlnenie sťažovateľovi je postačujúcou   satisfakciou.   O   trovách   prvostupňového   a   odvolacieho   konania   rozhodol krajský súd vychádzajúc zo zásady pomeru úspechu a neúspechu účastníkov konania [§ 142 ods. 2 a § 224 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)].

5. Rozsudok okresného súdu č. k. 22 C 2/2008-72 z 13. októbra 2008 v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   15   Co   30/2009-102   z   13.   mája   2009   nadobudol právoplatnosť 24. júna 2009.

6.   Z   obsahu   ústavnej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   presvedčený,   že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru jednak tým, že krajský súd potvrdil výrok rozsudku okresného súdu, ktorým bola zamietnutá sťažovateľova žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a jednak tým, že   sťažovateľ   bol   zaviazaný   na   náhradu   trov   konania   žalovanému.   Samotný   rozsudok krajského   súdu   považuje   sťažovateľ   za   nedostatočne   odôvodnený,   nepresvedčivý,   jeho odôvodnenie za neúplné, a tým rozsudok za rozporný s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Dôvody,   pre   ktoré   krajský   súd   potvrdil   výrok   okresného   súdu   o   zamietnutí žaloby sťažovateľa v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a výrok rozsudku krajského súdu o náhrade trov konania považuje sťažovateľ za svojvoľné, arbitrárne a jeho právne dôvody za nesúladné s vykonanými skutkovými zisteniami.

Vo   vzťahu   k   tej   časti   rozsudku   krajského   súdu,   ktorou   bol   potvrdený   výrok okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   krajský   súd   vec   nesprávne   právne   posúdil,   keď   nevzal do úvahy,   že   sťažovateľ   je   osobou   absolútneho   verejného   záujmu,   s   čím   je   spojené mimoriadne citlivé spoločenské vnímanie jeho osoby. Sťažovateľ bol v článku jednoznačne a   nepochybne   identifikovateľný   a   jeho   česť   a   ľudská   dôstojnosť   bola   prezentovaná v skutkovo   posunutých   rovinách,   pričom   štát   musí   chrániť   osoby   pred   neoprávnenými zásahmi médií do osobnostných práv osôb. Krajský súd však najmä nesprávne aplikoval ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   ustanovujúce   predpoklady   na   priznanie   náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď konštatoval, že peňažná satisfakcia patrí postihnutému iba   v   prípade,   ak je preukázané, že   osobná ujma je spojená   s konkrétnym   a citeľným dopadom   na spoločenské postavenie takejto osoby, stratu dôvery   okolia, resp. v kruhu, v ktorom sa pohybuje. Podľa názoru sťažovateľa už publikovaním predmetných výrokov vzniklo konkrétne ohrozenie zníženia vážnosti sťažovateľa u svojich kolegov, podriadených zamestnancov a tiež spoluobčanov, a teda jednoznačne treba túto skutočnosť hodnotiť ako taký neoprávnený zásah do   cti   a dôstojnosti sťažovateľa, ktorý   sa dotkol   jeho mravnej integrity natoľko, že zároveň sa znížila jeho vážnosť u iných a zároveň sa ohrozilo jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti.

Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania rozsudku krajského súdu bolo základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a právo na spravodlivé konanie podľa jeho názoru porušené tým, že krajský súd mu v rozpore s požiadavkou zákonnosti a spravodlivosti uložil nahradiť trovy konania žalovanému a znášať vlastné trovy, ktoré mu v konaní vznikli bez náhrady   od   žalovaného.   Podanie   žaloby   sťažovateľom   bolo   vyvolané   nezákonným správaním   žalovaného,   ktoré   konštatovali   aj   súdy,   keď   ho   zaviazali   uverejniť ospravedlnenie sťažovateľovi. Sťažovateľ v konaní dosiahol rozhodnutie súdu o povinnosti ospravedlniť sa mu žalovaným, a preto krajský súd nemal aplikovať na vec ustanovenie § 142 ods. 2 OSP, ale mal na náhradu trov konania zaviazať žalovaného (§ 142 ods. 3 OSP).

7. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„- rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.05.2009, sp. zn.: 15 Co/30/200- 102,   je   neústavný   a   nezákonný,   pretože   ním   a   konaním   ktoré   mu   predchádzalo,   boli porušené ustanovenia:

a) Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

b) Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.05.2009, sp. zn.: 15 Co/30/2009- 102,   základné   ústavné   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   boli porušené,

-   ruší   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   13.05.2009,   sp.   zn.: 15 Co/30/2009-102 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie,

-priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1193 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ako   to   vyplýva   zo   sťažnostného   návrhu   (tzv.   petitu   sťažnosti),   sťažovateľ   sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 30/2009-102 z 13. mája 2009 v podstate z dvoch   dôvodov   –   jednak   preto,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   považuje   za nedostatočne odôvodnený, a tiež preto, že podľa jeho názoru krajský súd aplikoval v danej veci ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti a ustanovenia Občianskeho súdneho   poriadku   o   náhrade   trov   súdneho   konania   spôsobom,   ktoré   popreli   ich   účel a zmysel, keď mu nepriznal aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a zaviazal ho nahradiť trovy konania žalovanému.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

1. Ústavný súd sa najprv zaoberal tvrdeniami sťažovateľa, podľa ktorých rozsudok krajského súdu v jeho potvrdzujúcej časti neobsahuje dostatok dôvodov, je nepresvedčivý a neúplný, a teda nezodpovedá požiadavke na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, a preto je v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. 15 Co 30/2009-102 z 13. mája 2009 vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku uviedol:

«S poukazom na ust. § 13 ods. 2 OZ o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch, možno hovoriť iba vtedy, ak sa zásah do cti a dôstojnosti dotkne mravnej integrity fyzickej osoby   natoľko,   že   sa   zároveň   znižuje   vážnosť   u   iných,   a   tým   sa   ohrozí   jej   postavenie a uplatnenie   v spoločnosti,   a   súčasne   nepostačuje   iba   zadosťučinenie   vo   forme ospravedlnenia.

Z vykonaného dokazovania na súde prvého stupňa však nevyplýva, že by navrhovateľ v konaní preukázal okolnosti dokazujúce, že v danom konkrétnom prípade navrhovateľovi nepostačilo len ospravedlnenie a to predovšetkým z hľadiska intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých následkov vzniknutých navrhovateľovi, vzhľadom na jeho postavenie v práci, ale i v rodine.

Odvolací súd má za to, že uverejnenie ospravedlnenia je postačujúce k bodu písm. a) uverejnenom   v   návrhu   navrhovateľa   a   preto   navrhovateľovi   nepriznal   primerané zadosťučinenie vo výške 300.000,-Sk podľa § 13 ods. 2 OZ.

Pokiaľ ide o ostatné časti textu uvedené pod písm. b) a pod písm. c) žalobného návrhu navrhovateľa, odvolací súd potvrdil výrok súdu prvého stupňa, keď vzal do úvahy všetky okolnosti prípadu, ktoré predchádzali napísaniu článkov zo dňa 02.05.2007 a zo dňa 27.06.2007, najmä v súvislosti s článkom navrhovateľa uverejneného v H. pod názvom „P. osobitné   úlohy:   dvesto   kilometrov   za   hodinu   je   naozaj   dosť“,   najmä   s   poukazom   na vyjadrenia   navrhovateľa   v   tomto   článku.   Vyjadrenia   navrhovateľa   ako:   „...   jazdím rýchlo...“, „... mám 507 koňový súťažný voz..., ďalej „... keď ma niekto „opáli“...“, slová „...   to   nerozchodí...,   ja   idem   po   diaľnici   dvestovkou...“,   ako   aj   celkový   obsah   článku, odvolací súd má za to, že išlo o nenáležité vyjadrenie navrhovateľa vzhľadom na jeho post, ako policajného prezidenta, pričom musel počítať s takouto reakciou.

Zároveň   odvolací   súd   vzal   v   úvahu   charakter   novín,   v   ktorých   boli   uverejnené predmetné   články   a   tiež   aj   na   umiestnenie   predmetného   článku   s   ďalšími   úvodnými článkami,   ktoré   v   podstate   poukazovali   na   nelegálne   preteky,   ktoré   sa   mali   konať v Bratislave. Tiež vzal v úvahu najmä tú skutočnosť, že išlo o editoriál, o glosu.

K   textu   článku   uverejnenému   pod   bodom   b)   odvolací   súd   sa   stotožňuje s odôvodnením   súdu   prvého   stupňa,   že   táto   časť   článku   sa   netýka   priamo   osoby navrhovateľa.

Odvolací   súd   sa   zaoberal   aj   stanoviskom   navrhovateľa,   ktorý   bol   uverejnený v denníku S. z 21.06.2007, kde sám navrhovateľ uviedol, že mu neprekáža, čo napísala novinárka o jeho osobe.

Odvolací   súd   v   danom   prípade   poukazuje   na   prvý   článok   zo   dňa   02.05.2007, v ktorom sa prvý krát uverejnila veta: „Policajný prezident mentálne primrznutý v desiatich rokoch   svojho   veku“,   na ktorý   článok   navrhovateľ   reagoval   listom   zo dňa   11.06.2007. Z obsahu tohto listu vyplýva, že navrhovateľ chránil a obhajoval nie seba, ale dobré meno policajného zboru.   Navyše v ňom žiadal poskytnúť finančný dar vo výške 300.000,- Sk neinvestičnému fondu. Na to vyšiel ďalší článok dňa 27.06.2007, kde sa opätovne cituje vyššie uvedený predmetný text a až po tomto druhom uverejnenom článku navrhovateľ dňa 18.01.2008   podáva   žalobu   na   ochranu   osobnosti,   z   ktorej   jednoznačne   vyplýva,   že navrhovateľ má za to, že uverejnením uvedených článkov došlo k neoprávnenému zásahu do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti tak, ako to uviedol vo svojom písomnom návrhu. Odvolací súd konštatuje, že správne súd prvého stupňa v danom prípade posúdil návrh   navrhovateľa   s   poukazom   na   §   11   OZ.   Navrhovateľ   sa   totiž   týmto   návrhom nedomáhal postupu podľa § 19 a § 20 Tlačového zákona č. 81/1966 Z. z.

O trovách prvostupňového a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol s poukazom na ust. § 224 O.s.p., v spojení s ust. § 142 ods. 2 O.s.p.

Trovy prvostupňového konania v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z. v platnom znení predstavujú sumu 32.384,13 Sk, čo predstavuje 1.074,95 Eur. Jedná sa o nasledovné úkony: príprava   a   prevzatie   veci,   pojednávanie   dňa   26.05.2008,   30.06.2008,   08.10.2008 a pojednávanie 13.10.2008.

Odvolací súd za pojednávanie dňa 26.05.2008 priznal len ¼ odmeny s poukazom na ust. § 14 ods. 4 druhá veta citovanej vyhlášky, nakoľko pojednávanie v tento deň bolo odročené   bez   prejednania   veci   a   na   pojednávaní   dňa   13.10.2008   priznal   len   polovicu odmeny advokáta, tiež s poukazom na ust. § 14 ods.4 veta prvá citovanej vyhlášky, kde došlo len k vyhláseniu rozsudku. K dôvodom vypočítanej výšky odvolací súd poukazuje na odôvodnenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   v   spojení   s   uznesením   súdu   prvého   stupňa zo dňa 15.12.2008 č. k. 22 C/2/2008-81.

Zástupca   odporcu   si   trovy   odvolacieho   konania   vyčíslil   vo   výške   285,20   Eur   za 1 úkon právnej pomoci, t.j. účasť na odvolacom pojednávaní dňa 13.05.2009 v hodnote 278,25 Eur a paušálna suma 6,95 Eur.

Celkom trovy prvostupňového a odvolacieho konania by mali predstavovať sumu 1.360,15 Eur (1.074,95 Eur trovy prvostupňového konania + suma 285,20 Eur ak trovy odvolacieho konania). S poukazom však na ust. § 224 ods. 2 O.s.p., v spojení s ust. § 142 ods. 2 O.s.p., keďže navrhovateľ bol úspešný len v jednom z troch napadnutých výrokov a taktiež nebol úspešný ani pokiaľ sa týka žiadaného primeraného zadosťučinenia, odvolací súd náhradu trov pomerne rozdelil tak, že úspech odporcu predstavuje ¾ a jeho neúspech, ktorý je zároveň úspechom navrhovateľa, predstavuje 1/4. Vzhľadom na uvedený pomer zostávajú 2/4 nákladov (po odpočítaní odporcovho úspechu), t.j. ½ nákladov k náhrade, ktorú je povinný navrhovateľ zaplatiť k rukám právneho zástupcu odporcu s poukazom na ust. § 149 ods. 1 O.s.p. Ak teda celková suma trov prvostupňového a odvolacieho konania predstavuje 1.360,15 Eur, polovica týchto trov je 680,- Eur.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa   vo   veci   vyjadril   odporca,   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré   majú pre vec podstatný   význam a ktoré   dostatočne   objasňujú skutkový   a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu   rozhodnutiu.   Ústavný   súd   preto   považuje   takéto   odôvodnenie   rozsudku   za dostatočné,   jasne   a   zrozumiteľne   reagujúce   na   všetky   pre   vec   významné   argumenty sťažovateľa obsiahnuté v jeho odvolaní i skorších podaniach, a teda za ústavne konformné.

2. Ústavný súd sa preto zaoberal ďalšou argumentáciou sťažovateľa, ktorej obsahom boli tvrdenia o tom, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods.1 dohovoru boli porušené i preto, že krajský súd svoje rozhodnutie založil na takej aplikácii zákonných ustanovení, ktorá popiera ich účel a zmysel, a to tak vo vzťahu   k jeho   výroku,   ktorým   potvrdil   zamietnutie   žaloby   sťažovateľa   o   zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania.

Vo   vzťahu   k   potvrdeniu   rozsudku   okresného   súdu   v   časti,   ktorou   bola   žaloba sťažovateľa o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietnutá, sťažovateľ tvrdil, že ak krajský súd odôvodnil túto časť svojho rozhodnutia tým, že „z vykonaného dokazovania na súde prvého stupňa nevyplýva, že by navrhovateľ v konaní preukázal okolnosti dokazujúce, že   v   danom   konkrétnom   prípade   navrhovateľovi   nepostačilo   len   ospravedlnenie   a   to predovšetkým z hľadiska intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých následkov vzniknutých navrhovateľovi,   vzhľadom   na   jeho   postavenie   v   práci,   ale   i   v   rodine“, a   preto „navrhovateľovi nepriznal primerané zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk podľa § 13 ods. 2 OZ“, aplikoval ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v rozpore s jeho účelom a zmyslom, a to z dôvodu, že peňažná satisfakcia nepatrí postihnutému iba v prípade, ak je preukázané, že osobná ujma je spojená s konkrétnym a citeľným dopadom na spoločenské postavenie takejto osoby, stratu dôvery okolia, resp. v kruhu, v ktorom sa pohybuje, ale patrí mu už vtedy, ak už publikovaním predmetných výrokov vzniklo konkrétne ohrozenie zníženia vážnosti postihnutého, ktoré v prípade sťažovateľa vzniklo, a to u jeho kolegov, podriadených zamestnancov a tiež spoluobčanov, a teda išlo o taký neoprávnený zásah do cti a dôstojnosti sťažovateľa, ktorý ohrozil jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti.

Podľa   §   13   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   pokiaľ   by   sa   nezdalo   postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 (teda najmä morálna satisfakcia – ospravedlnenie, pozn.) najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Krajský súd pri aplikácii týchto ustanovení vychádzal z takého ich výkladu, podľa ktorého pre   priznanie náhrady   nemajetkovej   ujmy v   peniazoch   sa   vyžaduje od   žalobcu v konaní o ochranu osobnosti, aby preukázal (uniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenie), že   v   dôsledku   neoprávneného   zásahu   do   jeho   osobnosti   nebolo   postačujúcim   priznanie morálnej   satisfakcie   (ktorú   sťažovateľovi   sčasti   –   vo   vzťahu   k   jednému   z   troch uverejnených výrokov, ktoré boli predmetom konania – i priznal) najmä preto, že v značnej miere bola znížená jeho dôstojnosť ako osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti.

Náhrada   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   patrí   žalobcovi   v   konaní   o   ochranu osobnosti iba za zákonom ustanovených podmienok (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a iba v zákonom stanovenej výške (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Pri rozhodovaní o tom, či bude priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a v akej výške, je potrebné aplikovať ustanovenia § 13 ods. 2 a § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka v ich vzájomnej súvislosti. Posudzuje sa intenzita, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi   vzhľadom   na   postavenie   žalobcu   v rodine   a   spoločnosti.   V   súdnej   praxi Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bolo   opakovane   vyslovené,   že   „pokiaľ   ide o vyjadrenie   miery,   akou   bola   zásahom   znížená   dôstojnosť   alebo   vážnosť   osoby v spoločnosti,   treba   vychádzať   z   následnej   reakcie,   ktorú   zásah   vyvolal   v   rodinnom, pracovnom,   či   inom   prostredí   fyzickej   osoby.   Túto   mieru   treba   zisťovať   dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 OZ, môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch.“   (Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, sp. zn.   4   Cdo   15/03,   Zo   súdnej   praxe,   2003,   č.   3,   str.   68).   Pri   rozhodovaní   o   náhrade nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   musí   mať   súd   preukázané,   že   sú   tu   okolnosti,   ktoré nasvedčujú   tomu,   že   z   hľadiska   intenzity,   trvania   rozsahu   nepriaznivých   následkov vzniknutých   fyzickej   osobe   vzhľadom   na   jej   postavenie   v   rodine   a   v   spoločnosti v konkrétnom   prípade   nepostačuje   zadosťučinenie   podľa   §   13   ods.   1   Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej praxi poukázal i na to,   že   závažnosť   vzniknutej   nemajetkovej   ujmy   sa   posudzuje   aj   so   zreteľom   na   ohlas zásahu, ako aj na dĺžku trvania ujmy (R 29/2001), ktoré musia byť takisto preukázané. Z uvedeného je zrejmé, že spôsob výkladu ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka   krajským   súdom   je   súladný   s   doterajšou   rozhodovacou   pracou   všeobecných súdov a nevybočuje z nej. Aj ústavný súd je toho názoru, že pre záver všeobecného súdu o tom,   že   v   konkrétnom   prípade   nepostačuje   na   odstránenie   následkov   neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby morálne zadosťučinenie, ale je namieste priznať jej i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to z dôvodu, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, musí vyplývať z vykonaného dokazovania, ktorého predmetom bude rozsah intenzity a trvania nepriaznivých následkov vzniknutých fyzickej osobe vzhľadom na jej postavenie v rodine a spoločnosti. Nepostačuje iba tvrdenie žalobcu o existencii nepriaznivých následkov vzniknutých na jeho osobnosti v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom, a to ani v prípade, ak ich žalobca podrobne popíše z hľadiska ich intenzity a rozsahu. Iba takýto výklad ustanovení § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka zodpovedá ich účelu a zmyslu. Nemožno pripustiť, aby všeobecné súdy   rozhodovali   (aj   o   tejto   otázke)   inak,   ako   na   základe   výsledkov   vykonaného dokazovania.

Nielen z obsahu spisu okresného súdu, ale ani zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplýva, že by sťažovateľ v priebehu konania pred okresným súdom či krajským súdom navrhol vykonať dôkazy na preukázanie týchto okolností. Za tejto situácie nemohlo preto zamietnutím predmetnej časti žaloby sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivý proces.

Pokiaľ sťažovateľ argumentuje tým,   že pre vznik zodpovednosti   za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby postačuje aj len ohrozenie osobnosti postihnutého, tento názor sťažovateľa je správny a prejavuje sa v jednej z požiadaviek na vznik zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorým je objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať ujmu   na   osobnosti   fyzickej   osoby,   teda   narušiť   alebo   ohroziť   jej   osobnosť.   Naplnenie podmienok   vzniku   zodpovednosti   za   zásah   do   osobnosti   fyzickej   osoby   však   so   sebou prináša iba priznanie morálnej satisfakcie ako sankcie v prípade, ak je súčasne preukázané, že zásah do osobnosti fyzickej osoby bol neoprávnený, bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na osobnosti fyzickej osoby a existuje príčinná súvislosť medzi zásahom a takýmto ohrozením osobnosti. To však ešte neznamená, že súčasne musia byť iba týmto splnené aj podmienky   na   priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch,   pretože   pre   takéto rozhodnutie   súdu   ustanovuje   zákon   osobitné   podmienky   v   §   13   ods.   2   Občianskeho zákonníka a pre stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zasa osobitné kritériá v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Ústavný súd preto nepovažoval právny názor krajského súdu, na ktorom založil svoje rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sťažovateľovi v peniazoch, za svojvoľný. Aplikácia ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka krajským súdom nepoprela   jeho   účel   a zmysel,   korešpondovala   aj   s   doterajšou   rozhodovacou   praxou všeobecných súdov, preto ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom rozsudku krajského   súdu,   ktorým   nebola   sťažovateľovi   priznaná   náhrada   nemajetkovej   umy v peniazoch, a to z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv výrokom krajského súdu o náhrade trov konania, teda výrokom,   ktorým   krajský   súd   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   žalovanému   trovy prvostupňového a odvolacieho konania v sume 680 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.   Sťažovateľ   argumentoval   tým,   že   krajský   súd   na   vec   nesprávne   aplikoval ustanovenie § 142 ods. 2 OSP, keď mal aplikovať § 142 ods. 3 OSP, a preto neposkytol mu súdnu   ochranu   ústavne   súladným   spôsobom,   ak   ho   zaviazal   na   náhradu   trov   konania namiesto   toho,   aby   takúto   povinnosť   uložil   žalovanému,   v   situácii,   keď   súčasne   uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa sťažovateľovi.

Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Krajský   súd   svoje   rozhodnutie   o   náhrade   trov   konania   založil   na   nevyhnutnosti rozhodnúť podľa § 142 ods. 2 OSP, keď dospel k záveru, podľa ktorého v danom prípade sú splnené podmienky na jeho aplikáciu, pretože v konaní obaja účastníci dosiahli čiastočný úspech.   Krajský   súd   tento   svoj   záver   odôvodnil   tým, že „navrhovateľ   bol úspešný   len v jednom z napadnutých výrokov a taktiež nebol úspešný ani pokiaľ sa týka žiadaného primeraného   zadosťučinenia“,   v   dôsledku   čoho „odvolací   súd   náhradu   trov   pomerne rozdelil tak, že úspech odporcu predstavuje 3/4 a jeho neúspech, ktorý je zároveň úspechom navrhovateľa, predstavuje 1/4“.

Sťažovateľ   argumentoval   tým,   že   podanie   žaloby   sťažovateľom   bolo   vyvolané nezákonným   správaním   žalovaného,   ktoré   konštatovali   aj   súdy,   a   sťažovateľ   v   konaní dosiahol rozhodnutie súdu o povinnosti žalovaného ospravedlniť sa mu.

Ako   vyplýva   z   obsahu   spisu   okresného   súdu,   sťažovateľ   bol   skutočne   úspešný, pokiaľ ide o jeden z výrokov, ktorý žalovaný uverejnil. Rovnako však zo spisu vyplýva, že sťažovateľova   žaloba   vo   vzťahu   k   zostávajúcim   dvom   napadnutým   výrokom   bola neúspešná,   a   to   z   dôvodu,   že   vo   vzťahu   k   nim   neboli   naplnené   podmienky   vzniku zodpovednosti   za   zásah   do   osobnosti   sťažovateľa.   Už   preto   je   zrejmé,   že   v   prípade sťažovateľa nešlo o neúspech iba v pomerne nepatrnej časti, a už len preto neboli splnené podmienky na aplikáciu § 142 ods. 3 OSP. O neúspech iba v pomerne nepatrnej časti by mohlo ísť iba v prípade, ak by bolo sťažovateľovej žalobe vyhovené v celom jej rozsahu, pokiaľ ide o uloženie povinnosti žalovanému uverejniť ospravedlnenie, a jeho žaloba by bola zamietnutá vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sčasti (prípadne aj v celom rozsahu), pretože rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu v zmysle § 142 ods. 3 OSP.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný súd preto nepovažoval právny názor krajského súdu, na ktorom založil svoje rozhodnutie o náhrade trov konania, za svojvoľné či arbitrárne. Ani aplikácia ustanovenia § 142 ods. 2 OSP krajským súdom nepoprela jeho účel a zmysel. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade i so zásadou ústavne konformného výkladu, pretože nepoužil   taký   výklad   dotknutých   ustanovení,   ktorý   by   poprel   realizáciu   ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom rozsudku   krajského   súdu   o   náhrade   trov   konania,   a   to   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť   aj   to,   že   sťažovateľ   je   v   konaní   pred ústavným súdom povinný uviesť, ktoré jeho základné práva mali byť rozhodnutím orgánu štátu   porušené,   a   ústavný   súd   je   rozsahom   sťažnosti   viazaný.   Sťažovateľ   v   podanej sťažnosti nenamietal, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu boli porušené aj iné jeho zakladané práva, ako právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. V situácii, keď sťažovateľ nenamietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti, nemohol sa ústavný súd zaoberať ani jeho argumentom, podľa ktorého štát v jeho prípade nesplnil pozitívnu povinnosť na ochranu tohto jeho základného práva na ochranu cti, keď mu neposkytol dostatočnú ochranu pred zásahom do jeho osobnostných práv zo strany médií.

Pre   úplnosť   vo   vzťahu   k   argumentácii   sťažovateľa,   podľa   ktorej   krajský   súd nezohľadnil, že sťažovateľ je osobou „absolútneho verejného záujmu“, s čím je spojené mimoriadne citlivé spoločenské vnímanie jeho osoby, ústavný súd dodáva, že pokiaľ ide o hranice prípustnej kritiky, tieto sú práve preto širšie k jeho osobe, než vo vzťahu k inej „súkromnej“   osobe,   lebo   je   osobou   verejného   záujmu.   Inak   povedané,   skutočnosť,   že sťažovateľ je osobou „absolútneho verejného záujmu“, v konaní vedenom pred krajským súdom mala (práve naopak ako tvrdí sťažovateľ) za následok možnosť širšie posudzovať akceptovateľnú   mieru   tolerancie   voči   kritickým   názorom   vysloveným   médiami   na   jeho adresu a širšie posudzovať mieru expresivity použitých výrazov vo vzťahu k nemu. Osoba verejného záujmu sama nevyhnutne a otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany médií   a   širokej   verejnosti   každé   svoje   slovo   a   skutok   a   musí   prejaviť   väčšiu   mieru tolerancie,   najmä   ak   ona   sama   robí   verejné   vyhlásenia,   ktoré   pripúšťajú   kritiku. Samozrejme, aj takáto osoba má právo na ochranu osobnosti, dokonca aj vtedy, ak koná ako súkromná osoba, ale potreba takejto ochrany musí byť v rovnováhe so záujmami otvorenej diskusie o prejavoch takejto osoby.

4.   Hoci   z   petitu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   napáda   pre   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru rozsudok krajského súdu č. k. 15 Co 30/2009-102 z 13. mája 2009 ako celok, vo vzťahu k zostávajúcej časti rozsudku krajského súdu, v ktorej bol odvolacím súdom ako vecne správny potvrdený rozsudok okresného súdu (zamietnutie žaloby o uloženie povinnosti žalovanému uverejniť ospravedlnenie za výrok „Pokuty sa nemusíš obávať, naši policemen poznajú cenu peňazí veľmi dobre a majú pre ne slabosť, asi takú   ako   pre   šľapky   na   P.   ceste.   Inak   by   tam   tie   slešny   sotva   postávali   bez   obáv z policajného   zásahu“ a za   výrok „Generál   P.   známy   tým,   že   jazdí   dvestokilometrovou rýchlosťou, svoje pobúrenie napísal do veľmi neštandartného listu“), sťažovateľ neuviedol žiadne osobitné argumenty, pre ktoré mali byť ním označené práva porušené. Ústavný súd sa napriek tomu zaoberal aj tým, či z jediného dôvodu uvedeného sťažovateľom v sťažnosti, ktorý sa mohol vzťahovať aj na zostávajúcu časť rozsudku krajského súdu (svojvoľnosť a arbitrárnosť   rozhodnutia),   neboli   tieto   práva   sťažovateľa   porušené   aj   vo   vzťahu k uvedenému výroku rozsudku krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ako dôvody na potvrdenie rozsudku okresného súdu uviedol, že rozsudok okresného súdu považuje za vecne správny z dôvodu, že   okresný   súd   vzal   do   úvahy   všetky   okolnosti   prípadu,   ktoré   predchádzali   napísaniu článkov,   a   to   najmä   obsah   sťažovateľových   výrokov   uverejnených   v   H.   Súvisiace vyjadrenia sťažovateľa okresný súd správne považoval za nenáležité a sťažovateľ po ich prednesení a napísaní listu „Znevažovanie činnosti príslušníkov Policajného zboru - pokus o zmier“ z 11. júna 2007, v ktorom požiadal žalovaného o poskytnutie finančného daru 300 000 Sk označenému neinvestičnému fondu, musel počítať s takouto reakciou (pokiaľ ide   o   výrok „Generál   P.   známy   tým,   že   jazdí   dvestokilometrovou   rýchlosťou,   svoje pobúrenie   napísal   do   veľmi   neštandartného   listu“),   a vo   vzťahu   k   druhému   výroku žalovaného („Pokuty sa nemusíš obávať, naši policemen poznajú cenu peňazí veľmi dobre a majú pre ne slabosť, asi takú ako pre šľapky na P. ceste. Inak by tam tie slešny sotva postávali bez obáv z policajného zásahu“) považoval odvolací súd rozhodnutie okresného súdu za vecne správne preto, že táto časť článku sa netýkala priamo osoby sťažovateľa.

Ústavný súd aj túto argumentáciu krajského súdu považuje z hľadiska zachovania práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces za dostatočnú a ústavne súladnú, keďže nebola založená na nesprávnej interpretácii ustanovení o ochrane osobnosti podľa Občianskeho   zákonníka   (§   11   a   nasl.),   ktorou   by   bol   popretý   účel   a   zmysel   týchto ustanovení, a to aj s ohľadom na to, že sťažovateľ musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie, najmä ak on   sám urobil verejné vyhlásenia, ktorého obsah pripúšťa kritiku   (vo vzťahu k prvému   z   výrokov),   ako   aj   preto,   že   iba   použitie   výrazu „naši   policemen“ označuje relatívnu neurčitú skupinu osôb, ktorej je síce sťažovateľ súčasťou, avšak pre formuláciu tohto výroku iba z použitia daného výrazu nemožno usudzovať, že druhý uverejnený výrok sa vzťahuje na sťažovateľa.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že potvrdením rozsudku okresného súdu v jeho zamietajúcej časti krajským súdom nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2009