znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 418/06-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta o sťažnosti J. B., D., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc Ct 5/03 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc Ct 5/03 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc Ct 5/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   40   000   Sk   (slovom   štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   J.   B. p r i z n á v a úhradu   trov   konania   5   788   Sk   (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokátky   JUDr.   Z.   M.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2006 doručená sťažnosť J. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc Ct 5/03.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 23. júna 2003 okresnému súdu žalobu na ochranu   osobnosti.   Okresný   súd   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   vo   veci   nekoná. V predmetnej   veci   sa   dosiaľ   nekonalo   žiadne   ústne   pojednávanie,   pričom okresný   súd dosiaľ   nerozhodol   ani   o žiadosti   sťažovateľa   o   oslobodení   od   súdnych   poplatkov. Sťažovateľ   priložil   k sťažnosti   kópiu   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   z 5.   júla   2005 adresovanú predsedovi okresného súdu.

Podľa   názoru   sťažovateľa   nečinnosťou   okresného   súdu   dochádza   k zbytočným prieťahom v konaní, a preto žiada, aby ústavný súd v rozhodnutí o jeho sťažnosti vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaviazal okresný súd konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie 200 000 Sk.

Sťažovateľ   spolu   so   sťažnosťou   podal   ústavnému   súdu   aj   žiadosť   o ustanovenie právneho zástupcu. Ústavný súd jeho žiadosti vyhovel a uznesením č. k. II. ÚS 418/06-12 z 21. decembra 2006 mu ustanovil za právnu zástupkyňu v konaní pred ústavným súdom advokátku JUDr. Z. M., B..

Po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie podľa   §   25   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   vyzval   ústavný   súd   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa   a predsedu okresného súdu, aby oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie a okresný súd aj na vyjadrenie k sťažnosti. Predseda okresného súdu a aj právna zástupkyňa sťažovateľa oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie a ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti zaslal predseda okresného súdu   vyjadrenie   zákonného   sudcu,   ktoré   si   osvojil   ako   svoje   vlastné   vyjadrenie   a ani po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nepovažoval za potrebné toto vyjadrenie doplniť.

Vo vyjadrení zákonného sudcu sa uvádza: „je pravdou, že som vo veci nekonal v období od podania žaloby dňa 26. 6. 2003 do mojej úpravy zo dňa 22. 2. 2005, ktorou som žalobcu vyzval na oznámenie bydliska žalovaného, keďže z obsahu podaní jej zrejmé, že bydlisko žalovaného je identické s jeho bydliskom (č. l. 6), ďalej v období od 2. 3. 2005, kedy bolo súdu doručené podanie žalobcu, ktorým oznámil súdu, že žalovaný má identické bydlisko s jeho bydliskom (č. l. 8) do mojej úpravy zo dňa 31. 3. 2006, ktorou som predvolal žalobcu na informatívny výsluch na deň 20. 4. 2006 (č. l. 9).

Príčinou   tohto   stavu   bola   moja   pracovná   zaťaženosť   jednak   v súvislosti s vybavovaním   špecializovanej   agendy   vecí   ochrany   osobnosti   a vyporiadania   BSM a jednak v súvislosti s vybavovaním agendy podpredsedu súdu do 31. 3. 2006.

Na informatívnom výsluchu dňa 20. 4. 2006 žalobca súdu oznámil, že berie žalobu späť v časti uloženia povinnosti žalovanému ospravedlniť sa mu, pričom v lehote do konca budúceho týždňa súdu oznámi výšku náhrady nemajetkovej ujmy, po tom ako sa poradí (č. l. 14).

Dňa 25. 4. 2006 podal žalobca novú žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov   spolu   s vyplneným   potvrdením   o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch (č. l. 16).“

Z vyžiadaného spisu sp. zn. 15 Nc Ct 5/2003 vyplynulo nasledovné:

1. Sťažovateľ podal návrh na začatie konania 26. júna 2003.

2.   Sťažovateľ   5.   novembra   2004   požiadal   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov; súčasne   predložil   potvrdenie   o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch   na oslobodenie od súdnych poplatkov a na ustanovenie právneho zástupcu.

3.   Okresný   súd   25.   februára   2005   vyzval   sťažovateľa   na   oznámenie   bydliska žalovaného; na výzvu sťažovateľ reagoval obratom.

4.   Okresný   súd 31.   marca 2006   nariadil   na 20.   apríl   2006   informatívny   výsluch sťažovateľa.

5. Okresný súd 31. marca 2006 odpovedal na sťažnosť sťažovateľa z 5. júna 2005, v ktorej mu len oznámil, že bude predvolaný na informatívny výsluch.

6. Sťažovateľ 18. apríla 2006 oznámil okresnému súdu, že o jeho žalobe môže po 1. januári 2005 konať iba Okresný súd Bratislava II a žiadal o postúpenie všetkých jeho žalôb Okresnému súdu Bratislava II.

7. Sťažovateľ 25. apríla 2006 znova požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov a v ten istý deň spresnil a doplnil svoju žalobu podľa požiadavky, ktorá vyplynula na jeho informatívnom výsluchu.

8. Okresný súd 17. mája 2006 zareagoval na žiadosť sťažovateľa o postúpení jeho žaloby Okresnému súdu Bratislava II.

Z chronológie   teda   vyplýva,   že   od   uskutočnenia   informatívneho   výsluchu a oznámenia   stanoviska   okresného   súdu   k žiadosti   o postúpení   žaloby   sťažovateľa Okresnému súdu Bratislava II, okresný súd neurobil vo veci žiaden úkon.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd súčasne berie do úvahy aj to, že ich aplikácia je oveľa jednoduchšia v prípadoch, v ktorých zistil, že „súd bol celkovo nečinný a od podania žalobného návrhu neuskutočnil vo veci žiadne úkony“ (II. ÚS 177/03). Ako zo sťažnosti, tak aj z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 15 Nc Ct 5/03 vyplynulo, že v ňom ide práve o takýto prípad, pretože okresný súd neurobil s výnimkou jedného   informatívneho   výsluchu   po   takmer   troch   rokoch   od   podania   návrhu   žiaden meritórny   úkon,   ktorý   by smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa   vo   veci. Od tohto obdobia vo veci už vôbec nekonal bez toho, že by jeho postupu bola bránila zákonná   prekážka,   pričom   predseda   okresného   súdu   vo   svojej   odpovedi   na   sťažnosť sťažovateľa sa k nečinnosti okresného súdu v namietanej veci sťažovateľa vôbec nevyjadril. Vo vyjadrení zákonného sudcu pre ústavný súd, s ktorým sa stotožnil predseda okresného súdu, sa uvádzajú také dôvody jeho nečinnosti, ktoré nemôžu ísť na ťarchu sťažovateľa (vysoký   počet   vecí   konajúceho   sudcu).   Z uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   v konaní sp. zn. 15 Nc Ct 5/03 pred okresným súdom sa od podania návrhu neuskutočnilo žiadne meritórne   pojednávanie,   pričom   na   doterajšej   dobe   konania   sa   sťažovateľ   nepodieľal. Z doterajšieho priebehu konania súčasne vyplynulo, že okresný súd ešte nezistil ani len základné skutočnosti, ktoré by mu mohli slúžiť ako podklad pre jeho budúce rozhodnutie, bez   toho,   že   by jeho   ďalšiemu   postupu   bola bránila akceptovateľná   zákonná   prekážka. Z tohto dôvodu ústavný súd rozhodol, že v konaní sp. zn. 15 Nc Ct 5/03 pred okresným súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v zmysle §   56   ods.   3   zákona o ústavnom   súde prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   sp.   zn.   15   Nc   Ct   5/03   konal   bez   zbytočných prieťahov.

2.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požadoval primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 0000 Sk, čo považuje za minimálne zadosťučinenie vzhľadom na povahu prerokúvanej veci.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu v konaní sp. zn. 15 Nc Ct 5/03, berúc do úvahy, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinil, a zohľadňujúc konkrétne okolnosti a povahu prípadu, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti, ústavný súd považoval priznanie sumy 40 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli právnej zástupkyni   sťažovateľa   JUDr. Z.   M.   za   dva   úkony   právnej   pomoci   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   pričom vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2005, a to po 2 730 Sk a 164 Sk režijný paušál, t. j. spolu 5 788 Sk.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2007