znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 417/2014-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   M.   U.,   zastúpeného Advokátskou kanceláriou MAĎAR & Partners, s. r. o., Námestie Š. Moyzesa 26, Banská Bystrica, pre namietané porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods.   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 2 Tpo 85/2013 a jeho uznesením zo 7. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 85/2013 a jeho uznesením zo 7. januára 2014 p o r u š i l základné práva M. U. zaručené čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tpo 85/2013 zo 7. januára 2014 v časti týkajúcej sa sťažnosti M. U.   z r u š u j e.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý zaplatiť M. U. finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. U.   p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,88 € (slovom tristoštyridsať   eur   a   osemdesiatosem   centov),   ktorú   j e   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý   zaplatiť na účet právneho zástupcu MAĎAR & Partners, s. r. o., Námestie Š. Moyzesa 26, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti M. U. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 417/2011-13 z 24. júla 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. U. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Tpo 85/2013.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže právny zástupca sťažovateľa podaním z 25. septembra 2014 a predseda krajského súdu vo vyjadrení z 3. septembra 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal preto z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin lúpeže   podľa   §   188   ods.   1   a   2   písm.   c)   a   d)   a   ods.   3   písm.   b)   Trestného   zákona v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm.   a)   Trestného   zákona.   Uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 623/2013 z 22. decembra 2013 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného   poriadku,   pričom   väzba   začala   plynúť   19.   decembra   2013   o   14.58   h.   Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ bezprostredne po jeho vyhlásení priamo do zápisnice sťažnosť, ktorú potom následne odôvodnil prostredníctvom zvoleného obhajcu. Dôvody   sťažnosti   boli   okresnému   súdu   odoslané   27.   decembra   2013   faxom,   ako   aj mailovým   podaním,   a   tiež   aj   prostredníctvom   pošty,   pričom   poštová   zásielka   bola okresnému   súdu   doručená   30.   decembra   2013.   Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Tpo 85/2013 zo 7. januára 2014 bola sťažnosť zamietnutá. Toto uznesenie bolo doručené obhajcovi sťažovateľa 16. januára 2014.

Napriek   tomu,   že   sťažovateľ   podanú   sťažnosť   prostredníctvom   obhajcu   riadne odôvodnil, krajský súd vo svojom uznesení konštatuje, že „proti tomuto uzneseniu zahlásil do zápisnice sťažnosť obvinený M. U., ale aj obvinený M. V., ktorú však bližšie písomne neodôvodnili“.

V rámci podaných písomných dôvodov sťažnosti požiadal sťažovateľ pre prípad, že by dôvody väzby boli dané, aby bola väzba nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka v zmysle § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, aby mu zároveň bola uložená   povinnosť   dostavovať sa   na všetky   úkony   orgánov   činných   v   trestnom   konaní a súdu, ako aj povinnosť preberať úradné zásielky.

Hoci žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby bola krajskému súdu prostredníctvom okresného súdu riadne doručená, podľa sťažovateľa krajský súd sa jej vôbec nevenoval, pričom   jeho   rozhodnutie   neobsahuje   výrok   týkajúci   sa   tejto   žiadosti.   V   odôvodnení uznesenia úplne absentujú úvahy o možnosti nahradenia väzby. Pritom bolo povinnosťou krajského   súdu   možnosťou   nahradenia   väzby   sťažovateľa   dohľadom   mediačného a probačného úradníka sa zaoberať a rozhodnúť o nej, a to dokonca aj v takom prípade, keby takáto žiadosť nebola výslovne uplatnená.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Tpo 85/2013 s tým,   aby   bolo   uznesenie   krajského   súdu   zo   7.   januára   2014   v   časti   týkajúcej   sa sťažovateľa zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Alternatívne požaduje, aby po zrušení   uznesenia   bolo   krajskému   súdu   prikázané   prepustiť   sťažovateľa   neodkladne z väzby.   Domáha   sa   tiež   finančného   zadosťučinenia   v   sume   5   000   €   a   náhrady   trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 €.

Z vyjadrenia predsedu   krajského súdu sp. zn. Spr. 3444/14 z 3. septembra 2014 doručeného ústavnému súdu 9. septembra 2014 vyplýva, že požiadal predsedu senátu 2 Tpo o vyjadrenie k veci. V tomto vyjadrení predseda senátu uviedol, že vec bola so sťažnosťou proti   rozhodnutiu   o   väzbe   predložená   krajskému   súdu   27.   decembra   2013   o   12.46   h. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 623/2013 vyplýva, že sa v ňom nachádzajú písomné dôvody sťažnosti, ktoré mali byť okresnému súdu zaslané 27. decembra 2013 o 11.18 h. Písomné dôvody boli následne predložené krajskému súdu až 30. decembra 2013, teda po predložení   spisu   krajskému   súdu.   V   spise   sa   nenachádza   záznam,   kedy   bola   sťažnosť v origináli   súdu   predložená,   keďže   ako   už   bolo   uvedené,   spis   so   sťažnosťou   bol predkladaný už 27. decembra 2013, a teda sťažnosť bola doposielaná dodatočne. Nie je však zrejmé, kedy bola predložená predsedovi senátu. Vzhľadom na to, že krajský súd vo svojom uznesení konštatoval, že sťažnosť zdôvodnená nie je, zrejme v čase jeho rozhodovania ani prípravy na rozhodnutie sťažnosť nebola súčasťou trestného spisu, pričom sťažnosť zaslaná telefaxom 27. decembra 2013, ako aj originál sťažnosti 30. decembra 2013 boli zaslané za spisom dodatočne, avšak z dôvodu absencie obálky či iného dokladu o doručení nie je možné zistiť, kedy sa tak stalo. K tomuto záveru viedla predsedu senátu aj tá skutočnosť, že sťažnosť bola faxom doručená 27. decembra 2013 o 11.18 h a trestný spis bol krajskému súdu predložený 27. decembra 2013 o 12.46 h, pričom v predkladacej správe bolo uvedené, že   sa   predkladá   sťažnosť   z   č.   l.   24,   teda   sťažnosť   uvedená   do   zápisnice   po   vyhlásení uznesenia   okresného   súdu   o   vzatí   do   väzby.   Žiadnu   inú   sťažnosť   predkladacia   správa neobsahuje.

Z   vyjadrenia   právneho   zástupcu   sťažovateľa   z   25.   septembra   2014   doručeného ústavnému   súdu   29.   septembra   2014   vyplýva,   že   trvá   na   porušení   označených   práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru.

II.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 623/2013 z 22. decembra 2013 vyplýva, že ním bol sťažovateľ (popri ďalšom obvinenom) vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku s účinnosťou od 19. decembra 2013 o 14.58 h.

Z písomných dôvodov sťažnosti z 26. decembra 2013 podaných prostredníctvom obhajcu sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 623/2013 z 22. decembra 2013 inter alia vyplýva, že sťažovateľ žiada, aby krajský súd uznesenie okresného súdu zrušil a prepustil ho z väzby, alebo alternatívne uložil mu dohľad probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, čím by sa nahradila jeho väzba. Zároveň by mu mala byť uložená povinnosť oznámiť orgánu činnému v trestnom konaní každú zmenu miesta pobytu, ako aj povinnosť dostavovať sa na všetky úkony orgánov činných v trestnom konaní a súdu, a tiež povinnosť preberať úradné zásielky.

Z doručenky pripojenej k písomným dôvodom sťažnosti vyplýva, že sťažnosť bola doručená do poštového priečinku okresného súdu 30. decembra 2013.

Z dokladu o výsledku odosielania faxu vyplýva, že písomné dôvody sťažnosti boli faxované okresnému súdu (na tel. číslo 0250118575) 27. decembra 2013 o 12.32 h.

Z počítačového výstupu z 27. decembra 2013 vyplýva, že uvedeného dňa o 11.17 h z Advokátskej kancelárie MAĎAR & Partners (lucia.saktorova@madar-partners.sk) bola do elektronickej podateľne okresného súdu (podatelnaosba1@justice.sk) elektronicky zaslaná písomnosť označená ako „SŤAŽNOSŤ-písomné dôvody, obv. M. U..., zast. JUDr. Miloš Maďar,   PhD.   LLM.-advokát,   konateľ   proti   uzneseniu   sudcu   pre   prípravné   konanie Okresného súdu Bratislava I. o vzatí do väzby, zo dňa 22. 12. 2013“.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 85/2013 zo 7. januára 2014 vyplýva, že ním bola zamietnutá inter alia sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 623/2013 z 22. decembra 2013. Podľa odôvodnenia uznesenia „Proti tomuto uzneseniu (uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 623/2013 z 22. decembra 2013, pozn.) zahlásil do zápisnice sťažnosť obvinený M. U., ale aj obvinený M. V., ktorú však bližšie písomne neodôvodnili.“.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 623/2013, ktorý si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že podanie označené ako „SŤAŽNOSŤ - písomné dôvody proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I. o vzatí do väzby, zo dňa 22.12.2013, v konaní sp. zn.: 0 Tp 623/2013“ zasielané elektronicky bolo podľa dátumovej pečiatky okresnému súdu doručené 27. decembra 2013 o 11.18 h. Podanie je datované 26. decembra 2013. V spise sa ďalej nachádza rovnako označené a rovnako znejúce podanie, zrejme zasielané faxom,   avšak   bez   označenia   času   jeho   doručenia.   To   isté   podanie   je v   spise založené ešte raz a je opatrené dátumovou pečiatkou okresného súdu z 30. decembra 2013, avšak bez obálky.

Zo spisu   krajského súdu sp.   zn. 2 Tpo 85/2013, ktorý   si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že predkladacia správa podpísaná samosudcom okresného súdu bola krajskému súdu doručená 27. decembra 2013 o 12.46 h. Predložená bola inter alia sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu z 22. decembra 2013 nachádzajúca sa na č. l. 24 spisu. Podľa zápisnice o neverejnom zasadnutí krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 85/2013 neverejné zasadnutie sa konalo 7. januára 2014 od 9.30 h do 9.40 h.

Z   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   292/2014   z   12.   júna   2014   v   spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 43/2014 z 3. júla 2014 vyplýva, že nimi bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby v rámci prípravného konania.

Z   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   32/2014   zo   7.   júla   2014   v   spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 76/2014 z 18. júla 2014 vyplýva, že nimi bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe po podaní obžaloby, ku ktorému došlo 20. júna 2014.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Sťažovateľ   považuje   za   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru skutočnosť, že krajský súd nebral do úvahy ním podané dôvody sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, hoci tieto boli okresnému súdu doručené ešte predtým, ako krajský súd o sťažnosti rozhodol.

Krajský súd tvrdí, že písomné dôvody sťažnosti boli krajskému súdu predložené až 30.   decembra   2013,   teda   dodatočne,   keďže   spis   okresného   súdu   bol   predložený   už 27. decembra 2013. Nie je však zrejmé, kedy bola sťažnosť (dôvody sťažnosti) predložená predsedovi   senátu.   Z   konkrétnych   okolností   treba   usudzovať,   že   v   čase   prípravy   na rozhodnutie, ako aj v čase rozhodovania dôvody sťažnosti neboli súčasťou trestného spisu. Faxovaná   sťažnosť,   ako   aj   originál   sťažnosti   boli   zaslané   dodatočne,   avšak   z   dôvodu absencie obálky či iného dokladu o doručení nie je možné zistiť, kedy sa tak stalo.

„Z   práva   na   spravodlivý   proces   vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne námietkami,   argumentmi   a dôkaznými návrhmi   strán   s   výhradou,   že   majú význam   pre rozhodnutie“ (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).

O   zákonnosti   väzby   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   rozhoduje   súd.   Z   organického hľadiska pojem súd má rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1, t. j. musí ísť o orgán nezávislý od výkonnej moci a od strán a nestranný. Iná otázka je, či konanie pred súdom podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí poskytovať aj rovnaké garancie procesnej povahy ako v čl. 6 ods. 1. So zreteľom   na to,   že čl. 6 ods.   1 sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o   väzbe, procesné záruky uvedené v čl. 6 ods. 1 nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4. Určité základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4. Tieto záruky nemusia byť nutne rovnaké, ako sú tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 v prípade rozhodovania vo veci samej (De Wilde c. Belgicko, Winterwerp c. Holandsko).

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   predovšetkým   zo   skutkového   hľadiska konštatovať,   že   medzi   účastníkmi   konania   je   nesporné   (a   vyplýva   to   nepochybne   aj z listinných   dôkazov),   že   sťažovateľ   sťažnosť   podanú   proti   uzneseniu   okresného   súdu o vzatí   do   väzby   prostredníctvom   svojho   obhajcu   odôvodnil   písomným   podaním z 26. decembra 2014, ktoré bolo okresnému súdu doručené elektronicky 27. decembra 2013 a poštou 30. decembra 2013. Nesporné je tiež, že krajský súd, ktorý o sťažnosti rozhodol

7. januára 2014, písomné dôvody sťažnosti z 26. decembra 2014 nemal k dispozícii a s ich obsahom sa preto nijako nezaoberal.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu, ktorý sa opiera o stanovisko predsedu senátu krajského súdu, možno vyvodiť, že dôvody sťažnosti (nie je pritom jasné, či krajský súd má na mysli elektronicky alebo faxom doručené vyhotovenie, i keď z ďalšieho textu sa dá usúdiť,   že   by   mohlo   ísť   o   elektronické   podanie)   boli   krajskému   súdu   predložené 30. decembra 2013, avšak bez dôkazu o tom, či a kedy bol doručený originál. Nie je tiež zrejmé,   kedy   boli dôvody   sťažnosti   predložené predsedovi   senátu.   Zároveň   k   dôvodom sťažnosti   zaslanej   faxom   27.   decembra   2013,   ako   aj   k   originálu   dôvodov   sťažnosti doručenému 30. decembra 2013, ktoré boli zaslané krajskému súdu dodatočne za spisom, nie   je   pripojená   obálka,   či   iný   doklad   o   doručení,   a   preto   nie   je   možné   zistiť,   kedy k doručeniu došlo.

Krajský   súd sa   bráni jednak tým, že predseda   senátu konajúceho   vo veci   nemal dôvody sťažnosti k dispozícii, a ďalej tým, že nie je preukázaný čas predloženia originálu dôvodov sťažnosti krajskému súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti zo skutkového hľadiska poznamenáva, že zo spisov okresného súdu a krajského súdu nezistil, že by okresný súd dôvody sťažnosti z 26. decembra 2013 vôbec predložil krajskému súdu. Z predkladacej správy (ako na to správne poukazuje predseda krajského súdu) vyplýva, že bola predložená sťažnosť z č. l. 24, teda ústne do zápisnice hneď po vyhlásení uznesenia okresného súdu podaná   sťažnosť.   V   spisoch   nie   je   stopa   o   tom,   že   by   boli   dôvody   sťažnosti,   či   už elektronicky,   faxom,   alebo   v   origináli   poštou   zaslané,   okresným   súdom   dodatočne (po predložení spisu) krajskému súdu dané k dispozícii.

Treba teda konštatovať, že i keby krajský súd zo subjektívneho hľadiska nezavinil skutočnosť, že sa o dôvodoch sťažnosti nedozvedel a že na ne nemohol prihliadať, nič to nemení na tom, že prinajmenšom z objektívneho hľadiska vzaté základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy porušil (bod 1 výroku nálezu).

V danej súvislosti možno zovšeobecniť, že ak sa druhostupňový súd vôbec nezaoberá dôvodmi sťažnosti podanej obvineným proti uzneseniu o vzatí do väzby, hoci obvinený tieto dôvody včas predložil, dochádza tým k závažnému zásahu do jeho obhajobných práv, keďže tieto sa vzťahujú nielen na konanie vo veci samej (na rozhodovanie o vine a treste), ale aj na konanie o väzbe.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Berúc do úvahy citované ustanovenie, ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 85/2013 zo 7. januára 2014 (bod 2 výroku nálezu).

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd po zrušení uznesenia krajského súdu vec vrátil na ďalšie konanie. Takýto postup však v danom prípade neprichádzal do úvahy, a to vzhľadom   na   skutočnosť,   že   proti   sťažovateľovi   bola   20.   júna   2014   podaná   obžaloba, v dôsledku čoho jurisdikcia sudcu pre prípravné konanie už skončila a o ďalšom trvaní väzby môže rozhodovať už len senát konajúci vo veci samej. Nie je teda možné spiatočne posudzovať dôvodnosť väzby sťažovateľa počas prípravného konania (mutatis mutandis I. ÚS 204/05). Preto tejto časti sťažnosti nebolo možné vyhovieť (bod 5 výroku nálezu).

Ústavný   súd   uložil   krajskému   súdu   zaplatiť   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (bod 3 výroku nálezu).

Hoci ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu o zamietnutí sťažnosti podanej sťažovateľom,   nemohol   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   keďže   možnosť   ďalej preskúmavať dôvodnosť väzby sťažovateľa v prípravnom konaní už nie je daná vzhľadom na to, že prípravné konanie sa už podaním obžaloby skončilo, čím sa skončila aj jurisdikcia súdu pre prípravné konanie. Znamená to vo svojich dôsledkoch, že pochybením, ktorého sa krajský súd objektívne dopustil, bolo s konečnou platnosťou zmarené právo sťažovateľa na súdne preskúmanie dôvodnosti trvania jeho väzby v prípravnom konaní. Došlo teda vlastne k   denegationis   iustitiae.   Na   nápravu   takto   vzniknutej   ujmy   bolo   potrebné   priznať sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ktorého   výšku   ústavný   súd   ustálil vzhľadom na okolnosti prípadu, následok, ku ktorému došlo, a princíp spravodlivosti sumou 4 000 €. Vo zvyšnej časti uplatneného nároku (sťažovateľ požadoval priznať 5 000 €) mu nebolo možné vyhovieť (bod 5 výroku nálezu).

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom v sume 340,88 €. Za dva úkony v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia a sťažnosť) priznal dvakrát po 134 €. Ďalej priznal aj dva režijné paušály po 8,04 € a napokon aj daň z pridanej   hodnoty   vo   výške   56,80   €.   Vyhovel   tým   požiadavke   sťažovateľa,   ktorý   sa domáhal priznania sumy 340,90 € (bod 4 výroku nálezu).

Napokon nebolo možné vyhovieť sťažnosti v časti požadujúcej vyslovenie porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj v časti požadujúcej alternatívne prikázať krajskému súdu po zrušení uznesenia prepustiť sťažovateľa neodkladne z väzby (bod 5 výroku nálezu).

V danom prípade neprichádza do úvahy namietané porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, pretože vzatie do väzby je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru. Označený čl. 5   ods.   3   dohovoru   sa   týka   rozhodovania   o   ďalšom   trvaní   väzby   (pozri   už citované rozhodnutia vo veciach De Wilde c. Belgicko, Winterwerp c. Holandsko).

Keďže z dôvodov už uvedených neprichádzalo do úvahy vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie, nebolo možné ani vyhovieť požiadavke sťažovateľa, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu prepustiť ho z väzby.

Podľa   čl.   133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno   podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie   medzinárodnej   zmluvy,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná,   vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu. Vzhľadom na citované ustanovenie treba pod právoplatnosťou nálezu   uvedenou   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   rozumieť   jeho   doručenie   účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014