znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 417/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., L., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na osobnú   slobodu   zaručeného   v čl.   17   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na slobodu pohybu a pobytu zaručeného v čl. 23 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 66/2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 6/2013 a jeho uznesením z 27. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013 telefaxom (doplnená predložením originálu 28. mája 2013) doručená sťažnosť J. Š., Ž. (ďalej len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   na   osobnú   slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na slobodu pohybu a pobytu zaručeného v čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods.   4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 66/2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 Tos   6/2013   a   jeho uznesením z 27. marca 2013.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   (spolu   s ďalšími   ôsmimi spoluobžalovanými) v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 T 66/2012 trestne stíhaný za pokračovací   obzvlášť závažný zločin   krádeže   a iné,   a to na základe obžaloby podanej prokurátorkou Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pod sp. zn. XIV Gv 16/11 z 21. júna 2012.

Do väzby v tejto trestnej veci bol sťažovateľ vzatý uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 133/2011 z 28. mája 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 27/2011 z 8. júna 2011 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Po podaní obžaloby bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn. 4 T 66/2012 z 26. júna 2012 v spojení s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tos   60/2012   ponechaný   vo   väzbe   [§   238   ods.   3 s použitím § 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku].

Dňa   11.   decembra   2012 prostredníctvom   obhajcu a 13.   decembra   2012 vlastným písomným   podaním   sťažovateľ   požiadal   o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   O jeho žiadostiach okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 4 T 66/2012 zo 7. januára 2013 tak, že ich podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol. Zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku písomný sľub sťažovateľa neprijal a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   žiadosť   sťažovateľa   o nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a mediačného úradníka zamietol.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 6/2013 z 27. marca 2013 tak, že podľa § 194

2

ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 4 T 66/2012 zo 7. januára 2013 a sťažovateľa podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku prepustil z väzby na slobodu s tým, že podľa § 89 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nariadil nad ním dohľad   probačného   a mediačného   úradníka.   Podľa   §   82   ods.   1   písm.   a)   a f)   Trestného poriadku krajský súd uložil sťažovateľovi zákaz vycestovania do zahraničia a povinnosť pravidelne   sa   dostaviť   pred   probačného   a mediačného   úradníka   Okresného   súdu   Žilina najmenej jedenkrát za dva týždne. Zároveň druhostupňový súd podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku uložil sťažovateľovi povinnosť oznámiť akúkoľvek zmenu miesta bydliska.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd a krajský súd svojím postupom porušili jeho základné   práva   na   osobnú   slobodu   zaručené   v čl.   17   ods.   2   ústavy   a právo   na   slobodu a bezpečnosť   zaručené   v čl.   5   ods.   4   dohovoru   a krajský   súd   navyše   uznesením   sp.   zn. 3 Tos 6/2013 z 27. marca 2013 porušil okrem uvedených práv aj základné právo na slobodu pohybu a pobytu zaručené v čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy.

Sťažovateľ svoje presvedčenie odôvodnil takto:„...   konanie   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   trvalo   na   súdoch obidvoch stupňov spolu tri mesiace a 16 dní, nakoľko žiadosť o prepustenie z väzby bola súdu   prvého   stupňa   doručená   dňa   11. 12. 2012   a nadriadený   súd   rozhodol   o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu až dňa 27. 3. 2013. Vzhľadom na celkovú dĺžku konania o žiadosti o prepustenie z väzby zastáva sťažovateľ názor, že postupom súdov boli porušené jeho základné práva garantované v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tos 6/2013 zo dňa 27. 3. 2013 bol síce sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, ale za súčasného nariadenia dohľadu probačným   a mediačným   úradníkom   podľa   §   80   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku a uloženia obmedzení a povinností podľa § 82 ods. 1 písm. a) a písm. f) Trestného poriadku, pričom zároveň súdu v odôvodnení uvedeného rozhodnutia konštatoval,   že dôvody väzby sťažovateľa stále trvajú.

So zreteľom   na vyššie uvedený názor sťažovateľa,   podľa ktorého pri rozhodovaní o jeho žiadosti došlo k porušeniu jeho základných práv, tento si myslí, že pokiaľ bol dňa

3

27. 3. 2013   prepustený   z väzby   na   slobodu,   tak   mu   súd   pri   dodržaní   zákonov,   Ústavy Slovenskej   republiky   a medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná, nemohol   popri   prepustení   z väzby   zároveň   uložiť   dohľad   ani   obmedzenia   a povinnosti. Sťažovateľ totiž nemal byť prepustený na slobodu s odôvodnením, že jeho dôvody väzby trvajú, ale s tým, že ďalším držaním sťažovateľa vo väzbe by boli porušované jeho základné práva, t. j. dôvody väzby nemôžu naďalej existovať tam, kde by ďalším trvaním väzby boli porušované   základné   práva   garantované   Ústavou   Slovenskej   republiky   a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nahradenie väzby zárukou, sľubom alebo dohľadom v zmysle ustanovenia § 80 Trestného poriadku je možné, len ak je daný dôvod väzby,   pričom   samozrejme   musí   ísť   o dôvod   väzby,   ktorý   je   daný   v súlade   so   zákonom. Taktiež primerané povinnosti a obmedzenia uvedené v § 82 ods. 1 Trestného poriadku sú podmienené predchádzajúcim zákonným rozhodnutím o nahradení väzby podľa § 80 alebo § 81 Trestného poriadku, čo explicitne vyplýva zo znenia § 82 ods. 1 Trestného poriadku. Vzhľadom   k tomu,   že   dňa   27. 3. 2013   neexistovali   zákonné   dôvody,   ktoré   by odôvodňovali ďalšie trvanie väzby sťažovateľa, tento mal byť prepustený na slobodu bez nariadenia dohľadu nad ním probačným a mediačným úradníkom a bez uloženia obmedzení a povinností. Pokiaľ porušovateľ 1/ rozhodol inak, tak podľa názoru sťažovateľa tým boli porušené nielen jeho základné práva uvedené v článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva na základných slobôd, ale aj právo na slobodu pohybu a pobytu zaručené v čl. 23 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodné opustenie územia Slovenskej republiky v zmysle článku 23 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil:

„Základné práva sťažovateľa J. Š.... zaručené v článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby podanej   prostredníctvom   jeho   obhajcu   a doručenej   súdu   dňa   11. 12. 2012   a podanej   aj osobne   sťažovateľom   podaním   zo   dňa   11. 12. 2012,   postupom   Okresného   súdu   Banská

4

Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 66/2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 6/2013, porušené boli.

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tos 6/2013 zo dňa 27. 3. 2013, boli porušené základné práva sťažovateľa J. Š.... podľa článku 17 ods. 2, článku 23 ods. 1 a ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje výroky uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tos 6/2013 zo dňa 27. 3. 2013, ktorými súd podľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. nariadil nad sťažovateľom dohľad probačného a mediačného úradníka a podľa § 82 ods. 1 písm. a), f) Tr. por. uložil sťažovateľovi nasledujúce obmedzenia: zákaz vycestovania do zahraničia, povinnosť pravidelne sa dostaviť pred probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500,- eur, ktoré sú mu Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici povinní zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní zaplatiť trovy právneho zastúpenia J. Š. v sume 275,94 eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. M., advokáta v L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

5

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 66/2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 6/2013 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu doručenej okresnému súdu 11. a 13. decembra 2012 bolo porušené jeho základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené

6

v čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že o jeho žiadosti všeobecné súdy nerozhodli urýchlene. Ďalej namieta, že uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 6/2013 z 27. marca 2013 bolo porušené jednak jeho základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru, ale aj základné právo na slobodu pohybu a pobytu zaručené v čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy tým, že mu po prepustení z väzby na slobodu boli uložené obmedzenia a povinnosti.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 23 ods. 1 ústavy sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.

Podľa čl. 23 ods. 2 ústavy každý, kto sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, má právo toto územie slobodne opustiť.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a   nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

1. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl.   17   ods.   2   ústavy   a práva   na   slobodu   a bezpečnosť   zaručeného   v čl.   5   ods.   4 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   T   66/2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 6/2013

Sťažovateľ   v súvislosti   s označenými   právami   namieta,   že   rozhodovanie   o jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby   podanej   11.   a 13.   decembra   2012   nebolo   zo   strany všeobecných súdov urýchlené.

7

V ustanoveniach čl. 17 ods. 2 (a 5) ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri obdobne nález sp. zn. III. ÚS 7/00).

Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, to znamená Trestnému poriadku. Požiadavku neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne § 79 ods. 3 Trestného poriadku, v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) väzba má mať striktne   obmedzené   trvanie,   a   preto   má   byť   zaručená   možnosť   jej   kontroly   v   krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude   zrejme   závisieť   od   konkrétnych   okolností   (Bezichieri   z   roku   1989,   A-164,   §   21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok   5   ods.   4   dohovoru   tým,   že   osobám   pozbaveným   slobody   zaručuje   právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z   28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36, mutatis mutandis I. ÚS 18/03).

Vzhľadom na povahu označených práv si ústavný súd na účely zistenia rozhodujúcich okolností vyžiadal na vec sa vzťahujúci trestný spis okresného súdu sp. zn. 4 T 66/2012 a zistil tieto relevantné skutočnosti:

8

Sťažovateľ   prostredníctvom   obhajcu   podal   11.   decembra   2012   okresnému   súdu žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   v ktorej   okrem   iného   uviedol,   že „Klient   je ochotný strpieť aj dohľad probačného úradníka, prípadne iné obmedzenie spočívajúce napr. v zákaze vycestovať mimo štáty EÚ. Taktiež ponúkneme súdu na pojednávaní písomný sľub.“. Toho   istého   dňa   požiadal   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   aj   ďalší   obžalovaný   v tejto trestnej veci – J. B., ktorý zároveň podal návrh na nahradenie jeho väzby písomným sľubom. Dňa 13. decembra 2012 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorým aj on sám osobne žiadal o jeho prepustenie z väzby.

Okresný súd však ešte 11. decembra 2012 predložil krajskému súdu trestný spis na rozhodnutie o sťažnostiach generálnej prokuratúry proti uzneseniam okresného súdu, ktorými 7. decembra 2012 prepustil z väzby iných dvoch obžalovaných v tejto trestnej veci, a to A. J. a M. P., nad ktorými zároveň nariadil dohľad probačným a mediačným úradníkom. Krajský súd 19. decembra 2012 vyzval generálnu prokuratúru na doručenie sťažností (v písomnej forme) proti uzneseniam okresného súdu o prepustení obžalovaných A. J. a M. P. z väzby na slobodu. Generálna prokuratúra písomne odôvodnila sťažnosti ešte v ten istý deň   a   krajský   súd   o nich   rozhodol   uzneseniami   sp.   zn.   3 Tos 102/2012   a sp.   zn.   3   Tos 103/2012 z 21. decembra 2012 tak, že napadnuté rozhodnutia prvostupňového súdu zrušil a sám žiadosti obžalovaných M.P. a A. J. zamietol.

Súdny   spis   sp.   zn.   4   T   66/2012   bol   krajským   súdom   vrátený   okresnému   súdu 31. decembra 2012. Hneď v ten deň okresný súd nariadil termín neverejných zasadnutí na 7. január   2013   na   účely   rozhodnutia   o žiadostiach   sťažovateľa   a obžalovaného   J.   B. o prepustenie   z   väzby.   Na   neverejnom   zasadnutí   bol   prítomný   aj   sťažovateľ,   ktorý poukazoval   na „prieťahy“ v konaní   o jeho   žiadosti,   a zároveň   jeho   obhajca   označil druhostupňový senát krajského súdu (v zložení JUDr. P., JUDr. R. a JUDr. C.) za zaujatý (z dôvodu hrubého porušovania zákona), a preto žiadal o odňatie veci a jej prikázanie inému senátu   krajského   súdu   na   rozhodnutie.   Okresný   súd   na   tomto   neverejnom   zasadnutí uznesením podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na   slobodu   zamietol,   podľa   §   80   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   písomný   sľub sťažovateľa neprijal a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka zamietol.

Ďalšie   neverejné   zasadnutie   okresného   súdu   sa   konalo   7.   januára   2013   na   účely rozhodnutia o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu obžalovaného J. B., na ktorom jeho obhajca JUDr.   J. V. (spoločný obhajca aj sťažovateľa) predniesol   návrh, „aby vec bola odňatá celému Krajskému súdu Banská Bystrica. Ako dôvod uvádzam, že súd vnímam ako zaujatý vzhľadom   na   rozhodovanie o väzbe...“.   Okresný   súd   žiadosť   obžalovaného J. B. o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Sťažnosť proti uzneseniu prvostupňového súdu zo 7. januára 2013 podal sťažovateľ 11. januára 2013. V nej okrem neexistencie dôvodov väzby poukázal aj na prieťahy v konaní o   jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby   na slobodu.   Taktiež   obžalovaný J.   B.   podal   proti uzneseniu okresného súdu zo 7. januára 2013 sťažnosť a obžalovaný M. P. podal „Návrh na začatie konania v zmysle článku 5 ods. 4 Dohovoru“ s poukazom na to, že nejde o žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ale o sťažnosť proti väzbe, ktorou namietal nezákonnosť a protiprávnosť jeho väzby. Krajský súd v tento deň odstúpil podanie obžalovaného M. P. okresnému   súdu   doručené   krajskému   súdu   8. januára   2013   označené   ako „Námietka zaujatosti a vylúčenie senátu 3 Tos z rozhodovania vo veci pod sp. zn. 4 T 66/2012“. Dňa 14. januára 2013 okresný súd predložil súdny spis krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnostiach sťažovateľa a obžalovaného J. B. proti zamietnutiu ich žiadostí o prepustenie z väzby   na   slobodu,   ale   aj   z dôvodu   námietok   zaujatosti   podaných   sťažovateľom a obžalovanými J. B. a M. P. Obžalovaný M. P. 15. januára 2013 podal aj priamo krajskému súdu ďalšiu námietku „zaujatosti a vylúčenie senátu 3 Tos z rozhodovania vo veci pod sp. zn. 4 T 66/2012“.

Krajský súd 15. januára 2013 nariadil neverejné zasadnutie na 23. január 2013, na ktorom   (sp.   zn.   3   Tos   6/2013)   v   rámci   rozhodovania   o   sťažnostiach   sťažovateľa a obžalovaného J. B. konštatoval vznesenie námietok zaujatosti podaných sťažovateľom a obžalovanými J. B. a M. P., preto oboznámil, že vec bude predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   na   rozhodnutie   o   týchto   námietkach. Predseda konajúceho senátu krajského súdu zároveň na ďalšom neverejnom zasadnutí [sp. zn. 4 Nto 1/2013, (3 Nto)], predmetom ktorého boli námietky zaujatosti tohto senátu, vyzval jeho členov na vyjadrenie sa k týmto námietkam a nariadil preložiť vec všetkým sudcom krajského   súdu   na   vyjadrenie   sa   k   námietkam   zaujatosti.   Sudcovia   krajského   súdu   sa v období od 24. januára 2013 do 7. februára 2013 k námietkam vyjadrili.

Dňa   28.   januára   2013   bola   obhajkyňou   obžalovaného   M.   P.   podaná „Námietka zaujatosti súdu, žiadosť o vylúčenie senátu z rozhodovania vo veci“, ktorou namietala senát krajského súdu, ktorého predsedom bol JUDr. A. P. (t. j. konajúci senát).

Sťažovateľ 29. januára 2013 podal „Žiadosť o vyjadrenie sa k námietke zaujatosti podanie na OS dňa 7. 1. 2013 a to priamo do zápisnice“, v ktorej zdôraznil, že nepodal námietku proti celému krajskému súdu, ale iba proti senátu „3 Tos“, preto v predložení veci najvyššiemu súdu videl prieťahy v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.Krajský súd 14. februára 2013 predložil najvyššiemu súdu súdny spis s námietkou zaujatosti vznesenou obžalovaným J. B. proti celému krajskému súdu, doplnenou o námietky zaujatosti podanými sťažovateľom a obžalovaným M. P. proti odvolaciemu senátu krajského súdu.   Následne   18.   februára   2013   krajský   súd   predložil   najvyššiemu   súdu   sťažnosť obžalovaného M. P. [sp. zn. 4 Nto 1/2013 (3 Nto)] označenú ako „Sťažnosť pre nečinnosť“ vo veci podanej námietky zaujatosti.

Najvyšší súd 19. februára 2013 nariadil neverejné zasadnutie na 20. február 2013, na ktorom (sp. zn. 3 Ndt 3/2013) o návrhu obhajcu obžalovaného J. B. na odňatie a prikázanie veci uznesením rozhodol tak, že trestnú vec krajskému súdu neodňal.

Najvyšší súd vrátil súdny spis krajskému súdu 22. februára 2013.V tom   období,   t.   j.   19.   februára   2013   obžalovaný   M.   P.   podal   okresnému   súdu „Sťažnosť pre nečinnosť“, ktorou namietal nečinnosť okresného súdu v konaní o jeho návrhu „na začatie konania v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru“. Zákonná sudkyňa okresného súdu sa k uvedenej sťažnosti na nečinnosť vyjadrila 20. februára 2013 a zároveň okresný súd vydal „Stanovisko predsedu okresného súdu podľa § 55 ods. 3 Tr. por. k sťažnosti obžalovaného M. P.“ a 21. februára 2013 toto podanie okresný súd predložil krajskému súdu.

Krajský súd po vrátení trestného spisu najvyšším súdom 25. februára 2013 nariadil termín neverejného zasadnutia na 27. február 2013 na rozhodnutie o námietkach zaujatosti podaných   obhajcom   sťažovateľa   a obžalovaného   J.   B.,   obžalovaným   M.   P.   a jeho obhajkyňou. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Nto 1/2013 z 27. februára 2013 o námietkach rozhodol tak, že sudcovia krajského súdu JUDr. A. P., JUDr. J. R., JUDr. S. S. a JUDr. P. C. nie sú vylúčení z vykonávania úkonov v tejto trestnej veci. Toho istého dňa krajský súd opäť na   neverejnom   zasadnutí   [(sp. zn.   4   Ntro   1/2013,   (3   Nto)]   rozhodol   aj   o   sťažnosti obžalovaného M. P. na nečinnosť okresného súdu, ktorú zamietol.

Dňa 27. februára 2013 bola okresnému súdu doručená žiadosť obžalovaného A. J. o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú však okresný súd 28. februára 2013 zaslal krajskému súdu za spisom.

Obžalovaný M. P. 5. marca 2013 vyzval krajský súd na „Odstránenie prieťahov v súdnom konaní a nečinnosť senátu 3 Tos Krajského súdu v Banskej Bystrici“. Označené podanie bolo určené predsedovi krajského súdu a ešte v ten istý deň naň reagoval predseda konajúceho senátu krajského súdu. Dňa 11. marca 2013 obžalovaný M. P. podal sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Nto 1/2013 z 27. februára 2013, ktorým neboli sudcovia   krajského súdu   vylúčení z rozhodovania veci.   Túto sťažnosť obžalovaný M. P. doplnil 12. marca 2013 a zároveň proti tomuto uzneseniu súdu druhého stupňa podala e-mailom sťažnosť jeho obhajkyňa, ktorá ju neskôr doplnila predložením originálu. Takisto sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu o nevylúčení sudcov krajského súdu sp. zn. 4 Nto 1/2013 (3 Nto), v ktorej okrem iného namietal aj prieťahy v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Krajský súd 14. marca 2013 nariadil termín neverejného zasadnutia na 21. marec 2013 na rozhodnutie o námietke zaujatosti podanej sťažovateľom.

Predseda   senátu   krajského   súdu   JUDr.   P.   sa   20.   marca   2013   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľa v zmysle ustanovenia § 55 Trestného poriadku. V ten istý deň bola krajskému súdu na účely založenia do spisu doručená žiadosť o prepustenie z väzby J. B. (doručená okresnému súdu 19. marca 2013).

Sťažovateľ 21. marca 2013 podal krajskému súdu podanie označené ako „Výzva na odstránenie prieťahov v súdnom konaní Krajského súdu v Banskej Bystrici podľa § 55 ods. 4 Tr. por., nakoľko na dané prieťahy som upozorňoval a namietal“.

Krajský súd na neverejnom zasadnutí 21. marca 2013 uznesením sp. zn. 2 Nto 4/13 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosti sťažovateľa, obžalovaného M. P. a jeho obhajkyne zamietol. Toto rozhodnutie doručoval 22. marca 2013 stranám konania.Vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Tos 6/2013 krajský súd 25. marca 2013 nariadil termín neverejného   zasadnutia   na   27.   marec   2013,   na   ktorom   o   sťažnostiach   sťažovateľa a obžalovaného J. B. proti uzneseniam okresného súdu sp. zn. 4 T 66/2012 zo 7. januára 2013, ktorými boli ich žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zamietnuté, podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku rozhodol tak, že ich zrušil a oboch prepustil na slobodu s tým, že podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nariadil nad nimi dohľad probačného a mediačného pracovníka a zároveň podľa § 82 ods. 1 písm. a) a f) Trestného poriadku im uložil obmedzenia a povinnosti spočívajúce v zákaze vycestovania do zahraničia a povinnosti pravidelne   sa   dostaviť   pred   probačného   a   mediačného   úradníka   Okresného   súdu   Žilina najmenej jedenkrát za dva týždne. Taktiež im bola uložená povinnosť oznámiť akúkoľvek zmenu   miesta   bydliska.   Z tohto   dôvodu   krajský   súd   vyhotovil   príkaz   na   prepustenie   z výkonu väzby, ktorý bol toho istého dňa doručený Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica.Okresnému súdu bolo 28. marca 2013 Ústavom na výkon väzby Banská Bystrica oznámené prepustenie sťažovateľa a obžalovaného J. B. z väzby na slobodu, ku ktorému došlo 27. marca 2013.

Krajský súd vrátil súdny spis okresnému súdu 28. marca 2013.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že okresný súd o žiadosti (žiadostiach) sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol po 27 dňoch od jej doručenia 11. decembra 2012.

Relevantná je však tá skutočnosť, že v deň doručenia žiadosti sťažovateľa okresnému súdu 11. decembra 2012 bola táto trestná vec predložená krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnostiach   generálnej   prokuratúry   proti   uzneseniam   okresného   súdu   zo   7.   decembra 2012, ktorými súd prvého stupňa prepustil iných dvoch obžalovaných (A. J. a M. P.) z väzby na slobodu, t. j. v rovnako naliehavej veci. K vráteniu trestného spisu späť okresnému súdu po rozhodnutí súdu druhého stupňa došlo 31. decembra 2012, t. j. po 20 dňoch. V rámci tejto doby okresný súdu nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť dĺžku konania o osobnej slobode sťažovateľa.   Hneď   v deň   vrátenia   veci   31.   decembra   2012   okresný   súd   začal   o   žiadosti sťažovateľa   konať   a po   7   dňoch   o nej   na   neverejnom   zasadnutí   (7.   januára   2013) v prítomnosti   sťažovateľa   a jeho   obhajcu   rozhodol.   Po   doručení   sťažnosti   proti   tomuto rozhodnutiu 11. januára 2013 okresný súd 14. januára 2013 predložil trestný spis krajskému súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku, t. j. po 3 dňoch.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že obdobie, počas ktorého okresný súd skutočne reálne mohol ovplyvniť svojím postupom dĺžku trvania rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, predstavuje desať dní.

Pokiaľ ide o celkovú dĺžku trvania konania o osobnej slobode sťažovateľa na druhom stupni, táto predstavovala 72 dní (14. január 2013 – predloženie spisu krajskému súdu, až 27. marec 2013 – rozhodnutie o opravnom prostriedku). Vzhľadom na už citovanú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva táto doba sa pri rozhodovaní o väzbe na prvý pohľad javí ako neakceptovateľná, preto ústavný súd skúmal, čo bolo príčinou tak neskorého rozhodnutia a či o sťažnosti sťažovateľa nebolo možné rozhodnúť skôr.

Za   významnú   skutočnosť,   ktorá   bez   akýchkoľvek   pochybností   prispela   k celkovej dĺžke trvania tohto konkrétneho konania, treba považovať okolnosť, že krajský súd sa musel v rámci tohto konania vysporiadať s ďalšími právne relevantnými otázkami, ktoré vyvolali strany trestného konania.

Na neverejnom zasadnutí okresného súdu konanom 7. januára 2013 sťažovateľ, jeho obhajca a ďalší obžalovaný J. B. podali námietku zaujatosti senátu krajského súdu „3 Tos“. Navyše, spoločný obhajca sťažovateľa a J. B. (JUDr. J. V.) navrhol, „... aby vec bola odňatá celému Krajskému súdu Banská Bystrica...“, pretože krajský súd vnímal „... ako zaujatý vzhľadom na rozhodovanie o väzbe...“. Taktiež obžalovaný M. P. podal 15. januára 2013 námietku zaujatosti označeného senátu krajského súdu.

O jednej   z týchto   námietok   (namietanie   celého   krajského   súdu)   rozhodoval   (od 14. februára 2013 do 22. februára 2013, t. j. 8 dní) a rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Ndt 3/2013 z 20. februára 2013, a to až po tom, ako sa k námietke vyjadrili všetci sudcovia krajského súdu (od 24. januára 2013 do 7. februára 2013).

O ďalších   námietkach   zaujatosti   konajúceho   senátu   a konkrétnych   sudcov druhostupňový   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   4   Nto   1/2013   z 27.   februára   2013 a o opravných   prostriedkoch   proti   tomuto   rozhodnutiu   (podaných   sťažovateľom, obžalovaným M. P. a jeho obhajkyňou – 11. a 12. marca 2013) rozhodol iný senát krajského súdu uznesením sp. zn. 2 Nto 4/2013 z 21. marca 2013.

Krajský   súd   napokon   po   vyriešení   otázky   nestranného   a nezaujatého   zákonného sudcu,   pristúpil   k rozhodnutiu   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu zo 7. januára 2013, ktorým bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá, a urobil tak 27. marca 2013.

S prihliadnutím na tieto okolnosti ústavný súd tak dobu rozhodovania okresného súdu, ako aj krajského súdu v konkrétnych okolnostiach daného prípadu považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú. Všeobecným súdom, ako to je pri detailnejšom preskúmaní veci evidentné,   bránili   v rýchlejšom   postupe   pri   rozhodovaní   o osobnej   slobode   sťažovateľa skutočnosti,   ktoré   nemohli   z hľadiska   urýchlenosti   rozhodovania   svojou   činnosťou výraznejšie ovplyvniť. Rozhodne nie je možné konštatovať, že by ktorýkoľvek z konajúcich súdov bol akokoľvek vo veci absolútne nečinný. Ústavný súd zastáva názor, že hoc aj nebolo konečné   rozhodnutie   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   vydané v štandardne akceptovateľnej dobe (spravidla mesiac na jednom stupni), nedošlo zo strany vo veci konajúcich všeobecných súdov k zásahu do sťažovateľových základných práv alebo slobôd,   a to   práve   z dôvodu   potreby   rozhodovania   o ďalších,   nie   menej   naliehavých a závažných   otázkach,   ktoré   konečnému   rozhodnutiu   o väzbe   sťažovateľa   predchádzali a o ktorých príslušné súdy rozhodli urýchlene v krátkom čase.

Neprichádzalo   ústavnému   súdu   spochybňovať   ani   postup   krajského   súdu,   pokiaľ uprednostnil rozhodovanie a rozhodnutie o námietkach zaujatosti sudcov konajúceho súdu pred   rozhodnutím   o osobnej   slobode   obžalovaných   (teda   aj   sťažovateľa),   pretože z ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru nemožno vyvodiť, že by bolo povinnosťou súdu konať o dôvodnosti   ďalšieho   trvania   väzby   aj   na   úkor   práva   obvineného   na   nestranného a nezaujatého sudcu. Je totiž povinnosťou všeobecného súdu postupovať tak, aby všetky relevantné práva obvineného boli rešpektované. Nie je teda možné niektoré z týchto práv uprednostniť   do   tej   miery,   že   tým   dôjde   k   praktickej   eliminácii   iného   práva   (mutatis mutandis II. ÚS 76/2011).

Za   daného   stavu   ústavný   súd   dobu   rozhodovania   o väzbe   sťažovateľa   považoval z primeranú.   Napokon   aj   ESĽP   vo   svojej   judikatúre   akceptoval   súladnosť   rozhodovania o väzbe   aj   v   prípadoch,   keď   toto   trvalo   dlhšiu   dobu,   samozrejme,   s   prihliadnutím   na okolnosti daného konkrétneho prípadu, napr. Letellier c. Francúzsko, rozhodnutie z 26. júna 1991, Annuaire, č. 207 – konanie trvalo takmer jeden a pol roka; Navarra c. Francúzsko, rozhodnutie   z   23.   novembra   1993,   Annuaire,   č.   273-B   –   kasačné   konanie   trvalo   sedem mesiacov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl.   17   ods.   2   ústavy,   základného   práva   na   slobodu   pohybu   a pobytu   zaručeného v čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 6/2013 z 27. marca 2013

Sťažovateľ namietal, že rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 3 Tos 6/2013 z 27. marca 2013 síce došlo k jeho prepusteniu z väzby na slobodu, avšak s konštatovaním, že dôvody, väzby u neho stále trvajú, a preto krajský súd nariadil nad sťažovateľom dohľad probačného a mediačného   úradníka   a bol   mu   uložený   zákaz   vycestovania   do   zahraničia   a povinnosť pravidelne sa dostaviť pred probačného a mediačného úradníka najmenej jedenkrát za dva týždne.   Podľa   názoru   sťažovateľa   vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu boli postupom všeobecných súdov porušené jeho základné práva, preto ak bol prepustený z väzby na slobodu, tak súd nemohol popri prepustení nariadiť nad ním dohľad ani uložiť mu obmedzenia a povinnosti. Sťažovateľ tvrdí, že nemal byť prepustený na slobodu s odôvodnením, že dôvody jeho väzby trvajú, ale s tým, že ďalším držaním jeho osoby vo väzbe by boli porušované jeho základné práva.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľom namietaným rozhodnutím krajského súdu vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol alebo nebol   náležite zistený   skutkový   stav a   aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd... ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Podľa § 82 ods. 1 Trestného poriadku ak... súd rozhodol podľa § 80 alebo § 81, že sa obvinený ponecháva na slobode alebo že sa z väzby prepúšťa na slobodu, na posilnenie účelu, ktorý by sa inak dosiahol väzbou, môže orgán rozhodujúci o väzbe zároveň uložiť jedno alebo viac primeraných obmedzení alebo povinností, najmä

a) zákaz vycestovania do zahraničia...

f) povinnosť pravidelne sa dostaviť na štátny orgán určený súdom...

Krajský súd napadnuté rozhodnutie z 27. marca 2013 v relevantnej časti odôvodnil takto:„V predmetnej veci odvolací súd rozhodoval niekoľkonásobne nielen v otázke väzby, ale aj o námietkach obžalovaných o zaujatosti odvolacieho súdu, resp. členov rozhodujúceho senátu v ich veci na odvolacom súde, ktoré na podklade nasledujúcich uznesení krajského súdu a Najvyššieho súdu SR sa preukázali ako neopodstatnené.

Vo veci po podaní obžaloby súd prvého stupňa rozhodol prijatím obžaloby a nariadil hlavné pojednávanie, kde bolo už vykonané čiastočne dokazovanie. V postupe dokazovania na   hlavnom   pojednávaní   bránia   predovšetkým   súdu   prvého   stupňa   objektívne   prekážky, spočívajúce   v   subjektívnom   zavinení   prieťahov   v   konaní,   podávaním   rôznych   sťažností a námietok zo strany obžalovaných, a to už vzatia do väzby, a to v rôznych kombináciách aj za spolupričinenia obhajcov obžalovaných, kde súd po podaní obžaloby v podstate nemá dostatok priestoru pre rozhodovanie vo veci samej dokazovaním na hlavnom pojednávaní, pretože   po   návrate   spisového   materiálu   z   odvolacieho   súdu   dochádza   k   prejednaniu medzitým   došlých   podaní   obžalovaných,   následným   podaním   opravných   prostriedkov zo strany obžalovaných alebo ich obhajcov a k opätovnému návratu veci na odvolací súd, resp.   aj   na   Najvyšší   súd   SR.   Naposledy   sa   stalo   predložením   spisového   materiálu odvolaciemu   súdu   práve   z   dôvodu   rozhodovania   o   sťažnosti   obžalovaných   proti napadnutému   uzneseniu,   zároveň   bola   vec   predložená   na   rozhodnutie   o   prieťahoch v dokazovaní a dokonania dokazovaní na prvostupňovom súde. resp. na odvolacom súde v zmysle § 55 Tr. por., ale aj vznesením námietok jednak celého Krajského súdu v Banskej Bystrici, ale aj konkrétnych sudcov odvolacieho senátu, ktorí doteraz v predmetnej veci boli akokoľvek činní. Medzičasom boli z okresného súdu doručené krajskému súdu na pripojenie k spisu sťažnosti ďalších obžalovaných, teda v prípade vrátenia veci na prvostupňový súd, bude povinnosťou súdu prvého stupňa prednostne rozhodovať v otázke väzby a podaných žiadostí, resp. sťažností obžalovanými, ktorým medzičasom uplynula lehota na právo podať žiadosť   o prepustenie   z   väzby   na   slobodu.   Je   zrejmé,   že   ide   o   obštrukcie   zo   strany obžalovaných, za pomoci aj obhajcov a predovšetkým JUDr. J. V., obhajcu obžalovaných A. J., J. Š. a J. B., ako aj zo strany obhajkyne Mgr. D., obhajkyne obžalovaného M. P. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ako aj na štádium dokazovania na hlavnom pojednávaní, keď bolo v podstate len započaté s dokazovaním, pritom možno predpokladať ešte rozsiahle dokazovanie na hlavnom pojednávaní, vo veci bolo vypočutých iba niekoľko svedkov, ako aj s prihliadnutím na dĺžku trvania väzby u obžalovaných, ktorí už boli na hlavnom pojednávaní vypočutí, dospel odvolací súd k záveru, že hoci dôvody väzby u oboch obžalovaných naďalej trvajú, sú tu splnené zákonné podmienky na ich prepustenie z väzby na slobodu   za   súčasného   nariadenia   dohľadu   probačného   a   mediačného   úradníka   nad obžalovanými   po   prepustení   z   väzby   na   slobodu   a   s   uložením   povinnosti   a   obmedzení v zmysle   výrokovej   časti   tohto   uznesenia,   ktoré   smerujú   k   možnému   ďalšiemu   páchaniu trestnej   činnosti   obžalovanými,   ale   aj   tiež   snahu   dosiahnuť   plynulejšie   dokazovanie   na hlavnom   pojednávaní.   Obžalovaným   boli   uložené   povinnosti,   smerujúce   k   zabráneniu vyhýbať   sa   úkonom trestného   konania,   hlavne   v tomto štádiu   preberaním   úradnej   pošty a vyhýbaniu sa účasti na hlavnom pojednávaní.“

Z citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   je   zrejmé,   že   krajský   súd porušenie základných práv sťažovateľa v súvislosti s dĺžkou rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie   z väzby   na   slobodu   nekonštatoval,   iba   jasne   a zreteľne   uviedol,   prečo   ho napriek trvaniu väzobných dôvodov prepustil z väzby na slobodu, a vo vzťahu k tejto otázke je   jeho   argumentácia   dostatočná   a presvedčivá.   Krajský   súd   v tomto   smere   postupoval striktne v medziach príslušných zákonných ustanovení (§ 79 ods. 3, § 80 ods. 1 a § 82 ods. 1 Trestného poriadku), od znenia ktorých sa žiadnym spôsobom neodchýlil a už vôbec nie tak, že by zásadne poprel ich účel alebo význam.

Tvrdenie sťažovateľa, že „dôvody väzby nemôžu naďalej existovať tam, kde by ďalším trvaním   väzby   boli   porušované   základné   práva“, v danom   prípade   nie   je   namieste. Sťažovateľ   v tomto   tvrdení   spája   dve   veci   rozdielnej   podstaty,   a to   samotnú   existenciu dôvodov väzby a rozhodnutie o väzbe na základe konštatovania porušenia základných práv. Ak by aj v nejakom prípade príslušná autorita konštatovala porušenie napr. základného práva na osobnú slobodu fyzickej osoby, neznamená to automaticky zánik väzobných dôvodov. Preto,   ak   aj   takáto   fyzická   osoba   bude   z väzby   prepustená   (z   dôvodu   porušovania   jej základných práv), nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že u nej dôvody väzby neexistujú.

Krajský   súd   pri   svojom   rozhodovaní   zistil,   že   dôvody   väzby   u sťažovateľa   síce naďalej   trvajú,   avšak   s   prihliadnutím   na   okolnosti   tohto   prípadu,   ktoré   v odôvodnení konkretizoval   (a   nebolo   to   tvrdenie   o porušení   jeho   základných   práv),   väzbu   nahradil zodpovedajúcim   zákonným   inštitútom   (dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka, s ktorým, mimochodom,   jeho obhajca v žiadosti   o prepustenie z väzby súhlasil   a rovnako súhlasil   aj   s uložením   prípadných   obmedzení),   pretože   zhodnotil,   že   účel   väzby   možno dosiahnuť   aj   takto.   Takémuto   postupu   krajského   súdu   nemožno   v žiadnom   prípade   nič vytknúť.

Ústavný súd teda nezistil, že by rozhodnutie súdu druhého stupňa sp. zn. 3 Tos 6/2013 z 27. marca 2013 mohlo akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na   osobnú   slobodu,   a preto   nariadenie   dohľadu   nad   osobou   sťažovateľa   probačným a mediačným úradníkom, ako aj uloženie mu zákazu vycestovania do zahraničia a povinnosti hlásiť   sa   probačnému   a mediačnému   úradníkovi   je   potrebné   považovať   za   ústavne konformné rozhodnutie. A keďže toto rozhodnutie nemožno považovať vo veci sťažovateľa za   nelegitímne,   nemohlo   dôjsť   ani   k zásahu   do   základného   práva   na   slobodu   pohybu a pobytu (čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy), a to zvlášť s prihliadnutím na znenie čl. 23 ods. 3 ústavy, podľa   ktorého   slobody   podľa   odsekov   1   a   2   môžu   byť   obmedzené   zákonom,   ak   je   to nevyhnutné   pre   bezpečnosť   štátu,   udržanie   verejného   poriadku,   ochranu   zdravia   alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody.

Po preskúmaní sťažnosti aj v tejto časti ústavný súd teda konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú   súvislosť   medzi   označeným   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tos   6/2013 z 27. marca 2013 a namietaným porušením základných práv na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 2 ústavy)   a slobodu   pohybu   a pobytu   (čl.   23   ods.   1   a 2   ústavy),   resp.   práva   na   slobodu a bezpečnosť (čl. 5 ods. 4 dohovoru), preto je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne neopodstatnená a z tohto dôvodu ju ústavný súd už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá a rozhodnutie o ďalších požiadavkách sťažovateľa (zrušiť napadnuté výroky rozhodnutia krajského súdu, priznať mu primerané finančné zadosťučinenie a uhradiť trovy konania) je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo, ústavný súd o týchto už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2013