znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 417/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vedené pod sp. zn. Rvp 2095/2011, sp. zn. Rvp 2096/2011, sp. zn. Rvp 2097/2011, sp.   zn.   Rvp   2099/2011,   sp.   zn.   Rvp 2101/2011,   sp.   zn.   Rvp   2104/2011,   sp.   zn. Rvp 2105/2011, sp. zn. Rvp 2117/2011, sp. zn. Rvp 2124/2011, sp. zn. Rvp 2172/2011, sp. zn. Rvp 2188/2011, sp. zn. Rvp 2190/2011 a sp. zn. Rvp 2191/2011 vo veci namietaného porušenia   práva   na   spravodlivý   proces   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE 202/2011 z 12. mája 2011, sp. zn. 19 CoE 222/2011 z 12. mája 2011, sp. zn. 19 CoE 204/2011 z 12. mája 2011, sp. zn. 19 CoE   224/2011   z 12.   mája 2011,   sp.   zn.   6   CoE   124/2011   z 27.   apríla   2011,   sp.   zn. 4 CoE 282/2011   z 12.   mája   2011,   sp.   zn.   19   CoE   282/2011   z 12.   mája   2011,   sp.   zn. 6 CoE 165/2011   z 23.   mája   2011,   sp.   zn.   6 CoE 123/2011   z 27.   apríla   2011,   sp.   zn. 6 CoE 189/2011   z 23.   mája   2011,   sp.   zn.   6 CoE 144/2011   z 23.   mája   2011,   sp.   zn. 19 CoE 305/2011 z 3. júna 2011 a sp. zn. 6 CoE 146/2011 z 23. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 2095/2011,   sp.   zn. Rvp 2096/2011, sp. zn. Rvp 2097/2011, sp. zn. Rvp 2099/2011, sp. zn. Rvp 2101/2011, sp. zn.   Rvp   2104/2011,   sp.   zn.   Rvp   2105/2011,   sp.   zn.   Rvp   2117/2011,   sp. zn. Rvp 2124/2011, sp. zn. Rvp 2172/2011, sp. zn. Rvp 2188/2011, sp. zn. Rvp 2190/2011 a sp. zn. Rvp 2191/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2095/2011.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. augusta 2011, 17. augusta 2011, 22. augusta 2011 a 24. augusta 2011 doručené sťažnosti spoločnosti P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   práva   na spravodlivý   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 CoE 202/2011 z 12. mája 2011, sp. zn. 19 CoE 222/2011 z 12. mája 2011, sp. zn. 19 CoE 204/2011 z 12. mája 2011, sp. zn. 19 CoE 224/2011 z 12. mája 2011, sp. zn. 6 CoE 124/2011   z 27.   apríla   2011,   sp.   zn.   4 CoE 282/2011   z 12.   mája   2011,   sp.   zn. 19 CoE 282/2011   z 12.   mája   2011,   sp.   zn.   6 CoE 165/2011   z 23.   mája   2011,   sp.   zn. 6 CoE 123/2011   z 27.   apríla   2011,   sp.   zn.   6 CoE 189/2011   z 23.   mája   2011,   sp.   zn. 6 CoE 144/2011   z 23.   mája   2011,   sp.   zn.   19 CoE 305/2011   z 3.   júna   2011   a sp.   zn. 6 CoE 146/2011 z 23. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v období od 18. apríla 2006 do 4. septembra 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 331,94 € až 1 659,70 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v troch mesačných splátkach (vec vedená pod   sp.   zn.   Rvp   2097/2011),   v štyroch   mesačných   splátkach   (vec   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 2188/2011), v šiestich mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2117/2011), v ôsmich   mesačných   splátkach   (vec   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   2190/2011),   v deviatich mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2099/2011) a v dvanástich mesačných splátkach   (veci   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   2095/2011, sp.   zn.   Rvp   2096/2011,   sp.   zn. Rvp 2101/2011, sp. zn. Rvp 2104/2011, sp. zn. Rvp 2105/2011, sp. zn. Rvp 2124/2011, sp. zn.   Rvp   2172/2011   a sp.   zn.   Rvp   2191/2011).   Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania.

1.   Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 2095/2011   sťažovateľka   v súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   začala rozhodcovské   konanie   pred   rozhodcovským   súdom   zriadeným   S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len „rozhodcovský   súd“),   a dlžník   bol rozhodcovským   nálezom   právoplatne   zaviazaný   na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 16. júla 2009 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 5. augusta 2009 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) 30. septembra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k. 61 Er 1964/2009-17 z 11. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoE 202/2011 z 12. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

2.   Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 2096/2011   sťažovateľka   v súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 8. januára 2009 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 15. marca 2009 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 12. mája 2009 začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k. 61 Er 658/2009-16 z 11.   januára   2011   exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoE 222/2011 z 12. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

3.   Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 2097/2011   sťažovateľka   v súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 14. apríla 2008 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 24. septembra 2008 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 9. februára 2009 začal nútený   výkon   rozhodnutia   (exekúciu).   Okresný   súd   následne   uznesením   č.   k. 61 Er 82/2009-17 z 12. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoE 204/2011 z 12. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

4.   Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 2099/2011   sťažovateľka   v súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 11. júna 2009 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 2. júla 2009 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 4. septembra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k. 61 Er 1610/2009-16 z 11.   januára   2011   exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoE 224/2011 z 12. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

5.   Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 2101/2011   sťažovateľka   v súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 12. júla 2007 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 22. septembra 2007 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 14. novembra 2007 začal nútený   výkon   rozhodnutia   (exekúciu).   Okresný   súd   následne   uznesením   č.   k. 49 Er 3457/2007-10 z 12. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 124/2011 z 27. apríla 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

6.   Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 2104/2011   sťažovateľka   v súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 13. apríla 2007 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 13. júna 2007 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 25. septembra 2007 začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k. 62 Er 2553/2007-16 z 21.   februára   2011   exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 CoE 282/2011 z 12. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

7.   Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 2105/2011   sťažovateľka   v súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne   zaviazaný   na   zaplatenie   dlhu   zo zmluvy. Dňa   15.   februára   2007   sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 31. júla 2007 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 25. septembra 2007 začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k. 62 Er 2931/2007-16 z 21. februára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoE 282/2011 z 12. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

8.   Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 2117/2011   sťažovateľka   v súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne   zaviazaný   na   zaplatenie   dlhu   zo zmluvy. Dňa   27.   novembra   2008   sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 27. mája 2009 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 11. júna 2009 začal   nútený   výkon   rozhodnutia   (exekúciu).   Okresný   súd   následne   uznesením   č.   k. 60 Er 898/2009-10 z 21. februára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 165/2011 z 23. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

9.   Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 2124/2011   sťažovateľka   v súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 17. mája 2007 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 28. júla 2007 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 14. novembra 2007 začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd následne uznesením č. k. 49 Er 2932/2007-10 z 12.   januára   2011   exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 123/2011 z 27. apríla 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

10.   Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 2172/2011   sťažovateľka   v súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 21. júna 2007 sa rozhodcovský nález stal   vykonateľným   a   30.   augusta   2007   bol   podaný   návrh   na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 21. septembra 2007 začal nútený   výkon   rozhodnutia   (exekúciu).   Okresný   súd   následne   uznesením   č.   k. 62 Er 3237/2007-16 z 21. februára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 189/2011 z 23. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

11.   Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 2188/2011   sťažovateľka   v súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 24. júla 2008 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 10. septembra 2008 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 27. novembra 2008 začal nútený   výkon   rozhodnutia   (exekúciu).   Okresný   súd   následne   uznesením   č.   k. 60 Er 2177/2008-10 z 8. februára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 144/2011 z 23. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

12.   Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 2190/2011   sťažovateľka   v súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne   zaviazaný   na   zaplatenie   dlhu   zo zmluvy. Dňa   21.   februára   2008   sa rozhodcovský   nález stal vykonateľným a 6. mája 2008 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 16. júna 2008 začal   nútený   výkon   rozhodnutia   (exekúciu).   Okresný   súd   následne   uznesením   č.   k. 61 Er 1205/2008-14 z 12. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoE 305/2011 z 3. júna 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

13.   Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 2191/2011   sťažovateľka   v súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 29. mája 2008 sa rozhodcovský nález stal   vykonateľným   a   26.   augusta   2008   bol   podaný   návrh   na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 13. novembra 2008 začal nútený   výkon   rozhodnutia   (exekúciu).   Okresný   súd   následne   uznesením   č.   k. 60 Er 2044/2008-10 z 8. februára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 146/2011 z 23. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými uzneseniami krajského súdu   a postupom súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ako   aj   práva „vyplývajúce   z   článku   1   Dodatkového   protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahrnuje... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade namietala, že „okresný súd z vlastného podnetu... zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.... Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a   ústavou   garantovanú   rovnosť   strán,   keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného   z účastníkov   exekúcie   na   úkor   sťažovateľa,   ktorý zahájením   konania   stratil   právnu   istotu   a legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok, nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   a následným   zahájením   núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“.

Podľa   sťažovateľky: „Ďalším   porušením   práva   sťažovateľa   okresným   súdom a krajským súdom v priebehu konania na zastavenie exekúcie... je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu.“

V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka v napadnutých   uzneseniach   krajského   súdu   zároveň   aj   porušenie   práva   pokojne   užívať majetok zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon práva,   na   ktorý   sťažovateľke   vznikol   nárok   na   základe   zmluvy   o úvere   a ktorý   bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaným v rámci exekučného konania pod dohľadom súdu.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia   a veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 2095/2011, sp. zn. Rvp 2096/2011, sp. zn. Rvp 2097/2011, sp. zn. Rvp 2099/2011, sp. zn.   Rvp   2101/2011,   sp.   zn.   Rvp   2104/2011,   sp.   zn.   Rvp   2105/2011,   sp.   zn. Rvp 2117/2011, sp. zn. Rvp 2124/2011, sp. zn. Rvp 2172/2011, sp. zn. Rvp 2188/2011, sp. zn. Rvp 2190/2011 a sp. zn. Rvp 2191/2011 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto sťažností na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Predmetom   sťažností   je   namietané   porušenie   práva   sťažovateľky   na   spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu   napadnutými   uzneseniami,   ktorými   krajský   súd   potvrdil   uznesenia prvostupňového   súdu   o zastavení   exekúcie.   Podľa   názoru   sťažovateľky   namietanými uzneseniami došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivý proces tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k nemu vyjadriť. Súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   v   dôsledku   zastavenia exekučného konania malo byť sťažovateľke ako oprávnenej v exekučnom konaní odopreté právo na vrátenie majetku od povinných.

III.1 K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach,   ktorý   spočíva   v tom,   či   krajský   súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať v tomto   štádiu   konania prípustnosť   exekúcie z hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu. Konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.

Podľa   § 58   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

III.1.1   Sťažnosti   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 2095/2011,   sp.   zn.   Rvp   2096/2011, sp. zn.   Rvp   2097/2011,   sp.   zn.   Rvp   2099/2011,   sp.   zn.   Rvp   2104/2011   a   sp.   zn. Rvp 2105/2011 a sp. zn. Rvp 2190/2011

Krajský   súd   uzneseniami   sp.   zn.   19   CoE   202/2011   z   12.   mája   2011,   sp.   zn. 19 CoE 222/2011 z 12. mája 2011, sp. zn. 19 CoE 204/2011 z 12. mája 2011, sp.   zn. 19 CoE   224/2011   z   12.   mája   2011,   sp.   zn.   4   CoE   282/2011   z   12.   mája 2011,   sp.   zn. 19 CoE 282/2011   z 12.   mája 2011   a sp.   zn.   19   CoE   305/2011   z 3.   júna 2011   potvrdil uznesenia prvostupňového súdu, ktorými tento exekúciu zastavil, ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP. Z odôvodnení napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie   sa   s rozhodnutiami   okresného   súdu,   ktorý   svoje   rozhodnutia   o zastavení exekúcie založil na § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, a to vzhľadom na zistenie, že rozhodcovský rozsudok, ktorý bol v označených veciach exekučným titulom, nebol spôsobilým exekučným titulom z dôvodu,   že   rozhodcovská   doložka   zakladajúca   právomoc   rozhodcovského   súdu   na konanie   je   neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou,   ktorej   účinky   spôsobujú   značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. V rámci dôvodov rozhodnutí prvostupňového súdu krajský súd v podstatnom uviedol:

„V   predmetnej   veci   prebehlo   konanie   pred   rozhodcovským   súdom   na   základe rozhodcovskej   doložky   osobitne   nevyjednanej,   obsiahnutej   na   vopred   predtlačenom formulári.   Rozhodcovskú   doložku   si   povinný   osobitne   nevyjednal   a   nemal   na   výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal oprávnený ako prvý.... Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného   rozhodcovského   nálezu   vydaného   bez   účasti   spotrebiteľa,   musí...   i   bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve, uzatvorenej predávajúcim   alebo   poskytovateľom   so   spotrebiteľom...   Ak   ide   o   neprimeranú   doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva,   aby   sa   uistil,   že   tento   spotrebiteľ   nebude   uvedenou   doložkou   viazaný.  ... Rozhodcovský   rozsudok   síce   nadobúda   účinky   rozsudku   súdu,   ale   zákonodarca   upravil postup   ako   zabrániť,   aby   sa   plnenie   priznané   rozhodcom   nevymohlo,   ak   okrem   iného odporuje   dobrým   mravom.   Teda,   ak   je   zmluvná   podmienka   až   v   hrubom   nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej   zmluvy,   ktorý vzťah   teória a prax navyše   označujú za   fakticky   nerovný, nevyvážený,   nemali   by   byť   žiadne   pochybnosti   o tom,   že   takáto   zmluvná   podmienka   sa prieči dobrým mravom.... na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu   a   rovnako   bez   návrhu   súd   exekúciu   zastaví   o   plnenie   z   takejto   neprijateľnej zmluvnej   podmienky.   Ak   by   takouto   neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou   bola   samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s   dobrými   mravmi.   Súd   zastaví   exekúciu   v   celom   rozsahu,   ak   exekučným   titulom   je rozhodcovský   rozsudok   rozhodcu   alebo   rozhodcovského   súdu,   ktorý   svoju   právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 ).... Predpisy hmotného práva platia aj pre rozhodcovské konanie... a preto aj rozhodca bol povinný aplikovať zákon č. 250/2007 Z. z. a Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993.... konajúci rozhodca tieto právne predpisy nerešpektoval keď akceptoval 0,25 % denný úrok (91,25 % p. a.), ktorý je tak isto neprijateľnou zmluvnou podmienkou... Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka alebo   tzv.   úver   ako   absolútny   obchod   pritom   nie   je   žiadnou   prekážkou   na   aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ust. § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka.“

Po   uvedení   odvolacích   námietok   sťažovateľky   krajský   súd   v odôvodnení napadnutých uznesení ďalej uviedol:  

„Odvolací   súd   preskúmal   všetky   rozhodujúce   námietky,   ktoré   boli   v   odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.

K námietke oprávneného o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v danej veci, keď smernice vydávané v rámci tzv. európskeho práva sú pre členské štáty záväzné, len pokiaľ ich členský štát neimplementuje do svojho právneho systému, uvádza, že podľa článku 288 Zmluvy o Európskej únii smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú možnosť voľby, akú formu implementácie príslušnej smernice do svojho právneho poriadku zvolia. Smernica   Rady   93/13/EHS   z   05.04.1993   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských zmluvách   bola   implementovaná   do   Slovenského   právneho   poriadku   dňom   01.04.2004 zákonom č. 150/2004 Z. z. z 02.03.2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov   (do   ustanovenia   §   52   až   §   54 Občianskeho zákonníka). Súd prvého stupňa však okrem toho, že skúmal povahu plnenia priznaného   v   rozhodcovskom   rozsudku   i   z   pohľadu   uvedenej   smernice,   toto   plnenie posudzoval aj podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda aplikoval aj správny právny predpis, do ktorého bola táto smernica implementovaná.

Pokiaľ   ide   o námietku oprávneného,   že   súd   prvého stupňa skúmal rozhodcovský rozsudok   už   pri   rozhodovaní   o   udelení   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   kedy   uznal exekučný   titul   za   súladný   so   zákonom,   na   základe   čoho   udelil   súdnemu   exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, odvolací súd uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   nie   je   také   procesné   rozhodnutie,   ktoré   by   vylučovalo   čiastočné   alebo   úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu zo zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   preto   nie   je   prekážkou   pre   rozhodnutie   o   zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky.

Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vyporiadal sa s nimi už súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje.“

III.1.2   Sťažnosti   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 2101/2011,   sp.   zn.   Rvp   2117/2011, sp. zn.   Rvp   2124/2011,   sp.   zn.   Rvp   2172/2011,   sp.   zn.   Rvp   2188/2011   a   sp.   zn. Rvp 2191/2011

Krajský   súd   uzneseniami   sp.   zn.   6   CoE   124/2011   z   27.   apríla   2011,   sp.   zn. 6 CoE 165/2011   z   23.   mája   2011,   sp.   zn.   6   CoE   123/2011   z   27.   apríla   2011,   sp.   zn. 6 CoE 189/2011   z   23.   mája   2011,   sp.   zn.   6   CoE   144/2011   z   23.   mája   2011   a   sp.   zn. 6 CoE 146/2011 z 23. mája 2011 potvrdil uznesenia prvostupňového súdu, ktorými tento exekúciu zastavil, ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP, pričom svoj právny záver odôvodnil takto:

«Preskúmaním   odvolací   súd   zistil,   že   súd   prvého   stupňa   vo   svojom   rozhodnutí správne aplikoval príslušné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Správne vychádzal z ust. § 57 ods. 2, 3 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 2 zak. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktoré ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/ (ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré   je   objektívne   nemožné,   pravom   nedovolené   alebo   odporuje   dobrým   mravom). Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zak. č. 244/2002 Z.z. explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne exekúcia nachádza. Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, sa súd prvého stupňa správne zaoberal existenciou dôvodu pre uvedený postup podľa § 45 ods. 1 písm. c/ citovaného zákona, t. j., či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, pravom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Pri   posudzovaní   exekučného   titulu   z   aspektov   ust.   §   45   ods.   1   písm.   c/   zák.   č. 244/2002 Z.z. správne súd prvého stupňa vychádzal z ust. § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a Smernice 93/13/ES a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej   bol   priznaný   nárok   oprávnenému,   neobsahuje   takú   podmienku,   ktorá   má   nekalý charakter   a   je   preto   absolútne   neplatná.   Správne   pri   skúmaní   dospel   k záveru,   že rozhodcovská   doložka   má   charakter   nekalej   podmienky,   keďže   spôsobuje   v   právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnovéhu (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v   znení   účinnom   v   čase   uzatvorenia   zmluvy).   Rozhodcovskú   doložku   vo   Všeobecných obchodných   podmienok   správne   považoval   súd   prvého   stupňa   za   nekalú,   postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti.

Smernica   Rady   93/13/EHS   zo   dňa   05.04.1993   o   neprimeraných   podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských   zmlúv   v   rozhodcovskom   konaní   za   ustanovenie   neprimerané.   Zákaz neprimeranosti   je   tu   potrebné   chápať   tak,   že   podnikateľ   ako   druhá   zmluvná   strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že   pri   úverových   zmluvách   koná   spotrebiteľ   vlastne   pod   tlakom   finančnej   tiesne   a   tak podnikateľ vlastne môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj   príjmu,   v konaní   nie je potrebné nariaďovať'   pojednávanie,   sú   vylúčené opravné prostriedky.

Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, ktoré predkladal oprávnený povinnému na formulári, pričom jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Z uvedenej doložky nie je transparentné, akým spôsobom a kto bude objektívnym rozhodcom pre riešenie sporu medzi účastníkmi,   nie   je   možné   z   tejto   doložky   zistiť   ani   to,   kde   sa   vlastne   „dohodnutý“ rozhodcovský súd nachádza.

Odvolací súd akcentuje osobitnú právnu úpravu v ust. § 45 zák. č. 244/2002 Z.z., z ktorej pre súd vyplýva povinnosť ex offo sa zaoberať exekučným titulom. Ak exekučný titul bol vydaný na základe spotrebiteľského úveru, ktorého dojednania musia byť v súlade s ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nemôžu obsahovať práva a povinnosti, ktoré nie sú v rovnováhe, a preto sú považované za nekalé a sankcionované absolútnou neplatnosťou, v dôsledku čoho samotnému exekučnému titulu možno odoprieť vykonateľnosť.

Na podporu tohto názoru odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý v rozhodnutí C-168/05 uviedol, že na rozhodcovský rozsudok v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má súd kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadnuť z hľadiska jeho   platnosti,   resp.   nulity   takého   rozhodcovského   rozhodnutia   a   nie   je   potrebné   jeho prípadne zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov.

Odvolací súd sa zároveň v plnom rozsahu stotožňuje aj s odôvodnením súdu prvého stupňa v otázke výšky úrokov z omeškania, ktoré súd prvého stupňa správne posúdil ako neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Odvolací   súd   uzatvára,   že   súd   prvého   stupňa   v   danom   prípade   správne   právne posúdil   rozhodcovský   rozsudok   ako   nulitný,   vydaný   rozhodcom,   ktorý   vyvodil   svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne exekúciu zastavil.»

Ústavný súd v nadväznosti na citované odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného poriadku, zákona o rozhodcovskom konaní a Občianskeho zákonníka podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy   vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj celkom   legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   práva sťažovateľky   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože   už   z povahy   veci   vyplýva,   že   ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania, pričom neprichádza do úvahy   aplikácia   takých   požiadaviek   spravodlivého   procesu,   ako   je   kontradiktórnosť   či rovnosť   zbraní,   ktorých   porušenie   sťažovateľka   namietala.   Navyše   treba   uviesť,   že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou. Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti.

III. 2 K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   v spojení s uzneseniami   prvostupňového   súdu   dospel   k   záveru,   že   z odôvodnenia   napadnutých uznesení nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných   prípadoch   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval   a   aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Nemožno   akceptovať   ani   námietku   sťažovateľky,   že   zastavením   exekúcií   došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnení, ktoré vznikli na základe zmlúv o úvere, pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné. Z okolností   prípadov   sťažovateľky   vyplýva,   že   posudzovaná   bola   len   platnosť rozhodcovských   nálezov,   ktorými   boli   dlžníci   zaviazaní   zaplatiť   dlh   vyplývajúci z úverových   zmlúv.   Aj   keď   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   uznesenia príslušného   okresného   súdu,   ktorými   boli   exekúcie   zastavené   z   dôvodu   neplatnosti exekučného   titulu   (a   tým   absencie   jedného   z predpokladov   exekúcie),   uvedené   nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutí znejúcich na plnenie dlžných peňažných súm v zmysle úverových zmlúv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že neexistuje taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2011