znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 417/09-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   10.   decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť O. M., Spojené štáty americké, S. M., Spojené štáty americké,   I.   D.,   Spojené   štáty   americké,   a M.   F.,   Spojené   štáty   americké,   zastúpených advokátom   Mgr.   A.   Š.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 3 Co 152/2008 a Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod sp. zn. VI/2 Pz 324/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. M., S. M., I. D. a M. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2009 doručená sťažnosť O. M., Spojené štáty americké, S. M., Spojené štáty americké, I. D., Spojené štáty americké, a M. F., Spojené štáty americké (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou   namietali   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   a na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový   protokol“)   v konaní vedenom   Krajským súdom   v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Co 152/2008 a Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pod sp. zn. VI/2 Pz 324/09. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. novembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa dedením stali podielovými spoluvlastníkmi spoluvlastníckeho   podielu   k sporným   nehnuteľnostiam   ležiacim   v kat.   úz.   P.   Pôvodnou vlastníčkou bola matka sťažovateľov ako ich právna predchodkyňa. Táto 29. augusta 1975 zomrela v Spojených štátoch amerických. Rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   12   C   155/92-9   z 24.   júna   1992   bolo   určené,   že   spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností sú D. M. a M. M. na tom základe, že matka sťažovateľov mala nehnuteľnosti neformálne darovať rodine B., ktorá ich neskôr mala previesť na M. V čase tohto súdneho konania však bola matka sťažovateľov už sedemnásť rokov mŕtva, no napriek tomu vystupovala v konaní ako žalovaná zdržujúca sa na neznámom mieste, pričom bola zastúpená ustanovenou opatrovníčkou. Podľa názoru sťažovateľov ich matka nikdy svoj spoluvlastnícky podiel rodine B. nedarovala, a preto aj údajný následný prevod musel byť neplatný.   Potom,   ako   sa   sťažovatelia   o uvedenom   podvode   dozvedeli,   podaním z 30. decembra   2004   požiadali   o   doručenie   rozsudku   okresného   súdu,   k čomu   došlo 8. januára   2005.   Následne   podali   18.   januára   2005   odvolanie   a zároveň   požiadali o odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie   odvolania.   Uznesením   okresného   súdu   č.   k. 12 C 155/92-40 z 10. februára 2005 bol návrh na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania zamietnutý. Na základe odvolania sťažovateľov uznesením krajského súdu č. k. 2 Co   89/05-73   zo   7.   novembra   2005   bolo   uznesenie   okresného   súdu   potvrdené.   Proti uzneseniu   krajského   súdu   podali   sťažovatelia   sťažnosť   ústavnému   súdu.   Uznesením ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   41/06-8   z 15.   februára   2006   bola   sťažnosť   odmietnutá s konštatovaním,   že   sťažovatelia   sa   môžu   domáhať   určenia   vlastníckeho   práva prostredníctvom   určovacej   žaloby.   Sťažovatelia   toto   právo   využili,   avšak   rozsudkom okresného   súdu   č.   k.   17   C   471/2001-328   z 5.   mája   2008   bola   ich   žaloba   zamietnutá. Rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   152/2008   z 10.   decembra   2008   bol   rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru všeobecných súdov sťažovatelia nie sú aktívne legitimovaní, pretože ich matka ako právna predchodkyňa bola za odňatie nehnuteľností odškodnená   na   základe   medzivládnej   dohody   medzi   bývalou   Československou socialistickou   republikou   a Spojenými   štátmi   americkými.   Sťažovatelia   podali   proti rozsudku   krajského   súdu   23.   februára   2009   podnet   generálnej   prokuratúre   na   podanie mimoriadneho   dovolania,   avšak   Krajská   prokuratúra   v Prešove   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) im nevyhovela. Na základe opakovaného podnetu zo 4. júna 2009 preskúmala vec   aj   generálna   prokuratúra,   ktorá   takisto   nezistila   dôvody   na   podanie   mimoriadneho dovolania. Tým sťažovatelia vyčerpali všetky prípustné právne prostriedky nápravy.

Podľa   názoru   sťažovateľov   rozsudky   všeobecných   súdov   predstavujú   porušenie označených   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a dodatkového   protokolu   z dôvodov,   ktoré podrobne   pertraktujú.   Žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a dodatkového   protokolu   v konaniach   vedených krajským   súdom   pod   sp.   zn.   3   Co   152/2008   a generálnou   prokuratúrou   pod   sp.   zn. VI/2 Pz 324/09 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 10. decembra 2008 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Z titulu náhrady nemajetkovej ujmy požadujú sumu 30 000 €. Napokon sa domáhajú aj náhrady trov konania.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 152/2008 z 10. decembra 2008 vyplýva, že ním   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   17   C   471/2001-328   z 5.   mája 2008 o zamietnutí žaloby. Rozsudok bol spolu so spisom vrátený okresnému súdu 13. januára 2009.

Z prípisu generálnej prokuratúry č.   k. VI/2 Pz 324/09-12 zo 14. septembra 2009 vyplýva, že na základe opakovaného podnetu sťažovateľov smerujúceho proti zákonnosti vybavenia ich podnetu z 23. februára 2009 krajskou prokuratúrou preskúmala generálna prokuratúra opätovne rozsudok okresného súdu a krajského súdu. Dospela pritom k záveru o potrebe   opakovaný   podnet   odložiť   pre   absenciu   zákonných   dôvodov   na   podanie mimoriadneho dovolania. Podľa názoru vybavujúceho prokurátora generálnej prokuratúry rozhodnutiam všeobecných súdov nemožno nič vytknúť, zodpovedajú zákonu a zistenému skutkovému stavu veci. V ďalšom poukazuje na konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých záver vyplýva.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 3 Co 152/2008 považuje ústavný súd za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavnému súdu nie je presne známe, kedy bol rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 152/2008 z 10. decembra 2008 doručený právnemu zástupcovi sťažovateľov, keďže z listinných dôkazov, ktoré mal k dispozícii, vyplýva iba to, že rozsudok spolu so spisom bol vrátený na okresný súd 13. januára 2009. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia podnetom z 23. februára 2009 požiadali o podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu, možno usúdiť, že rozsudok krajského súdu musel byť doručený najneskôr uvedeného   dňa.   Keďže   sťažnosť   ústavnému   súdu   bola   odovzdaná   na poštovú   prepravu 14. novembra 2009, stalo sa tak dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému generálnou prokuratúrou pod sp. zn. VI/2 Pz 324/09. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Mimoriadne   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   nie   je   k dispozícii účastníkovi   konania,   ktorý   mimoriadne   dovolanie   (na   rozdiel   od   dovolania)   nie   je oprávnený   sám   podať.   Jediným   oprávneným   subjektom   na   podanie   mimoriadneho dovolania je totiž generálny prokurátor Slovenskej republiky. Je preto vecou jeho zváženia, či na základe preštudovania príslušných spisov zistí, alebo nezistí dôvody na jeho podanie.

V danom prípade generálna prokuratúra vykonala opakované preskúmanie právnej veci sťažovateľov a dospela k názoru o správnosti rozsudkov všeobecných súdov. Takémuto postupu nemožno z pohľadu ústavného súdu nič vyčítať. Skutočnosť, že sťažovatelia majú na vec iný názor, je irelevantná.

Ústavný   súd   v   závere   poukazuje   na   to,   že   pokiaľ   sťažovatelia   neboli   spokojní s rozsudkom krajského súdu, mohli sa v zákonnej dvojmesačnej lehote obrátiť na ústavný súd, pretože už vtedy vyčerpali všetky opravné prostriedky, resp. iné právne prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytol a na ktorých použitie boli oprávnení (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Medzi tieto však nepatril podnet na podanie mimoriadneho dovolania.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009