znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 417/06-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 21.   decembra 2006   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   K.,   R.,   t. č.   vo   výkone   väzby,   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   V.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   a práv   podľa   čl.   5   ods.   4   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin a Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 187/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2006 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. V., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)   a práv   podľa   čl.   5   ods.   4   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin a Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 187/05. Podaním doručeným 27. septembra 2006 sťažovateľ doplnil sťažnosť o listinné dôkazy.

Sťažovateľ uviedol, že bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. Tp 5/05 z 13. januára 2005 z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“). Okresná prokuratúra Ž. (ďalej len „okresná prokuratúra“) podala 28. novembra 2005 na sťažovateľa obžalobu pre trestný čin kupliarstva podľa § 204 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a iné. Z jednotlivých bodov sťažnosti vyplýva:

1. Dňa 5. apríla 2005 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho advokáta žiadosť o prepustenie z väzby, ktorá bola doručená okresnej prokuratúre 18. apríla 2005. Sťažovateľ namieta, že mu okresná prokuratúra nedoručila upovedomenie o zamietnutí jeho žiadosti, čím   došlo   k porušeniu   čl. 47 ods.   2   ústavy   a Okresný   súd   Martin   mu dosiaľ   nedoručil uznesenie o zamietnutí žiadosti   o prepustenie   z väzby sp.   zn. Tp   5/05   z 10.   mája 2005, a napriek tomu 10. júna 2005 vyznačil jeho právoplatnosť dňom 31. mája 2005. Tým bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a ustanovenie § 72 ods. 2 v spojení s § 74 ods. 1 a § 137 ods. 1 Trestného poriadku.

2.   Dňa   20.   júna   2005   podal   sťažovateľ   žiadosť   o prepustenie   z väzby.   Žiadosť (vrátane jej doplnenia z 29. júna 2005) je súčasťou spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn.   3   T   187/05.   O podanej   žiadosti   nebolo   dosiaľ   rozhodnuté,   napriek   tomu,   že sťažovateľ namietal túto skutočnosť v písomných podaniach adresovaných okresnému súdu, ako aj Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“). Súdy sa však týmito námietkami nezaoberali ani ich vo svojich rozhodnutiach nespomenuli. Tým boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, práva podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a ustanovenie § 72 ods. 2 Trestného poriadku.

3. Dňa 14. novembra 2005 okresný súd uznesením č. k. 9 Tp 506/05-39 zamietol žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   zo   17.   októbra   2005,   v ktorej   namietal pochybenia popísané v bodoch 1 a 2, ako aj to, že mu nebol doručený návrh prokurátorky na predĺženie   lehoty   trvania väzby,   o ktorom   okresný   súd   rozhodol   uznesením   č.   k. 9 Tp 506/05-9 z 30. júna 2005. Proti uzneseniu okresného súdu zo 14. novembra 2005 podal sťažovateľ 18. novembra 2005 sťažnosť, vyšetrovací spis však nebol predložený krajskému súdu,   ale   bol   po   skončení   vyšetrovania   predložený   okresnej   prokuratúre,   ktorá   podala 28. novembra 2005 na sťažovateľa obžalobu. Ani potom nebol spis predložený krajskému súdu, ale 6. a 8. decembra 2005 rozhodoval okresný súd, konkrétne sudca JUDr. M., ktorý rozhodol,   že   dôvody   väzby   sťažovateľa   trvajú,   pričom   sťažovateľ   namieta,   že   od 28. novembra 2005 bol v jeho veci zákonným sudcom JUDr. P. a o zmene zákonného sudcu okresný súd nerozhodol. Až potom bol spis predložený krajskému súdu, ktorý 11. januára 2006 rozhodol tak, že sťažnosti zamietol tromi uzneseniami sp. zn. Tpo 170/05, sp. zn. 1 Tos 277/05 a sp. zn. 1 Tos 278/05. Tým boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

4. Po podaní obžaloby 28. novembra 2005 bola trestná vec sťažovateľa pridelená na prerokovanie   zákonnému   sudcovi   JUDr.   P.,   dňa   6.   a 8.   decembra   2005   však   o väzbe sťažovateľa rozhodoval sudca okresného súdu JUDr. M., ktorému bol trestný spis pridelený až 24. februára 2006. Tým bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. Okresný súd dosiaľ nerozhodol o sťažnosti sťažovateľa na protizákonnosť väzby z 3.   januára   2006,   hoci   28.   februára   2006   rozhodoval   o inej   jeho   žiadosti.   Tým   boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a ustanovenie § 72 ods. 2 Trestného poriadku.

6. Od podania obžaloby 28. novembra 2005 okresný súd porušuje právo sťažovateľa na zákonného a nestranného sudcu, keď bola jeho trestná vec 28. novembra 2005 náhodným výberom - počítačom pridelená sudcovi JUDr. P., v roku 2006 bola pridelená sudkyni JUDr. H., od 24. februára 2006 bola vec pridelená sudcovi JUDr. M. a v marci 2006 bol spis pridelený sudkyni JUDr. B., ktorej nebol pridelený náhodným výberom – počítačom, a preto sťažovateľ namieta, že JUDr. B. nie je zákonnou sudkyňou v jeho veci a bola vybraná za účelom   jeho   odsúdenia,   pretože   zákonný   sudca   by   žalobe   s toľkými   procesnými pochybeniami nevyhovel. Tým boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 187/05 z 27. apríla 2006 rozhodol o návrhu prokurátorky   okresnej   prokuratúry   na   zmenu   (rozšírenie)   dôvodov   väzby   sťažovateľa podaný 26. apríla 2006 bez toho, aby mal sťažovateľ možnosť sa k tomuto návrhu vyjadriť. Návrh na zmenu dôvodov väzby bol sťažovateľovi doručený až 28. apríla 2006. V sťažnosti proti   uzneseniu   o rozšírení   dôvodov   väzby   sťažovateľ   poukázal   na   nezákonnosť a pochybenia okresného súdu, krajský súd sa však jeho argumentmi v odôvodnení uznesenia o zamietnutí   sťažnosti   sp.   zn.   1   Tos   67/2006   zo   16.   mája   2006   nezaoberal.   Tým   boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

8. Hlavné pojednávanie v trestnej veci sťažovateľa bolo nariadené až na 27. júl 2006, iba na jeden deň a okresný súd pojednával bez náležitej prípravy. Okresný súd odmietol vyhotoviť sťažovateľovi na jeho žiadosť fotokópie zo spisu, do spisu mu umožnil nazrieť pred   pojednávaním   v skrátenom   časovom   intervale,   výsluch   sťažovateľa   začal   na   jeho vlastnú žiadosť a okresný súd odmietol uviesť do zápisnice dôležité skutočnosti uvádzané na obhajobu sťažovateľa. Pojednávanie bolo odročené na 28. september 2006. Tým bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci vydal nález:„V bode   1)   žiada,   aby   Ústavný   súd   SR   rozhodol,   že   konaním   Okresného   súdu v Martine   boli   porušené   práva   sťažovateľa,   konkrétne   nedoručením   Uznesenia   boli znemožnené   jeho   práva   podať   sťažnosť   a oboznámiť   sa   s výsledkom   rozhodnutia   súdu a bola mu znemožnená možnosť kontroly trvania väzby v krátkych intervaloch, tak ako to má na mysli ustanovenie a judikatúra k čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Väzba sťažovateľa je od 31. 5. 2005 nezákonná. Sťažovateľ sa dňom doručenia tohto nálezu prepúšťa na slobodu. V bode   2)   žiada,   aby   Ústavný   súd   SR   rozhodol,   že   Okresný   súd   v Žiline nerozhodnutím o žiadosti o prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu porušil ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ustanovenie § 72 ods. 2 Trestného poriadku. Boli   porušené   základné   práva   a slobody   sťažovateľa,   obmedzovanie   slobody sťažovateľa je od 30. 06. 2005 protizákonné.

Sťažovateľ sa dňom doručenia tohto nálezu prepúšťa na slobodu. V bode 3) žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol, že Okresný súd v Žiline porušil právo sťažovateľa   na odvolanie –   podanie sťažnosti   proti   rozhodnutiu   súdu   o zamietnutí   jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   v reálnom   čase   a hoci   podal   sťažnosť,   spis nepredložil bezodkladne Krajskému súdu v Žiline ako súdu odvolaciemu na rozhodnutie o sťažnosti, ale vrátil vyšetrovací spis vyšetrovateľovi PZ, čím porušil práva sťažovateľa, pretože väzba má mať striktne obmedzené trvanie a preto má byť zaručená jej kontrola v krátkych intervaloch.

Okresný súd v Žiline konal s prieťahmi,   boli porušené základné práva a slobody, obmedzovanie slobody sťažovateľa je od 30. 06. 2005 protizákonné.

Rozhodnutie   Okresného   súdu   v Žiline   zo   dňa   14.   11.   2005   o zamietnutí   žiadosti sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   v spojení   s rozhodnutím   KS   v Žiline   sa zrušuje.

Sťažovateľ sa dňom doručenia tohto nálezu prepúšťa na slobodu. V bode 4) žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol, že Okresný súd v Žiline porušil jeho právo na zákonného sudcu vygenerovaného náhodným výberom – počítačom tým, že po podaní obžaloby rozhodoval v trestnej veci sťažovateľa – obžalovaného sudca, ktorý nebol nijako príslušný na konanie v tejto trestnej veci rozhodovať.

Uznesenia Okresného súdu v Žiline 3 T 187/05 zo dňa 6. a 8. 12. 2005 v spojení s Uzneseniami KS Žilina ako súdu odvolacieho vo veci prepustenia sťažovateľa z väzby sa zrušujú, lebo boli vydané v rozpore so zákonom.

Pretože   v zákonnej   lehote   väzby,   ktorá   trvala   do   10.   12.   2005   o ďalšej   väzbe sťažovateľa nerozhodol zákonný sudca, je obmedzovanie sťažovateľa na slobode od 11. 12. 2005 protizákonné.

Sťažovateľ sa dňom doručenia tohto nálezu prepúšťa na slobodu. V bode 5) žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol, že Okresný súd v Žiline porušil jeho právo tým, že doposiaľ nerozhodol o jeho sťažnosti na protizákonnosť väzby zo dňa 3. 1. 2006. Znemožnil tým kontrolu väzby sťažovateľa v krátkych časových intervaloch. Sťažovateľ sa dňom doručenia tohto nálezu prepúšťa na slobodu. V bode 6) žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol, že Okresný súd v Žiline porušil jeho právo na zákonného sudcu tým, že JUDr. B. nespĺňa kritériá zákonného a nestranného sudcu.

Rozhodnutia Okresného súdu v Žiline v spojitosti s rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline   ako   súdu   odvolacieho   vydané   v trestnej   veci   vedenej   proti   sťažovateľovi   sú neplatné, lebo boli vydané v rozpore so zákonom.

Sťažovateľ sa dňom doručenia tohto nálezu prepúšťa na slobodu. V bode 7) žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol, že Okresný súd v Žiline porušil jeho práva nedoručením návrhu prokurátora na rozšírenie dôvodov väzby a tým sťažovateľa znerovnoprávnil ako stranu v trestnom konaní s postavením prokurátora.

Vydané uznesenie Okresného súdu v Žiline 3 T 187/05, zo dňa 27. 4. 2006, ktorým súd rozšíril dôvody väzby u sťažovateľa sa ako nezákonné zrušuje.

V bode 8) žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol, že Okresný súd v Žiline porušil jeho právo tým, že nariadil prvý termín hlavného pojednávania v trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi   so   značnými   prieťahmi,   vzhľadom   na   konanie,   spôsob   prejednávania predmetnej rozsiahlej trestnej veci a postup súdu je jeho vec prerokovávaná so zbytočnými prieťahmi, ale aj nespravodlivo a v neprimeranej lehote s neodôvodneným predlžovaním jeho obmedzovania na slobode.

Sťažovateľ sa dňom doručenia tohto nálezu prepúšťa na slobodu.“

Sťažovateľ tiež žiada, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie 500 000 Sk a trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 104/02).

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení   alebo   inom   zásahu   sa   lehota   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje túto lehotu predĺžiť   ani   odpustiť   jej   zmeškanie.   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej vyslovil, že pri právoplatnom rozhodnutí podľa Trestného poriadku, ktoré sa sťažovateľovi v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodujúce doručenie   odpisu   tohto   rozhodnutia   sťažovateľovi,   avšak nie   jeho právnemu   zástupcovi (napr. III. ÚS 90/03, III. ÚS 188/03).

Ústavný   súd   je   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne uvedených v zákone (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Viazanosť návrhom platí zvlášť pre petit, čo znamená, že ústavný súd rozhoduje len o porušení tých práv a slobôd, ktoré navrhovateľ   uvádza   v petite   sťažnosti.   Označenie   základných   práv   a slobôd,   ktoré sťažovateľ uviedol v jednotlivých bodoch odôvodnenia sťažnosti, ústavný súd považuje za súčasť argumentácie sťažovateľa, ktorá však v prípade, že nebola premietnutá do petitu sťažnosti,   nie   je   predmetom   rozhodovania   ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní návrhu (podobne III. ÚS 119/03). V danom prípade ústavný súd vzhľadom na kvalifikované právne   zastúpenie   sťažovateľa   nevyzýval   na   doplnenie   petitu   ani   na   jeho   zosúladenie s odôvodnením sťažnosti.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ad 1) Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že mu Okresný súd Martin nedoručil uznesenie sp. zn. Tp 5/05 z 10. mája 2005, ktorým zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby, a napriek tomu sudca Okresného súdu Martin 10. júna 2005   vyznačil   na uznesení   nadobudnutie   právoplatnosti   31.   mája   2005.   Z predložených príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   poukazoval   na   túto   skutočnosť   už   v podnete adresovanom Krajskej prokuratúre v Ž. (ďalej len „krajská prokuratúra“) zo 17. októbra 2005,   ako   aj   v sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   9   Tp   506/05-39 zo 14. novembra   2005,   ktorým   okresný   súd   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie z väzby obsiahnutú v podnete zo 17. októbra 2005.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   časovo neobmedzeným   prostriedkom   ochrany   základných   práv   a slobôd,   ústavný   súd   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   skúmal,   či   je   splnená   podmienka   jej   podania v dvojmesačnej lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti je nedoručenie rozhodnutia súdu „iným zásahom“, a teda lehota na podanie sťažnosti sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o tomto zásahu dozvedieť.

V danom prípade sťažovateľ už najneskôr 17. októbra 2005 vedel, že Okresný súd Martin vyznačil právoplatnosť uznesenia sp. zn. Tp 5/05 z 10. mája 2005 (a teda všetky podmienky   pre   nadobudnutie   právoplatnosti   považoval   za   splnené),   hoci   sťažovateľ namieta,   že   mu   uvedené   uznesenie   nebolo   nedoručené.   Sťažnosť   ústavnému   súdu   bola podaná na poštovú prepravu 6. augusta 2006. Pretože zákon o ústavnom súde neumožňuje odpustiť   zmeškanie   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ani   túto   lehotu   predĺžiť (napr. IV. ÚS 14/03), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú.Ad 2 )Sťažovateľ namieta, že okresný súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a ustanovenie § 72 ods. 2 Trestného poriadku tým,   že   nerozhodol   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby,   ktorú   podal   20.   júna   2005 a doplnil ju podaním z 29. júna 2005.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej „Článok 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiež procesné atribúty vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie   všeobecné   ustanovenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   o práve   na   súdnu   ochranu“ (III. ÚS 135/04). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Zároveň ústavný súd pripomína, že ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti v rámci svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nehodnotí rozhodnutia a postup všeobecných súdov z hľadiska dodržiavania zákonnosti,   ale   z   hľadiska   zachovania   základných   práv   a slobôd.   Preto   sa   ústavný   súd samostatne nezaoberal namietaným porušením ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku, ale preskúmal ho v kontexte namietaného porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   20.   júna   2005   žiadosť o prepustenie z väzby (datovanú 17. júna 2005), ktorú doplnil podaním z 29. júna 2005. Prokurátorka   okresnej   prokuratúry   jeho   žiadosti   nevyhovela   a   23.   júna   2005   podala okresnému   súdu   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa.   Okresný   súd rozhodol o návrhu prokurátorky uznesením č. k. 9 Tp 506/05-9 z 29. júna 2005, ktorým predĺžil väzbu sťažovateľa do 10. januára 2006. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 126/05 z 24. augusta 2005 tak, že ju zamietol.

Dňa   28.   októbra   2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa adresované   krajskej   prokuratúre   zo   17.   októbra   2005,   v ktorom   sťažovateľ   požiadal   aj o prepustenie   z väzby.   Okresný   súd   žiadosť   sťažovateľa   zamietol   uznesením   č.   k. 9 Tp 506/05-39 zo 14. novembra 2005. Sťažovateľ podal proti uzneseniu sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 170/05 z 11. januára 2006 tak, že ju zamietol. Ďalšia   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   bola   okresnému   súdu   doručená 1. decembra   2005.   Túto   žiadosť   okresný   súd   zamietol   uznesením   sp.   zn.   3   T   187/03 z 8. decembra 2005 (správne sp. zn. 3 T 187/05; pozn.), pretože bola podaná skôr, ako uplynula   lehota   štrnásť   dní   od   právoplatnosti   rozhodnutia   o predchádzajúcej   žiadosti sťažovateľa   o prepustenie   z   väzby.   Krajský   súd   v uznesení   sp.   zn.   1   Tos   278/05 z 11. januára   2006,   ktorým   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   tomuto   uzneseniu, konštatoval,   že   sťažnosť   nie   je   dôvodná,   rozhodnutie   okresného   súdu   je   správne,   ale nestotožnil   sa   s jeho   odôvodnením.   Krajský   súd   zistil,   že   sťažovateľ   uviedol   v žiadosti o prepustenie z väzby aj iné skutočnosti oproti predchádzajúcej žiadosti, a preto preskúmal rozhodnutie   prvostupňového   súdu   aj   z hľadiska   dôvodov   uvádzaných   v žiadosti o prepustenie z väzby.

Po podaní obžaloby 28. novembra 2005 okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 187/05 zo 6. decembra 2005 rozhodol o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa. Sťažovateľ podal proti uzneseniu sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 277/05 z 11. januára 2006 zamietol.   Okresný   súd   uznesením   z   28.   februára   2006   zamietol   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby, ktorá mu bola doručená 20.   februára 2006. Dňa 27. apríla 2006 okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, nahradení väzby sľubom alebo peňažnou   zárukou,   ktorá   bola   okresnému   súdu   doručená   26.   apríla   2006,   ako   aj o návrhu prokurátorky okresnej prokuratúry na rozšírenie dôvodov väzby tak, že žiadosť sťažovateľa zamietol a rozšíril dôvody jeho väzby aj podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. O sťažnosti sťažovateľa proti tomuto uzneseniu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 67/2006 zo 16. mája 2006 tak, že sťažnosť zamietol.

Článok 5   ods.   4 dohovoru   tým,   že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36). Okrem toho ich čl. 5 ods. 4 dohovoru oprávňuje na skúmanie procedurálnych a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné na to, aby v zmysle dohovoru bolo ich pozbavenie slobody „zákonné“. To znamená, že príslušný súd nielenže musí preskúmať súlad s procedurálnymi požiadavkami vnútroštátneho práva, ale   tiež   oprávnenosť   podozrenia,   na   ktorom   sa   zatknutie   zakladá,   a legitimitu   cieľa sledovaného   zadržaním   a následnou   väzbou   (napr.   Butkevičius   c.   Litva,   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 26. marca 2002, § 43).

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   vyslovil,   že   účelom   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody (III. ÚS 276/03). Súd rozhodujúci na podnet dotknutej osoby o zákonnosti jej väzby sa musí zaoberať rozhodnými námietkami, ktoré vzniesla proti zákonnosti väzby (III. ÚS 7/00).

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť, s poukazom na kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ   také   dôvody   neexistujú   (napr.   rozsudok   vo   veci   Schiesser   v.   Švajčiarsko zo 4. decembra 1979, Séria A, č. 34, § 31).

V prípade pozbavenia slobody vyžaduje čl. 5 ods. 4 dohovoru kontrolnú procedúru, ktorá má súdny charakter a poskytuje príslušnej osobe záruky primerané druhu predmetného pozbavenia slobody; aby sa   zistilo,   či   konanie poskytuje primerané záruky,   treba vziať do úvahy osobitnú povahu okolností, za ktorých takéto konanie prebieha (rozsudok vo veci Winterwerp v. Holandsko z 24. Októbra 1979, séria A, č. 33, § 57).

Žiadosť o prepustenie z väzby zo 17. júna 2005 (doplnenú podaním z 29. júna 2005) sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že   neexistuje   žiadny   dôvod   pre   jeho   ďalšiu   väzbu a argumentoval, že sa nedopustil trestnej činnosti, za ktorú mu bolo vznesené obvinenie a aj z vykonaného dokazovania vyplýva, že vznesenie obvinenia nie je dôvodné a tiež namietal prieťahy v konaní.

Z rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu predložených sťažovateľom ústavný súd   zistil,   že   okresný   súd   samostatne   nerozhodol   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie z väzby zo 17. júna 2005, resp. rozhodnutie o tejto žiadosti nie je súčasťou výroku žiadneho z predložených   rozhodnutí   a žiadosť   sťažovateľa   zo   17.   júna   2005   nie   je   explicitne spomenutá ani v odôvodnení žiadneho rozhodnutia. Nie je však možné konštatovať, že po podaní žiadosti o prepustenie z väzby zo 17. júna 2005 okresný súd neskúmal existenciu dôvodov pre trvanie väzby sťažovateľa.

Okresný   súd   v odôvodnení   uznesenia   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby z 30.   júna 2005 uviedol:

„Sudca preskúmal návrh prokurátorky na predĺženie lehoty trvania väzby, ako aj predložený spisový materiál a zistil, že sú splnené všetky formálne i materiálne podmienky k tomu,   aby   návrhu   bolo   vyhovené.   Z priloženého   spisového   materiálu   vyplýva,   že   ide o skutkovo i právne náročnú trestnú vec. Je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie (najmä výsluchy svedkýň - poškodených, ktoré sa zdržiavajú mimo územia Slovenskej republiky, pričom totožnosť ďalších poškodených nebola ešte ustálená, vyhodnotiť výsledky expertíz a nariadiť vykonanie ďalších expertíz tak, ako sú konkretizované v návrhu prokurátorky). Dôvody väzby u obvineného M. K. a obvinenej B. M. podľa § 67 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por. trvajú aj naďalej tak, ako sú konkretizované v uzneseniach Okresného súdu v Martine, sp.   zn.   Tp   5/05 zo   dňa   13.   1.   2005   (č.   l.   32-37)   (existuje   dôvodná   obava,   že ujdú   do zahraničia,   aby   sa   tak vyhli   trestnému stíhaniu,   alebo trestu,   budú   pôsobiť   na   doteraz nevyslúchnutých   svedkov   a tým   mariť   objasňovanie   skutočností   závažných   pre   trestné stíhanie a že budú vzhľadom na svoje kontakty v Taliansku pokračovať v trestnej činnosti, s cieľom zadovážiť si neoprávnené zisky.).“

Krajský súd na podklade sťažnosti sťažovateľa proti tomuto uzneseniu rozhodol tak, že predĺžil lehotu trvania jeho väzby do 10. decembra 2005 z dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V odôvodnení uviedol:

«Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podali obvinení sťažnosť. Tvrdia v nej v podstate zhodne, že niet dôvodov väzby, necítia sa vinní a úkony, ktoré ešte treba vykonať predĺženie väzby neodôvodňujú.

Na tomto základe krajský súd ako nadriadený orgán podľa § 147 ods. 1 Tr. por. preskúmal   správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   mohli sťažovatelia podať sťažnosť, a tiež konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu. Zistil tak, že sťažnosti sú čiastočne dôvodné.

(...) Obvineného   K.,   hoci   sám   trestnú   činnosť   popiera,   usvedčujú   viaceré   svedkyne a dôvody jeho stíhania s pribúdajúcich časom rastú. Obvinený je tak dôvodne podozrivý z dlhodobého a rozsiahleho páchania trestnej činnosti na území viacerých štátov a okolnosti nasvedčujú na to, že dosiaľ sa orgánom prípravného konania nepodarilo stotožniť všetky osoby – poškodené, ktorých sa trestná činnosť obvineného týkala.

Tieto konkrétne skutočnosti (dôvodné podozrenie z dlhodobého rozsiahleho páchania závažnej   úmyselnej   trestnej   činnosti,   keď   istá   časť   „siete“   obžalovaného   zostala nestotožnená) odôvodňujú obavu, že obvinený (bez väzby) pokračoval by v páchaní trestnej činnosti. Sú tu teda dôvody väzby, ako ich má na mysli ust. § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. (...) Na základe argumentácie prokurátora aj krajský súd nadobudol presvedčenie, že prepustením obvineného K. na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Vzhľadom na to krajský súd u obvineného K. návrhu prokurátora vyhovel, väzbu však predĺžil iba do 10. 12. 2005.

(...) Námietke obvineného K., že mu nebol doručený návrh prokurátora na predĺženie väzby aby mal možnosť vyjadriť sa k nemu, treba dať za pravdu. V tejto časti súd prvého stupňa pochybil. Neznamená to však, že by sa z tohto dôvodu súdy návrhom prokurátora zodpovedne nezaoberali zo všetkých hľadísk a nerozhodovali podľa dôsledného skúmania dostupných dôkazov.»

Z odôvodnení uvedených uznesení vyplýva, že tak ako okresný súd aj krajský súd rozhodovali   len   o návrhu   prokurátorky   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa. V nasledujúcom   období   okresný   súd   rozhodoval   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie z väzby až 14. novembra 2005 uznesením č.   k. 9 Tp 506/05-39, v odôvodnení ktorého uviedol:

«Dňa 28. 10. 2005 doručila Okresná prokuratúra v Ž. podania obvineného M. K., zo dňa 17. 10. 2005, ktoré boli pôvodne adresované Krajskej prokuratúre v Ž..

Sudca Okresného súdu v Žiline posúdil tieto podania podľa obsahu v súlade s ust. § 59 ods. 1 Tr. por. Z týchto podaní okrem iného vyplýva, že podľa názoru obvineného M. K. jeho ponechanie vo väzbe nezákonné a žiada o preskúmanie tohto stavu aj súdom, z čoho vyplýva, že žiada o prepustenie z väzby na slobodu.

Obvinený M. K. v podaniach poukazuje na to, že v rámci prípravného konania sú porušované jeho práva, predovšetkým jeho právo na obhajobu. Osobitne boli porušené jeho práva   v súvislosti   s uznesením   sudcu   Okresného   súdu   v Martine   o jeho   žiadosti o prepustenie   z väzby,   ktoré   mu   nebolo   doručené.   Podľa   jeho   názoru   je   prebiehajúce vyšetrovanie neobjektívne, pričom svoju nevinu je schopný preukázať dôkazmi.

(...) Súd dôsledne preskúmal obsah žiadosti obvineného M. K., a dospel k záveru, že aj naďalej   pretrvávajú   dôvody   väzby   podľa   §   67   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.   tak,   ako   sú konkretizované v uznesení Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 2 Tpo 126/05, zo dňa 24. 8. 2005 a nezmenil sa ani ich rozsah.

Z pripojeného vyšetrovacieho spisu vyplýva, že trestné stíhanie obvineného Michala K. je dôvodné. Obvinený M. K. je dôvodne podozrivý z dlhodobého a rozsiahleho páchania trestnej činnosti na území viacerých štátov. Vzhľadom na závažnosť tejto úmyselnej trestnej činnosti, a doteraz nestotožnenie istej časti „siete“ obvineného, existuje dôvodná obava, že v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu by pokračoval v páchaní trestnej činnosti. Tieto konkrétne skutočnosti napĺňajú dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. Sudca po preskúmaní pripojeného trestného spisu nezistil porušenie procesných práv obvineného M. K. v prípravnom konaní, ktoré by mali vplyv na zákonnosť a dôvodnosť jeho väzby.»

Z predložených   dokladov   vyplýva,   že   v sťažnosti,   ktorú   podal   sťažovateľ   proti uzneseniu   okresného   súdu   zo   14.   novembra   2005,   výslovne   namietal   nerozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby zo 17. júna 2005. Krajský súd sťažnosť zamietol uznesením sp. zn. 2 Tpo 170/05 z 11. januára 2006, v ktorom uviedol:

„Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal obvinený sťažnosť, ktorú bližšie odôvodnil tým, že v priebehu trestného konania sú porušované jeho základné ústavné práva na   spravodlivý   proces   a jeho   ďalším   zotrvaním   vo   väzbe   bol   porušený   zákon.   Orgány prípravného konania spôsobujú neodôvodnené prieťahy vo vec, sú nečinné.

Na takomto základe krajský súd ako nadriadený orgán podľa § 147 ods. 1 Tr. por. preskúmal   správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   mohol sťažovateľ podať sťažnosť, a tiež konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu. Zistil tak, že sťažnosť nie je dôvodná.

(...) Pokiaľ   ide   o námietky   obvineného   o porušení   jeho   procesných   práva,   ako   aj základných ústavných práv, ani krajský súd nezistil také závažné pochybenia, ktoré by mali vplyv na zákonnosť a dôvodnosť väzby. Ak teda okresný súd zamietol sťažnosť obvineného proti   uzneseniu   o zamietnutí   jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   rozhodol správne. Krajský súd sa s týmto rozhodnutím stotožnil.“

Ústavný súd na základe týchto zistení konštatuje, že uznesenie okresného súdu č. k. 9 Tp   506/05-39   zo   14.   novembra   2005   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Tpo 170/05   z 11.   januára   2006   v sebe   zahŕňa   kontrolu   zákonnosti   väzby   aj   v rozsahu sťažovateľových námietok uvedených v žiadosti o prepustenie z väzby zo 17. júna 2005 (doplnenej podaním z 29. júna 2005). Preto je ústavný súd toho názoru, že od doručenia tohto uznesenia krajského súdu začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu pre porušenie jeho práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti jeho väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Hoci sťažovateľ neuviedol, kedy mu bolo doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 170/05 z 11. januára 2006, z jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorá bola doručená okresnému   súdu   20.   februára   2006   (okresný   súd   o nej   rozhodol   uznesením   sp.   zn. 3 T 187/05 z 28. februára 2006), vyplýva, že v čase podania tejto žiadosti mu už predmetné uznesenie   krajského   súdu   bolo   doručené.   V žiadosti   o prepustenie   z väzby   doručenej okresnému súdu 20. februára 2006 sťažovateľ uviedol: „Postup kedy 11. 1. 06 rozhodol sudca K. pod sp. zn. 2 Tpo 170/05 a v ten istý deň senát sudcu H. 1 Tos 277/05 na 1 Tos 278/05   je   ukážkový,   teda   v jeden   pracovný   deň   bolo   rozhodnuté   o 3   žiadostiach   v 2 konaniach to je až neskutočné! Ako aj to že O.S. ŽA mi ich doručoval 16. 1. 06 a 20. 1. 06.“ Pretože sťažnosť bola podaná po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, odmietol ústavný súd sťažnosť v tejto časti ako oneskorene podanú.

Ad 3)Z formulácie   tretieho   bodu   petitu   ústavný   súd   ustálil,   že   sťažovateľ   namieta porušenie svojho základného práva na rozhodovanie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov, resp. urýchlene v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu, ktorý bezodkladne   nepredložil   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   o zamietnutiu   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby č. k. 9 Tp 506/05-39 zo 14. novembra 2005 krajskému súdu.

Zo žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ktorá bola doručená okresnému súdu 20. februára 2006, vyplýva, že uznesenie krajského súdu o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 14. novembra 2005 mu bolo doručené najneskôr 20. januára 2006. Sťažnosť ústavnému súdu podal sťažovateľ na poštovú prepravu 6. augusta 2006, teda po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti ako oneskorene podanú.

Ad 4)Vo štvrtom bode petitu sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na zákonného   sudcu   okresným   súdom   a krajským   súdom   tým,   že   po   podaní   obžaloby rozhodoval   6.   decembra   2005   o ďalšom   trvaní   jeho   väzby   a 8.   decembra   2005   o jeho žiadosti o prepustenie z väzby sudca, ktorý nebol zákonným sudcom v jeho veci. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva rozhodnutiami okresného súdu, proti ktorým mal v zmysle § 74 ods. 1 Trestného poriadku možnosť podať sťažnosť krajskému súdu, ktorú aj využil.

Ústavný súd preto sťažnosť namietajúcu porušenie jeho základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 48 ods. 1 ústavy odmietol pre nedostatok právomoci.

Čo sa týka namietaného porušenia práv krajským súdom, ústavný súd preskúmal riešenie sťažovateľovej námietky zaujatosti okresného súdu. Krajský súd sa zaujatosťou zaoberal   11.   apríla   2006,   keď   vo   svojom   liste   uviedol   (ktorým   vrátil   spisový   materiál vo veci zaujatosti okresnému súdu), že námietka sťažovateľa bola vznesená 27. marca 2006 následne po tom, ako sa 1. marca 2006 stala zákonnou sudkyňou v prerokúvanej trestnej veci sťažovateľa namietaná sudkyňa. Krajský súd uviedol, že napriek tomu, že sa necíti byť vo   veci   zaujatá, „je   potrebné,   aby postupovala podľa   §   31   ods.   3   Trestného   poriadku účinného do 31. decembra 2005, a rozhodla o svojom prípadnom vylúčení, resp. nevylúčení z prejednávania   uvedenej   trestnej   veci“. Až   po   odstránení   tohto   nedostatku   možno   vec v tejto   otázke   predložiť   odvolaciemu   súdu.   Ústavný   súd   tento   postup   krajského   súdu nepovažuje ani za svojvoľný, ani arbitrárny, ale v súlade so zákonom, a preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Okrem toho k námietkam zaujatosti konajúcich orgánov činných v trestnom konaní vo   veci   sťažovateľa   sa   krajský   súd   vyjadril   ďalej   aj   v odôvodnení   uznesenia   sp.   zn. 1 Tos 67/2006 zo 16. mája 2006, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 187/05 z 27. apríla 2006, keď uviedol: „V súvislosti s útokmi obžalovaného voči orgánom činným v trestnom konaní a voči sudkyni... poukazuje na to, že útoky obžalovaného voči sudkyni sú dôvodom na to, aby z jej strany bol podaný podnet na začatie trestného stíhania voči obžalovanému. Ide z jeho strany o urážlivé výroky, ktorými napĺňa zákonné znaky skutkových podstát trestných činov...“.

Ad 5)Sťažovateľ   namieta,   že   okresný   súd   dosiaľ   nerozhodol   o jeho   sťažnosti   na protizákonnosť väzby z 3. januára 2006, čím znemožnil kontrolu jeho väzby v krátkych časových intervaloch. Keďže sťažovateľ nešpecifikoval porušenie ktorého základného práva namieta, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ad 6)Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu tým, že v jeho veci koná sudkyňa JUDr. B., ktorej trestná vec nebola pridelená náhodným výberom

- počítačom, čo podľa sťažovateľa znamená, že bola vybratá za účelom jeho odsúdenia. Ústavný   súd   z obsahu petitu   ustálil,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Za   zákonného   sudcu   treba   považovať   sudcu,   ktorý   spĺňa   zákonom   určené predpoklady pre výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. I. ÚS 239/04).

Ústavný súd k porušeniu základného práva na zákonného sudcu v rozsahu, v akom ho   namieta   sťažovateľ   uvádza,   že   sťažovateľ   má   na   ochranu   svojho   základného   práva k dispozícii   riadny   opravný   prostriedok,   ktorým   je   odvolanie   proti   rozsudku prvostupňového súdu.

S účinnosťou od 1. januára 2006 podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) je daná možnosť podať dovolanie z dôvodu, že súd rozhodol v nezákonnom zložení.

Vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Ad 7)Sťažovateľ   namieta,   že   okresný   súd   porušil   jeho   práva   nedoručením   návrhu prokurátorky   okresnej   prokuratúry   na   rozšírenie   dôvodov   väzby,   o ktorom   rozhodol uznesením   sp.   zn.   3   T   187/05   z 27.   apríla   2006,   čím   ho   znerovnoprávnil   ako   stranu v trestnom   konaní.   Vzhľadom   na   to,   že   proti   označenému   zásahu   mal   sťažovateľ k dispozícii účinný prostriedok nápravy v systéme všeobecného súdnictva, ktorý aj využil (o jeho sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 67/2006 zo 16. mája 2006), ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci. Zároveň je daný dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, pretože sťažovateľ neoznačil základné práva, ktorých porušenie namieta.

Ad 8)Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   okresný   súd   prerokúvava   jeho   vec   so   zbytočnými prieťahmi, nespravodlivo a v neprimeranej lehote, keď prvý termín hlavného pojednávania nariadil až na 27. júl 2006. Ústavný súd podľa obsahu petitu ustálil, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vplýva, že v súvislosti s ochranou práva na prejednanie veci v primeranej lehote priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoru primeraná lehota na rozhodnutie v trestnej veci začína plynúť od obvinenia, ku ktorému spravidla dochádza v prípravnom konaní (napr. Wemhoff v. Spolková republika Nemecko z 27. júna 1968, séria A, č. 7, s. 26-27, § 19). Obdobne ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil názor, že základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí   trestného   stíhania,   keď   sa   občan   stáva   účastníkom   tohto   konania   buď   ako obvinený, alebo poškodený (III. ÚS 185/03).

Za   zbytočný   prieťah   v konaní   možno   považovať   dobu   nečinnosti   alebo   zjavne neefektívnej   činnosti   príslušného   orgánu   pri   napĺňaní   účelu   Trestného   poriadku, predovšetkým požiadavky, aby trestné činy boli náležite zistené (III. ÚS 99/02).

Z predloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   pred   nariadením   termínu   hlavného pojednávania   sa   okresný   súd   musel   vysporiadať   s viacerými   procesnými   návrhmi a žiadosťami sťažovateľa. Okresný súd rozhodol 6. decembra 2005 o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa a 8. decembra 2006 zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby, o sťažnostiach proti týmto uzneseniam rozhodoval 11. januára 2006 krajský súd. Po vylúčení predsedníčky senátu JUDr. V. H. z vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa uznesením krajského súdu zo 7. februára 2006, sťažovateľ podaním zo 17. marca 2006 namietol nepríslušnosť okresného súdu a 27. marca vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým sudcom okresného súdu a krajského súdu. Po vrátení spisu z krajského súdu 18. apríla 2006 z dôvodu jeho predčasného   predloženia,   senát   okresného   súdu   rozhodol   v ten   istý   deň   o nevylúčení predsedníčky   senátu   JUDr.   E.   B..   Dňa   27.   apríla   2006   okresný   súd   rozhodol   o návrhu prokurátorky   na   zmenu   dôvodov   väzby   (rozšírenie)   a zamietol   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie   z väzby,   ktorá   bola   predložená   26.   apríla   2006   a následne   10.   mája 2006 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti a sťažnosti sťažovateľa. Predseda okresného súdu v liste sp. zn. 1 SprS 157/06 a 1 SprS 164/06 z 2. júna 2006, ktorým odpovedal na sťažnosť na prieťahy podanú sťažovateľom, uviedol:

„Ďalej   bude   spisový   materiál   predložený   Najvyššiemu   súdu   SR   na   rozhodnutie o návrhu na odňatie a prikázanie veci podanom obžalovaným.

Vo veci nemohol byť zatiaľ nariadený termín hlavného pojednávania, pretože spis bude predložený na rozhodnutie príslušným nadriadeným súdom. Na hlavnom pojednávaní bude   potrebné   vykonať   rozsiahle   dokazovanie   Vašim   výsluchom,   výsluchom   svedkov, oboznámením   sa   so   spisovým   materiálom   (v   súčasnosti   má   cca   1100   strán)   a ďalšími dôkazmi pripojenými ku spisu.

(...) Predpokladaný termín hlavného pojednávania je v tomto štádiu konania júl 2006. Závisí to však na rozhodnutí Najvyššieho súdu o miestnej príslušnosti.“

Z článku 6 ods. 1 dohovoru vyplýva aj právo osoby, na ktorú bola podaná súdu obžaloba, aby o jej trestnom obvinení rozhodol nezávislý a nestranný súd.

O vylúčení na základe námietky zaujatosti vznesenej procesnou stranou rozhoduje podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku orgán, ktorého sa tieto dôvody dotýkajú, a to aj bez návrhu. O tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhoduje tento senát.

Podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3 je prípustná sťažnosť, ktorá nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného konania.

Sťažovateľ uplatnil ochranu svojich základných práv a slobôd podaním viacerých návrhov a žiadostí, rozhodovanie o ktorých si vyžiadalo určitý čas vzhľadom aj na konanie na súdoch viacerých stupňov. Podľa názoru ústavného súdu bolo nariadenie prvého termínu hlavného   pojednávania   podmienené   predovšetkým   rozhodnutím   o týchto   návrhoch sťažovateľa. Preto ústavný súd, vzhľadom aj na rozsah spisového materiálu a náročnosť veci, dospel k záveru, že postup okresného súdu, ktorý po podaní obžaloby 28. novembra 2005 nariadil termín hlavného pojednávania až na 27. júl 2006, nie je možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. decembra 2006