SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 416/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť

,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   VladimíromBajtošom,   Advokátska   kancelária,   Alžbetina   3,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušeniačl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   sp. zn.   4 T 87/2007z 25. septembra 2013, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 121/2013z 13. mája 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 7/2015z 12. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e : I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2015osobne   na   podateľňu   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   vecinamietaného porušenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 87/2007z 25. septembra 2013, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 2 To 121/2013 z 13. mája 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 7/2015 z 12. februára 2015.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   4   T   87/2007z 25. septembra 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným z dvoch skutkov kvalifikovaných akotrestný čin podvodu, ktoré mal spáchať v roku 1992. Ďalej bol uznaný vinným zo spáchaniatrestného činu sprenevery a podvodu, ako aj z trestného činu legalizácie príjmu z trestnejčinnosti, pričom tieto skutky mal spáchať v rokoch 1998 – 1999. Bol mu za to podľa § 252ods. 3 Trestného zákona z roku 1961 uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov.Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   121/2013   z   13.   mája   2014   bolo   odvolaniesťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zamietnuté.

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Tdo   7/2015   z   12.   februára   2015   boloodmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu.

Ako to vyplýva zo skutkov, tie mali byť spáchané v rozmedzí rokov 1992 až 2001.Obvinenie bolo vznesené v roku 1999. Obžaloba bola podaná v roku 2007, teda po ôsmichrokoch vyšetrovania. Vec bola právoplatne ukončená v máji 2014, teda po ďalších siedmichrokoch. Celé trestné konanie trvalo približne 15 rokov, pričom prvé dva skutky mali byťspáchané   pred   22   rokmi   a   ostatné   13   až   15   rokov   pred   odsudzujúcim   rozsudkom.Už v rozsudku okresného súdu sa uviedlo, že u sťažovateľa bolo porušené jeho právo naprejednanie veci v primeranej lehote, pričom ako dôvod dĺžky trestného konania okresnýsúd   neuviedol   nijakú   skutočnosť,   z   ktorej   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   dĺžku   konaniaovplyvnil   sťažovateľ.   Okresný   súd   správne   konštatoval,   že   vo   výnimočných   prípadochEurópsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uznal za primeranú lehotu konanialehotu v trvaní 6 rokov a táto svojimi dôsledkami v kontexte 10 rokov od spáchania skutkumôže nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti.

Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy nedostatočne vyhodnotili porušenie právana spravodlivý súdny proces a nezohľadnili mimoriadnu dĺžku celého trestného konania.V prípade dvoch skutkov kvalifikovaných ako podvod malo dôjsť k zastaveniu trestnéhostíhania, a to z dôvodu § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Pokiaľ ide o ďalšie skutky,ak nedošlo k zastaveniu trestného konania, mala sa zohľadniť jeho mimoriadna dĺžka, ako ajčas, ktorý ubehol od spáchania skutkov, s tým, aby bol uložený ešte miernejší trest odňatiaslobody s podmienečným odkladom na dlhšiu skúšobnú dobu.

Neprimeranosť   dĺžky   trestného   konania   je   zásahom   do   základných   právobžalovaného   garantovaných   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Súd   môže   v   prípade   uplatneniakompenzácie   porušenia   práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   trestné   stíhaniezastaviť s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku z dôvoduporušenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru   za   predpokladu,   že   obžalovaný   túto   kompenzáciuv prebiehajúcom trestnom konaní uplatní a súd tieto prieťahy zistí (I. ÚS 236/2011). Takútoformu   kompenzácie   za   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   pripustil   aj   ESĽP   (Ecklec. Nemecko).

Sťažovateľ si túto kompenzáciu uplatnil minimálne v odvolacom konaní a prieťahyokresný súd konštatoval aj v odsudzujúcom rozsudku.

Ďalej   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   krajský   súd   sa   nezaoberal   jeho   odvolacímidôvodmi, čo sa odzrkadlilo v odôvodnení rozhodnutia, keďže sa obmedzil na konštatovanie,že sa stotožňuje s odôvodnením okresného súdu. Sťažovateľ má preto pochybnosti, či sakrajský   súd   zaoberal   obsahom   spisu   a   vykonanými,   resp.   nevykonanými   dôkazmi.Rozsiahlosť spisu nemôže byť dôvodom na takýto postup. Sťažovateľ z vlastného pohľadunezavinil, že orgány činné v prípravnom konaní pospájali do jedného konania aj nesúvisiacealebo málo súvisiace skutky, čo malo vplyv na dĺžku konania a jeho kvalitu.

Sťažovateľ navrhuje rozhodnúť, že „že rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 4T 87/2007 zo dňa 25.09.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2To 121/2013 zo dňa 13.05.2014 a nadväzujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5Tdo 7/2015 zo dňa 12.02.2015 bol porušený čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v znení protokolu   č.   11,   účinný   od   01.01.1998   a   zrušil   napadnuté   rozhodnutia   vo   všetkých výrokoch a nariadil, aby súdy opätovne vo veci konali a rozhodli.“

II.

Z   odvolania   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   4   T   87/2007z 25. septembra 2013 podaného 4. novembra 2013 obhajcom vyplýva, že sťažovateľ žiada,aby bol oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že žalované skutky spáchal.Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 To 121/2013 z 13. mája 2014 vyplýva, že nímbolo zamietnuté inter alia odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn.4 To 87/2007 z 25. septembra 2013. Podľa názoru krajského súdu u sťažovateľa (rovnakoako   u   ostatných   obžalovaných)   bolo   porušené   právo   na   prejednanie   veci   v   primeranejlehote. Treba však zdôrazniť, že pôvodná obžaloba bola podaná okresnému súdu 31. júla2007   na   17 obžalovaných   za   16   skutkov,   kde   všetkých   obžalovaných   spájala   osobasťažovateľa.   Keďže   vec   sa   nedala   prerokovať   v   celku   pre   neprítomnosť   niektorýchobžalovaných, bolo potrebné vylúčiť časť skutkov na samostatné konanie, resp. následne ichspojiť na spoločné konanie. Od spáchania skutkov teda uplynula značná doba. Dokazovanievšak, čo sa týka niektorých skutkov, bolo sťažené potrebou zabezpečiť dôkazy súvisiaces medzinárodnou účasťou, ako aj zabezpečiť doklady z Maďarska a ich preklad, zabezpečiťdaňové   a   colné   doklady,   vypracovať   znalecké   posudky   k   jednotlivým   skutkom,   ako   ajneprítomnosťou najmä sťažovateľa v istej časti konania, čo všetko malo vplyv na jeho dĺžku,avšak to v konečnom dôsledku nemôže byť na neprospech ostatných obžalovaných. Pretotreba považovať trest uložený sťažovateľovi za primeraný a zákonný.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 7/2015 z 12. februára 2015 vyplýva, žením   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.2 To 121/2013   z   13.   mája   2014.   V   podanom   dovolaní   sťažovateľ   namietal   porušenieustanovenia § 40 ods. 1 Trestného zákona z roku 1961, čo malo znamenať nesprávne použitehmotnoprávneho   ustanovenia,   ako   aj   založenie   výroku   o   vine   na   dôkaze   vykonanomnezákonným spôsobom. Ani jeden z týchto dovolacích dôvodov nepovažuje najvyšší súd zapreukázaný.

⬛⬛⬛⬛

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním ao postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov.Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavneneopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku okresného súdusp. zn. 4 T 87/2007 z 25. septembra 2013 pre porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravnýprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahuvoči rozsudku okresného súdu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. To zároveňvylučuje   v   uvedenom   rozsahu   právomoc   ústavného   súdu.   Treba   tiež   poznamenať,   žesťažovateľ právo podať odvolanie aj využil.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniuvedenému krajským súdom pod sp. zn. 2 To 121/2013 a jeho uzneseniu z 13. mája 2014a proti konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2015 a jeho uzneseniuz 12. februára 2015, v oboch prípadoch pre porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1dohovoru. Tieto časti sťažnosti treba považovať (s jednou výnimkou uvedenou v ďalšom) zazjavne neopodstatnené.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pripredbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti vytýka, že vzhľadom na veľmi dlhé trvanie trestnéhostíhania, ktoré nie je možné považovať z hľadiska jeho dĺžky za primerané, správne mal byť(prinajmenšom   čo   sa   týka   niektorých   najstarších   skutkov)   spod   obžaloby   oslobodenýv zmysle judikatúry ESĽP, na ktorú poukazuje. Alternatívne je toho názoru, že za zbytočnéprieťahy mu mal byť uložený podstatne miernejší trest odňatia slobody s podmienečnýmodkladom na skúšobnú dobu. Napokon namieta, že krajský súd sa dostatočne nezaoberaldôvodmi jeho odvolania.

Ústavný   súd   predovšetkým   poznamenáva,   že   uvedená   argumentácia   sťažovateľanebola uplatňovaná v dovolaní podanom proti uzneseniu krajského súdu. Najvyšší súd saňou   preto ani nezaoberal. Tým je   bez   ďalšieho daná zjavná neopodstatnenosť   tej   častisťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu a rozhodnutiu najvyššieho súdu.

Pri posudzovaní konania a rozhodovania krajského súdu považuje ústavný súd jehoargumentáciu   za   dostatočnú   a   presvedčivú.   Žiadne   známky   arbitrárnosti   či   zjavnejneodôvodnenosti nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor,neznamená sama osebe porušenie jeho označených práv.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že odškodnenie za ujmu spôsobenú porušením práva naprejednanie veci v primeranej lehote možno poskytnúť aj inou formou, a to priznaním určitejfinančnej čiastky v osobitnom konaní. Špecificky v prípade trestného konania prichádza doúvahy   predovšetkým   zmiernenie   uloženého   trestu,   samozrejme,   za   podmienky,   že   jeobvinený   uznaný   vinným.   Pokiaľ   súd   vo   svojom   rozhodnutí   výslovne   uzná,   že   právoobvineného na primeranú dĺžku konania bolo porušené, a z tohto dôvodu mu uložený tresturčitým   spôsobom   zmierni,   potom   možno   konštatovať,   že   spôsobená   ujma   bolakompenzovaná   (Beck   proti   Nórsku,   Van   Laak   proti   Holandsku).   Prípadné   zastavenietrestného   stíhania   z   dôvodu   neprimeranej   dĺžky   konania   môže   byť   považované   zadostatočnú nápravu len za predpokladu, že je pravdepodobné, že sa obvinený takto vyhneodsúdeniu, teda nie vtedy, ak je trestné stíhanie zastavené ešte skôr, než bolo vynesenéaspoň jedno meritórne rozhodnutie (Sprotte proti Nemecku).

Krajský   súd   v   zásade   uznal,   že   došlo   k   porušeniu   práva   na   prejednanie   veciv primeranej lehote. Na základe argumentov, ktoré konkrétne uviedol, dospel k názoru, žetrest uložený sťažovateľovi (ktorý je pri dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby, pozn.) je zadaných okolností primeraný.

Ústavný súd nevidí dôvod, aby do týchto záverov zasiahol, a to tým menej, že pokiaľsťažovateľ   nepovažuje   krajským   súdom   priznanú   kompenzáciu   za   prieťahy   v   konaní(uloženie trestu pri dolnej hranici trestnej sadzby) za primeranú, potom môže (prípadnemohol v minulosti) požadovať aj finančné zadosťučinenie. Treba tiež dodať, že sťažovateľargumenty krajského súdu týkajúce sa dĺžky konania nijako nespochybňuje.

Pokiaľ ide o námietku, podľa ktorej krajský súd nevenoval dostatočnú pozornosťodvolacím argumentom sťažovateľa, treba uviesť, že sťažovateľ túto svoju námietku nijakobližšie nekonkretizoval. Neuviedol teda, ktoré odvolacie argumenty má na mysli.

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné osobitne sa zaoberať námietkou sťažovateľa,podľa   ktorej   malo   byť   jeho   trestné   stíhanie   zastavené,   a   to   prinajmenšom   čo   sa   týkaniektorých   najskoršie   spáchaných   skutkov.   Túto   námietku   považuje   ústavný   súd   zaneprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Z odvolania sťažovateľa zo 4. novembra 2013 podaného proti rozsudku okresnéhosúdu sp. zn. 4 T 87/2007 z 25. septembra 2013 vyplýva, že síce namietal neprimeranú dĺžkutrestného konania, ale nedomáhal sa zastavenia, prípadne čiastočného zastavenia konaniaz tohto   dôvodu.   Vyjadril   názor,   že   vzhľadom   na   prieťahy   by   mal   dostať   trest   omnohomiernejší,   než   aký   mu   uložil   okresný   súd.   Domáhal   sa   výlučne   len   oslobodenia   spodobžaloby,   keďže   sa   necítil   byť   vinný,   zastavenie   trestného   stíhania   ani   alternatívnenepožadoval.

Treba konštatovať, že hoci sťažovateľ možnosť podať proti rozsudku okresného súduodvolanie využil, zastavenia trestného stíhania sa nedomáhal. Z tohto pohľadu platí, žeformálne vzaté zákonom daný účinný opravný prostriedok síce využil, ale z materiálnehohľadiska sa tak nestalo, keďže sa zastavenia trestného stíhania nedomáhal.

V uvedenej súvislosti treba napokon dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menejpreukazoval),   že   zastavenia   konania   sa   v   odvolaní   nedomáhal   z   dôvodov   hodnýchosobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu podľa§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2015