SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 416/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. VladimíromBajtošom, Advokátska kancelária, Alžbetina 3, Košice, vo veci namietaného porušeniačl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4 T 87/2007z 25. septembra 2013, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 121/2013z 13. mája 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 7/2015z 12. februára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e : I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2015osobne na podateľňu doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo vecinamietaného porušenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 87/2007z 25. septembra 2013, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 2 To 121/2013 z 13. mája 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 7/2015 z 12. februára 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 87/2007z 25. septembra 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným z dvoch skutkov kvalifikovaných akotrestný čin podvodu, ktoré mal spáchať v roku 1992. Ďalej bol uznaný vinným zo spáchaniatrestného činu sprenevery a podvodu, ako aj z trestného činu legalizácie príjmu z trestnejčinnosti, pričom tieto skutky mal spáchať v rokoch 1998 – 1999. Bol mu za to podľa § 252ods. 3 Trestného zákona z roku 1961 uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov.Uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 121/2013 z 13. mája 2014 bolo odvolaniesťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zamietnuté.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 7/2015 z 12. februára 2015 boloodmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu.
Ako to vyplýva zo skutkov, tie mali byť spáchané v rozmedzí rokov 1992 až 2001.Obvinenie bolo vznesené v roku 1999. Obžaloba bola podaná v roku 2007, teda po ôsmichrokoch vyšetrovania. Vec bola právoplatne ukončená v máji 2014, teda po ďalších siedmichrokoch. Celé trestné konanie trvalo približne 15 rokov, pričom prvé dva skutky mali byťspáchané pred 22 rokmi a ostatné 13 až 15 rokov pred odsudzujúcim rozsudkom.Už v rozsudku okresného súdu sa uviedlo, že u sťažovateľa bolo porušené jeho právo naprejednanie veci v primeranej lehote, pričom ako dôvod dĺžky trestného konania okresnýsúd neuviedol nijakú skutočnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že dĺžku konaniaovplyvnil sťažovateľ. Okresný súd správne konštatoval, že vo výnimočných prípadochEurópsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uznal za primeranú lehotu konanialehotu v trvaní 6 rokov a táto svojimi dôsledkami v kontexte 10 rokov od spáchania skutkumôže nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti.
Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy nedostatočne vyhodnotili porušenie právana spravodlivý súdny proces a nezohľadnili mimoriadnu dĺžku celého trestného konania.V prípade dvoch skutkov kvalifikovaných ako podvod malo dôjsť k zastaveniu trestnéhostíhania, a to z dôvodu § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Pokiaľ ide o ďalšie skutky,ak nedošlo k zastaveniu trestného konania, mala sa zohľadniť jeho mimoriadna dĺžka, ako ajčas, ktorý ubehol od spáchania skutkov, s tým, aby bol uložený ešte miernejší trest odňatiaslobody s podmienečným odkladom na dlhšiu skúšobnú dobu.
Neprimeranosť dĺžky trestného konania je zásahom do základných právobžalovaného garantovaných čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súd môže v prípade uplatneniakompenzácie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote trestné stíhaniezastaviť s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku z dôvoduporušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru za predpokladu, že obžalovaný túto kompenzáciuv prebiehajúcom trestnom konaní uplatní a súd tieto prieťahy zistí (I. ÚS 236/2011). Takútoformu kompenzácie za porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru pripustil aj ESĽP (Ecklec. Nemecko).
Sťažovateľ si túto kompenzáciu uplatnil minimálne v odvolacom konaní a prieťahyokresný súd konštatoval aj v odsudzujúcom rozsudku.
Ďalej sa sťažovateľ domnieva, že krajský súd sa nezaoberal jeho odvolacímidôvodmi, čo sa odzrkadlilo v odôvodnení rozhodnutia, keďže sa obmedzil na konštatovanie,že sa stotožňuje s odôvodnením okresného súdu. Sťažovateľ má preto pochybnosti, či sakrajský súd zaoberal obsahom spisu a vykonanými, resp. nevykonanými dôkazmi.Rozsiahlosť spisu nemôže byť dôvodom na takýto postup. Sťažovateľ z vlastného pohľadunezavinil, že orgány činné v prípravnom konaní pospájali do jedného konania aj nesúvisiacealebo málo súvisiace skutky, čo malo vplyv na dĺžku konania a jeho kvalitu.
Sťažovateľ navrhuje rozhodnúť, že „že rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 4T 87/2007 zo dňa 25.09.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2To 121/2013 zo dňa 13.05.2014 a nadväzujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5Tdo 7/2015 zo dňa 12.02.2015 bol porušený čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v znení protokolu č. 11, účinný od 01.01.1998 a zrušil napadnuté rozhodnutia vo všetkých výrokoch a nariadil, aby súdy opätovne vo veci konali a rozhodli.“
II.
Z odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 87/2007z 25. septembra 2013 podaného 4. novembra 2013 obhajcom vyplýva, že sťažovateľ žiada,aby bol oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že žalované skutky spáchal.Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 To 121/2013 z 13. mája 2014 vyplýva, že nímbolo zamietnuté inter alia odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn.4 To 87/2007 z 25. septembra 2013. Podľa názoru krajského súdu u sťažovateľa (rovnakoako u ostatných obžalovaných) bolo porušené právo na prejednanie veci v primeranejlehote. Treba však zdôrazniť, že pôvodná obžaloba bola podaná okresnému súdu 31. júla2007 na 17 obžalovaných za 16 skutkov, kde všetkých obžalovaných spájala osobasťažovateľa. Keďže vec sa nedala prerokovať v celku pre neprítomnosť niektorýchobžalovaných, bolo potrebné vylúčiť časť skutkov na samostatné konanie, resp. následne ichspojiť na spoločné konanie. Od spáchania skutkov teda uplynula značná doba. Dokazovanievšak, čo sa týka niektorých skutkov, bolo sťažené potrebou zabezpečiť dôkazy súvisiaces medzinárodnou účasťou, ako aj zabezpečiť doklady z Maďarska a ich preklad, zabezpečiťdaňové a colné doklady, vypracovať znalecké posudky k jednotlivým skutkom, ako ajneprítomnosťou najmä sťažovateľa v istej časti konania, čo všetko malo vplyv na jeho dĺžku,avšak to v konečnom dôsledku nemôže byť na neprospech ostatných obžalovaných. Pretotreba považovať trest uložený sťažovateľovi za primeraný a zákonný.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 7/2015 z 12. februára 2015 vyplýva, žením bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.2 To 121/2013 z 13. mája 2014. V podanom dovolaní sťažovateľ namietal porušenieustanovenia § 40 ods. 1 Trestného zákona z roku 1961, čo malo znamenať nesprávne použitehmotnoprávneho ustanovenia, ako aj založenie výroku o vine na dôkaze vykonanomnezákonným spôsobom. Ani jeden z týchto dovolacích dôvodov nepovažuje najvyšší súd zapreukázaný.
⬛⬛⬛⬛III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním ao postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov.Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavneneopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku okresného súdusp. zn. 4 T 87/2007 z 25. septembra 2013 pre porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravnýprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahuvoči rozsudku okresného súdu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. To zároveňvylučuje v uvedenom rozsahu právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, žesťažovateľ právo podať odvolanie aj využil.
Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniuvedenému krajským súdom pod sp. zn. 2 To 121/2013 a jeho uzneseniu z 13. mája 2014a proti konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2015 a jeho uzneseniuz 12. februára 2015, v oboch prípadoch pre porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1dohovoru. Tieto časti sťažnosti treba považovať (s jednou výnimkou uvedenou v ďalšom) zazjavne neopodstatnené.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pripredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti vytýka, že vzhľadom na veľmi dlhé trvanie trestnéhostíhania, ktoré nie je možné považovať z hľadiska jeho dĺžky za primerané, správne mal byť(prinajmenšom čo sa týka niektorých najstarších skutkov) spod obžaloby oslobodenýv zmysle judikatúry ESĽP, na ktorú poukazuje. Alternatívne je toho názoru, že za zbytočnéprieťahy mu mal byť uložený podstatne miernejší trest odňatia slobody s podmienečnýmodkladom na skúšobnú dobu. Napokon namieta, že krajský súd sa dostatočne nezaoberaldôvodmi jeho odvolania.
Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že uvedená argumentácia sťažovateľanebola uplatňovaná v dovolaní podanom proti uzneseniu krajského súdu. Najvyšší súd saňou preto ani nezaoberal. Tým je bez ďalšieho daná zjavná neopodstatnenosť tej častisťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu a rozhodnutiu najvyššieho súdu.
Pri posudzovaní konania a rozhodovania krajského súdu považuje ústavný súd jehoargumentáciu za dostatočnú a presvedčivú. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnejneodôvodnenosti nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor,neznamená sama osebe porušenie jeho označených práv.
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že odškodnenie za ujmu spôsobenú porušením práva naprejednanie veci v primeranej lehote možno poskytnúť aj inou formou, a to priznaním určitejfinančnej čiastky v osobitnom konaní. Špecificky v prípade trestného konania prichádza doúvahy predovšetkým zmiernenie uloženého trestu, samozrejme, za podmienky, že jeobvinený uznaný vinným. Pokiaľ súd vo svojom rozhodnutí výslovne uzná, že právoobvineného na primeranú dĺžku konania bolo porušené, a z tohto dôvodu mu uložený tresturčitým spôsobom zmierni, potom možno konštatovať, že spôsobená ujma bolakompenzovaná (Beck proti Nórsku, Van Laak proti Holandsku). Prípadné zastavenietrestného stíhania z dôvodu neprimeranej dĺžky konania môže byť považované zadostatočnú nápravu len za predpokladu, že je pravdepodobné, že sa obvinený takto vyhneodsúdeniu, teda nie vtedy, ak je trestné stíhanie zastavené ešte skôr, než bolo vynesenéaspoň jedno meritórne rozhodnutie (Sprotte proti Nemecku).
Krajský súd v zásade uznal, že došlo k porušeniu práva na prejednanie veciv primeranej lehote. Na základe argumentov, ktoré konkrétne uviedol, dospel k názoru, žetrest uložený sťažovateľovi (ktorý je pri dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby, pozn.) je zadaných okolností primeraný.
Ústavný súd nevidí dôvod, aby do týchto záverov zasiahol, a to tým menej, že pokiaľsťažovateľ nepovažuje krajským súdom priznanú kompenzáciu za prieťahy v konaní(uloženie trestu pri dolnej hranici trestnej sadzby) za primeranú, potom môže (prípadnemohol v minulosti) požadovať aj finančné zadosťučinenie. Treba tiež dodať, že sťažovateľargumenty krajského súdu týkajúce sa dĺžky konania nijako nespochybňuje.
Pokiaľ ide o námietku, podľa ktorej krajský súd nevenoval dostatočnú pozornosťodvolacím argumentom sťažovateľa, treba uviesť, že sťažovateľ túto svoju námietku nijakobližšie nekonkretizoval. Neuviedol teda, ktoré odvolacie argumenty má na mysli.
Z pohľadu ústavného súdu je potrebné osobitne sa zaoberať námietkou sťažovateľa,podľa ktorej malo byť jeho trestné stíhanie zastavené, a to prinajmenšom čo sa týkaniektorých najskoršie spáchaných skutkov. Túto námietku považuje ústavný súd zaneprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Z odvolania sťažovateľa zo 4. novembra 2013 podaného proti rozsudku okresnéhosúdu sp. zn. 4 T 87/2007 z 25. septembra 2013 vyplýva, že síce namietal neprimeranú dĺžkutrestného konania, ale nedomáhal sa zastavenia, prípadne čiastočného zastavenia konaniaz tohto dôvodu. Vyjadril názor, že vzhľadom na prieťahy by mal dostať trest omnohomiernejší, než aký mu uložil okresný súd. Domáhal sa výlučne len oslobodenia spodobžaloby, keďže sa necítil byť vinný, zastavenie trestného stíhania ani alternatívnenepožadoval.
Treba konštatovať, že hoci sťažovateľ možnosť podať proti rozsudku okresného súduodvolanie využil, zastavenia trestného stíhania sa nedomáhal. Z tohto pohľadu platí, žeformálne vzaté zákonom daný účinný opravný prostriedok síce využil, ale z materiálnehohľadiska sa tak nestalo, keďže sa zastavenia trestného stíhania nedomáhal.
V uvedenej súvislosti treba napokon dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menejpreukazoval), že zastavenia konania sa v odvolaní nedomáhal z dôvodov hodnýchosobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu podľa§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júna 2015