znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 416/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. R., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. L. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 9 C 59/2010 z 25. apríla 2012, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 233/2012 z 21. novembra 2012 a písomným oznámením Krajskej prokuratúry v Žiline o vybavení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania sp. zn. Kc 1/13 z 22. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2013 doručená sťažnosť J. R., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   9 C 59/2010   z   25.   apríla   2012,   rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 233/2012 z 21. novembra 2012   a   písomným   oznámením   Krajskej   prokuratúry   v Žiline   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) o vybavení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania sp. zn. Kc 1/13 z 22. februára 2013.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka podala na okresnom súde žalobu proti U. M. o náhradu škody v sume 300 000 €. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 59/2010 z 25. apríla 2012 žalobu sťažovateľky zamietol. Dôvodom jej zamietnutia bola skutočnosť, že sťažovateľka nebola aktívne legitimovaná na podanie takejto žaloby. Proti rozsudku   súdu   prvého   stupňa   podala   sťažovateľka   odvolanie   krajskému   súdu,   ktorý rozsudkom sp. zn. 7 Co 233/2012 z 21. novembra 2012 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne   správny   potvrdil.   Proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu,   ako   aj   proti rozsudku   súdu   prvého   stupňa   podala   sťažovateľka   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania, o ktorom na základe poverenia generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   rozhodla   krajská   prokuratúra   tak,   že   ho   odložila. Sťažovateľka svojou sťažnosťou podanou ústavnému súdu napáda rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, ako aj oznámenie krajskej prokuratúry, v ktorých vidí porušenie svojich práv.

K   rozhodnutiam   okresného   súdu   a   krajského   súdu   a k   oznámeniu   krajskej prokuratúry   sťažovateľka   uvádza: „...   v   žiadnom   prípade   nesúhlasím   s   právnymi stanoviskami prvostupňového a odvolacieho súdu a ani s rozhodnutím Krajskej prokuratúry Žilina,   v   ktorom   sa   uvádza,   že   nebol   dôvod   na   podanie   mimoriadneho   dovolania a neprináleží mi aktívna legitimácia na podanie návrhu na náhradu škody. Zdôrazňujem, že prvostupňový,   odvolací   súd   aj   krajská   prokuratúra   vyvodili   nesprávny   právny   záver   v otázke   mojej   aktívnej   vecnej   legitimácie,   ktorá   je zakotvená v ustanovení   §   28   o   §   31 Zákona o rodine a zároveň aj ustanovením § 18 a nasl. O. s. p.“

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:„1/ Základné právo sťažovateľky na spravodlivé, zákonné a objektívne súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods.   1   Ústavy   SR   rozsudkom   Okresného   súdu   Martin   zo   dňa   25.   4.   2012,   sp.   zn. 9 C 59/2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26. 11. 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 21. 11. 2012, sp. zn. 7 Co/233/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26. 11. 2012   a   písomným   oznámením   Krajskej   prokuratúry   Žilina   o   vybavení   podnetu zo dňa 22. 2. 2013, sp. zn. Kc 1/13-7 porušené bolo.

2/   Písomné   oznámenie   Krajskej   prokuratúry   Žilina   o   vybavení   podnetu   zo   dňa 22. 2. 2013, sp. zn. Kc 1/13-7, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 21. 11. 2012, sp. zn. 7 Co/233/2012 a rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 25. 4. 2012, sp. zn. 9 C 59/2010 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie.

3/ Krajská prokuratúra Žilina, Krajský súd v Žiline a Okresný súd Martin sú povinní do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľke   vo   výške   5000   EUR   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľky.

4/   Krajský   súd   v   Žiline   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   trovy   konania   v   sume 132,64 Eur... na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. P...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy,   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ustanovenie   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde upravuje aj ďalší dôvod   na odmietnutie ústavnej sťažnosti   na základe jej zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej   neopodstatnenosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   tak možno   považovať taký   návrh,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).

1. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 9 C 59/2010 z 25. apríla 2012

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorý   limituje   právomoc   ústavného   súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach tak, že sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany   základného   práva   na   ústavnom   súde   iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy použitím dostupných a účinných prostriedkov právnej nápravy.

Ústavný   súd   preto   vychádzal   z   toho,   že   v   právnej   veci   sťažovateľky   rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 59/2010 z 25. apríla 2011, pričom proti tomuto rozsudku sťažovateľka   podala   odvolanie.   V   dôsledku   toho   bola   námietka   porušenia   označených základných   práv   sťažovateľky   uplatniteľná   v   rámci   všeobecného   súdnictva   na   základe dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy a stala sa predmetom rozhodovania krajského súdu v rámci odvolacieho konania na základe odvolania sťažovateľky. V rámci odvolacieho konania krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku sp. zn. 7 Co 233/2011 z 21. novembra 2012. Ústavný súd preto zisťuje,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   nebolo   v   jeho   právomoci   preskúmanie rozsudku okresného súdu, pretože toto patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným   porušením   označených   práv   je   z   ústavného   hľadiska   pre   ústavný   súd podstatné   a   určujúce   preskúmanie   postupu   krajského   súdu   (obdobne   napr.   m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 7 Co 233/2012 z 21. novembra 2012

Sťažovateľka v tejto časti namietala porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu, teda odvolacieho súdu. V rámci predbežného prerokovania jej sťažnosti ústavný súd skúmal, či sú splnené podmienky jej prijatia na ďalšie konanie a či neexistuje zákonný dôvod na jej odmietnutie. V tejto súvislosti zobral do úvahy, že jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na ďalšie   konanie je jej   podanie   v   lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí lehoty zákon o ústavnom súde neumožňuje jej zmeškanie odpustiť vzhľadom na jej kogentnú povahu (pozri napr. IV. ÚS 13/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Pri posudzovaní podmienky podania sťažnosti v dvojmesačnej lehote ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Co 233/2012 z 21. novembra 2012 nadobudol právoplatnosť 26. novembra 2012. Dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu uplynula 26. januára 2013. Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 26. apríla 2013, teda zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. K porušeniu označených práv oznámením krajskej prokuratúry o vybavení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania sp. zn. Kc 1/13 z 22. februára 2013

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní zaoberal sťažnosťou sťažovateľky aj v časti namietajúcej porušenie označených práv v dôsledku nevyhoveniu jej podnetu na podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom   proti   rozsudkom   okresného súdu a krajského súdu.

V   napadnutom   oznámení   krajskej   prokuratúry   konajúcej   na   základe   poverenia generálneho prokurátora sa okrem iného uvádza:

«V prejednávanej veci ide o konanie, ktoré možno začať len na základe návrhu, nakoľko jeho predmetom je zaplatenie náhrady škody vo výške 300 000,- €. Žalobca okruh účastníkov vymedzuje v žalobe....

Nesprávne   určenie   okruhu   účastníkov   konania   v   sporovom   konaní   nemôže   súd odstrániť z úradnej moci a nemôže o tomto nedostatku žalobcu ani poučiť v zmysle § 5 OSP, pretože by išlo o poučenie o tzv. vecnej legitimácii, t. j. o tom, kto má byť podľa hmotného práva účastníkom konania. Poučenie žalobcu o tom, koho by podľa hmotného práva mal žalovať,   totiž   presahuje   poučovaciu   povinnosť   súdu   podľa   §   5   OSP   a   je   v   rozpore so zásadou   rovnosti   účastníkov   konania.   Z   tohto   pohľadu   je   bezvýznamné,   že   podľa hmotného   práva   by   právo   na   náhradu   škody   mal   uplatňovať   niekto   iný,   než   označený žalobca. V tomto prípade ide totiž už o otázku tzv. vecnej legitimácie (aktívnej - ak sa týka žalobcu,   pasívnej   -   ak   sa   týka   žalovaného),   ktorá   je   predmetom   dokazovania   a ktorej nedostatok je dôvodom pre zamietnutie žaloby....

V preskúmavanej veci je zrejmé, že navrhovateľka, zastúpená advokátom JUDr. N. K., podala na Okresnom súde Martin nesprávnu žalobu, Snaha zameniť navrhovateľku za aktívne vecne legitimovaného syna A., bola neúspešná vzhľadom na neudelenie súhlasu zo strany odporcu. Nie je dovolené obchádzať chýbajúci súhlas protistrany postupom podľa § 92   ods.   1   OSP,   t   j.   pristúpením   aktívne   vecne   legitimovaného   subjektu   do   konania   a následným späťvzatím návrhu pôvodným, nesprávne žalujúcim účastníkom.

Z   uvedených   dôvodov   som   dospel   k záveru,   že   podanie   mimoriadneho   dovolania proti Vami napádaným rozhodnutiam z dôvodu odňatia možnosti navrhovateľky konať pred súdom v dôsledku znemožnenia podať odvolanie proti uzneseniu z 25. 04. 2012, nie je prípustné.   I   prípadné   zrušenie   napádaných   rozhodnutí   a   správny   procesný   postup   pri rozhodovaní o nepripustení mal. A. do konania, by totiž v konečnom dôsledku nič nemohlo zmeniť na situácii, že by súd musel v konečnom dôsledku rozhodovať o návrhu J. R., ktorej však nesvedčí aktívna vecná legitimácia a návrh by musel byť bez ďalšieho zamietnutý. Prípadné mimoriadne dovolanie by tak neviedlo k náprave, len by predlžovalo spor a stav právnej neistoty a ako také je v danej veci neprípustné.

Pokiaľ ste v podnete na podanie mimoriadneho dovolania poukazovali na ust. § 28 a § 31 Zákona o rodine, § 18 a nasl. OSP a § 11 Občianskeho zákonníka, uvádzam, že žiadne z týchto ustanovení nerieši pre daný spor aktívnu vecnú legitimáciu. Práve z ust. § 19 OSP vyplýva, že i mal. A. R. bol spôsobilý byť účastníkom občianskeho súdneho konania, tzn. mal procesnú subjektivitu. V zmysle § 20 OSP nemal len procesnú spôsobilosť, tzn. nemohol pred súdom samostatne konať.

Vaše ďalšie námietky, týkajúce sa použitia mena „A.“ namiesto „A.“ a nesprávne uvedenie   doby   hospitalizácie   mal.   A.   R.,   považujem   pre   preskúmavané   konanie   za irelevantné, nespôsobujúce nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí.»

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z uvedených procesných ustanovení jednoznačne vyplýva,   že   ide   o   mimoriadny   opravný   prostriedok,   využitie   ktorého   patrí   výlučne generálnemu prokurátorovi.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a preto   generálny   prokurátor   nemá povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že v okolnostiach prípadu sťažovateľky bolo písomné oznámenie krajskej prokuratúry o vybavení jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania sp. zn. Kc 1/13 z 22. februára 2013 zodpovedajúcim spôsobom zdôvodnené. Ústavný súd v tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania nemá charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (I.   ÚS   19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).

Keďže   nevyhovením   podnetu   sťažovateľky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania generálnym   prokurátorom   proti   namietaným   rozhodnutiam   okresného   súdu   a   krajského súdu   nemohlo dôjsť   k   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky,   ústavný súd   túto   časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2013