znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 416/2010-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   októbra   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.   M.,   t.   č.   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. P. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 33 Tp 60/2010 z 11. mája 2010 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo 18/2010 z 30. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2010 doručená sťažnosť S. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 Tp 60/2010 z 11. mája 2010 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tpo 18/2010 z 30. júna 2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 2. augusta 2010.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   obvinený   pre   obzvlášť   závažný   zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 223 ods. 1 písm. a) a b), ods. 3 písm. c) a ods. 4   písm.   a)   Trestného   zákona   a zároveň   bol   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 33 Tp 96/2009 z 28. mája 2009 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.

Podľa   sťažovateľa   pri   jeho   vzatí   do   väzby   boli   prekročené   základné   lehoty   na zadržanie a o jeho väzbe bolo rozhodované dvakrát. Prvýkrát ho Okresný súd Humenné v spojení   s   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Prešove   právoplatne   zo   zadržania   prepustil, k čomu však reálne nedošlo a jeho zadržanie bez prerušenia pokračovalo až do rozhodnutia okresného súdu, ktorým bol po uplynutí zákonných lehôt vzatý do väzby, hoci mal byť pre uplynutie lehoty povolenej na zadržanie prepustený.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že mu nebol pridelený tlmočník z jazyka materinského, teda albánskeho, ale vždy išlo o osoby, ktoré ovládajú jazyk podobný, príbuzný, nie však jeho materinský. „Z uvedeného dôvodu obvinený ani poriadne nevie za čo je stíhaný, avšak hlavným problémom je, že pri doručovaní rozhodnutí od vyšetrovateľa, prokuratúry či súdu, nemá   možnosť   využiť   zákonnú   lehotu   k   podaniu   prípadného   opravného   prostriedku, nakoľko   pri   doručení   rozhodnutia   v   slovenskom   jazyku   nie   je   prítomný   tlmočník   a   tak vlastne sťažovateľ sa v zákonnej lehote na odvolanie ani nedozvie, čo a od koho mu bolo doručené. Výklad vyšetrovateľa, prokuratúr a súdu, že podľa čl.47 ods.4 Ústavy že stačí pribratie   tlmočníka   je   nesprávny,   nakoľko   tlmočník   by   musel   byť   prítomný   pri   každom úkone   trestného   konania   a   teda   aj   pri   doručení   rozhodnutí   sťažovateľovi.   Tvrdenie,   že postačuje pretlmočenie rozhodnutia pri jeho vyhlásení je hrubým porušením obhajobných práv   sťažovateľa,   nakoľko   ústne   vyhlásenie   ani   zďaleka   často   nekorešponduje   v podrobnostiach s písomným vyhotovením rozhodnutia, navyše býva doručované so značným časovým   odstupom   (v   predmetnom   prípade   rozhodnutie   o   predĺžení   väzby   bolo sťažovateľovi doručené až po 4 mesiacoch). Z uvedeného je zrejmá absurdnosť tvrdenia o postačovaní prekladu iba verbálne v priamom konaní, navyše rad rozhodnutí sa doručuje bez toho, aby pri ich vydaní bol sťažovateľ prítomný. Sťažovateľ napríklad ani nevie či je predvolávaný   na   súd,   prokuratúru,   či   k   vyšetrovateľovi   a   v   akej   veci,   teda   ani   nemá možnosť   sa   na   takýto   úkon   pripraviacim   sú   znovu   porušené   jeho   práva   na   lehotu   na prípravu na daný úkon.“

Podľa   sťažovateľa   rozhodnutia   o   zamietnutí   žiadostí   sťažovateľa   o   prepustenie z väzby alebo rozhodnutia o predĺžení väzby nie sú odôvodňované v súlade so zákonom. Vôbec neanalyzujú situáciu v čase rozhodovania, ale iba formálne poukazujú na dikciu zákona   a   podporujú   sa „zaklínacou   formulkou“, že   dôvody   väzby   trvajú   nezmenené naďalej. Je evidentné, že po polroku či roku trestného stíhania sa dôvody väzby meniť musia,   čo   už   i   len   z   objektívneho   hľadiska,   nehovoriac   o   špecifickom   hľadisku vyplývajúcom z prebiehajúceho trestného stíhania, vykonávania jednotlivých vyšetrovacích úkonov,   ktoré   bezpochyby   vnášajú   nové   svetlo   do   stavu   trestného   konania,   a   teda bezpochyby ovplyvňujú i dôvody väzby, pokiaľ existujú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že boli prekročené lehoty na zákonnú možnosť jeho zadržania, že nemal možnosť brániť sa v materinskom jazyku a že neboli dodržané lehoty pri rozhodovaní o zákonnosti jeho väzby.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné práva sťažovateľa... najmä v čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR a čl.5, ods. 3, 4 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd boli rozhodnutím Okresného   súdu   Nitra,   sp. zn.   33   Tp   60/2010   z 11.   mája   2010   v spojení   s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 7 Tpo 18/2010 z 30. 6. 2010 porušené.

2/ Podľa § 56 ods. 6 zák.č.38/1993 Z. z. sa ruší právoplatné rozhodnutie KS Nitra sp.zn.7 Tpo 18/2010 z 30. 6. 2010 a sťažovateľ sa ihneď prepúšťa z väzby na slobodu. 3/ KS v Nitre je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia v tomto konaní.

4/ US SR priznáva sťažovateľovi ako primerané zadosťučinenie peňažnú sumu vo 1000 Euro od OS Nitra a 2000 Euro od KS Nitra.“

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 33 Tp 60/2010 z 11. mája 2010 vyplýva, že podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 18/2010 z 30. júna 2010 vyplýva, že ním bola ako nedôvodná zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 33 Tp 60/2010 z 11. mája 2010.

Podľa názoru krajského súdu obvinený (sťažovateľ) je trestne stíhaný pre skutky, ktoré boli spáchané, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tieto skutky spáchal obvinený. Z ďalšieho odôvodnenia uznesenia najmä vyplýva:

„Obvinený ako cudzí štátny príslušník nemá na území Slovenskej republiky trvalý ani prechodný pobyt, jeho pobyt na území Slovenskej republiky bol povolený iba na dočasnú dobu. Zadržaný bol pri hraniciach v snahe odísť z územia Slovenskej republiky. Za obzvlášť závažný zločin, pre ktorý je stíhaný mu hrozí trest odňatia slobody minimálne 12 rokov. Z tohto   dôvodu   krajský   súd   mal   za   to,   že   u   obvineného   existujú   konkrétne   skutočnosti odôvodňujúce obavu, že by sa pobytom mimo územia Slovenskej republiky skrýval pred trestným stíhaním, prípadne trestom.

Obvinený je stíhaný aj pre prečin nebezpečného vyhrážania, ktorý mal spáchať proti spoluobvinenému... práve v snahe pôsobiť na jeho výpovede v trestnom konaní a práve preto, že v tomto trestnom konaní vypovedal v neprospech obvineného.

Obzvlášť závažný zločin mal obvinený páchať po dlhšiu dobu nelegálnym dovozom motorových vozidiel zo zahraničia, trestnú činnosť zrejme nepáchal sám a tiež je dôvodná obava, že by ponechaním na slobode mohol pokračovať v rovnakej alebo podobnej trestnej činnosti.

Krajský súd pri rozhodovaní o väzbe obvineného neriešil hodnovernosť jednotlivých dôkazov vo vzťahu k zavineniu obvineného a ani procesný postup pri preklade jednotlivých písomností.   Taktiež   námietky   obhajcov,   že   súd   konal   v   ich   neprítomnosti   krajský   súd neakceptoval, pretože obidvaja obhajcovia boli o termíne úkonu riadne a včas upovedomení

5.   mája   2010,   resp.   4.   mája   2010,   pretože   termín   namietaného   úkonu   bol   určený   na 11. mája 2010. Ospravedlnenie obhajcov v tomto prípade nemôže mať vplyv na zákonnosť úkonu okresného súdu.

Námietky   o tom,   že   obvinený   bol   Okresným   súdom   v   Humennom   prepustený   zo zadržania   a   následne   vzatý   do   väzby,   pričom   došlo   k   prekročeniu   zákonných   lehôt   na zadržanie,   považoval   krajský   súd   za   nedôvodné.   Obvinený   bol   sudcom   pre   prípravné konanie Okresného súdu Humenné vypočúvaný pre prečin nebezpečného vyhrážania, ktorý mal spáchať voči J. N. V tejto veci po výsluchu obvineného sudca rozhodol o prepustení obvineného   zo   zadržania.   Súdu   nebola   známa   skutočnosť,   že   obvinený   je   stíhaný   pre obzvlášť   závažný   zločin,   ktorý   je   aj   predmetom   tohto   konania   a   sám   obvinený   túto skutočnosť zamlčal, resp. na otázku sudcu pre prípravné konanie, či je ešte niekde inde pre nejaký trestný čin stíhaný ako obvinený tento uviedol, že pre nič iné nieje stíhaný ako obvinený. Konanie na Okresnom súde Humenné nemožno preto vôbec spájať ako súčasť celého   trestného   stíhania   prejednávanej   veci,   pretože   nesúvisí   so   skutkom   obvineného kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v tomto   prípade   zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru) a v súvislosti s tými rozhodnutiami   (uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   33   Tp   60/2010   z 11.   mája   2010 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 18/2010 z 30. júna 2010), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha aj v sťažnostnom návrhu, t. j. v petite ústavnej sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04).

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu pod sp. zn. 33 Tp 60/2010 z 11. mája 2010, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak   o ochrane   týchto   základných   práv   a slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   V danom prípade   proti   uzneseniu   okresného   súdu   bola   prípustná   sťažnosť   ako   riadny   opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa ústavy mal krajský súd v opravnom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ riadny opravný prostriedok využil.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 18/2010 z 30. júna 2010. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Jadrom sťažnosti sú námietky sťažovateľa, podľa ktorých rozhodnutia o zamietnutí žiadosti   o prepustenie   z väzby „nie   sú   odôvodňované   v súlade   so   zákonom,   vôbec neanalyzujú situáciu v čase rozhodovania, ale iba formálne poukazujú na dikciu zákona“. Po   polroku   či   roku   trestného   stíhania   sa   podľa   názoru   sťažovateľa   dôvody   väzby z objektívneho   hľadiska   musia   meniť,   nehovoriac   už   o špecifikách „vyplývajúcich z prebiehajúceho   trestného   stíhania   -   vykonávania   jednotlivých   vyšetrovacích   úkonov“. Taktiež   podľa   sťažovateľa   boli   prekročené   lehoty   na   zákonnú   možnosť   jeho   zadržania a neboli dodržané lehoty pri rozhodovaní o zákonnosti jeho väzby.

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom,   ktorý   by vykonával dokazovanie   na zistenie   skutkového   stavu,   ak   by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Vo väzobných veciach   tiež platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby prináleží predovšetkým všeobecným súdom. Na ten účel im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so   zreteľom   na   prezumpciu   neviny   výnimku   z pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody a uviesť   ich   v rozhodnutiach   o väzbe.   Predovšetkým   na   základe   dôvodov   uvedených v týchto   rozhodnutiach   (prípadne   aj   na   základe   nesporných   skutočností   uvedených obvineným v jeho žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli, alebo neboli porušené označené články ústavy a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Ústavný   súd   považuje   dôvody   uvedené   všeobecnými   súdmi   za   dostatočné a primerané   rozsahu   uplatnených   námietok   sťažovateľom.   Nad   tento   rozsah   kvalitu odôvodnenia uznesení ústavný súd neposudzoval.

Krajským súdom konštatované pretrvávajúce dôvody tzv. útekovej, kolúznej, ako aj preventívnej väzby [§ 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku] sa javia ústavnému súdu   ako   dostatočné   odôvodnené.   Zároveň   ústavný   súd   považuje   za   dostatočné   aj odôvodnenie   krajského   súdu   týkajúce   sa   námietok   prekročenia   lehôt   na   zadržanie sťažovateľa.

Ústavný súd nad rámec namietaného porušenia práv uvedených v petite sťažnosti uvádza,   že   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bola sťažovateľovi   ustanovená tlmočníka D. W., ktorej „odborom“ je jazyk albánsky, jazyk chorvátsky, jazyk macedónsky a jazyk srbský. Obžalovanému bol teda ustanovený tlmočník ovládajúci jeho „materinský“ jazyk (a nie iba príbuzný jazyk), pričom najvýznamnejšie úkony orgánov činných v napadnutom trestnom konaní boli vykonané v prítomnosti tejto tlmočníčky a advokáta sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010