znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 416/06-77

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na verejnom   zasadnutí   26. apríla 2007   v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a   sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti RNDr. J. B., K., t. č. Česká republika, zastúpeného advokátom   JUDr. D.   S.,   K., ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 Cbsi 48/2005 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 55 Cbi 183/2001), za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo RNDr. J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom   pod   sp. zn.   8 Cbsi 48/2005   (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn.   55 Cbi 183/2001) p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cbsi 48/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. RNDr. J. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk (slovom sedemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť RNDr. J. B. trovy právneho zastúpenia   v sume   8 936 Sk   (slovom   osemtisícdeväťstotridsaťšesť   slovenských   korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. D. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. II. ÚS 416/06 zo 14. decembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť RNDr. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“) v   konaní vedenom   pod sp. zn. 8 Cbsi 48/2005 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 55 Cbi 183/2001).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   3. apríla 2000   Okresnému   súdu Bratislava II   návrh   na   začatie   konania   (o   určenie   pravosti   pohľadávky).   Okresný   súd Bratislava II postúpil 19. júna 2001 predmetný spis vecne príslušnému krajskému súdu, kde bola vec pôvodne vedená pod sp. zn. 55 Cbi 183/2001, a od 11. apríla 2005 po prevedení do senátu Cbsi bola vedená pod sp. zn. 8 Cbsi 48/2005.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie vo veci právoplatne skončené.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že   postupom   krajského   súdu   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a aby prikázal krajskému súdu konať v predmetnom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Súčasne   žiadal,   aby   mu   ústavný   súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 850 000 Sk a úhradu trov konania.

Krajský   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3650/2006 doručeným ústavnému súdu 29. januára 2007, v ktorom okrem iného opísal priebeh napadnutého konania takto:

«... sťažovateľ podal návrh na začatie konania na okresnom súde dňa 03. 04. 2000. Okresný   súd   postúpil   súdny   spis   sp. zn.   19 C 103/2000   krajskému   súdu   ako   vecne príslušnému   na   konanie   vo   veci   podľa   ustanovenia   § 9   ods. 4,   písm. a)   zákona č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok v platnom znení (ďalej len „OSP“). Krajský súd obdržal uvedený súdny spis dňa 19. 06. 2001.

Návrh   bol   pridelený   sudkyni   JUDr.   D.   F.   a   konanie   vedené   pod   sp. zn. 55 Cbi 183/2001.

Sťažovateľ bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za návrh v sume 500,-- Sk výzvou zo dňa 04. 09. 2001, ktorú prevzal dňa 04. 10. 2001.

Podaním   doručeným   krajskému   súdu   dňa   15. 10. 2001   požiadal   sťažovateľ o predĺženie lehoty na zaplatenie súdneho poplatku.

Listom zo dňa 28. 11. 2001 bol sťažovateľ vyzývaný krajským súdom na zaplatenie uvedeného   súdneho   poplatku,   pretože   v   súdnom   spise   sa   nenachádzal   žiadny   dôkaz o zaplatení tohto poplatku tak, ako to sťažovateľ tvrdil vo svojej žiadosti o predĺženie lehoty na zaplatenie súdneho poplatku, doručenej dňa 15. 10. 2001.

Prípisom doručeným krajskému súdu dňa 31. 12. 2001 oznámil sťažovateľ zmenu adresy.

Dňom 01. 01. 2002 bola vec pridelená sudkyni JUDr. D. L. Nakoľko súdny poplatok nebol na základe výzvy uhradený krajský súd uznesením č. k. 55 Cbi 183/2001-31 zo dňa 16. 04. 2002 konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil.   Toto   uznesenie   prevzal   sťažovateľ   dňa   23. 04. 2002,   proti   ktorému   podal   dňa 02. 05. 2002   odvolanie   a   zároveň   s   ním   zaplatil   aj   súdny   poplatok   v sume   500,-- Sk vo forme kolkovej   známky.   Krajský   súd   uznesením   č. k.   55 Cbi 183/2001-34   zo   dňa 03. 10. 2002 autoremedúrou   zrušil   ním   vydané   (vlastné)   rozhodnutie   -   uznesenie   č. k. 55 Cbi 183/2001-31   zo   dňa   16. 04. 2002,   ktoré   uznesenie   sťažovateľ   prevzal   dňa 21. 10. 2002.

Rozvrhom práce platným na kalendárny rok 2004 (presne dňom 01. 02. 2004) bol súdny spis sp. zn. 55 Cbi 183/2001 pridelený sudkyni JUDr. E. K., ktorá podaním zo dňa 26. 08. 2004   požiadala   Okresný   súd   v   Dunajskej   Strede   o   oznámenie   aktuálneho   stavu konaní vo veciach sp. zn. 9 C 61/1994 a sp. zn. 5 C 177/1990, súvisiacich s konaním sp. zn. 55 Cbi 183/2001. Okresný súd v Dunajskej Strede oznámil krajskému súdu stav uvedených konaní   podaním   doručeným   dňa   07. 10. 2004.   V   oznámení   uviedol,   že   konanie   vo veci sp. zn.   5 C 177/1990   ešte   nie   je   právoplatne   skončené   a   vec   sp. zn.   9 C 61/1994   bola postúpená na Krajský súd v Trnave na ďalšie konanie. (...)

Dňa   30. 11. 2004   požiadala   konajúca   sudkyňa   o   oznámenie   aktuálneho   stavu konania   sp. zn.   9 C 61/2004   Krajský   súd   v   Trnave,   ktorý   prevzal   predmetný   dopyt   dňa 13. 12. 2004.

Krajský súd   vytýčil   termín   pojednávania vo veci sp. zn.   55 Cbi 183/2001 na deň 10. 03. 2005, ktoré pojednávanie odročil na neurčito.

Dňa   11. 04. 2005   bola   pomocou   technických   prostriedkov   vec   sp. zn. 55 Cbi 183/2001 pridelená sudkyni JUDr. V. Š. pod novou sp. zn. 8 Cbsi 48/2005, ktorá vytýčila   termín   pojednávania   na   deň   06. 05. 2005.   Na   uvedený   termín   pojednávania sa nedostavil   sťažovateľ   ani   odporca.   Preto   bol   termín   pojednávania   odročený   na   deň 09. 09. 2005.

Dňa   05.   05.   2005,   bolo   krajskému   súdu   doručené   oznámenie   sťažovateľa, že sa nemôže zúčastniť pojednávania dňa 09. 09. 2005 z osobných dôvodov. (...)

Odporca požiadal písomnou žiadosťou, doručenou krajskému súdu dňa 30. 08. 2005, o odročenie pojednávania, ktoré bolo stanovené na deň 09. 09. 2005 z dôvodu, že v tom čase bude čerpať riadnu dovolenku.

Sťažovateľ oznámil krajskému súdu faxovým podaním, doručeným dňa 08. 09. 2005, že je práceneschopný.

Preto bolo pojednávanie dňa 09. 09. 2005 odročené na neurčito. Podaním doručeným krajskému súdu dňa 25. 10. 2005 oznámil sťažovateľ aktuálnu zmenu adresy.

Ďalší   termín   pojednávania   bol   vytýčený   na   deň   30. 06. 2006.   ktorého   konania sa sťažovateľ opäť nezúčastnil. Termín pojednávania bol stanovený na deň 22. 09. 2006. Na   termín   pojednávania   dňa   22. 09. 2006   sa   sťažovateľ   ospravedlnil   z   dôvodu služobnej cesty v zahraničí, preto krajský súd stanovil nový termín pojednávania na deň 27. 10. 2006.

Na   termín   pojednávania   dňa   27. 10. 2006   sa   sťažovateľ   opakovane   ospravedlnil z dôvodu,   že   v   dňoch   od   27. 10. - 28. 10. 2006   sa   zúčastní   školenia,   preto   krajský   súd odročil pojednávanie na deň 08. 12. 2006, ktorý deň rozhodol v merite veci rozsudkom č. k. 8 Cbsi 48/2005-105 zo dňa 08. 12. 2006 tak, že návrh zamietol.

Predmetný   rozsudok   zatiaľ   nenadobudol   právoplatnosť,   pretože   sa   doručuje účastníkom konania.»

Pokiaľ ide o okolnosti, ktoré mali vplyv na plynulý priebeh napadnutého konania, krajský súd uviedol:

„Značný   podiel   na   dĺžke   predmetného   sporu   majú   viaceré   vykonané   zmeny v osobách konajúcich sudcov - členov v rámci senátov krajského súdu, čo je objektívnou skutočnosťou a nevyhnutnosťou.

Je tiež nesporné, že krajský súd v priebehu konania neustále preveroval stav dvoch konaní   vo   veciach   sp. zn.   9 C 61/1994   a   sp. zn.   5 C 177/1990,   ktoré   súviseli s prejednávanou vecou sp. zn. 8 Cbsi 48/2005.

Z tohto dôvodu konštatujem, že vzniklé prieťahy v súdnom konaní krajského súdu v dobe   od   09. 09. 2005   do   02. 05. 2006,   sú   objektívneho   charakteru   a   boli   riadne zdôvodnené okolnosťami tak, ako je to vyššie uvedené.“

Krajský   súd   v závere   vyjadrenia   uviedol,   že   k predĺženiu   konania   prispel aj sťažovateľ, „... ktorý   na   výzvy   krajského   súdu   nezaplatil   súdny   poplatok   za   návrh, požadoval predĺžiť lehoty na splnenie uložených povinností, viackrát zmenil adresu svojho bydliska,   nezúčastňoval   sa   vytýčených   pojednávaní   (hoci   sa   na   ne   včas   a   riadne ospravedlnil), z ktorého dôvodu krajský súd sťažovateľa nemohol vo veci riadne vypočuť. Dôkazné   bremeno,   ako   aj   záujem   na ukončení   veci,   bol   na   strane   sťažovateľa   ako navrhovateľa.   Mám za to,   že samotný sťažovateľ   prispel svojou mierou k predlžovaniu súdneho   konania   vedeného   pod   sp. zn.   8 Cbsi   48/2005,   čo   je   preukázateľné   z   vyššie uvedených opakovaných a nadbytočných procesných úkonov krajského súdu, smerujúcich k sťažovateľovi v záujme skončenia veci“.

Krajský   súd   podaním   sp.   zn.   Spr. 3650/2006   z   19. februára 2007   doplnil   svoje vyjadrenie k sťažnosti   a oznámil, že sťažovateľ podal 12. februára 2007 odvolanie proti rozsudku krajského súdu z 8. decembra 2006, preto bola vec predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní, kde je vedená pod sp. zn. 1 Obo 26/07.

Ústavný súd zo súdneho spisu krajského súdu zistil v zásade rovnaké skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení uviedol krajský súd. Navyše ústavný súd zistil, že ku dňu vydania tohto rozhodnutia nebolo rozhodnuté o odvolaní sťažovateľa.

K citovanému   vyjadreniu   krajského   súdu   zaujal   stanovisko   právny   zástupca sťažovateľa v podaní z 5. februára 2007, v ktorom k priebehu konania uviedol, že: «1.) Návrh na začatie konania bol podaný na Okresný súd Bratislava II. pod sp. zn.: 19 C 103/2000 a to dňa 03. 04. 2000. Okresnému súdu Bratislava II. trvalo 14 mesiacov a 16 dní   keď   19. 06. 2001   spis   doručil   príslušnému   súdu   ktorým   bol   Krajský   súd v Bratislave.   Nie   je   zrejmé,   z   akého   dôvodu   trvalo   také   dlhé   obdobie   postúpenie   spisu príslušnému súdu. Z hľadiska predmetu konania, ktorým je porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aj toto obdobie považujem za podstatné ktoré prispelo k zbytočným prieťahom.

2.) Vo   vyjadrení   odporcu   sa   uvádza,   že   31. 12. 2001   som   oznámil   zmenu   svojej adresy   a   nie   je   mi   zrejmé,   ako   súvisí   táto   otázka   so   zbytočnými   prieťahmi   v   konaní v predmetnej právnej veci?

3.) Výzvou zo dňa 04. 09. 2001 som bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za návrh v sume 500,- Sk, ktorú som prevzal dňa 04. 10. 2001. Vzhľadom na to, že som požiadal odporcu o predĺženie lehoty na zaplatenie súdneho poplatku, listom ktorý bol doručený   odporcovi   dňa   15. 10. 2001,   odporca   dňa   28. 11. 2001   ma   vyzval   opakovane na zaplatenie   súdneho   poplatku.   Dňa   16. 04. 2002   odporca   vydal   uznesenie č. k.: 55 Cbi 183/2001-31   ktorým   konanie   zastavil   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku. V tomto prípade odporcovi trvalo viac ako 4 mesiace vydanie uvedeného uznesenia. Dňa 02. 05. 2002 som podal odvolanie proti uvedenému uzneseniu a zároveň som zaplatil súdny poplatok   v   sume   500,-   Sk.   Krajský   súd   v   rámci   autoremedúry   dňa   03. 10. 2004 pod č. k.: 55 Cbi 183/2001-34 vydal uznesenie ktorým zrušil svoje uznesenie o zastavení konania zo dňa 16. 04. 2002. V tomto prípade odporcovi trvalo 5 mesiacov a jeden deň vydať uznesenie v rámci autoremedúry o zrušení uznesenia o zastavení konania.

4.) O   tom,   že   došlo   k   zbytočným   prieťahom   v   predmetnom   konaní,   svedčí   aj skutočnosť, že odporca dňa 03. 10. 2002 pod č. k.: 55 Cbi 183/2001-34 vydal uznesenie v rámci autoremedúry, ktorým zrušil uznesenie o zastavení konania zo dňa 16. 04. 2002 pre nezaplatenie   súdneho   poplatku.   Ďalší   úkon   ktorý   by svedčil   o   tom,   že   odporca   má záujem o riešenie mojej právnej veci v rozumnej a prijateľnej lehote zo strany odporcu bol vykonaní až 26. 08. 2004. Teda ďalší úkon zo strany súdu bol vykonaný po jednom roku 10 mesiacoch a 23 dňoch. Aj tu sa jednalo o formálny úkon, keď odporca požiadal Okresný súd v Dunajskej Strede aby oznámil aktuálny stav v konaniach vedených na jeho súde pod sp. zn.: 9 C 61/1994 a sp. zn.: 5 C 177/1990, keď bolo zrejmé že uvedené konania boli prerušené   zo   zákona   a   to   z   dôvodu   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   úpadcu   ktorý   bol predmetom tohto konania.

5.) Odporca   dňa   30. 11. 2004   požiadal   Krajský   súd   v   Trnave   o   oznámenie aktuálneho stavu konania na Krajskom súde v Trnave k sp. zn.: 9 C 61/2004. V tomto prípade odporca opäť vykonal úkon ktorý nesmeroval k odstráneniu mojej právnej neistoty ktorú rieši Okresný súd v Dunajskej Strede. Aj toto konanie muselo byť prerušené z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu.

6.) Odporca   na   deň   10. 03. 2005   vytýčil   pojednávanie   ktoré   sa   uskutočnilo a na ktorom   bol   prítomný   odporca   a   ja   som   bol   osobne   prítomný.   V   tomto   prípade odporcovi   trvalo   od   19. 06. 2001,   keď   mu   spis   bol   postúpený   Okresným   súdom Bratislava II., do 10. 03. 2005 spolu 4 roky 8 mesiacov a 22 dní, kým vykonal taký úkon ktorý   by   naozaj   smeroval   k   vyriešeniu   predmetu   sporu.   V   prípade,   že   za   podstatnú považujem   otázku   zaplatenia   súdneho   poplatku   tak   v   tomto   prípade   odporcovi   trvalo od 02. 05. 2002, keď som podal odvolanie a zaplatil súdny poplatok, do 10. 03. 2005, trvalo to 3 roky 10 mesiacov a 8 dní.   Nie je mi zrejmé,   z akého dôvodu som nebol na tomto pojednávaní   vypočutý   keď   som   bol   prítomný.   Táto   skutočnosť   jednoznačne   zaťažuje odporcu už aj vzhľadom na to, že z hľadiska procesnej ekonómie je zbytočné opakovane „ťahať“   účastníkov konania na súd keď hneď na prvom pojednávaní je daná možnosť v prípade riadnej prípravy na pojednávanie, aby súd keď nerozhodne tak aby ma aspoň vypočul. Ani uvedené pojednávanie nie je možné považovať za také pojednávanie, ktoré by prispelo k vyriešeniu sporu a to z toho dôvodu, že súd na tomto pojednávaní vydal uznesenie   v   ktorom   pojednávanie   odročí   na   neurčito   s   tým,   že   sa   zisťuje   stav   spisu Okresného súdu v Dunajskej Strede sp. zn.: 9 C 61/1994 čo už krajský súd raz vykonal dňa 26. 08. 2004.   Uvedený   postup   je   v   rozpore   aj   s   § 119   ods. 1   OSP   ktorý   uvádza, že pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Tieto skutočností nie je možné považovať za dôležité dôvody.

7.) V súvislosti so skutočnosťami uvedenými v bode 6 bolo nariaďovanie ďalších pojednávaní na deň 06. 05. 2005, 09. 09. 2005 v rozpore so zásadou procesnej ekonómie. Ďalší termín pojednávania bol vytýčený na deň 22. 09. 2006 a odporcom odoslaný dňa 30. 06. 2006,   teda   po   9   mesiacoch   a   21   dní   od   posledného   dátumu   vytýčenia pojednávania.»

K vyjadreniu krajského súdu týkajúceho sa správania sťažovateľa uviedol, že:„8.) Odporca vo svojom vyjadrení navádza zdanie, ako by som sa ja svojím konaním v podstatnej miere pričinil k prieťahom v konaní. V tomto prípade uvádza nezaplatenie súdneho poplatku, zmenu adresy môjho bydliska, neúčasť na vytýčených pojednávaniach a tým nemožnosť môjho vypočutia. Považujem za potrebné dôrazne uviesť, že zmena adresy môjho bydliska, ktorú som písomne zaslal odporcovi, svedčí o opaku ako o tom, že som v konaní nebol činný. Odporca nevie preukázať že by z dôvodu zmeny mojej adresy nebola prevzatá písomnosť odporcu resp. že táto písomnosť musela byť vrátená z dôvodu, že som sa nezdržiaval v mieste svojho bydliska. Ako som už uviedol v bode 6 tohto vyjadrenia, dňa 10. 03. 2005   som   bol   prítomný   na   pojednávaní   a   nič   nebránilo   odporcovi   aby ma na tomto   pojednávaní   vypočul.   To,   že   odporca   na   toto   pojednávanie   nebol   riadne pripravený, nemôže ísť na môj úkor. Naopak, som toho názoru a vyššie uvedené skutočnosti jednoznačne preukazujú, že som bol dostatočne aktívny aby sa môj spor vyriešil aj z toho dôvodu že sa jedná o konania, ktoré prebiehajú od roku 1990 a od roku 1994. Teda konanie 5 C 177/1990 už prebieha 17. rok a konanie 9 C 61/1994 prebieha 13. rok. Ďalej o mojom aktívnom prístupe svedčí aj to, že listom zo dňa 03. 05. 2004 zn.: S 97/2001 cestou môjho právneho zástupcu JUDr. D. S., advokáta, K., ktorého kópiu zasielam v prílohe, som najprv žiadal   súd   aby   ma   písomne   informoval   o   stave   právnej   veci   a dňa   09. 09. 2004   som sa sťažoval na prieťahy v konaní cestou môjho právneho zástupcu a potom dňa 18. 05. 2006 písomnou   sťažnosťou.   V   tomto   prípade   teda   som   podal   3   sťažnosti   aj   napriek   tomu do dnešného dňa konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.: 55 Cbi 183/01 nieje právoplatne skončené aj keď dňa 08. 12. 2006 bol vydaný rozsudok.

K procesným úkonom odporcu považujem za potrebné uviesť, že základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov nezodpovedá akýkoľvek (hoci zdanlivo aktívny) postup súdu ale len taký, do ktorého sa premieta procesná zásada hospodárnosti súdneho konania, rešpektovanie   ktorej   je   nevyhnutným   predpokladom   rýchleho   a   účinného   poskytnutia právnej ochrany. Aj nesprávna činnosť súdu môže porušiť ústavou zaručené práva podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy.   Som   toho   názoru   a   vyššie   som   to   dostatočne   presne   špecifikoval, že odporca nevyužil tie procesné prostriedky, ktorými by účelne zabezpečil účinnú a rýchlu ochranu mojich práv.“

Napokon v závere vyjadrenia právny zástupca sťažovateľa uviedol, že sťažovateľ trvá na verejnom ústnom pojednávaní.

Pretože s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci súhlasil len jeden z účastníkov   (krajský   súd)   a   sťažovateľ   na   jeho   konaní   trval,   ústavný   súd   ho   nariadil bez ohľadu na to, či so zreteľom na okolnosti danej veci, predmet konania a stanoviská účastníkov možno od neho očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústne pojednávanie nariadené na 26. apríl 2007 sa konalo len za účasti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu. Predsedníčka krajského súdu svoju neúčasť ospravedlnila listom z 24. apríla 2007 z dôvodu nadmernej pracovnej zaneprázdnenosti.

Právny zástupca sťažovateľa, resp. sťažovateľ na pojednávaní neuviedli žiadne nové skutočnosti,   ktoré   by   ústavnému   súdu   už   neboli   známe   z   obsahu   spisového   materiálu v označenej   veci,   zo   sťažnosti,   z príloh   k nej   pripojených   a z   vyjadrení   a   oznámení účastníkov   konania. Sťažovateľ   na pojednávaní doručil   ústavnému   súdu   krátkou   cestou „Oznámenie   k   sp.   zn.:   II. ÚS 416/06“, v ktorom   podrobne   opísal   dôvody,   pre   ktoré sa domáha primeraného finančného zadosťučinenia v sume 850 000 Sk.

Sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   prijal   na   ďalšie   konanie   II. senát ústavného   súdu.   Na   základe   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   na   rok   2007   sa   stal   sudca spravodajca v tejto veci členom   IV.   senátu. Vzhľadom   na to vo veci samej   o sťažnosti sťažovateľa   rozhodoval   IV.   senát   ústavného   súdu   v zložení   uvedenom   v záhlaví   tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03, III. ÚS 274/06) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že predmetom   konania   vedeného   krajským   súdom   pod   sp. zn.   8   Cbsi   48/2005   je   nárok sťažovateľa o určenie pravosti pohľadávky popretej v konkurznom konaní. Žaloby tohto typu   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   preto   vec nemožno posúdiť ako právne a skutkovo zložitú (napr. II. ÚS 4/06). Pri efektívnom postupe krajského súdu ju podľa názoru ústavného súdu bolo možné rozhodnúť bez zbytočných prieťahov v konaní. Ani z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a krajského súdu ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o takej právnej alebo skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla spôsobiť predĺženie konania v predmetnej veci.

2. Správanie sťažovateľa je druhým kritériom, pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred krajským súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z obsahu predmetného spisu ústavný súd zistil, že správanie sťažovateľa čiastočne prispelo k spomaleniu priebehu napadnutého konania. Krajský súd vo vyjadrení uviedol, že predĺženie   sporu   vidí   aj   v „nečinnosti   sťažovateľa,   ktorý   na   výzvy   krajského   súdu nezaplatil   súdny   poplatok   za   návrh,   požadoval   predĺžiť   lehoty   na splnenie   uložených povinností,   viackrát   zmenil   adresu   svojho   bydliska,   nezúčastňoval   sa   vytýčených pojednávaní   (hoci   sa   na   ne   včas   a   riadne   ospravedlnil),   z ktorého   dôvodu   krajský   súd sťažovateľa nemohol vo veci riadne vypočuť. Dôkazné bremeno, ako aj záujem na ukončení veci, bol na strane sťažovateľa ako navrhovateľa. Mám za to, že samotný sťažovateľ prispel svojou mierou k predlžovaniu súdneho konania vedeného pod sp. zn. 8 Cbsi 48/2005, čo je preukázateľné   z vyššie   uvedených   opakovaných   a   nadbytočných   procesných   úkonov krajského súdu, smerujúcich k sťažovateľovi v záujme skončenia veci“.

Sťažovateľ s vyjadrením krajského súdu nesúhlasí a uvádza, že „Odporca vo svojom vyjadrení navádza zdanie, ako by som sa ja svojím konaním v podstatnej miere pričinil k prieťahom v konaní“. Poukazuje pri tom o. i. na to, že „zmena adresy môjho bydliska, ktorú som písomne zaslal odporcovi, svedčí o opaku ako o tom, že som v konaní nečinný. Odporca nevie preukázať že by z dôvodu zmeny mojej adresy nebola prevzatá písomnosť odporcu   resp.   že   táto   písomnosť   musela   byť   vrátená   z dôvodu,   že   som   sa   nezdržiaval v mieste svojho bydliska“.

Sťažovateľ   nepopiera   uhradenie   súdneho   poplatku   až   2. mája 2002   (po   doručení uznesenia   o   zastavení   konania   z   dôvodu   neuhradenia   súdneho   poplatku), t. j. po 7 mesiacoch   od   doručenia   výzvy   krajského   súdu   zo   4. septembra 2001, čo odôvodňuje tým, že „poplatok už bol zaplatený okresnému súdu, ktorému návrh bol zaslaný pôvodne“, o čom sa však dôkaz v spise nenachádzal.

K námietke   krajského   súdu,   že   sťažovateľ   nemohol   byť   riadne   vypočutý pre opakovanú   neprítomnosť   na   nariadených   pojednávaniach,   sťažovateľ   uviedol, že „... 10. 03. 2005   som   bol   prítomný   na   pojednávaní   a nič   nebránilo   odporcovi aby ma na tomto pojednávaní vypočul. To, že odporca na toto pojednávanie nebol riadne pripravený, nemôže ísť na môj úkor“. Navyše, sťažovateľ opakovane žiadal o vypočutie dožiadaným súdom v mieste jeho vtedajšieho bydliska v Košiciach, krajský súd mu však nevyhovel.

K opakovanej neúčasti na pojednávaniach sťažovateľ uviedol, že jeho neúčasť bola vždy   vopred   ospravedlnená   a preukázaná   listinnými   dôkazmi   (lekárske   potvrdenie o pracovnej   neschopnosti,   potvrdenie   o   meškaní   prípoja   na   rýchlik,   potvrdenie zamestnávateľa o účasti na školení, atď.), čo potvrdzuje aj vyjadrenie krajského súdu.

Z uvedených   dôvodov   preto   sťažovateľ   nesúhlasí   s vyjadrením   krajského   súdu týkajúceho sa jeho správania a považuje svoje správanie za také, ktoré „v žiadnom prípade“ neprispelo k prieťahom.

V súlade s uvedeným ústavný súd konštatuje, že ide nesporne aj o okolnosti na strane sťažovateľa, ktoré objektívne prispeli k predĺženiu posudzovaného konania. Zodpovednosť za   oddialenie   meritórneho   prerokovania   predmetnej   veci   preto   nemožno   pričítať   len na ťarchu krajského súdu.

Uvedené skutočnosti na strane sťažovateľa majúce vplyv na predĺženie doby konania však nevylučujú zodpovednosť krajského súdu za zbytočné prieťahy v konaní spôsobené jeho   nesprávnym   či   neefektívnym   postupom   alebo   dokonca   nečinnosťou   (obdobne napr. I. ÚS 21/00, III. ÚS 193/03, III. ÚS 105/04, III. ÚS 111/04).

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   krajského   súdu   v napadnutej   veci a zistil také skutočnosti, ktoré pri hodnotení prieťahov v konaní je potrebné pripísať na jeho ťarchu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v priebehu   konania   došlo   k prieťahom   spôsobeným nečinnosťou krajského súdu bez akejkoľvek zákonnej prekážky v nasledujúcich obdobiach:

- od 2. mája 2002, keď sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu krajského súdu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku a zároveň uhradil súdny poplatok, do 3. októbra 2002, keď krajský súd zrušil uznesenie o zastavení konania (t. j. 5 mesiacov),

- od   3. októbra 2002,   keď   krajský   súd   zrušil   uznesenie   o zastavení   konania, do 26. augusta 2004, keď krajský súd o. i. vyzval sťažovateľa na vyjadrenie k priloženému vyjadreniu odporcu (t. j. takmer 23 mesiacov),

- od   9. septembra 2005,   keď   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito, do 29. mája 2006, keď bol nariadený nový termín pojednávania na 30. jún 2006 (t. j. takmer 9 mesiacov).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   bol poznačený nečinnosťou v trvaní takmer 37 mesiacov, t. j. viac ako 3 roky.

Ústavný súd akceptuje námietku sťažovateľa, že úkony krajského súdu spočívajúce v zisťovaní   stavu   súdnych   konaní   vedených   inými   súdmi   (súvisiacich   s predmetným sporom)   sa   javia   ako   formálne   a   zbytočné,   pretože „konania   boli   zastavené (správne prerušené;   pozn.) už   po   vyhlásení   konkurzu   na   majetok   úpadcu,   t. j.   ešte   pred   mojim podaním žaloby“.

Postup   krajského   súdu   preto   považuje   ústavný   súd   v niektorých   jeho   obdobiach aj za neefektívny   a pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale aj   neefektívna   činnosť   štátneho orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu   právnej   neistoty   ohľadom   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa sťažovateľ   obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol.

Krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti čiastočne priznal svoju zodpovednosť za vznik prieťahov v konaní, avšak nie v takom rozsahu, ako to skonštatoval ústavný súd. Na druhej strane ústavný súd nemohol akceptovať argument krajského súdu, že „značný podiel na dĺžke predmetného sporu majú viaceré vykonané zmeny v osobách konajúcich sudcov   -   členov   v rámci   senátov   krajského   súdu,   čo   je   objektívnou   skutočnosťou a nevyhnutnosťou“.

V tejto súvislosti už ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre poukázal na to, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (napr.   III. ÚS 17/02).   Námietka personálnych zmien obsadenia tohto úseku nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný   súd   nezohľadňuje   v súvislosti   s pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Uvedený postup krajského súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 Cbsi 48/2005   došlo   k zbytočným prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy krajským súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   850 000 Sk   z dôvodov   podrobne   opísaných   v jeho   podaní z 20. apríla   2007,   poukazujúc   hlavne   na   skutočnosť,   že   sa   neprimerane   dlho   nachádza v stave   právnej   neistoty,   ktorý   je   sprevádzaný   pocitom   hlbokého   sklamania   v inštitút všeobecného súdnictva uvedených vo svojej sťažnosti.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného   krajským   súdom   pod   sp. zn. 8 Cbsi 48/2005,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu   (podiel   sťažovateľa na spomalení   priebehu   konania),   ako   aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy   70 000   Sk   za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. D. S. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk a za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a podanie vyjadrenia) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“),   a to   po 2 730 Sk   za 2 úkony   vykonané   v roku   2006   a   2 970 Sk za jeden   úkon   vykonaný   v roku   2007,   t. j. spolu   8 430 Sk.   Trovy   právneho   zastúpenia vrátane režijného paušálu 2 x 164 Sk a 1 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) boli priznané v celkovej sume 8 936 Sk.

Odmenu za účasť advokáta na ústnom pojednávaní konanom 26. apríla 2007 vrátane náhrady   hotových   výdavkov   ústavný   súd   nepriznal,   pretože   na   ňom   neboli   prednesené žiadne nové skutočnosti (doteraz ústavnému súdu neznáme), ktoré by prispeli k ďalšiemu objasneniu   veci,   a   ústavný   súd   rozhodol   len   na   základe   predložených   (písomných) listinných   dôkazov,   t. j.   sťažnosti   a   k   nej pripojených   písomností,   vyjadrení   účastníkov konania   a   obsahu   súvisiaceho   súdneho   spisu   (m. m. I. ÚS 41/03,   I. ÚS 104/03, IV. ÚS 233/03, II. ÚS 240/06).

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   predchádzajúcu   judikatúru, podľa   ktorej   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetného posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutý procesný prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 41/03, IV. ÚS 233/03, IV. ÚS 88/05).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2007