znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 415/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 5396/2012 až sp. zn. Rvp 5404/2012 a sp. zn. Rvp 5522/2012 až sp. zn. Rvp 5527/2012 vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 3852/2011 a jeho uznesením z 19. apríla 2012, v konaní vedenom   pod   sp. zn.   24   Er   3895/2011   a   jeho   uznesením   z   19.   apríla   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 3558/2011   a   jeho   uznesením   z   19.   apríla   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 2246/2011   a   jeho   uznesením   z   19.   apríla   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 1971/2011   a   jeho   uznesením   z   19.   apríla   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 3757/2011   a   jeho   uznesením   z   19.   apríla   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 3698/2011   a   jeho   uznesením   z   19.   apríla   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 3756/2011   a   jeho   uznesením   z   19.   apríla   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 3815/2011   a   jeho   uznesením   z   19.   apríla   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 1175/2005   a   jeho   uznesením   z   26.   apríla   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 3799/2006   a   jeho   uznesením   z   26.   apríla   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 1232/2007   a   jeho   uznesením   z   26.   apríla   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 3629/2011   a   jeho   uznesením   z   26.   apríla   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 2880/2011   a jeho   uznesením   z 26.   apríla   2012   a   v   konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 3294/2011 a jeho uznesením z 26. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   JUDr.   R.   K.   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   5396/2012   až   sp.   zn. Rvp 5404/2012, sp. zn. Rvp 5522/2012 až sp. zn. Rvp 5527/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5396/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. mája 2012   (sp.   zn.   Rvp   5396/2012   až   sp.   zn.   Rvp   5404/2012)   a 6.   júna   2012   (sp.   zn. Rvp 5522/2012 až sp. zn. Rvp 5527/2012) doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namieta   porušenie svojich   základných   práv podľa   čl. 12 ods.   2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 3895/2011 a jeho uznesením z 19. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 3558/2011 a jeho uznesením z 19. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 2246/2011 a jeho uznesením z 19. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 1971/2011 a jeho uznesením z 19. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 3757/2011 a jeho uznesením z 19. apríla 2012, v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 3698/2011   a   jeho   uznesením   z   19.   apríla   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 3756/2011   a   jeho   uznesením   z   19.   apríla   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 3815/2011   a   jeho   uznesením   z   19.   apríla   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 1175/2005   a   jeho   uznesením   z   26.   apríla   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 3799/2006   a   jeho   uznesením   z   26.   apríla   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 1232/2007   a   jeho   uznesením   z   26.   apríla   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 3629/2011   a   jeho   uznesením   z   26.   apríla   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 2880/2011   a jeho   uznesením   z 26.   apríla   2012   a   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 3294/2011   a   jeho   uznesením   z   26.   apríla   2012   (ďalej   len „uznesenia“).

2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplynulo, že sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) od 6. júna 2007. V označených exekučných konaniach sťažovateľ vykonával exekúcie pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B. (ďalej aj „oprávnená“), s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007, na vymoženie finančných pohľadávok oprávnenej zo zmlúv o pôžičkách poskytnutých fyzickým osobám.

Po   doručení   podaní   sťažovateľa   okresnému   súdu,   ktorými   sťažovateľ   plniac   si povinnosť podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku oznámil exekučnému súdu skutočnosti, pre   ktoré   by   mohol   byť   vylúčený   z   vykonávania   exekúcií,   okresný   súd   napadnutými rozhodnutiami   ex   offo   rozhodol   o jeho   vylúčení   z   vykonávania   exekúcií,   pretože   sú odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom konania z dôvodu, že bol pred vymenovaním do funkcie súdneho exekútora zamestnancom oprávnenej.

3. Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach napáda uvedené uznesenia okresného súdu, ktorými okresný súd ex offo rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcií, a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k ich vydaniu. Sťažovateľ uvádza, že okresný súd porušil jeho základné práva, a to konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy SR; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru.»

Sťažovateľ ďalej v sťažnostiach uvádza argumentáciu namietaného porušenia svojich práv. Tvrdí, že „všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky   do   budúcnosti   a   definitívne   zbavilo   sťažovateľa   možnosti   vykonávať   teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o. voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s.“.

4. Sťažovateľ   v   sťažnostiach   zastáva   názor,   že   je   osobou   aktívne   legitimovanou na podanie   individuálnej   sťažnosti,   aj   keď   nie   je   účastníkom   namietaných   exekučných konaní.   V   tejto   súvislosti   uviedol: „V   tomto   prípade   je   súdny   exekútor   subjektom so základnými právami a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože   takéto   rozhodovanie   ovplyvní   jeho   právne   postavenie   v   exekučnom   konaní. Exekučný súd musí pri svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania, dodržiavať základné práva a slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor   má   aktívnu   legitimáciu   na   podanie   individuálnej   sťažnosti   proti   rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávanie exekúcie.

... pri ochrane porušených základných práv sťažovateľa nie je rozhodujúce to, či sťažovateľ   bol   účastníkom   súdneho   konania,   ktoré   bolo   pre   neho   ukončené   vynesením poškodzujúceho   rozhodnutia,   ale   rozhodujúceho   pre   status   sťažovateľa   ako   poškodenej osoby je to, že vyneseným rozhodnutím boli porušené jeho základné práva...“

5. Sťažovateľ   ďalej   uvádza: „Z   odôvodenia   napadnutého   uznesenia   vôbec   nie   je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, že sťažovateľ je ako súdny exekútor zaujatý voči oprávnenému - obchodnej spoločnosti P., s. r. o... Sťažovateľ ako strana konania nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení...

Rozhodnutím všeobecného súdu došlo k enormnému zníženiu majetkovej hodnoty sťažovateľa do tej miery, že viac nemožno hovoriť o hodnote v pravom slova zmysle... mohol legitímne očakávať, že uskutočnením činností v rámci výkonu exekúcie dôjde k zhmotneniu odmeny za výkon exekúcie... Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných právnych noriem a usmernení exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude generovať jeho finančnú odmenu...

Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval   o   jeho   práve   vykonať   exekúciu   a   toto   rozhodnutie   výrazne   ovplyvnilo   jeho právne   postavenie,   stranou   konania   rovnako   ako   povinný.   Z   okolností   daného   prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto   odlišné   zaobchádzanie.   Odlišné   zaobchádzanie   so   sťažovateľom   nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod je   priamo   Ústavou   SR   a   Dohovorom   špecifikovaný   ako   dôvod   zakázaného   odlišného zaobchádzania.“

6. Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby sťažnostiam vyhovel a nálezom vyslovil porušenie ním označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného   súdu   v   označených   konaniach   a   jeho   napadnutými   uzneseniami,   napadnuté uznesenia okresného súdu zrušil, veci vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

7. Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

8. V zmysle § 112 ods. 2 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

9. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

10. S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 5396/2012 až sp. zn. Rvp 5404/2012 a sp. zn. Rvp 5522/2012 až sp. zn. Rvp 5527/2012 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení týchto   sťažností   na   spoločné   konanie,   tak   ako   to   je   uvedené   v   bode   1   výroku   tohto uznesenia.

III.

11. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

15. Podľa   §   25   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ak   sa   návrh   neodložil   alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

16. Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

17. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

18. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

20. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

21. Podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo   právnická   osoba   má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

IV.

22. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľa (súdneho exekútora), že napadnutými uzneseniami okresného súdu, ktorými rozhodol o jeho vylúčení z výkonu exekúcií z dôvodu pochybností   o   jeho   nezaujatosti   vo   vzťahu   k   oprávnenej   (spoločnosti   P.,   s. r. o.),   boli porušené jeho základné práva podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

23. Ústavný   súd   sa   najskôr   zaoberal   otázkou,   či   sú   naplnené   predpoklady meritórneho prerokovania ústavných sťažností (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

24. Ústavný   súd   konštatuje,   že   o   návrhu   podanom   zjavne   neoprávnenou   osobou možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   osobou sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov.

25. Ústavný   súd   už   vo   viacerých   veciach   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   491/2011, II. ÚS 592/2011, II. ÚS 480/2011) uviedol, že súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa Exekučného poriadku; ustanovenie § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na   vykonávanie   núteného   výkonu   súdnych   a   iných   rozhodnutí.   Podľa   ustanovenia   §   5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti ako výkonu verejnej moci postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj vykonávacie konanie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto, ak exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.

26. Súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie v danej veci, pre jeho pomer k účastníkovi konania   (oprávnenému)   v   zmysle   ustanovenia   §   30   Exekučného   poriadku.   V takomto prípade je súdny exekútor objektom rozhodovania o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je účastníkom exekučného konania a nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného).

27. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že ide o sťažnosti podané zjavne neoprávnenou osobou, a preto ich odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

28. Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažností   taktiež   zistil,   že sťažovateľ sa naň opakovane obracia, tak ako sa to stalo aj v tomto prípade, v skutkovo a právne takmer identických veciach, v porovnaní so skoršími sťažnosťami sťažovateľa, o ktorých už ústavný súd rozhodol. Sťažovateľovi tak musí byť právny názor ústavného súdu na danú problematiku dobre známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký   význam   a   efektivitu   má   pre   neho   uvedený   postup,   keďže   aj   podľa   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. vo veci B. proti Č., rozsudok z 26. novembra 2002, sťažnosť č. 36541/97, § 48 až § 51; L. a L. proti A., rozsudok z 20. apríla 2010, sťažnosti č. 12315/04 a 17605/04, § 45 - § 47; K. a ostatní proti H., rozsudok zo 6. mája 2003,   sťažnosti   č.   39343/98,   č.   39651/98,   č. 43147/98   a č. 46664/99,   §   158)   nie   je nevyhnutné,   ako   predpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na tento   medzinárodný   súdny   orgán, vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

29. S   poukazom   na   uvedené   skutočnosti,   prihliadajúc   na   zásady   efektivity a procesnej hospodárnosti konania ústavný súd sťažovateľa upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej   podávať   takéto   typovo   zhodné   sťažnosti,   ktorých   nedostatky   v   zákonom ustanovených procesných podmienkach konania v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sú mu známe z rozhodovacej činnosti ústavného súdu týkajúcej sa obdobných vecí sťažovateľa, je ústavný súd oprávnený využiť možnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 25 ods. 2   poslednej   vety   zákona   o   ústavnom   súde   a   rozhodnutie   o   odmietnutí   sťažnosti neodôvodňovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2012