znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 415/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   právne   zastúpenej   advokátom Mgr. F. P., B., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 113/2009 a jeho rozhodnutím z 23. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 113/09 a jeho rozhodnutím z 23. marca 2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 21. júna 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 12. februára 2009 žalobu o   preskúmanie   rozhodnutia   správneho   orgánu   D.   r.   č. I/221/1594-90808/2008/991909-r zo 4. decembra 2008 na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom č. k. 23 S/13/2009-43 zo 6. mája 2009 žalobu zamietol.

Proti tomuto rozsudku sťažovateľka 17. júla 2009 podala odvolanie. Najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 113/2009 z 23. marca 2010 rozsudok krajského súdu   potvrdil.   Týmto   rozhodnutím   podľa   sťažovateľky «prisvedčil   správnosti   právneho názoru žalovaného v tom, že spoločnosť T., s.r.o.(...) nebola vraj vlastníkom pohľadávky v celkovej   nominálnej   hodnote   vyše   37.000.000,-   SKK(...)   prihlásenej   konkurznou prihláškou na Krajskom súde BA dňa 25. 1. 2002 /v konkurznej veci 3 K 246/01/ voči úpadcovi: ZZZP v SR, ktoré prevzalo tento dlh od SZSP(...) „Zmluvou o prevzatí dlhu“, zo dňa 14. 2. 2001, pretože úkon „Uznania dlhu“ zo 10. 1. 2001 /čo vraj vyplýva z rozsudku Okresného súdu Bratislava V vo veci pod sp. zn. 11 C 184/04-168, zo dňa 16. 10. 2006/ bol od počiatku neplatný a teda pohľadávka neexistovala. Keďže spoločnosť T. s. r. o.,(...) nebola vlastníkom predmetnej pohľadávky nemohla postúpiť spoločnosti T. s. r. o.,(...) časť tejto pohľadávky v zmysle „Zmluvy o postúpení pohľadávky“, zo dňa 31. 12. 2006 a teda vraj   možno   jednoznačne   konštatovať,   že   spoločnosť   T.   s.   r.   o.,(...)   nenadobudla   túto pohľadávku   od   spoločnosti   T.   s.   r.   o.,   a   fakturované   služby   /sprostredkovateľské   a poradenské/,   ktoré   bezprostredne   súviseli   s   deklarovaným   odkúpením   časti   predmetnej pohľadávky nepoužil a nepoužije na účely svojho podnikania ako platiteľ, a teda zo strany spoločnosti T. s. r. o.,(...) nebola splnená podmienka na odpočítanie dane podľa ktorého si platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú bol povinný platiť,(...). Z týchto skutočností súd vyvodil záver, že spoločnosti T. s. r. o., nevznikol nárok na odpočítanie dane /DPH/ na základe   dodávateľskej   faktúry   č.   150407/TA   /int.   č.   D-l/II/07/   zo   dňa   15.   04.   2007   od dodávateľa V., s. r. o., za sprostredkovateľské služby pri nákupe pohľadávok v obchodnom prípade „Hotel...“, na základe „Zmluvy o dielo“ /o sprostredkovaní č. 150407/TA/ zo dňa 15. 04. 2007.».

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd vo veci rozhodol v „diametrálnom rozpore s platnou judikatúrou ESD“ a za porušenie základných práv považuje to, že:

«a/ zo záverov uvedených v konaní NS SR č. k. 3 Sžf 113/2009 a z platnej judikatúry ESD je zrejmý rozpor a nesprávne podaný výklad smernice a judikatúry. Napriek tomu, že v konaní   pred   Najvyšším   súdom,   ako   súdom   poslednej   inštancie   vznikli   otázky   aktov komunitárneho práva a Najvyšší súd /povinný predložiť otázky ESD/ ich nepredložil ESD porušil tak právo účastníka konania na prístup k súdu, ktorým je ESD, a zmaril takto možnosť zaujať stanovisko /podať zjednocujúci výklad/ jediným súdom, ktorý je oprávnený vo veci rozhodnúť. Podľa nášho názoru došlo k porušeniu čl. 46, ods. 1, Ústavy SR, lebo každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a podľa čl. 6, ods. 1 Dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej dobe prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

b/ postupom Najvyššieho súdu SR /nepredložením prejudiciálnych otázok ESD/ došlo aj k porušeniu nášho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, nakoľko v tomto prípade mal byť zákonným sudcom pri splnení podmienok k daňovému súdu sudca ESD, ktorý   jediný   je   oprávnený   rozhodovať   o   prejudiciálnych   otázkach   vo   veci.   Ústava   SR zaručuje prístup k ESD na základe „Zmluvy o založení ES“, ktorá má povahu prameňa práva podľa čl. 7, ods. 2, 4 a 5, resp. čl. 154 c Ústavy SR. Tým, že súd neprerušil konanie napriek vzniku povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku ESD došlo k porušeniu čl. 48, ods. 1   Ústavy   SR,   t.j.   porušeniu   nášho   základného   práva   „nebyť   odňatý   zákonnému sudcovi“.

c/   nerešpektovaním   spoločnosti   T.   s.   r.   o.(...),   ako   právoplatného   veriteľa,   resp. vlastníka pohľadávky v konkurznom konaní č. k. 3 K 246/01, vedenom na Krajskom súde Bratislava, ktorá je zdokumentovaná notárskou zápisnicou /stále platnou/ ako exekučným a vykonateľným   titulom   a   následným   ignorovaním   postúpenia   časti   tejto   pohľadávky   pre spoločnosť T. s. r. o., dochádza k popieraniu vlastníctva majetku našej spoločnosti, čím došlo k porušeniu nášho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20, ods. 1, Ústavy SR. Našu sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podávame z toho dôvodu, že o ochrane nami označených základných práv nerozhoduje iný súd.

Pri   uplatnení   ochrany   našich   základných   práv   sme   využili   všetky   právne prostriedky(...), ktoré nám právne predpisy na jeho ochranu poskytujú. Tým sme si splnili podmienku ustanovenú v § 53, ods. 1 zákona SNR č. 38/1993 Z. z. v z. n. p.

Zákonom ustanovenú lehotu podľa § 53, ods. 3, cit. zákona sme dodržali, pretože od doručenia nám právoplatného rozsudku NS SR /t. j. odo dňa 19. 04. 2010/ do dňa podania tejto sťažnosti /t. j. do dňa 19. 04. 2010/ neuplynuli dva mesiace.»

Sťažovateľka   napokon   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní, ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„Základné práva spoločnosti T. s. r. o., upravené v čl. 20, ods. 1 čl. 46, ods. 1 a čl. 48,   ods.   1   Ústavy   SR   postupom   Najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   a rozhodnutím č. k. 3 Sžf 113/2009 zo dňa 23. 03. 2010 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho Súdu SR č. k. 3 Sžf 113/2009 zo dňa 23. 03. 2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyššiemu súdu SR prikazuje, aby vo veci konal. Porušiteľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tom, že po splnení zákonných podmienok si oprávnene mohla odpočítať daň z pridanej hodnoty z faktúry za služby od spoločnosti V., s.   r.   o.,   č.   150407/TA   z 15.   apríla   2007.   Neuznaním   tohto   nároku   z dôvodu,   že sťažovateľka   nenadobudla   pohľadávku,   došlo   k porušeniu   základných   práv   zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy. Takýto výklad a aplikáciu zákona považuje sťažovateľka za rozporný so smernicou Rady Európskej únie 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“), ako aj s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

1. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že najvyšší súd po   oboznámení   so   samotnými   odvolacími   dôvodmi   sťažovateľky   (žalobcu)   vo   vzťahu k napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   nezistil   dôvod,   aby   sa   odchýlil   od   záverov obsiahnutých   v odôvodnení   rozsudku   krajského   súdu   a obmedzil   sa   len   na   právne vyhodnotenie a posúdenie veci.

V tomto smere musel jednoznačne prisvedčiť správnosti právneho záveru žalovaného D.   r.,   že   spoločnosť   T.,   s. r. o.,   nebola   vlastníkom   pohľadávky   v   celkovej   nominálnej hodnote   vyše   37   000   000   Sk   prihlásenej   konkurznou   prihláškou   na   Krajskom   súde v Bratislave   25.   januára   2002   voči   ZZZP,   ktoré   prevzalo   tento   dlh   od   SZSP   Zmluvou o prevzatí dlhu zo 14. februára 2001, pretože úkon uznania dlhu z 10. januára 2001, ako vyplýva z rozsudku Okresného súdu Bratislava V (sp. zn. 11 C 184/04), bol od počiatku neplatný,   a teda   pohľadávka   neexistovala.   Spoločnosť   T.,   s.   r.   o.,   nebola   vlastníkom predmetnej pohľadávky, nemohla postúpiť žalobcovi (sťažovateľke) časť tejto pohľadávky v zmysle zmluvy o postúpení pohľadávky z 31. decembra 2006, na základe ktorej dodávateľ T., s. r. o., vystavil pre odvolávajúceho sa T., s. r. o., uvedené faktúry za dohodnutú cenu 1 Sk. Najvyšší súd teda jednoznačne konštatoval, že sťažovateľka (žalobca) nenadobudla túto pohľadávku od spoločnosti T., s. r. o., a fakturované služby–sprostredkovateľské a poradenské   činnosti,   ktoré   bezprostredne   súviseli   s   deklarovaným   odkúpením   časti predmetnej pohľadávky, nepoužil a nepoužije na účely svojho podnikania ako platiteľ, a teda   zo   strany   sťažovateľky   (žalobcu)   nebola   splnená   podmienka   na   odpočítanie   dane v zmysle   ustanovenia   §   49   ods.   2   písm.   a)   zákona   č.   222/2004   Z.   z.   o dani   z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), podľa ktorého platiteľ si môže odpočítať od dane, ktorú bol povinný platiť.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľke   (žalobcovi)   tak   nevznikol   nárok na odpočítanie   dane   z pridanej   hodnoty   na   základe   citovanej   dodávateľskej   faktúry za kontrolované   obdobie   roku   2007   vystavené   dodávateľom   V.,   s.   r.   o., za sprostredkovateľské a poradenské služby v zmysle zmluvy o dielo z 31. marca 2007.

Keďže   odvolávajúci   nenadobudol   časť   predmetnej   pohľadávky   od   uvedenej spoločnosti,   potom   fakturované   sprostredkovateľské   služby   od   V.,   s.   r.   o.,   ktoré   mali bezprostredne   súvisieť   s   deklaráciou   odkúpenia   časti   predmetnej   pohľadávky   v zmysle zmluvy o sprostredkovaní z 15. apríla 2007, sťažovateľka (žalobca) nemohla použiť na účely   svojho   podnikania   ako   platiteľ   DPH,   a   preto   nebola   z jej   strany   ako   daňovníka splnená podmienka na odpočítanie dane podľa ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, a z tohto dôvodu najvyšší súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je vecne správny, preto žalobu zamietol a potvrdil rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane.

V uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   vysvetlil   svoj   skutkový   a   právny   názor,   podľa   ktorého sťažovateľka   nenadobudla   spornú   pohľadávku,   čím   nebola   splnená   podmienka   na odpočítanie   dane   v zmysle   zákona   o dani   z pridanej   hodnoty.   V   každom   prípade   tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Na tomto základe ústavný súd   dospel   k záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je   založený   namietaný   rozsudok najvyššieho   súdu,   je   z ústavného   hľadiska   akceptovateľný,   a v okolnostiach   danej   veci nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl.   20   ods.   1   ústavy,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

2.   K namietanému   rozporu   napadnutého   rozhodnutia   s označenou   smernicou v spojení s judikatúrou Súdneho dvora (sťažovateľ uviedol prípady: 1. Ghent Coal Terminal

-   C   37/95,   2.   Breitsohl   -   C   400/98,   3.   Gabalfrisa   a ďalší   -   C   110/98,   C   147/98, 4. Rompelman - C 268/93, 4. Inzo - C 110/94 a 5. Enkler - C 230/94) ústavný súd po oboznámení   sa   s obsahom   uvedených   judikátov   a   so   skutkovým   stavom   danej   veci, z ktorého   napadnuté   rozhodnutie   vychádzalo,   konštatuje,   že   v okolnostiach   danej   veci nepripadala   do   úvahy   aplikácia   uvedenej   smernice   v spojení   s označenou   judikatúrou z dôvodu odlišného skutkového stavu, a preto aj v tejto časti bolo treba sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010