znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 415/09-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   10.   decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaniach   vedených Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 16 C 182/05, Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 14 Co 290/2008 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 15/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 182/05, Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 14 Co 290/2008 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Cdo 15/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. apríla 2009.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému súdu 15. augusta 2005 domáhal od žalovaného sumy 60 000 Sk z titulu náhrady škody a nemajetkovej ujmy. Zákonná sudkyňa vybavujúca vec sa venovala iba porušovaniu   základných   práv,   hrátkam   a provokáciám   a spôsobovala   prieťahy.   Napriek tomu, že je zákonnou povinnosťou všeobecného súdu konať aj vtedy, keď účastník konania nemá prostriedky na zaplatenie poplatkov, a napriek tomu, že sťažovateľ v podanej žalobe požiadal aj o oslobodenie od súdnych poplatkov, okresný súd uznesením č. k. 16 C 182/05-33 z 23. januára 2006 rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, pričom uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   17.   februára   2006.   Potom   okresný   súd   sťažovateľa vyzval na zaplatenie súdneho poplatku 3 000 Sk, avšak súdny poplatok v určenej lehote zaplatený   nebol.   V dôsledku   toho   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   16   C   182/2005-59 zo 14. mája 2008 bolo konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavené. Na základe odvolania sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k. 14 Co 290/2008-75 zo 14. augusta 2008   bolo   uznesenie   okresného   súdu   o zastavení   konania   potvrdené.   Proti   uzneseniu krajského   súdu   podal   sťažovateľ   8.   októbra   2008   dovolanie.   V súvislosti   s podaným dovolaním   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   16   C   182/2005-91   zo 14.   októbra   2008 sa nevyhovelo žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov, ktorý by   sťažovateľa   zastupoval   v dovolacom   konaní.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal sťažovateľ 30. októbra 2008 odvolanie. Uznesením krajského súdu č. k. 12 Co 269/2008-95 z 27. novembra 2008 bolo uznesenie okresného súdu o nevyhovení žiadosti o ustanovenie právneho   zástupcu   z radov   advokátov   potvrdené.   Podľa   názoru   krajského   súdu   pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu sa správne vychádzalo z právoplatného   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   16   C   182/05-33   z 23.   januára   2006 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov sťažovateľovi. Okrem toho je krajskému súdu známe z rôznych súdnych konaní vedených sťažovateľom, že tento predal dvojizbový byt   v Ž.   za   1 992 000   Sk,   a   z   titulu   náhrady   nemajetkovej   ujmy   na   základe   rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva dostal 10 000 €. Okrem toho v inom konaní, v ktorom sťažovateľ   požadoval   1 000 000   Sk,   si   poplatkovú   povinnosť   splnil.   Proti   uzneseniu krajského   súdu   podal   sťažovateľ   21.   januára   2009   dovolanie.   Napokon   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 15/2009 z 26. februára 2009 bolo dovolacie konanie vo veci dovolania   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   14   Co   290/2008 zo 14. augusta 2008 zastavené. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 16. apríla 2009. Z uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   ako dovolateľ   nemá   právnické   vzdelanie,   musí   byť   v dovolacom   konaní   povinne   zastúpený advokátom. Uznesením okresného súdu č. k. 16 C 182/2005-97 z 29. decembra 2008 bol sťažovateľ   vyzvaný   na   odstránenie   nedostatku   zastúpenia   advokátom   predložením splnomocnenia udeleného takémuto zástupcovi. Predtým, uznesením krajského súdu sp. zn. 12 Co 269/2008 z 27. novembra 2008 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým sa nevyhovelo žiadosti sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov v zmysle § 30 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Napriek   uvedenému   sťažovateľ   splnomocnenie   udelené advokátovi   na   zastupovanie   v dovolacom   konaní   nepredložil   a ani   neodstránil   vady dovolania. Preto bolo potrebné dovolacie konanie podľa § 104 ods. 2 v spojení s § 243c Občianskeho súdneho poriadku zastaviť.

Podľa   sťažovateľa   došlo   k porušeniu   označených   práv   podľa   ústavy   a dohovoru. Navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 182/05 porušil čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 290/2008 porušil čl. 6 ods. 1 dohovoru a najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 15/2009 porušil čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru. Ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenia okresného súdu č. k. 16 C 182/05-33 z 23. januára 2006 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a č. k. 16 C 182/2005-59 zo 14. mája 2008 o zastavení konania, uznesenie krajského súdu č. k. 14 Co   290/2008-75   zo   14.   augusta   2008   o potvrdení   uznesenia   o zastavení   konania a uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   15/2009   z 26.   februára   2009   o zastavení dovolacieho   konania.   Napokon   požaduje   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume 50 000 € od okresného súdu, 10 000 € od krajského súdu a 20 000 € od najvyššieho súdu. Napokon žiada prikázať okresnému súdu konať vo veci sp. zn. 16 C 182/2005 bez ďalších prieťahov.

Sťažovateľ tiež navrhol, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu v konaní pred   ústavným   súdom   z dôvodu,   že   nemá   finančné   prostriedky.   Odôvodnenie   jeho majetkovej situácie vyplýva zo spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 182/05.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podaná   sťažnosť   vzhľadom   na   formuláciu   jej   petitu   smeruje   predovšetkým   proti uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   16   C   182/05-33   z 23.   januára   2006,   ktorým   nebolo vyhovené   žiadosti   sťažovateľa   o oslobodenie   od   súdneho   poplatku.   Toto   uznesenie nadobudlo právoplatnosť (ako to vyplýva z odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. 16 C 182/2005-59 zo 14. mája 2008) ešte 17. februára 2006, keďže sťažovateľ zrejme proti nemu nepodal odvolanie.

Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Keďže sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. apríla 2009, stalo sa tak dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

V   ďalšom   sťažovateľ   napáda   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   16   C   182/2005-59 zo 14.   mája   2008   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   14   Co   290/2008-75 zo 14. augusta   2008,   ktorými   bolo   konanie   o jeho   žalobe   zastavené   pre   nezaplatenie súdneho poplatku.

Na rozhodnutie o uvedenej časti sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   zastavenie   konania   pre nezaplatenie   súdneho   poplatku,   bolo   v zmysle   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku   prípustné   dovolanie,   a preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam sťažovateľa mal najvyšší súd v dovolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená subsidiárna právomoc ústavného súdu.

K dosiaľ uvedenému treba dodať, že sťažovateľ dovolanie proti uzneseniu krajského súdu skutočne aj podal.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   2   Cdo   15/2009.   Túto   časť   sťažnosti   považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľ   nemajúci   právne   vzdelanie   musel   byť   v dovolacom   konaní   povinne zastúpený advokátom ako právnym zástupcom. Túto požiadavku bolo možné splniť buď tak, že si sťažovateľ mohol advokáta zvoliť, alebo tak, že mu ho mohol na základe jeho žiadosti   ustanoviť   všeobecný   súd.   Sťažovateľ   tvrdil,   že   nemá   prostriedky   na   právneho zástupcu, a požiadal o ustanovenie právneho zástupcu všeobecným súdom. Všeobecné súdy nemohli   jeho   žiadosti   vyhovieť,   keďže   už   predtým   uznesením   okresného   súdu   č.   k. 16 C 182/05-33   z 23.   januára   2006   bolo   rozhodnuté,   že   sa   oslobodenie   od   súdnych poplatkov sťažovateľovi nepriznáva. Toto   rozhodnutie sťažovateľ odvolaním   nenapadol. Ani   v ďalšom   období   zistené   majetkové   pomery   sťažovateľa   neodôvodňovali   priznanie oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.   Jednou   z kogentných   podmienok   na   ustanovenie právneho   zástupcu   je   aj   skutočnosť,   že   účastník   konania   spĺňa   zákonné   podmienky   na oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľ vzhľadom na uvedené uznesenie okresného súdu a na neskoršie ďalšie skutočnosti však túto podmienku nespĺňal. Preto právny zástupca mu   právom   nebol   ustanovený.   Keďže   si   právneho   zástupcu   v dovolacom   konaní   sám nezvolil, dovolacie konanie muselo byť zastavené.

Zhrnúc uvedené skutočnosti možno konštatovať, že uznesenie najvyššieho súdu ako aj   tomu   predchádzajúce   postupy   okresného   súdu   a krajského   súdu   sa   nejavia   ani   ako arbitrárne, ale ani ako zjavne neodôvodnené. Preto niet príčiny, aby ústavný súd do nich zasahoval.

Napokon   sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdne   konanie   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   zo   strany   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 182/05.

Aj uvedenú časť sťažnosti treba považovať za oneskorene podanú.

Konanie vedené okresným súdom sa ukončilo jeho zastavením v zmysle uznesenia zo 14. mája 2008, resp. doručením uznesenia a následným predložením spisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa. Ústavnému súdu nie je známe, kedy presne sa uvedené   aktivity   okresného   súdu   ukončili.   Napriek   tomu   vzhľadom   na   skutočnosť,   že krajský   súd   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   ešte 14. augusta   2008,   je   zrejmé,   že   aktivity   okresného   súdu   sa   museli   skončiť   pred 14. augustom 2008. Preto sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu 18. apríla 2009 bola oneskorená.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009