znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 415/08-110

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2009 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti D., a. s., právne zastúpenej spoločnosťou JUDr. L. V., s. r. o., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu, vlastniť majetok a podnikať podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   v konaní vedenom   Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3 Cob 87/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti spoločnosti D., a. s., n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 415/08-27   z 5.   novembra   2008   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť spoločnosti D., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu, vlastniť majetok a podnikať podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na ochranu majetku podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Cob 87/08. Od 21. mája 2009 došlo k zmene v osobe právneho zástupcu sťažovateľky tak, že sa ním stala spoločnosť JUDr. L. V., s. r. o..

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že 25.   januára   2008   spoločnosť   F.,   a.   s.   (ďalej   len „žalobkyňa“),   podala   jednak   proti   sťažovateľke   ako   žalovanej   v 1.   rade,   ako   aj   proti spoločnosti S. (ďalej len „žalovaná v 2. rade“) a spoločnosti C., a. s. (ďalej len „žalovaná v 3. rade“) žalobu o zaplatenie sumy 855 000 Sk, ktorú doplnila podaním zo 4. februára 2008, ktorým požadovanú sumu zvýšila na 117 787 500 Sk. Dňa 30. januára 2008 požiadala žalobkyňa   o nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   bolo   sťažovateľke   zakázané nakladať s celým radom nehnuteľností, a to najmä nehnuteľnosti predať, zaťažiť, scudziť a prenajať.

Uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 28 Cb 16/08-146 zo 7. februára 2008 bolo vydané požadované predbežné opatrenie týkajúce sa prevažnej väčšiny nehnuteľností s výnimkou požiadavky na zákaz nehnuteľnosti prenajať. Na základe odvolania   sťažovateľky   bolo   uznesenie   okresného   súdu   potvrdené   uznesením   krajského súdu č. k. 3 Cob 87/08-314 z 30. apríla 2008. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23. mája 2008.

Podľa presvedčenia sťažovateľky treba predbežné opatrenie považovať za porušenie označených práv podľa ústavy a dodatkového protokolu. Žalobkyňa uzavrela 9. decembra 2005 zmluvu o pôžičke so žalovanou v 2. rade. Podľa tejto zmluvy mali byť požičané peňažné prostriedky poskytnuté sťažovateľke z titulu pôžičky vo výške 36 343 082 Sk s tým,   aby   ich   použila   na   nákup   nehnuteľností   z portfólia   S.,   a.   s.   Medzi   uvedené nehnuteľnosti   z portfólia   S.,   a.   s.,   patrili   aj   nehnuteľnosti,   ktorých   sa   týkalo   predbežné opatrenie.   Sťažovateľka   sa   nikdy   nestala   zmluvnou   stranou   tejto   zmluvy.   Podľa   čl.   VI zmluvy žalobkyňa a žalovaná v 2. rade sa dohodli, že žalobkyňa sa bude podieľať na výnose získanom   v budúcnosti   pri   predaji,   resp.   pri   prenájme   sťažovateľkou   kúpených nehnuteľností.   Žalobou   požadovaná   čiastka   má   byť   plnením   práve   z tohto   titulu. Vlastníkom   a zároveň   prenajímateľom   nehnuteľností sa nestala ani jedna zo zmluvných strán   zmluvy   o pôžičke   z 9.   decembra   2005,   pretože   vlastnícke   právo   nadobudla sťažovateľka, na ktorú sa však nikdy nevzťahovali a nevzťahujú žiadne vzájomné záväzky žalobkyne a žalovanej v 2. rade. Sťažovateľka je preto presvedčená, že v prebiehajúcom konaní pred všeobecnými súdmi nie je vecne pasívne legitimovaná. Je to tak preto, že zmluvu o pôžičke neuzavrela. Treba tiež zdôrazniť, že žalobkyňa žalovanej v 2. rade nikdy nezaplatila   celú   dohodnutú   sumu   pôžičky.   Preto   žalovaná   v 2.   rade   musela   zabezpečiť chýbajúcu čiastku z vlastných zdrojov. Pri uplatňovaní nároku na chýbajúcu časť pôžičky vystupovala žalovaná v 2. rade len voči žalobkyni a nikdy nie voči sťažovateľke, keďže sťažovateľka   nebola   so žalobkyňou   v žiadnom   právnom   vzťahu.   Je   preto   evidentné,   že žalobkyňa   nemôže   mať   voči   sťažovateľke   žiadne   práva,   pričom   jej   údajným   právam nekorešpondujú   žiadne   povinnosti.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   žalobkyňa   opakovane opierala a opiera svoje nároky tak v konaní vo veci samej, ako aj v konaní o nariadenie predbežného opatrenia výlučne o údajnú pohľadávku, ktorej jediným právnym základom je čl.   VI   zmluvy   o pôžičke.   Okrem   toho   pohľadávku   žalobkyne   voči   žalovanej   v 2.   rade nemožno   považovať   za   splatnú,   lebo   žiadne   ustanovenie   zmluvy   o pôžičke   neupravuje splatnosť   podielu   z „výnosu   získaného   v budúcnosti   pri   predaji,   resp.   prenájme nehnuteľností“.

Sťažovateľka   navrhla   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 Cob 87/08 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu č. k. 3 Cob 87/08-314 z 30.   apríla   2008   zrušené   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   zároveň   zakázať krajskému súdu pokračovať v ďalšom porušovaní označených práv sťažovateľky. Ďalej sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia v sume 6 352 Sk.

Po   prijatí   veci   na   ďalšie   konanie   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   podaním   z 20.   februára   2009   doručeným   ústavnému   súdu   23.   februára   2009 požiadala, aby   ústavný   súd   v zmysle   §   26   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) považoval jej sťažnosť za naliehavú a rozhodol o nej v čo najkratšej dobe.

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 3760/2008 zo 14. januára 2009 doručeného ústavnému súdu faxom 15. januára 2009 a poštou 20. januára 2009 vyplýva, že vec predložila na vyjadrenie predsedníčke senátu 3Cob. Podľa predsedníčky senátu nie je jasné, prečo   sa   sťažovateľka   domnieva, že všeobecný súd musí chrániť len jej ústavné práva, a nie aj práva ostatných účastníkov konania. Predbežné opatrenie nie je rozhodnutím o veci   samej.   Žalobkyňa   podala   žalobu   z dôvodu   nevyplatenia   výnosov   z predaja nehnuteľností realizovaných sťažovateľkou. Otázka „nedospelosti“ pohľadávky môže byť posudzovaná len v konaní o veci samej, a nie pri nariadení predbežného opatrenia. Zo spisu však vyplýva, že sťažovateľka už výnos poukázala na účet v zahraničnej banke. Okruh účastníkov konania určila žalobkyňa a táto označila za žalovanú aj sťažovateľku, pričom osvedčila právny vzťah medzi účastníkmi konania, potrebu dočasnej úpravy a obavu, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Je síce správne tvrdenie sťažovateľky, že nie je možné určiť výšku výnosu z predaja nehnuteľností v prípade, ak tieto neboli predané, avšak sťažovateľka   zrejme   úmyselne   opomenula   uviesť,   že   vo   veci   samej   ide   o výnos z realizovaného predaja nehnuteľností. Neobstojí námietka, podľa ktorej sa všeobecný súd nevysporiadal   s otázkou,   či   je   sťažovateľka   dlžníčkou   žalobkyne,   pretože   nejde o rozhodnutie   vo   veci   samej,   ale   o nariadenie   predbežného   opatrenia,   kde   postačuje osvedčenie   nároku   zo   strany   žalobkyne.   V súvislosti   s námietkou   porušenia   základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy treba mať na zreteli, že jediným predmetom činnosti   sťažovateľky   podľa   záznamu   v obchodnom   registri   je   prenájom   nehnuteľností v spojení   so   základnými   službami   v súvislosti   s prenájmom.   Návrh   na   nariadenie predbežného   opatrenia   bol   však   práve   v tejto   časti   zamietnutý.   Krajský   súd   netrvá   na ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.

Z repliky sťažovateľky na vyjadrenie predsedníčky krajského súdu zo 6. marca 2009 doručenej   ústavnému   súdu   9.   marca   2009   vyplýva,   že   sťažovateľka   so   stanoviskom nesúhlasí. Nikdy netvrdila ani netvrdí, že všeobecný súd musí chrániť len jej ústavné práva, a nie   aj   práva   ostatných   účastníkov   konania.   Podľa   presvedčenia   sťažovateľky   musí všeobecný   súd   postupovať   v konaní   tak,   aby   sa   zabezpečila   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených záujmov všetkých účastníkov konania. To však neznamená, že by mohol porušiť   ústavné   práva   niektorého   z účastníkov.   Vydaním   právoplatného   predbežného opatrenia   došlo   k takému   zásahu   do   ústavných   práv   sťažovateľky,   ktorý   je   absolútne neprimeraný právu, ktoré má byť týmto predbežným opatrením chránené. Okolnosť, že okruh účastníkov konania určila žalobkyňa, ktorá za žalovanú označila aj sťažovateľku, je bezpredmetná.   Dispozícia   žalobkyne musí   byť totiž   všeobecným   súdom   preskúmaná   aj v rámci konania o predbežnom opatrení. Ani tu totiž nemožno uložiť niečo účastníkovi, ktorý   nie   je   nositeľom   hmotnoprávneho   vzťahu   tvrdeného   v žalobe.   Sťažovateľka nerozumie   tomu,   akým   spôsobom   mal   byť   osvedčený   právny   vzťah   medzi   účastníkmi konania.   Krajský   súd   totiž   neuvádza   jediný   dôkaz   o tom,   že   medzi   žalobkyňou a sťažovateľkou existuje akýkoľvek právny vzťah, z ktorého by mohla byť sťažovateľka zaviazaná   čokoľvek   plniť   žalobkyni.   Následný   záver   o danosti   pasívnej   legitimácie sťažovateľky je absolútne nelogický. Zdá sa, že otázku existencie právneho vzťahu medzi sťažovateľkou   a žalobkyňou   nepovažuje   krajský   súd   za   dôležitú,   pretože   podľa   jeho vyjadrenia až v rozhodnutí vo veci samej sa treba vysporiadať s tým, či je sťažovateľka dlžníčkou   žalobkyne.   Rovnako   neobstojí   ani   stanovisko,   podľa   ktorého   otázka „nedospelosti“ pohľadávky môže byť posudzovaná len v konaní o veci samej. Tvrdenie, podľa   ktorého   sťažovateľka   už   výnos   poukázala   na   účet   v zahraničnej   banke   (čo   má vyplývať zo súdneho spisu), je škandalózne. Odhliadnuc od toho, že uvedená skutočnosť nemá žiadnu relevanciu pri posudzovaní veci samej, krajský súd týmto otvorene upozorňuje na výpis z bankového účtu sťažovateľky, teda na dôkaz, ktorý bol získaný nezákonným spôsobom.   Predložila   ho   žalobkyňa,   ktorá   nikdy   nedisponovala   žiadnym   právom k bankovému   účtu   sťažovateľky.   Nemožno   súhlasiť   ani   so   závermi   vyvodenými zo skutočnosti, že jediným predmetom podnikania sťažovateľky je prenájom nehnuteľností. Sťažovateľka je totiž, ako každý iný vlastník, oprávnená so svojím majetkom nakladať voľne podľa svojho uváženia. Sťažovateľka trvá na konaní ústneho pojednávania.

Z vyjadrenia krajského súdu z 13. marca 2009 doručeného ústavnému súdu 23. marca 2009, ktorým reaguje na doplnenie sťažnosti, a z jeho ďalšieho vyjadrenia z 24. marca 2009 doručeného   ústavnému   súdu   faxom   26.   marca   2009   a poštou   31.   marca   2009,   ktorým reaguje   na   repliku   sťažovateľky,   vyplýva,   že   trvá   na   svojom   pôvodne   sformulovanom stanovisku.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie a ďalšie písomné podania sťažovateľky a krajského súdu aj žalobkyni s tým, aby sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutá vo svojich právach.

Z vyjadrenia žalobkyne z 20. februára 2009 doručeného ústavnému súdu 26. februára 2009   vyplýva,   že   so   sťažovateľkou   nesúhlasí   a žiada,   aby   jej   ústavný   súd   nevyhovel. Sťažnosť považuje za neopodstatnenú, keďže všeobecné súdy rozhodne neporušili označené práva   sťažovateľky   a dôsledne   dodržiavali   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku upravujúce inštitút predbežného opatrenia. Je nepochybné, že pre definitívne rozhodnutie vo veci bude potrebné vykonať rozsiahlejšie dokazovanie, ktoré by vo fáze rozhodovania o predbežnom opatrení bolo v rozpore s poslaním a zmyslom tohto inštitútu. Podľa názoru žalobkyne je argumentácia sťažovateľky účelová, neopodstatnená, z veľkej časti nepravdivá a vykonštruovaná.   Sťažovateľkou   aplikované   právne   konštrukcie   sú   neprípustné.   Ak   by ústavný súd sťažnosti vyhovel, práve tým by porušil základné právo na súdnu ochranu. Tvrdenie sťažovateľky o neexistencii zmluvného vzťahu medzi ňou a žalobkyňou je ľahko čitateľným   účelovým   pokusom   o zbavenie   sa   zodpovednosti   zo   zmluvných   vzťahov   so žalobkyňou.   Aj   zo   splnomocnenia   udeleného   sťažovateľkou   žalobkyni   3. júla   2006   je zrejmá   pravdivosť   konštrukcie   zmluvných   vzťahov   medzi   účastníkmi   konania   tvrdená žalobkyňou. Právo zároveň pripúšťa aj vznik takých záväzkovoprávnych vzťahov, na ktoré sa   nevyžaduje   písomná   forma.   V rámci   konania   o vydaní   predbežného   opatrenia   nie   je možné vykonať absolútne detailné a podrobné dokazovanie a zisťovanie všetkých okolností prípadu. Navyše treba uviesť, že podľa § 76 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vôbec nemusí   existovať   právny   vzťah   medzi   žalobkyňou   a sťažovateľkou   (aj   keď   existuje), pretože predbežným opatrením možno uložiť povinnosť aj niekomu inému než účastníkovi (v súvislosti s námietkou sťažovateľky, že účastníčkou nemá byť). Nemôže byť podstatné ani to, na ktorý účet bola poukázaná pôžička podľa zmluvy o pôžičke. Išlo len o určenie platobného miesta. Neobstoja ani tvrdenia sťažovateľky o údajnom porušení základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, keďže zákaz prenajímať nehnuteľnosti nebol sťažovateľke predbežným opatrením uložený.

Z ďalšieho   vyjadrenia   žalobkyne   zo   7.   mája   2009   doručeného   ústavnému   súdu 13. mája   2009   vyplýva,   že   osobitne   reaguje   jednak   na   doplnenie   sťažnosti   zo   strany sťažovateľky z 20. februára 2009 a tiež na repliku sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu zo   6.   marca   2009.   V súvislosti   s doplnením   sťažnosti   žalobkyňa   zaujíma   podrobné stanoviská   k jednotlivým   skutkovým   okolnostiam,   ktorými   sťažovateľka   zdôvodňovala svoju   požiadavku   na   prednostné   vybavenie   sťažnosti.   Na   margo   repliky   sťažovateľky zo 6. marca 2009 uvádza, že trvá na svojom predošlom podaní a nepovažuje za potrebné už uvedené argumenty opakovať. Napriek tomu zdôrazňuje, že námietka sťažovateľky týkajúca sa   predloženia   nezákonným   spôsobom   získaného   dôkazu   zo   strany   žalobkyne   (výpisu z bankového účtu sťažovateľky preukazujúci vyplácanie výnosov žalovanej v 2. rade) je nedoložená,   pretože   sťažovateľka   nikdy   nepreukázala   svoje   tvrdenie   o spôsobe   získania uvedeného dôkazu. Zarážajúce je skôr to, že sa sťažovateľka nezaoberá obsahom tohto dôkazu, hoci tento evidentne preukazuje všetky tvrdenia žalobkyne o tom, že investorom (s výnimkou žalobkyne) boli výnosy vyplácané už počas trvania projektu. Ďalej považuje za podstatné, že vo veci samej uplatňovaný nárok žalobkyne vyplýva zo zmluvy o pôžičke z 9. decembra   2005,   v zmysle   ktorej   žalobkyňa   ako   spoluinvestorka   projektu   kúpy a prenájmu portfólia nehnuteľností S., a. s., poskytla finančné zdroje na kúpu nehnuteľností, a to   na   účet   sťažovateľky,   ktorá   ako   špeciálna   projektová   spoločnosť   nadobudla nehnuteľnosti do vlastníctva, pričom kúpna cena bola sťažovateľkou zaplatená z úverových zdrojov od banky. Úver poskytli T., a. s., a R., a. s. Pritom úverujúce banky v prípadoch takýchto projektov bežne vyžadujú v rámci financovania aj vlastné zdroje investorov (tzv. equity).   V danom   prípade   sťažovateľka   získala   equity   pôžičkami   od   B.   a od   štyroch privátnych   investorov   vrátane   žalobkyne,   ktorí   svoje   zdroje   poskytovali   cez   žalovanú v 2. rade a tá ich ďalej posunula sťažovateľke. Pri tomto type projektu, v ktorom je výnos produkovaný   formou   získavania   nájomného   z prenájmu   nehnuteľností   v kombinácii s inkasovaním kúpnej ceny za predaj nehnuteľností, je rovnako bežné, že získavané platby sú použité prednostne na splácanie bankového úveru, na prevádzkové platby a napokon sa v prípade dostatočných zdrojov priebežne vyplácajú aj výnosy pre tzv. equity investorov, a to najmä pri predajoch nehnuteľností z portfólia, keďže príjmy z prenájmu sú zvyčajne použité na platby úrokov v banke a na prevádzkové náklady. V rámci projektu sťažovateľky bol tento režim dohodnutý obdobne, čo vyplýva aj z textu zmluvy o pôžičke z 9. decembra 2005. Je tiež štandardnou podmienkou úverujúcich bánk, že projektové spoločnosti v rámci podmienok   úveru   majú   obmedzené   svojvoľné   nakladanie   s prostriedkami   generovanými počas realizácie projektu, lebo je najmä dané poradie, v akom možno použiť získané zdroje na jednotlivé platby. Prioritné pre banky je samozrejme vždy splácanie úveru, a preto je podmienkou   úveru   podriadenie   ostatných   záväzkov   projektovej   spoločnosti   (v   danom prípade   sťažovateľky)   úverovej   pohľadávke   banky.   To   znamená,   že   vyplácanie   časti výnosov   pre   equity   investorov,   ale   aj   iné   platby   nad   rámec   bežných   prevádzkových nákladov podliehajú schváleniu úverujúcej banky. Túto podriadenosť si zmluvné strany dohodli   v rámci   zmluvy   o podriadenosti   záväzkov   (Subordination   Agreement),   na   ktorú odkazuje zmluva o pôžičke z 9. decembra 2005, pričom obsahom tejto dohody je súhlas zmluvných strán (T., a. s., sťažovateľky, žalovanej v 3. rade a žalovanej v 2. rade) s tým, že pohľadávky   žalovanej   v 2.   rade   na   splatenie   pôžičiek   a výnosov   voči   sťažovateľke   sú podriadené voči úverovej pohľadávke T., a. s., a R., a. s., čo znamená, že pri každom predaji nehnuteľností   z portfólia   sa   z dosiahnutého   výnosu   vždy   prednostne   uspokojí   úverová pohľadávka banky, resp. jej časť, a až následne je možné uspokojiť pohľadávku žalovanej v 2. rade, resp. jej časť. Žalobkyňa nemá k dispozícii originál zmluvy, ale len jej text, ktorý mal byť podpísaný a ktorý bol žalobkyni doložený pred čerpaním úveru. Táto zmluva však nemá zásadný vplyv na obsah zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou a sťažovateľkou, resp. žalovanou   v 2.   rade,   ktorý   bol   založený   na   zmluve   o pôžičke   z 9.   decembra   2005.   Iba zdôrazňuje podmienenosť vyplácania výnosov z pôžičky súhlasom banky. Ako je zrejmé (a ako bolo aj v konaní preukázané), sťažovateľka takýto súhlas opakovane počas trvania projektu od banky dostala a výnos čiastočne splácala priamo žalovanej v 2. rade. Na rozdiel od toho žalobkyňa do dnešného dňa nedostala ani len časť svojho výnosu. Práve tým je daná naliehavá potreba ochrany investície žalobkyne, lebo projekt sťažovateľky je v záverečnej fáze   a žalobkyňa   ako   spoluinvestor   projektu   bola   manažérmi   počas   jeho   trvania diskriminovaná, nedostala ani časť výnosu, pričom sťažovateľka v krátkom čase nebude už disponovať žiadnym majetkom a žalobkyňa bude mať pohľadávku voči subjektu, ktorý ju nebude mať ako splniť. Žalobkyňa je preto i naďalej presvedčená o tom, že rozhodnutiami všeobecných súdov o predbežnom opatrení nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu ústavných práv sťažovateľky a sťažnosť považuje za neopodstatnenú.

Z ďalšieho podania žalobkyne z 12. mája 2009 doručeného ústavnému súdu 15. mája 2009 vyplýva, že zmluva o pôžičke z 9. decembra 2005 uzavretá medzi žalobkyňou ako veriteľkou   a žalovanou   v 2.   rade   ako   dlžníčkou   stanovuje   v jednotlivých   ustanoveniach jasne   a jednoznačne,   v akej   výške   a na   aký   účel   bola   pôžička   poskytovaná.   Zároveň   je uvedené, že pôžička má byť poskytnutá na účet sťažovateľky ako projektovej spoločnosti. Zrejmé je aj to, že pôžička bola účelovo viazaná na projekt kúpy a následného prenájmu portfólia   vybraných   nehnuteľností   S.,   a.   s.,   ktorý   realizovala   sťažovateľka.   Vyplatenie pôžičky   vyplýva   z bankového   dokladu.   Pokiaľ   ide   o doloženie   nepodpísaného   znenia zmluvy o podriadenosti   záväzkov   (Subordination   Agreement),   už   v predošlom   vyjadrení bolo uvedené, že text zmluvy žalobkyňa predložila iba na dokreslenie súvisiacich vzťahov a vykreslenie   celého   kontextu   prípadu.   Zmluva   o podriadenosti   záväzkov   nemá   žiadny vplyv na obsah záväzkov medzi zmluvnými stranami zmluvy o pôžičke z 9. decembra 2005, lebo   upravuje   len   režim   vyplácania   výnosov   z projektu   za   podmienky   schválenia úverujúcou bankou. Z toho jasne vyplýva, že na obsah nárokov žalobkyne nemá zmluva o podriadenosti   záväzkov   žiadny   vplyv   a akékoľvek   argumenty   prezentované   v danej súvislosti   sťažovateľkou   sú   účelové   a zavádzajúce.   Vzhľadom   na   obsah   podaní sťažovateľky, v ktorých je zakomponované množstvo absolútne klamlivých a zavádzajúcich tvrdení, bude žalobkyňa postupovať všetkými dostupnými právnymi prostriedkami tak, aby boli   chránené   jej   práva,   ako   aj   práva   ďalších   subjektov.   Žalobkyňa   opakuje   svoje presvedčenie,   že   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   nemohlo   žiadnym   spôsobom   dôjsť k porušeniu ústavných práv sťažovateľky. Považuje preto sťažnosť za neopodstatnenú. Z repliky sťažovateľky z 18. mája 2009 doručenej ústavnému súdu 21. mája 2009, ktorou reaguje na vyjadrenie žalobkyne z 20. februára 2009, vyplýva, že hoci sťažovateľka namieta porušenie označených konkrétnych práv podľa ústavy a dodatkového protokolu, žalobkyňa napriek tomu k ústavným aspektom sťažnosti prakticky vôbec žiadne stanovisko nezaujíma. Tvrdenie   žalobkyne, podľa   ktorého   k porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   by došlo   vyhovením   sťažnosti,   nie   je   podložené   žiadnymi   argumentmi   a relevantnými dôkazmi.   Pokiaľ   ide   o udelenie   splnomocnenia   sťažovateľkou   žalobkyni,   toto   je v skutočnosti datované 14. júna 2006 a 13. februára 2007 bolo odvolané. Podľa informácií sťažovateľky   na   základe   tohto   splnomocnenia   sa   neuskutočnili   žiadne   úkony,   ktoré   by sťažovateľku zaväzovali. Splnomocnenie nepredstavuje žiaden dôkaz o tom, že by tvrdenie žalobkyne týkajúce sa konštrukcie zmluvných vzťahov bolo pravdivé. Splnomocnenie preto nemožno považovať za žiaden relevantný dôkazný prostriedok. Hoci všeobecný súd pri rozhodovaní   o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   nemá   možnosť   vykonať podrobné dokazovanie a zisťovanie všetkých okolností prípadu, neznamená to, že nemá byť ničím viazaný a že by mohol rozhodnúť bez toho, aby boli splnené zákonné podmienky na nariadenie   predbežného   opatrenia.   Predbežné   opatrenie   nerešpektovalo   nielen   zákonné podmienky na jeho nariadenie, ale nepridržiavalo sa ani konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   týkajúcej   sa   predbežných   opatrení.   Poukaz   žalobkyne   na ustanovenie § 76 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku je irelevantný, lebo sťažovateľka je účastníčkou konania, v ktorom bolo predbežné opatrenie nariadené. Možno súhlasiť s tým, že peňažné prostriedky boli účelovo viazané, avšak zo zmluvy o pôžičke z 9. decembra 2005 vzájomná prepojenosť účastníkov konania nevyplýva, a to už len z dôvodu, že túto zmluvu uzavrela žalobkyňa so žalovanou v 2. rade, a preto nie je spôsobilá založiť práva a povinnosti tretej osobe, teda sťažovateľke. Skutočnosti nezodpovedá ani tvrdenie, že sa všeobecné súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí vysporiadali so všetkými relevantnými tvrdeniami účastníkov konania. Ide napríklad o námietku sťažovateľky v súvislosti s tým, že sa   žalobkyňa   dostala   protiprávne   k výpisu   z bankového   účtu   sťažovateľky,   ktorý všeobecnému súdu predložila. Nezaoberali sa ani námietkou nezaplatenia súdneho poplatku. Došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, lebo uloženým zákazom nakladať s nehnuteľnosťami došlo aj k zákazu tieto prenajímať, keďže i prenajímanie veci je jednou z foriem nakladania s vecou.

Ústavný   súd   vec   prerokoval   na   ústnom   pojednávaní.   Tak   sťažovateľka,   ako   aj žalobkyňa zotrvali   na svojich   už uvedených   stanoviskách.   Predsedníčka   krajského   súdu listom z 13. októbra 2009 ospravedlnila svoju neúčasť na ústnom pojednávaní.

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 28 Cb 16/08-146 zo 7. februára 2008 vyplýva, že sťažovateľke   sa   zakázalo   nakladať   s konkrétne   označenými   nehnuteľnosťami   ležiacimi v katastrálnom území B., najmä tieto nehnuteľnosti akýmkoľvek spôsobom predať, zaťažiť a scudziť. Vo zvyšku (teda čo sa týka časti nehnuteľností, ako aj požadovaného zákazu prenájmu nehnuteľností) bol návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý. Podľa názoru   okresného   súdu   z predložených   dôkazov   vyplývajú   skutočnosti   osvedčujúce pravdepodobnosť nároku žalobkyne voči žalovanej v 2. rade na zaplatenie výnosu z predaja a prenájmu   nehnuteľností,   ktoré   boli   pôvodne   vo   vlastníctve   S.,   a.   s.   Nebolo   možné vyhovieť návrhu na vydanie predbežného opatrenia v časti požadujúcej uloženie zákazu prenájmu nehnuteľností, pretože to je jediný predmet podnikateľskej činnosti sťažovateľky, ktorá nemá iný majetok, ako ten, ktorý získala kúpou od S., a. s.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 Cob 87/08-314 z 30. apríla 2008 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 28 Cb 16/08-146 zo 7. februára 2008. Podľa názoru   krajského   súdu   na posúdenie   dôvodnosti   odvolania   sťažovateľky   bola podstatná otázka   existencie   jej   pasívnej   vecnej   legitimácie. Nie   je správne tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého nemá pasívnu legitimáciu. Toto tvrdenie opierala sťažovateľka o skutočnosť, že   zmluvu   o pôžičke   z 9.   decembra   2005   uzavreli   žalobkyňa   ako   veriteľka   a žalovaná v 2. rade   ako   dlžníčka.   Podstatné   je,   že   predmetom   žaloby   nie   je   vrátenie   poskytnutej pôžičky (36 343 082 Sk), ale podiel na výnose z prenájmu a predaja majetku vo vlastníctve sťažovateľky. Toto vlastníctvo sťažovateľka nadobudla od S., a. s. Pôžička bola (ako to vyplýva   z čl.   V zmluvy) poskytnutá   žalovanej v 2.   rade   na   financovanie   kúpy   portfólia vybraných   nehnuteľností   S.,   a.   s.,   podľa   špecifikácie   uvedenej   v zmluve.   V článku   II zmluvy   účastníci   dohodli,   že   peňažné   prostriedky,   ktoré   sú   predmetom   pôžičky,   budú žalobkyňou   poskytnuté   na   účet   určený   žalovanou   v 2.   rade   vedený   v peňažnom   ústave a patriaci sťažovateľke. Z uvedeného je nepochybné, že peniaze z pôžičky boli určené na financovanie projektu kúpy a prenájmu portfólia vybraných nehnuteľností S., a. s., pričom tieto nehnuteľnosti mala nadobúdať sťažovateľka a taktiež ich aj scudzovať. Ďalšie finančné zdroje   na   zaplatenie   kúpnej   ceny   za   nehnuteľnosti   poskytli   peňažné   ústavy   ako spoluinvestori   projektu   cez   žalovanú   v 2.   rade   a prostredníctvom   syndikovaného investičného   úveru   poskytnutého   sťažovateľke.   Táto   zmluva   spolu   so   zmluvou o podriadenosti záväzkov upravuje podmienky vyplácania výnosov z predaja nehnuteľností patriacich do portfólia. V článku VI zmluvy o pôžičke je uvedené, že na výnosoch sa bude podieľať i žalobkyňa, a to vo výške 22,5 %. Okresný súd preto správne zistil, že pasívna legitimácia sťažovateľky je daná. Tým je daná i súvislosť medzi predbežným opatrením a právnym   vzťahom,   ktorý   je predmetom   konania vo veci   samej.   Otázkou   splatnosti   či nesplatnosti pohľadávky žalobkyne zo zmluvy o pôžičke sa krajský súd nezaoberal, pretože vrátenie pôžičky nie je predmetom konania vo veci samej.

Zo   zmluvy   o pôžičke   uzatvorenej   9.   decembra   2005   medzi   žalobkyňou   ako veriteľkou a žalovanou v 2. rade ako dlžníčkou vyplýva, že žalobkyňa poskytne žalovanej v 2. rade peňažné prostriedky v celkovej výške 36 343 082 Sk. Tieto prostriedky budú vložené, resp. poukázané na účet sťažovateľky bezodkladne po podpise zmluvy. Účelom pôžičky je financovanie kúpy portfólia vybraných nehnuteľností S., a. s. (ich zoznam je uvedený   v článku   V).   Žalobkyňa   ako   veriteľka   zároveň   potvrdzuje,   že   vo   vzťahu k žalovanej   v 2.   rade   ako   dlžníčke   a právam   a povinnostiam   plynúcim   zo   zmluvy   bude rešpektovať   v plnom   rozsahu   podriadenosť   svojej   pohľadávky,   ako   aj   splatnosť   istiny, úrokov   a akýchkoľvek   svojich   ďalších   práv   a povinností   právam   a povinnostiam definovaným   v zmluve   o podriadenosti   dlhu   (Subordinated   Loan   Agreement)   uzavretej medzi   žalovanou v 2.   rade   R.,   a.   s.,   sťažovateľkou   a T.,   a.   s.   (článok   IV   ods.   3). Nehnuteľnosti bude nadobúdať sťažovateľka, pričom žalovaná v 2. rade sa bude podieľať na tvorbe   vlastných   zdrojov   sťažovateľky   potrebných   na   zaplatenie   kúpnej   ceny   za nehnuteľnosti. Na základe dohody zmluvných strán sa bude žalobkyňa z titulu financovania kúpy nehnuteľností v nadväznosti na poskytnutie pôžičky podľa tejto zmluvy podieľať aj na výnose získanom v budúcnosti pri predaji, resp. prenájme nehnuteľností špecifikovaných v článku V. Výška podielu na celkovom výnose z predaja, resp. prenájmu nehnuteľností špecifikovaných   v článku   V pripadajúca   na   žalobkyňu   predstavuje   podľa   dohody zmluvných strán 22,5 %, v čom sú už zahrnuté aj úroky z pôžičky (článok VI).

Z kópie spisu okresného súdu sp. zn. 28 Cb 16/08, ktorý si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že na č. l. 131 až 145 je založená písomnosť v anglickom jazyku pod názvom „Subordination Agreement“, čo v slovenskom jazyku znamená „Zmluva o podriadenosti“. Ako účastníci zmluvy sú uvedení T., a. s., sťažovateľka, žalovaná v 3. rade a žalovaná v 2. rade. Písomnosť neobsahuje dátum a nie je nikým podpísaná. V spise sa nenachádza slovenský preklad tohoto dokumentu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom a rozhodnutím   krajského   súdu   o predbežnom   opatrení   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Cob 87/08   dochádza   k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...).

Podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a ochranu.   Dedenie   sa   zaručuje. Vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   je   možné   iba   v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   svojho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva(...).

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti vyplývajúce z doterajšej judikatúry ústavného súdu boli relevantné aj v danej veci.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zakotvených   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (čl.   46   až   čl.   50 ústavy) (I. ÚS 49/01).

Podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia o predbežnom opatrení sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Znamená to, že takéto rozhodnutie musí mať napr. zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy) a nemôže byť prejavom svojvôle (čl. 1 ods. 1 ústavy), pretože ide o rozhodnutie, ktoré už nemôže byť napravené v nadväznosti na konečné rozhodnutie o výsledku sporu. Preto je ústavná   sťažnosť   proti   vydaniu   predbežného   opatrenia   prípustná,   i keď   ide   o dočasnú úpravu   pomerov   účastníkov.   Je   to   dôležité   aj   z hľadiska   súdnej   praxe,   keď   dochádza k „dočasnej“ úprave, ktorá však v dôsledku prieťahov v súdnom konaní v skutočnosti trvá i niekoľko rokov.

Rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie v súdnom konaní teda možno   považovať   za   súčasť   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy. Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl., § 102 Občianskeho súdneho poriadku), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Predbežné opatrenie ako zabezpečovací prostriedok v civilnom procese však nemôže sám osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 46/00).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predbežné   opatrenie   v okolnostiach   danej   veci   je spôsobilé   zasiahnuť   do   ústavne   zaručených   práv   alebo   slobôd,   lebo   sa   ním   dočasne obmedzujú vlastnícke práva, konkrétne tá ich zložka, ktorá spočíva v dispozícii s majetkom. K zásahu a k obmedzeniam vlastníckych práv môže dôjsť pritom hlavne vtedy, pokiaľ by na vydanie predbežného opatrenia neboli dané podmienky, za ktorých to umožňujú zákonné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, konkrétne jeho ustanovenia § 75 (prípadne v spojení   s   §   102),   dočasné   obmedzenie   dispozícií   s majetkom,   teda   ak   treba   dočasne upraviť   pomery   účastníka   konania   alebo   ak   je   obava,   že   by   výkon   rozhodnutia   bol obmedzený (I. ÚS 23/01).

Ústavný   súd   najprv   poukazuje   na   to,   že   posúdenie   podmienok   na   vydanie predbežného   opatrenia   je   predovšetkým   vecou   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   sa spravidla   sám   ako   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   necíti   byť   oprávnený   ingerovať   do rozhodnutí o predbežných opatreniach, pretože ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov   konania   nezasahujú   konečným   spôsobom.   Okrem   toho   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia možno podať aj opakovane a možno tiež podať návrh na zrušenie predbežného opatrenia. Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v danej veci najprv zameral na   posúdenie,   či   pri   vydaní   napadnutého   rozhodnutia   bolo   postupované   zákonom ustanoveným   spôsobom,   v súlade   so   zásadou   spravodlivého   procesu   a so   základným právom na súdnu ochranu tak, ako to zaručuje čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd sa preto v danom prípade sústredil na otázku, či sú splnené zákonné predpoklady na vydanie rozhodnutia, ktorého výkon by mohol byť ohrozený, a či v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, boli náležite posudzované okolnosti osvedčujúce dôvodnú obavu z takého ohrozenia.

Ústavný súd zo zapožičaného spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 28 Cb 16/08 zistil,   že   žalobkyňa   sa   žalobným   návrhom   domáha   od   sťažovateľky   zaplatenia   istiny s príslušenstvom, aj z titulu výnosu získaného „pri predaji resp. prenájme nehnuteľností“ v zmysle čl. VI zmluvy o pôžičke z 9. decembra 2005.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   predložená   zmluva   o pôžičke   z 9.   decembra   2005 nepochybne osvedčuje zhodu žalobkyne a žalovanej v 2. rade na tom, že 22,5 % výnosov z predaja, resp. z prenájmu nehnuteľností má patriť žalobkyni. Pretože predmetom konania pred   všeobecným súdom   je žalobný návrh   na zaplatenie istiny   s príslušenstvom   z titulu „minimálneho podielu na výnose“, žalobkyňa už zmluvou o pôžičke z 9. decembra 2005 osvedčila skutočnosť, že v daných súvislostiach existuje zákonný podklad, a teda reálny predpoklad vydania konečného vykonateľného rozhodnutia vo veci.

Súčasťou tvrdenia žalobkyne, ktorou odôvodňovala obavu z ohrozenia výkonu, bolo, že   sťažovateľka   sa   snažila   zbaviť   sa   nehnuteľností,   ktoré   sú   predbežným   opatrením dotknuté,   a tak   by   sa   stala   insolventným.   Ako   vyplýva   z odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia,   krajský   súd   tieto   skutočnosti   reflektoval   a okolnosti   svedčiace   o obave z ohrozenia výkonu budúceho rozhodnutia náležite zvažoval.

Vzhľadom na to, že v prípade rozhodnutia o predbežnom opatrení ide iba o dočasnú úpravu pomerov účastníkov, ktorým nie je prejudikovaný výsledok konania vo veci samej, nemožno   v tejto   fáze   konania   považovať   za   dôležité   posúdenie   námietok   a tvrdení uvádzaných   sťažovateľkou   k veci   samej;   preto   ústavný   súd   opomína   polemiku   v tomto smere a neprihliada na ňu ani vo vzťahu k napadnutému uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia.

V súlade s uvedenými preto ústavný súd nemohol prisvedčiť sťažovateľke ani v tom, že   všeobecné   súdy   mali   napr.   vykonať   ďalšie   dokazovanie,   pretože   Občiansky   súdny poriadok   súdom   nevymedzuje   takmer   žiadny   procesný   priestor,   aby   sa   o jednotlivých dôkazoch   previedlo   rozsiahle   dokazovanie.   Naopak,   súdom   je   stanovená   povinnosť o návrhoch   na   predbežné   opatrenie   rozhodovať   bezodkladne.   Táto   prísnosť,   pokiaľ   ide o formálne aspekty návrhu na vydanie predbežného opatrenia, je potom kompenzovaná tým, že návrh na vydanie predbežného opatrenia možno podať i opakovane.  

Sťažovateľke   sa   nepodarilo   preukázať   možnosť   porušenia   svojich   ústavne zaručených základných práv a slobôd. Krajský súd sa prípustnosťou vydania rozhodnutia o predbežnom opatrení v napadnutom rozhodnutí podrobne zaoberal a svoje závery vo veci riadne a dostatočne odôvodnil. Po hlbšej analýze predmetu konania ústavný súd poukazuje na to, že tieto závery nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, preto sa s nimi možno stotožniť.

Za situácie, keď ústavný súd dospel k záveru, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia bolo postupované zákonom   ustanoveným spôsobom,   v súlade so   zásadou   spravodlivého procesu a so základným právom na súdnu ochranu, tak ako to zaručuje čl. 46 ods. 1 ústavy, v okolnostiach   danej   veci   nedošlo   ani   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu a v čl. 35 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2009