znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 415/06-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti R. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. D. R., B., ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 24 Cb 123/99, za účasti Krajského súdu v Nitre, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Cb 123/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému   súdu   v   Nitre p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 24 Cb 123/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. R.   R. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000 Sk   (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Nitre p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Nitre j e   p o v i n n ý   uhradiť R. R. trovy právneho zastúpenia v sume   6 887,72 Sk   (slovom   šesťtisícosemstoosemdesiatsedem   slovenských   korún a sedemdesiatdva   halierov)   na účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr. D.   R.,   B.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. II. ÚS 415/06   zo   14. decembra 2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   R.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Cb 123/99.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   vstúpil   do   konania   v roku   2005   na   základe zmluvy o postúpení pohľadávky namiesto pôvodného žalobcu, ktorý sa žalobou podanou 15. októbra 1998 krajskému súdu domáhal zaplatenia pohľadávky s príslušenstvom.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie vo veci právoplatne skončené.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že   postupom   krajského   súdu   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a súčasne žiadal, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov a aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 17/07 doručeným ústavnému súdu 19. marca 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza:„Samotnú vec považujem za náročnejšiu skôr zo stránky skutkovej, ako právnej. Z   obsahu   spisu   ďalej   vyplýva,   že   zo   strany   sťažovateľa   neboli   zistené   prieťahy (až na nedôvodnú   námietku   zaujatosti   voči   zákonnému   sudcovi),   ktoré   by   spôsobili predĺženie konania. Naopak, na strane sudcu bolo opakovane zistené, že pojednávania boli odročované   z   dôvodu   nariadenia   znaleckého   dokazovania,   ktoré   v   konečnom   dôsledku nariadené   nebolo,   čím   vznikli   väčšie   časové   odstupy   a   vo   veci   sa   priebežne   nekonalo, taktiež je potrebné aj v zmysle uznesenia odvolacieho súdu konštatovať, že zo strany súdu (sudcu) neboli rešpektované pokyny odvolacieho súdu, a napokon, že rozhodnutia neboli vypracované v zákonnej lehote.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   prijal   na   ďalšie   konanie   II. senát ústavného   súdu.   Na   základe   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   na   rok   2007   sa   stal   sudca spravodajca v tejto veci členom   IV.   senátu. Vzhľadom   na to vo veci samej   o sťažnosti sťažovateľa   rozhodoval   IV. senát   ústavného   súdu   v zložení   uvedenom   v záhlaví   tohto nálezu.

II.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ do konania vstúpil na strane žalobcu až na základe uznesenia   krajského   súdu   o pripustení   vstupu   nového   účastníka   do   konania   sp. zn. 24 Cb 123/99 z 23. februára 2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18. marca 2005, ústavný súd zisťoval priebeh a stav konania iba po uvedenom dátume. Priebeh konania v tomto období bol nasledovný:

- 5. augusta 2005 krajský súd nariadil termín pojednávania na 12. september 2005,

- pojednávanie uskutočnené 12. septembra 2005 krajský súd odročil na 19. september 2005 za účelom predloženia „zápisnice č. 15 z kontrolného dňa stavby“,

- pojednávanie   uskutočnené   19. septembra 2005   krajský   súd   odročil   na   neurčito „... z dôvodu   potreby   vykonania   znaleckého   dokazovania,   ohľadom   zistenia   príčin omeškania zhotoviteľa s ukončením diela“,

- 13. júna 2006 krajský súd nariadil termín pojednávania na 5. september 2006,

- na pojednávaní uskutočnenom 5. septembra 2006 krajský súd uznesením vyhlásil dokazovanie   za   skončené   a   súčasne   pojednávanie   odročil   na   12. september 2006 „za účelom vyhlásenia rozhodnutia vo veci“,

- na pojednávaní uskutočnenom 12. septembra 2006 krajský súd vyhlásil rozsudok vo veci,

- 19.   decembra   2006   bolo   krajskému   súdu   doručené   odvolanie   žalovaného   proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 Cb 123/99 z 12. septembra 2006,

- 27. decembra 2006   bol   spis   spolu   s   odvolaním   žalovaného   predložený na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),

- v prílohe prípisu doručeného krajskému súdu 22. januára 2007 vrátil najvyšší súd spis bez rozhodnutia ako predčasne predložený; pred opätovným predložením spisu vyzval krajský súd na odstránenie procesných pochybení.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že z obsahu predloženého spisu ani z vyjadrení sťažovateľa a krajského súdu nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci. Ústavný súd pripúšťa určitú skutkovú zložitosť konania vyplývajúcu   najmä   z   charakteru   a   rozsahu   potrebného   dokazovania,   avšak   ani   touto okolnosťou   nemožno   ospravedlniť   doterajšiu   dĺžku   konania   ani   zistenú   neefektívnosť a nesústredenosť postupu krajského súdu, o ktorej bude zmienka v ďalšej časti tohto nálezu.

2. Z pohľadu   hodnotenia   podielu   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   na   vzniku prieťahov v napadnutom konaní ústavný súd nezistil   také skutočnosti,   ktoré   by sa   mali pripísať na jeho ťarchu. S týmto záverom sa stotožnil aj krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 19. marca 2007.

3. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu v predmetnej veci. Dôležitým momentom z hľadiska hodnotenia postupu krajského súdu vo veci bol fakt, že napriek tomu, že konanie začalo podaním žaloby už 15. októbra 1998, sťažovateľ sa stal jeho účastníkom na   základe   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   až   18. marca 2005,   keď   nadobudlo právoplatnosť uznesenie krajského súdu o vstupe sťažovateľa do konania na strane žalobcu.Ústavný súd v súlade so svojou predchádzajúcou judikatúrou (napr. m. m. I. ÚS 5/06, I. ÚS 177/06)   konštatuje,   že   v danom   prípade   na   rozdiel   od   zmeny   účastníkov (procesnoprávne nástupníctvo) došlo vstupom sťažovateľa do konania na základe povolenia zámeny   účastníka   na   strane   žalobcu   k vzniku   nového   procesnoprávneho   vzťahu,   a teda až od tohto momentu bol sťažovateľ v právnej neistote, čím je vymedzená aj časť konania podliehajúca posudzovaniu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov.

S prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   uzavrel,   že   sťažovateľ   môže   uplatňovať právo   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   iba   pre   štádium   od   18. marca 2005, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie krajského súdu o jeho vstupe do konania namiesto doterajšieho žalobcu.

V takto   vymedzenom   období   konania   ústavný   súd   zistil   nasledovné   dva   úseky nečinnosti:

- od   18. marca 2005   (právoplatnosť   uznesenia   o zámene   účastníka)   do   5. augusta 2005 (nariadenie termínu pojednávania), t. j. takmer 5 mesiacov, a

- od   19. septembra 2005   (odročenie   pojednávania)   do   13. júna 2006   (nariadenie termínu pojednávania), t. j. takmer 9 mesiacov.

Doba nečinnosti predstavuje viac než 1 rok.Okrem   nečinnosti   krajský   súd   však   postupoval   v konaní   aj   nesústredene a neefektívne. Napríklad pojednávanie uskutočnené 19. septembra 2005 krajský súd odročil za   účelom   nariadenia   znaleckého   dokazovania,   pričom   znalca   neustanovil.   Na ťarchu krajského súdu je potrebné pripísať aj skutočnosť, že po predložení spisu na rozhodnutie o odvolaní   najvyšší   súd   vrátil   spis   krajskému   súdu   ako   predčasne   predložený   s tým, že je potrebné odstrániť viaceré procesné pochybenia.

Prieťahy v napadnutom konaní uznal aj krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, v ktorom okrem iného uviedol, že: „Ďalej bolo šetrením zistené, že v konaní neexistovali prekážky postupu konania podľa §-u 107 a nasl. O. s. p.“

Uvedený postup krajského súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Cb 123/99 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom, prikázal mu aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že

„Nekonaním   súdu   vznikla   sťažovateľovi   ujma,   v dôsledku   ktorej   sa   sťažovateľ nachádza   vo   finančnej   situácii   neumožňujúcej   plniť   si   svoje   záväzky   voči   štátnym inštitúciám, obchodným partnerom, pričom sa táto neistota prenáša aj do jeho rodinného a spoločenského   života,   keďže   pohľadávku   voči   žalovanému   sťažovateľ   nadobudol na základe   zmluvy   o postúpení   pohľadávky   za   odplatu,   ktorú   zaplatil   z   rodinných prostriedkov a zároveň aj ujma morálna, nakoľko sa sťažovateľ nemôže v primeranej lehote domôcť svojich práv garantovaných nielen Ústavou Slovenskej republiky ale aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na doterajšiu   dĺžku   konania   krajského súdu   vedeného   pod   sp. zn. 24 Cb 123/99 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   20 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. D. R. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   2 730 Sk,   t. j.   spolu   5 460 Sk,   čo   spolu   s režijným paušálom 2 x 164 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 5 788 Sk. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 6 887,72 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2007